Život mníchov a mníšok

I v dnešných časoch, keď sa mníšsky život odohráva v obnovených a opravených kláštoroch, ktoré boli počas 50. a 60. rokov minulého storočia úplne zdevastované, sú značné rozdiely v tom, či ide o väčší kláštor v dosahu mesta, alebo aspoň ľahko prístupný pútnikom i turistom, alebo či ide o horskú pustovňu mimo dosahu civilizácie.

V minulosti tradične z každej rodiny aspoň jeden syn odchádzal do kláštora stať sa mníchom. Malí chlapci sa do kláštora prijímali vo veku asi sedem až osem rokov. V súčasnosti je oficiálne najnižšou vekovou hranicou dosiahnutie šestnástich rokov a mladý adept by mal dostať najrôznejšie odporúčanie z miesta bydliska, miestneho straníckeho aparátu a podobne a je nútený podriadiť sa oficiálne štátom kontrolovanej a schvaľovanej registrácii. Popri tom podliehajú jednotlivé kláštory štátnemu dohľadu, majú stanovené kvóty, koľko mníchov v nich smie študovať a koľko novicov smú alebo nesmú prijať. Občas dochádza ku kontrolám a mnísi, ktorí neprešli kontrolnou procedúrou, sú z kláštora vyhodení a musia sa vrátiť domov. Podobne majú také kláštory v miestach turistického ruchu predpísané vstupné, ktoré musia vyberať. Našťastie aspoň miestni veriaci platia vstupné oveľa nižšie než turisti.

Nebolo zvykom rovnakým spôsobom posielať do kláštora malé dievčatá, od nich sa očakávali iné životné a spoločenské roly. Rozhodnutie stať sa mníškou tibetské dievčatá a ženy väčšinou urobia až niekedy vo veku okolo šestnásť až osemnásť a viac rokov. Často sú dôvody veľmi osobné a v súčasnosti je v pomere k populácii v Tibete najvyšší počet mníšok v histórii, čo sa prisudzuje tiež frustrácii z obmedzených možností mladých Tibeťanov uplatniť sa v konkurencii so štátom podporovanými čínskymi prisťahovalcami do Tibetu.

V histórii tibetského náboženstva sa vyskytol celý rad významných, vzdelaných a duchovne pokročilých žien, no vo všeobecnosti sa mníšky vzdelávajú skôr na nižšej úrovni než mnísi. Ženské kláštory vždy spadali pod vedenie niektorého väčšieho mužského kláštora - praktickú správu a prevádzku mal na starosti opát, duchovnú stránku láma. Výnimkou z pravidla je kláštor Samding pri jazere Jamdogccho, ktorý je síce mužský, ale na jeho čele stojí žena opátka, ktorá patrí navyše k najvyšším prevteleným v tibetskej hierarchii.

Odhaduje sa, že pred rokom 1959 bolo v mníšskom stave v Tibete približne 500 - 600-tisíc osôb, dnes je to asi desatina. Presné čísla však nie sú k dispozícii. Mnoho mníchov prebýva v kláštoroch aj bez patričných dokladov.

Počas prvých asi troch až štyroch rokov v kláštore sa malý dapa ako mníšsky školák musí naučiť naspamäť množstvo budhistických textov a modlitieb, ktoré bude neskôr musieť dôkladne poznať, aby mohol pokročiť v štúdiu výkladov textov. Na jeho štúdium dohliada ako učiteľ - gegän niektorý zo starších mníchov. Po zložení základných skúšok a prijatí mníšskych sľubov sa z mladého adepta stáva geňen, skutočný novic.

Dapa i geňen majú v kláštore množstvo povinností, predovšetkým pomáhať s roznášaním stravy a čaju všetkým mníchom pri obradoch, pomáhať s udržovaním oltárov, upratovaním, nosením vody a pod. Ešte sa však nezúčastňujú na všetkých obradoch v kláštore. Skutočným mladým mníchom sa novic stáva až po ďalšom kole skúšok, prijatí ďalších, už rozsiahlejších mníšskych sľubov a po vysvätení z rúk lámu, pri ktorom dostane aj svoje nové mníšske meno.

