Vývoj a upevnenie cirkevných vieroučných výpovedí sa vo východnej cirkvi urýchlilo v 4. storočí aj v súvislosti s novým spoločenským postavením kresťanov po získaní náboženskej slobody roku 313. Trojičné a kristologické dogmy sa stali predmetom veľkého sporu s Áriom.

Árius (256 - 336) bol horlivý kňaz v Alexandrii, kde ho biskup Alexander postavil do čela zboru v mestskej časti Baukalis. Študoval u antiochijských teológov a exegétov, najmä u Lukiana. Triezva teologická metóda antiochijských učiteľov zdanlivo viedla k presvedčeniu, že Ježiš nie je priamo Boh, ale človek, na ktorom Božia milosť spočinula zvláštnym spôsobom. To učil tiež Árius, hoci videl Ježiša Krista v najužšej závislosti od Boha Otca. Krista pokladal za prvé Božie stvorenie, ktoré bolo z nebytia povolané k bytiu, a tak k životu. Vnútorným charakterom svojej duše, mysle a vôle sa ale Kristus natoľko stotožnil s Božím stvoriteľským zámerom, že ho Boh nakoniec prijal za svojho, takže ho môžeme nazývať Božím Synom. Kristus teda nebol Boží Syn od vekov, ale stal sa ním až za svojho pozemského života.

Táto Áriova interpretácia si získala v Alexandrii mnoho teologických prívržencov a mala silný ohlas i medzi ľudom. Aj mimo Egypta sa k nej prikláňali významní biskupi, ako Eusebios z palestínskej Caesarey alebo biskup Eusebios z maloázijskej Nikomédie. No z podnetu mladého diakona Atanázia sa alexandrijský biskup Alexander ostro postavil proti Áriovi. Alexander a Atanázius zdôrazňovali plné Kristovo božstvo a jeho spasiteľské dôsledky. Medzi oboma názormi a ich stúpencami došlo k ostrým polemikám. Cirkev v Egypte sa ocitla na pokraji rozkolu, ktorý sa šíril aj inde. Cisárovi Konštantínovi záležalo na tom, aby si všeobecná Cirkev zachovala jednotu a stala sa ideovým a zjednocujúcim činiteľom rímskeho impéria. Preto sa pokúsil urovnať spor osobnými prípismi Áriovi aj Alexandrovi. Avšak keď touto cestou nedosiahol očakávaný výsledok a spor sa preniesol i do ďalších rímskych provincií, rozhodol sa zvolať ekumenický koncil do Nicei (325).

Na Konštantínovu výzvu prišlo tristo biskupov prevažne z východnej časti Rímskej ríše. Formálne koncilu predsedal rímsky biskup Hózius, otvoril ho ale Konštantín dlhou rečou, v ktorej sa akoby nepriamo prikláňal k Áriovým názorom. Napriek tomu v diskusiách prevládlo stanovisko, že Áriovo učenie je heretické a toto stanovisko sa presadilo i proti cisárovej vôli. Nicejský koncil vyhlásil, že kresťania vyznávajú Ježiša Krista, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, je pravým Bohom z pravého Boha, Svetlom zo Svetla, bol zrodený, nie stvorený a je jednej podstaty s Otcom (gr. homousios). Proti Áriovi nekompromisne vystupoval Atanázius (296 - 372), ktorý od začiatku učil, že Syn je ten istý ako Otec. Nicejské vyznanie viery podpísala väčšina biskupov a cisár sa zaviazal ho rešpektovať. Ária poslal do vyhnanstva.

Stanovisko mladého 29-ročného Atanázia teda v Nicei zvíťazilo nad názormi 69-ročného Ária. No porazený arianizmus nezanikol. Duchovný zápas trval i ďalej. V spore sa postupne vyhranili tri smery: krajní ariáni hlásali, že Syn sa v ničom nepodobá Otcovi (gr. anomios), miernejší ariáni tvrdili, že Syn je Otcovi vo všetkom podobný (gr. homoiusios: podobný, nie však ten istý) a atanáziovci zastávali nicejské vyznanie viery, že Syn je jednej podstaty s Otcom (gr. homousios). Východ s teologickou školou v Antiochii sa prikláňal k arianizmu, západ so sídlom v Alexandrii zasa k Atanáziovi, až definitívne rozhodol a nicejské vyznanie viery potvrdil carihradský koncil roku 381.