Spoločnosť, v ktorej žijeme, je v neustálom pohybe. Je to evidentné - mení sa, podobne ako sa mení aj jej postoj k mnohým veciam, spoločenstvám a javom. To, čo by len pred niekoľkými rokmi, ani nie desaťročiami, bolo pre väčšinu neprijateľné, sa dnes stáva úplne normálnou praxou, až ukážkovou prednosťou: „moderné" je mať svojho guru, zaoberať sa východnými náboženstvami, ezoterickými praktikami, veriť v reinkarnáciu, nosiť amulety, navštevovať veštcov, mágov alebo aspoň ľudových liečiteľov či psychotronikov. Taktiež je „in" cvičiť jogu, byť vegetariánom, dať si vyložiť z tarotových karát, mať svojho psychoterapeuta alebo numerológa, navštevovať nejaký alternatívny či ezoterický kurz atď. Najmä ak sú nám v tom často vzorom osobnosti vytŕčajúce z titulných stránok časopisov, alebo, a to čoraz častejšie, objavujúce sa na televíznych obrazovkách.

Naopak, nemoderné a zastarané je byť členom nejakej tradičnej cirkvi (nemyslím tým na formálne členstvo, to až tak neprekáža), alebo nebodaj zástancom jej „skostnatených" doktrín a zásad. Taký človek je neraz považovaný za bigotného fundamentalistu, moralistu či fanatického spiatočníka a tento „hendikep" mu jeho okolie dáva i náležite pocítiť. Je to skutočne predvoj nového veku, duchovnej premeny ľudstva, ide o „vyšší spirituálny level" určený len pre ľudí s otvorenou mysľou, ako sa nám to snažia vsugerovať prívrženci myšlienok hnutia New Age; alebo naopak, ide o mravný a duchovný marazmus sprevádzaný relativizáciou hodnôt, znásilňovaním pravdy a pošliapavaním duchovnej a morálnej autority? Nech si na to každý odpovie sám. Ja si však myslím, že tento zápas dvoch svetov - „starého" a „nového", alebo ak chcete „konzervatívneho" a „liberálneho" sa iba začal a dožijeme sa ešte nejedného prekvapenia.

Ak však hovoríme o zápase, sme naň pripravení? Vieme argumentovať - slovom i životom? Dokážeme odhaliť klam a zvod „moderného sveta" a vyjadriť ich podstatu? Vieme ako kresťania rozlišovať dobro od zla, faloš od pravdy, racionálne tvrdenia od tých manipulatívnych a snivých, ktoré mnohých sugestívne vrhajú do náruče závislosti? Usilujeme sa objektívne, ale pritom s obozretnosťou a kritickým myslením rozpoznávať to, čo nám kto ponúka? Učíme tomu aj naše deti? Rozprávame sa s nimi o týchto dôležitých veciach, alebo nám na to už neostáva čas? Lebo ak nie, potom nemáme právo reptať a čudovať sa, kamže to tento svet speje...