Ako gecchul sa už plnohodnotne zúčastňuje na všetkom náboženskom dianí v kláštore. Po mnohoročnom štúdiu na niektorom z internátov väčších kláštorov sa mních stáva gelongom a otvára sa mu cesta k zloženiu náročného „doktorátu" s titulom geše a k vyšším kláštorným funkciám. Mnísi i mníšky majú možnosť rozviazať mníšske sľuby a vrátiť sa z rôznych dôvodov k svetskému životu. Iní dávajú prednosť pustovníckemu životu mimo veľkých kláštorných centier a stávajú sa z nich jogíni či gomčhenovia (majstri meditácie).

Mnísi ráno skoro vstávajú, po osobnej hygiene študujú, najmä mladší mnísi a novici si precvičujú odriekavanie textov a modlitieb a konajú osobné ranné obrady. Tým najjednoduchším je obetovanie čistej vody na väčšinou skromný oltár v mníšskej cele. Mnísi nemajú takmer žiadne osobné vlastníctvo, okrem svojho mníšskeho oblečenia, ruženca so 108 guľôčkami zvaného thengwa, svojich rituálnych nástrojov, ako je zvonček dilbu a „diamantové žezlo" dordže a, samozrejme, kníh modlitieb a textov budhistického kánonu a obrázka svojho hlavného lámu. K výbave patrí aj väčšinou tradičná drevená jedálenská miska a jednoduchá plátenná taška zvláštneho strihu. V modernej dobe majú niektorí z nich napríklad i hodinky či mobil.

Ich obydlie v kláštore je tiež veľmi skromne vybavené. Jednoduché nízke lôžko, malý stolček, polička, prikrývka a pár kúskov riadu, nádoba na vodu, čajník a termoska, tí „bohatší" majú malú piecku z plechového barelu. V malých kláštoroch sa kúri iba v kuchyni, kde sa pripravuje spoločné jedlo a v tuhej zime sa tam aj spí.

Súčasťou mníšskej cely je aj osobný oltár so soškou Budhu alebo niektorého z učiteľov či patrónov duchovnej línie alebo náboženským maľovaným obrazom thangkou, často nahradzovaným len lacným farbotlačovým obrázkom v podobe thangky. Na oltári sú obetné mištičky na vodu a svetlo v podobe maslových lampičiek. Osobný oltár, či už ho vidíme v mníšskej cele, nomádskom stane alebo domčeku v poľnohospodárskej komunite, je v podstate miniatúrou chrámového oltára.

Oltár je dôležitou súčasťou praxe nielen tibetského náboženstva, a tak ho nájdeme v jednotlivých chrámoch a svätyniach i v iných spoločných priestoroch kláštorov, kde potom slúži celej mníšskej komunite. Spravidla mu dominuje jedna alebo viac veľkých sôch alebo thangka (veľký textilný obraz) s vyobrazením Budhu Šákjamuniho, bódhisattvov, ochrancov, významných budhistických učiteľov alebo opátov kláštorov.

Na oltárnom stole pred sochou či thangkou je umiestnených sedem, resp.deväť obetných misiek alebo zdobených kovových pohárov naplnených ryžou, jačmeňom, denne vymieňanou vodou a ďalšími obetnými darmi. Môže tu byť umiestnené napríklad aj zobrazenie ôsmich šťastných symbolov, ktoré nachádzame v Tibete v sakrálnom i profánnom prostredí v mnohých podobách.

Súbor ôsmich šťastných symbolov - taši tag gjä predstavuje základné budhistické symboly pripomínajúce obetné dary ponúknuté nebeskými bytosťami Budhovi Šákjamunimu, keď dosiahol osvietenie. Sú to: 1. drahocenný slnečník - slúži na ochranu proti zlu; 2. dve zlaté rybky - symbolizujú bytosti zachránené z oceána pozemského života a utrpenia, sansáry; 3. nádoba veľkého pokladu - obsahuje duchovné drahokamy; 4. znamenitý kvet lotosu - je znakom prapôvodnej čistoty, symbolizuje duchovnú čistotu a súcit; 5. biela pravotočivá lastúra - jej zvuk hlása chýr budhistických svätcov. Trúbením na lastúru sa oznamovalo Budhovo osvietenie; 6. nekonečný uzol života niekedy zvaný tiež uzol lásky - reprezentuje nekonečný kolobeh života, nekonečnú lásku a harmóniu; 7. veľká kruhová zástava zvaná aj zástava víťazstva - prápor na žrdi hlásajúci víťazstvo budhizmu nad nevedomosťou; 8. zlaté koleso zvané aj koleso dharmy - zákona, ktorý má byť nasledovaný. Jeho osem bahrov (priečok spevňujúcich koleso) predstavuje osemdielnu cestu Budhovho učenia.

