Spojenie svetskej a duchovnej moci, ktoré je známe prakticky v celom svete, sa nevyhlo ani Tibetu. Už od prvého príchodu budhizmu do Tibetu tibetskí králi a ich neskorší nasledovníci využívali budhizmus na získanie, upevňovanie alebo rozširovanie svojej moci. Dvanásť storočí tibetskej histórie spojenej s budhizmom je obdobím súperenia miestnych svetských vládcov podporovaných alebo podporujúcich rozličné budhistické školy, obdobím plným násilných aj nenásilných stretov nielen medzi vládcami, ale takisto medzi príslušníkmi a prívržencami jednotlivých budhistických škôl. Na takýchto stretoch sa zúčastnili všetky hlavné tibetské budhistické školy i príslušníci pôvodného tibetského náboženstva - bönu.

Od 8. storočia Tibetu dominovala škola Ňingma až do času, keď v krajine vznikli a získali väčší význam ďalšie školy založené v priebehu druhého šírenia budhizmu. Od polovice 13. storočia dominovala Tibetu škola Sakja, v 15. - 17. storočí vládli v Tibete svetské dynastie za podpory školy Kagjü, predovšetkým Karma Kagjü. V 17. storočí prevzala dominantnú úlohu škola Gelug. Stalo sa to v čase piateho dalajlámu, keď sa Tibet zmenil na teokratický štát a keď prepojenie svetskej a duchovnej moci v osobe dalajlámov dosiahlo vrchol. Tento stav sa zachoval až do čínskej okupácie v polovici 20. storočia. Od tohto času Tibetu dominuje krutý nacionalistický a komunistický režim novodobých vládcov z Pekingu.

Tibetská história i história ďalších budhistických krajín v Ázii ukazuje, že rovnako ako kresťanstvo, islam alebo hinduizmus, tak aj budhizmus bol, je a pravdepodobne aj bude zneužívaný vládnucimi alebo vládychtivými jednotlivcami a skupinami. V mene budhizmu sa viedlo mnoho krvavých bojov po celej Ázii. Toto zneužitie budhizmu mnohí budhisti a priaznivci budhizmu neradi priznávajú a radšej prijímajú nepravdivé tvrdenia, že v mene „mierumilovného budhizmu nikdy neboli vedené žiadne vojny".

 

Boj o pravého karmapu

V modernej tibetskej histórii nájdeme mnoho príkladov, keď politika, politikárčenie, mocenské ambície a prestíž zohrali kľúčovú úlohu v oblasti výsostne duchovnej. Z pohľadu Západu sa azda najvýraznejšie prejavili v udalostiach okolo vyhľadania 17. karmapu, ktoré okrem iného ukázali na rozpory v tibetskej exilovej komunite v Indii a Nepále. Situácia, keď boli na významnú duchovnú pozíciu vybraní dvaja či traja kandidáti, v histórii Tibetu nie je ničím novým: stala sa už niekoľkokrát. Smrť 16. karmapu Rangčung Rigpä Dordžeho roku 1981 postavila Tibeťanov pred obťažnú úlohu nájsť nové vtelenie jedného z najvyššie postavených lámov v situácii, keď približne 98 % Tibeťanov (asi 5 - 6 miliónov) žije v Tibete okupovanom Čínou a len asi 2 % (100 - 200 tisíc) žije v exile. Ale prakticky všetci hlavní i významní predstavitelia všetkých budhistických škôl a všetci budhistickí učenci žijú v exile.

Štyria najbližší žiaci 16. karmapu - regenti Tai Situ rinpočhe, Gjalcchab rinpočhe, Žamar rinpočhe a Džamgön Kongthul rinpočhe - začali v súlade s tisícročnou tradíciou hľadať nového karmapu a čínske úrady do procesu vyhľadávania nijako nezasahovali. Na jar 1992 zahynul pri automobilovej nehode Džamgön Kongthul rinpočhe, a tak konečné rozhodnutie o novom karmapovi ostalo na zvyšných troch regentoch. Tai Situ rinpočhe a Gjalcchab rinpočhe označili za 17. karmapu Orgjän Thinlä Dordžeho (1985). Ten bol v lete 1992 po uznaní dalajlámom (dalajláma karmapu nepotvrdzuje, pretože patrí do inej školy) intronizovaný v tradičnom sídle karmapov v kláštore Cchurphu, asi 70 km západne od Lhasy. Tretí z regentov Žamar rinpočhe prišiel s iným kandidátom. V roku 1993 bol týmto regentom v indickom Dillí intronizovaný za 17. karmapu Thajä Dordže (1983), ktorého dalajláma neuznal.