V popredí oltára sa nachádzajú i kovové lampičky v podobe čaše alebo veľkej nádoby s knôtmi vyživovanými jačím maslom, ktoré nepretržite horí. Pred oltárom môže byť položená kadidelnica na vonné tyčinky alebo sang, zmes sušených vonných bylín a drevín. Po okrajoch oltára sa na stĺpy a steny vešajú malé i veľké čöpäny, farebné hodvábne zástavky s ôsmimi šťastnými symbolmi, mantrami a ornamentmi. Často je oltár zdobený ornamentmi budhistických symbolov a mýtických bytostí. Staré podstavce oltárov vrátane jemne vypracovanej výzdoby bývali zhotovené z hliny, výzdoba v hornej časti bývala z vyrezávaného a maľovaného dreva a umelecky spracovaného kovu.

Fotografie a iné zobrazenia významných lámov a učiteľov sa ukladajú k sochám, thangkám alebo priamo na oltár. Verejne vystavovať fotografiu 14. dalajlámu je v súčasnosti v Tibete zakázané a občas prebiehajú prehliadky kláštorov a domácností. Cez sochy, thangky a ďalšie dôležité objekty sa prehadzujú khatagy, obradné stuhy, ktoré sú v Tibete univerzálnym prostriedkom, ako vyjadriť úctu a čisté úmysly. Khatag sa venuje pri audiencii lámovi, slúži ako úctivý obal, keď napríklad veriaci venuje kláštoru peniaze alebo iný dar. Khatagy veriaci rozdávajú i mníchom pri veľkých náboženských sviatkoch a obradoch, dostanete ho pri uvítaní i pri rozlúčke. Veriaci ich dávajú ako obetný dar nielen sochám budhistických svätcov v chrámoch a kláštoroch, ale obetujú ich tiež ochranným duchom hôr a priesmykov a rozvešiavajú ich na posvätných miestach v podobe prírodných útvarov.

 

Ľudová viera

V predstavách Tibeťanov je krajina Tibetskej náhornej planiny a priľahlého vysokohorského labyrintu Himaláje obývaná mnohými bytosťami rôznych ríš existencie, ktoré môžu mať na ľudský svet pozitívny, negatívny či neutrálny vplyv. Ľudová viera majúca svoje korene v dávnych dobách pred príchodom budhizmu vníma množstvo duchov a personifikovaných prírodných síl, ktoré ovplyvňujú život človeka a s ktorými preto treba nejakým spôsobom vychádzať. Formy budhizmu, ktoré sa od 7. storočia nášho letopočtu v Tibete rozšírili, dokázali tieto prvky vstrebať a po novom vyložiť v súlade s vlastným poňatím sveta. Mnoho kultových objektov predovšetkým v otvorenom priestore tibetskej krajiny v sebe preto spája oba prístupy - oficiálny kláštorný budhizmus i ľudovú vieru.

Najtypickejšími zástupcami takýchto votívnych objektov sú hromady kameňov a modlitbové zástavky. Hromada posvätných kameňov lhacä, z literatúry známa skôr pod mongolským názvom obó, je mohylou kameňov, ktoré pútnici prinášajú často z veľkých diaľok, aby ich položili ako obetu za ochranu proti zlu strážcom a ochrancom niektorých miest. Nájdeme ich všade tam, kde sú modlitbové zástavky, lebo práve medzi tieto kamene sa zapichujú palice a prúty nesúce šnúry vlajúcich zástaviek. Mnohé kamene bývajú ozdobené vytesanými i farebne maľovanými symbolmi tibetského budhizmu a najčastejšie sa na nich objavuje invokácia patróna a ochrancu Tibetu, bódhisattvu súcitu Čänräziga (Avalókitéšvara) - mantra Óm mani padme húm, ale i ďalšie mantry a úryvky z kánonických textov (sútier).

Modlitbové zástavky lungta patria k základným prvkom tibetského budhizmu a sú typickou súčasťou tibetskej krajiny. Nájdeme ich natiahnuté v celých šnúrach alebo pripevnené na prútoch nielen okolo pútnických miest kultového významu, ale kdekoľvek pozdĺž ciest, v horských priesmykoch, na vrcholkoch hôr a iných nebezpečných miestach, natiahnuté cez rieky a na mostoch. Na ochranu pred zlom a ako prianie dobra a šťastia vlajú na strechách obydlí i chrámov a kláštorov.

Mantry a sútry sprevádzané symbolickými obrázkami sú tlačené ručne z drevených matríc na bavlnenú látku v piatich farbách, ktoré zodpovedajú symbolike piatich prvkov, z ktorých je stvorený vesmír (žltá - zem, zelená - voda, červená - oheň, modrá - vzduch, biela - éter), či symbolike piatich meditačných Budhov spojovaných s určitými atribútmi. Zástavky môžu byť rôzne veľké. Najčastejším motívom objavujúcim sa na zástavkách je „veterný koník" lungta, nesúci na svojom chrbte tzv. drahokam plniaci všetky želania. V rohoch sú mýtické zvieratá - vták khjung, drak, tiger a snežný lev, ktorých stopa vedie až k dávnym totemovým kultom. Okrem bavlnenej látky môžu byť lungty natlačené aj na malých štvorčekoch papiera. Celé štôsiky ich Tibeťania vyhadzujú do vetra na významných pútnických miestach či v priesmykoch a na vrcholoch hôr.

 

Šesť ríš existencie

Cyklické bytie prejavujúce sa znovuzrodením bytostí sa podľa budhistov odohráva v šiestich rôznych sférach závisiacich od stupňa zrelosti a stavu karmy každého jedinca. To znamená, že prevaha určitých vlastností bytosť priťahuje k určitému prejavu bytia. Zároveň tieto ríše symbolizujú aj možné stavy ľudskej mysle ovládanej negatívnymi emóciami.

Za tri vyššie možnosti, do ktorých sa bytosti môžu zrodiť, sa považujú: 1. ríša božských bytostí, ktorých stavom mysle je predovšetkým radosť; 2. ríša polobožských bytostí, ktoré sú zmietané popudlivosťou a žiarlivosťou; 3. svet ľudských bytostí ovplyvňovaných piatimi druhmi rušivých emócií, ktoré človeku bránia dosiahnuť oslobodenie v nirváne. K trom nižším možnostiam sa počítajú: 1. svet zvierat, ktoré podliehajú klamu a ilúzii; 2. ríša hladných duchov, bytostí v zajatí pripútanosti, ľpenia a neuspokojenej chtivosti; 3. ríša pekiel, v ktorej panuje nenávisť, zloba a strach. Podľa budhistického výkladu ponúka zrodenie v ľudskom tele a v ľudskom svete najlepšiu príležitosť, ako hľadať konečné poznanie a postúpiť na ceste k vyslobodeniu z kolobehu životov.

 

Život a smrť

Pre Tibeťanov je jednou z týchto príležitosti tiež okamih smrti. V tibetskom poňatí kolobehu životov predstavuje koniec zároveň potenciálny začiatok. Smrť je bránou do nového života. Podľa textu Bardo Thödol (Tibetskej knihy mŕtvych) prechádza človek počas svojho umierania situáciou, keď sa myseľ oddeľuje od umierajúceho fyzického tela a má možnosť, pokiaľ rozpozná pravú podstatu bytia, z kolobehu prevteľovaní uniknúť. Inak postupuje do barda, medzistavu medzi smrťou a ďalším vtelením, ktoré trvá 49 dní. Ak sa nepodarí ani počas tohto obdobia duši uniknúť do nirvány, narodí sa znovu a opäť sa roztočí kolobeh činov vyplývajúcich z predchádzajúcich dôsledkov, a tieto skutky vyvolajú zase nové následky.

Tibeťania preto smrť vnímajú ako dôležitý okamih a pripravujú sa na ňu už počas života. Existuje množstvo duchovných cvičení, meditácií a vizualizácií, ktoré človeka učia oslobodzovať sa od ľpenia na svojom egu i vlastnom tele. Tie je však vhodné vykonávať pod vedením skúseného duchovného učiteľa. Patrí k nim aj praktika čö, ktorá sa praktizuje na pohrebiskách. Adept koná meditácie a vizualizácie, pri ktorých si predstavuje vlastnú smrť, vidí svoje telo pripravené na rozsekanie pri vzdušnom pohrebe. Vzýva a zvoláva najhroznejšie krvilačné bytosti hrozivých podôb s pazúrmi a ostrými zubami, ktorým ponúka svoje mŕtve telo ako potravu. Súčasťou tohto cvičenia je i rozvíjanie súcitu a altruizmu - hrozivé bytosti sú vlastne nešťastníci z iných ríš bytia, ktorí práve tak podliehajú negatívnym emóciám a usilujú sa dosiahnuť vlastné šťastie.