Dnes, po niekoľkých rokoch, sa situácia okolo oboch karmapov upokojila, opadli vášne a všetci Tibeťania v Tibete a drvivá väčšina tibetských exulantov uznáva karmapu Orgjän Thinlä Dordžeho. Thajä Dordžeho, sídliaceho v Dillí, uznáva malá skupinka Tibeťanov sústredených okolo Žamar rinpočheho. V Európe a USA je však situácia iná, predovšetkým vďaka veľkému množstvu budhistických centier vedených dánskym lámom Ole Nydahlom, ktorý patrí do línie Žamar rinpočheho. Počty priaznivcov jedného i druhého karmapu na Západe sú približne vyrovnané, možno s malou prevahou stúpencov Thajä Dordžeho.

Čínske úrady s radosťou využili rozkol v tibetskej exilovej komunite a rýchlo prišli s „oficiálnym potvrdením" Orgjän Thinlä Dordžeho a zároveň predpokladali, že si mladého karmapu „na svojom území" v Tibete „vychovajú" podľa svojich predstáv.

Karmapa, obklopený nepriateľským prostredím polície a falošných mníchov nasadených do kláštora čínskymi úradmi, bojoval o zachovanie svojej identity a osobnosti vyše sedem rokov. Pomáhala mu v tom iba hŕstka najbližších. V svojich desiatich rokoch odmietol uznať pančhenlámu (po dalajlámovi druhý najvyšší predstaviteľ), ktorého vybrali čínske úrady na truc dalajlámovi, a podporil dalajlámom uznaného Gendün Čhökji Ňimu.

Čína mnohokrát zneužila karmapov pobyt v Tibete na propagandistickú kampaň o údajnej náboženskej slobode v Tibete. Nakoniec karmapa na začiatku januára 2000 za dramatických okolností ušiel do indického exilu.

 

Dalajláma verzus čínske vedenie

Krátko po vyhľadaní 17. karmapu si Tibeťania našli i nového pančhenlámu, ktorý sa vo všeobecnosti považuje, hneď po dalajlámovi, za druhú najvýznamnejšiu postavu tradičnej tibetskej spoločnosti. Dalo by sa teda očakávať, že vyhľadanie jedenástej inkarnácie pančhenlámu budú sprevádzať i podobné problémy ako v prípade vyhľadania 17. karmapu. Situácia sa však vyvinula úplne inak: tibetská exilová komunita i Tibeťania v okupovanom Tibete jednoznačne prijali jediného kandidáta, čínske úrady však proti tomuto kandidátovi tvrdo zasiahli, okamžite ho uväznili a prišli s vlastným kandidátom. Prečo naraz taká zmena, keď od intronizácie karmapu neuplynuli ani tri roky?

Potom, čo tibetskej histórii dominovala v posledných 400 rokoch škola Gelug, sú i dnes drvivou väčšinou tibetskej spoločnosti, v Tibete i exile, vnímaní dalajláma aj pančhenláma nielen ako významní duchovní učitelia, ale aj ako svetskí vodcovia. Obaja boli v čase obsadenia Tibetu v päťdesiatych rokoch 20. storočia ustanovení nielen do svojich duchovných, ale i svetských a politických funkcií. Ich životné osudy sa po necelých desiatich rokoch rozišli. Štrnásty dalajláma Tändin Gjamccho (1935) ušiel do indického exilu a stal sa osobnosťou, ktorú pozná celý svet ako neúnavného bojovníka za nenásilné riešenie „tibetského problému".

Desiaty pančhenláma Čhökji Gjalcchän (1938 - 1989) z Tibetu neutiekol a strávil mnoho rokov v čínskych väzniciach, pri nedobrovoľnom pobyte v Číne však i vo významných politických funkciách. Po svojom návrate do Tibetu za zatiaľ nevyjasnených okolností zomrel. Na jeho osobu sú dodnes rozporuplné názory: jedni ho považujú za kolaboranta, druhí za hrdinskú obeť čínskych represií. Seriózne zhodnotenie jeho úlohy v tibetských dejinách sa uskutoční pravdepodobne až s odstupom niekoľkých rokov.

Na rozdiel od dalajlámu a pančhenlámu je karmapa Tibeťanmi, čínskymi úradmi i okolitým svetom vnímaný iba ako duchovný vodca a hlavný predstaviteľ Karma-kogjü, jedného z piatich smerov školy Kagjü. Vyhľadanie 17. karmapu bola síce udalosť významná, avšak priamo sa dotkla iba relatívne malého počtu Tibeťanov, ktorí sa hlásia k smeru Karma-kagjü. Autorita súčasného 14. dalajlámu je medzi Tibeťanmi, bez ohľadu na to, kde žijú, taká veľká, že jeho rozhodnutia sú jednoznačne prijímané. Preto po tom, čo v roku 1989 zomrel 10. pančhenláma, inicioval dalajláma proces tradičného vyhľadávania nového vtelenia. Po šiestich rokoch, v máji 1995, dalajláma oficiálne potvrdil ako 11. tibetského pančhenlámu (dalajláma pančhenlámu potvrdzuje, patrí do rovnakej školy Gelug) Gendün Čhökji Ňimu.

V procese vyhľadania nového pančhenlámu teda hral jednu z hlavných úloh dalajláma, hlavný ideologický protivník čínskeho komunistického vedenia. Už k činnosti predchádzajúceho 10. pančhenlámu čínske úrady nemlčali, a tak rozhodne vstúpili do procesu, v ktorom mal dalajláma jednoznačne navrch. Po niekoľkých dňoch vyčkávania bol Gendün Čhökji Ňima aj s rodičmi zadržaný a uväznený na neznámom mieste. Súčasne s ním čínska polícia zatkla aj Čhadel Rinpočheho, predstaveného Tašilhünpo, ktorý viedol skupinu vyhľadávajúcu nového pančhenlámu. Dodnes sú obaja zadržovaní.

Po pol roku prišli čínske úrady s vlastným kandidátom na pančhenlámu. Gjalcchän Norbu bol v zinscenovanom obrade v chráme Džókhang v Lhase intronizovaný ako 11. pančhenláma. Nikto z Tibeťanov v Tibete ani v exile vo svete ho však neuznal.

 

Mocný blesk a budúcnosť tibetského exilu

V posledných rokoch riešila aj samotná tibetská exilová komunita závažný problém, ktorý pošramotil povesť Tibeťanov a tibetského budhizmu na Západe. Jedným z hlavných aktérov „problému Dordže Šudgän" bol sám 14. dalajláma Tändzin Gjamccho, ktorý pre „mnoho západných priaznivcov budhizmu stratil auru neochvejného náboženského vodcu a jeho vlastná škola Gelug sa dramaticky rozdelila na dva tábory" (Brechtová).

Koncom 70. rokov minulého storočia sa dalajláma verejne zriekol jedného z ochrancov školy Gelug, ktorý má svoj pôvod v 17. storočí. Dordže Šugdäna (v preklade Mocný blesk) označil za „jedného z najnebezpečnejších démonov, ktorý bol kedy podrobený a prinútený k ochrane budhizmu a ktorý kruto trestá všetkých, ktorí ho zradia" (Brechtová). Aj napriek tomu, že Dordže Šugdän plní úlohu ochrancu školy Gelug, dalajláma ako najvyšší predstaviteľ tejto školy vyzval Tibeťanov, aby sa Mocného blesku vzdali. To vyvolalo veľkú roztržku v Gelugpe, kde uctievanie Dordže Šugdäna malo hlbokú tradíciu. Dôvodov, prečo dalajláma odmietol uctievanie Dordže Šugdäna, je viacero. Okrem doktrinálnych dôvodov plynúcich z „nebezpečnosti mocného božstva" to boli aj dôvody sociálne a politické.