 

Vzdušný pohreb

Spôsobov, ako zaobchádzať s telom zomretého, poznajú Tibeťania viacero. Najrozšírenejším je však dodnes takzvaný Vzdušný pohreb, keď je telo v súlade s učením Tibetskej knihy mŕtvych najprv ponechané v pokoji, aby sa duša mohla oddeliť. Za ten čas sa zomrelému predčítava Tibetská kniha mŕtvych, ktorá poskytuje rady na cestu bardom. Privolaný astrológ vyráta vhodný čas a prípadne i odporučí miesto na pohreb. Spravidla mužskí členovia rodiny potom dopravia telo na pohrebisko. Po ďalších rituáloch sa obradne privolajú supy a mnísi alebo laici, ktorí sú vo funkcii rozsekávačov, vykonajú svoju prácu. V Tibete je množstvo vyhlásených pohrebísk predovšetkým neďaleko kláštorov alebo aj na pútnických miestach, ako napríklad pri posvätnej hore Kailás. Od minulého roka majú všetci cudzinci a turisti zakázané nielen tieto miesta fotografovať, ale nesmú na ne ani vstúpiť.

Ďalším spôsobom pochovávania je balzamovanie. To sa však týka len najvyššie postavených lámov, opátov a pod. Telo sa lúhuje niekoľko mesiacov v soľnom roztoku a útroby sa prelievajú ortuťou. Po uplynutí potrebného času je telo vysušené v pozícii embrya, pozlátené a obviazané látkovou bandážou. Potom je pochované do kupolovitej časti stúpy (tibetsky čhörten), kde je zapečatené. Týmto spôsobom sa v Tibete pochovajú telá dalajlámov, pančhenlámov a ďalších vysokých hodnostárov. Pre nižších hodnostárov je vyhradené spálenie tela na pohrebnej hranici. Zvyšný popol sa potom zmieša s hlinou, z ktorej sú z kovovej formičky vyrazené malé obetné dary cchaccha v podobe čhörtenov niekoľko centimetrov veľkých. V obmedzených prípadoch, napríklad pri úmrtí dieťaťa, bolo zvykom vhodiť telo do vody. V južnom Tibete sa nachádzajú i mohylové hrobky tibetských kráľov z obdobia 2. - 9. storočia. Tento spôsob pochovávania však bol neskôr opustený.

 

Drobné votívne predmety

Dôležitou súčasťou tibetského budhizmu, a tým aj tibetskej kultúry, sú i drobné votívne predmety, ktoré Tibeťania používajú v každodennom živote, pri púťach do chrámov, kláštorov či k posvätným horám a jazerám. Medzi najvýznamnejšie patria cchaccha (malé hlinené objekty), cagle (malé obrázky), lungta (papierové či textilné zástavky), gau (schránky na rituálne objekty, nosené na tele), sungwa i sungdü (ochranné šnúrky a uzly), thengwa (ruženec). Tradičný tibetský budhistický ruženec má 108 guľôčok a používa sa na odpočítavanie pri odriekavaní posvätných mantier. Zvykne sa vyrábať z rozličných druhov dreva, kameňa, jačích kostí, vzácny je napríklad zo semien lotosu. Na Západe sú z týchto votívnych predmetov najznámejšie modlitbové mlynčeky mani khorlo, ktoré na rozdiel od iných rituálnych predmetov používajú okrem mníchov taktiež laici.

Modlitbový valec je dutý valec ľubovoľnej veľkosti upevnený tak, aby sa mohol otáčať. Na povrchu valca zhotoveného väčšinou z kovu, zriedkavejšie z dreva, je ozdobne vytepaná, prípadne vyrezaná univerzálna mantra Óm mani padme húm. Valec je „oživený" vo vnútri uloženými modlitbami - mantrami a sútrami tlačenými na pásikoch papiera. Každým otočením sú modlitby vo vnútri i vonku „čítané". Valce sa väčšinou umiestňujú po niekoľkých alebo aj v celých radoch v prístreškoch pozdĺž ciest v dedinách, na pútnických miestach, v chrámoch. V areáloch kláštorov nájdeme vždy jeden chrám, ktorý je príbytkom modlitbových valcov: strieška chráni ochodzu pozdĺž vonkajšieho obvodu budovy, okolo ktorého je umiestnený neprerušený rad modlitbových valcov. Pútnici ich obchádzajú v smere hodinových ručičiek a roztáčajú jeden valec po druhom. Obmenou pevne inštalovaných modlitbových valcov je prenosný ručný modlitbový mlynček, ktorý funguje na rovnakom princípe. Je k nemu pripojená rukoväť a mlynček je udržovaný v chode pomocou guľôčky zavesenej na retiazke.

 

Záver

V našom trojdielnom prehľade tibetského budhizmu a tradičného náboženského života Tibeťanov sme sa usilovali upozorniť na základné pojmy a témy, ktoré formovali náboženské myslenie Tibeťanov a utvárali ich kultúru. Z hľadiska kontinuity vývoja často treba oddeliť obdobie pred rokom 1950, respektíve 1959, keď bol Tibet obsadený čínskou armádou, pripojený k Čínskej ľudovej republike a zmenilo sa politické usporiadanie. Počas tohto obdobia a najmä potom za tzv. kultúrnej revolúcie (1966 - 1976) došlo k totálnemu rozvráteniu tibetského tradičného života, fyzickému zničeniu väčšiny kláštorov, chrámov a ďalších pamiatok. Mnísi boli rozohnaní alebo poslaní na prevýchovu prácou, náboženské prejavy boli úplne zakázané.

Až od začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia, keď sa pozvoľna začala uvoľňovať situácia v celej Číne, bolo povolené začať s opravami, čo veľmi často znamenalo, že niektoré stavby sa museli jednoducho postaviť znovu od základu. Zďaleka však neboli opravené všetky zničené pamiatky. Časť duchovných znalostí bola prenesená do exilu v Indii a do ďalších krajín. Už od šesťdesiatych rokov sa niektoré univerzity a vedecké ústavy v Amerike, Taliansku a iných štátoch Západu začali v spolupráci s tibetskými exilovými učencami a lámami zaoberať skúmaním budhizmu, budhistickej psychológie a etiky, otvárali štúdium tibetčiny a iniciovali preklady pôvodných tibetských textov do západných jazykov. V krátkom čase sa tak zaznamenali a sprístupnili tradície tibetského budhizmu širokej verejnosti.

Vo vlastnom Tibete sa na prerušené línie učenia nadväzovalo len veľmi pomaly, avšak napriek tomu sa počas posledných dvadsať rokov v mnohých kláštoroch podarilo znovu oživiť náboženský život, ktorý však podlieha kontrole štátu. Popri tom je silnou súčasťou života tibetských laikov hlboké náboženské cítenie. Ľudia navštevujú svoje chrámy a svätyne, pomáhajú ich opravovať, venujú príspevky na ich obnovu, udržujú náboženské sviatky a zvyklosti. Celé dediny a nomádske komunity sa vydávajú na náboženské púte do vzdialených miest.

Štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho sídli od roku 1959 v indickej Dharamsale, kde sa nachádzajú aj úrady exilovej vlády a tibetské náboženské i kultúrne inštitúcie. V priebehu rokov ustúpila exilová vláda z požiadavky nezávislosti Tibetu, ktorá sa postupne stáva nereálnou. V Tibete žije vďaka podpore pekinskej vlády už viac Číňanov než Tibeťanov, je tu rozmiestnený značný počet vojenských jednotiek a okrem strategických záujmov má Čína na území Tibetu i záujmy hospodárske - využitie obrovských plôch na osídľovanie, potravinové zdroje (rybárstvo, pastierstvo) zásoby nerastných surovín a vodných zdrojov.

Tibetský exil teraz od Číny požaduje, aby aspoň skutočne dodržiavala práva, ktoré formálne Tibeťanom sama zaručila štatútom autonómnej oblasti, a usiluje sa o to, aby sa Tibeťania mohli aktívne podieľať na rozhodovaní o svojej vlastnej budúcnosti. Tibetská strana sa už roky snaží vyvolať konkrétne rokovanie s čínskou stranou, tá sa však tomu vyhýba a kladením vlastných podmienok sa skôr usiluje o neustále odďaľovanie prípadných rozhovorov. Dňa 10. marca 14. dalajláma oficiálne vyhlásil, že má záujem navštíviť Čínu a Tibet, aby na vlastné oči zhodnotil skutočnosť. Na ťahu je teraz čínska strana. Môžeme len hádať, aký najbližší vývoj čaká Tibeťanov a aká bude odpoveď na otázku prežitia ojedinelej tibetskej kultúry.