Medzi najdôležitejšie úlohy Dordže Šugdäna patrí chrániť školu Gelug ako vládnucu školu v Tibete a chrániť čistotu gelugpovského učenia pred vplyvmi ďalších škôl, predovšetkým pred Ňingmou. Táto koncepcia bola v Tibete prijateľná v minulých storočiach, ale v čase rýchlo sa meniaceho života na konci 20. storočia musela byť opustená. Neistá budúcnosť tibetskej exilovej komunity a postupujúci vek dalajlámu, zatiaľ jediného jednotiaceho prvku tibetského exilu aj Tibeťanov v okupovanom Tibete, vedie hlavné politické i duchovné exilové autority k čoraz väčšej spolupráci, k prekonávaniu ideologických a dogmatických rozdielov medzi jednotlivými budhistickými školami i nebudhistickým bönom, ktorý je dnes skôr ďalšou budhistickou školou. Čoraz dôležitejšiu rolu hrajú rozmanité ekumenické stretnutia a preberanie praxe z iných škôl. Na druhej strane vidieť snahu po doktrinálnej čistote, konzervatívne dodržiavanie storočných tradícií a zachovávanie výlučnosti „vládnucej" školy Gelug, ktorú reprezentujú priaznivci Dordže Šugdäna.

Dalajlámove úsilia o potlačenie významu Mocného blesku a jeho prívržencov zosilneli v roku 1996. Vtedy už bolo zrejmé, že jedným z vážnych kandidátov na budúceho duchovného vodcu Tibeťanov je 17. karmapa Orgjän Thinlä Dordže - príslušník školy Kagjü. Stúpenci Dordže Šugdäna sa združili do niekoľkých umiernených, ale tiež veľmi radikálnych organizácií. O spore sa dozvedel celý svet.

 

Väzni Šangri-la

Neoddeliteľnou súčasťou tibetskej duchovnej tradície sú nielen vysoko postavení mnísi a mníšky - lámovia a tulkovia, ktorí dosiahli hlboký duchovný vhľad a sú schopní odovzdávať svojim žiakom najvyššie učenie, ale aj potulní mnísi, pustovníci, veštci, astrológovia, šamani, zaklínači a znalci magických formúl. Všetci patria do každodenného duchovného sveta Tibeťanov, ktorý zahrnuje nielen tibetský budhizmus, ale i bön a pôvodné tibetské náboženské predstavy v tzv. kulte horských božstiev.

Do exilu odišli hlavne predstavitelia „mníšskeho budhizmu", zatiaľ čo nositelia ľudového budhizmu ostali prevažne v Tibete. A tak sa k nám dostala len tá „časť tibetskej duchovnej tradície, ktorú reprezentujú lámovia a tulkovia" (Bishop). „Ľudová stránka tibetského náboženstva bola zanechaná v okupovanom Tibete, čo je zároveň jednou z príčin toho, že tibetský budhizmus sa na Západe vníma ako systematickejší, než akým v skutočnosti je či aspoň prv bol. Temné a trochu chaotické stránky tibetského budhizmu boli zanechané za hrebeňmi hôr na okupovanom území a tibetský budhizmus sa na Západe zjavil znovuzrodený a akosi očistený." (Rozehnalová)

Toto nové vnímanie „očisteného" tibetského budhizmu na Západe niektorí tibetskí i západní učenci dokonca označujú za novú, tzv. „západnú formu tibetského budhizmu". Nepochopenie rozdielov medzi našim „západným tibetským budhizmom" a skutočnými duchovnými predstavami Tibeťanov v Tibete, umocnené našimi predstavami a snami pri čítaní kníh Lobsang Rympu, Jamesa Hiltona alebo Alexandry David-Néelovej, pravdepodobne vedú k tomu, že si vytvárame o Tibete mýty, ktoré sú realite veľmi vzdialené. To, že by sami Tibeťania mohli tieto naše predstavy a mýty uviesť na pravú mieru, je zatiaľ nereálne. „Tibeťania totiž hľadajú na Západe oporu a pomoc a za takej situácie isto nie je vhodné rúcať mýty, ktoré práve túto potrebnú pozornosť Západu priťahujú." (Rozehnalová)

Významný americký znalec tibetského budhizmu Donald Lopez trefne pomenoval stav, v ktorom sa dnes Tibet nachádza, slovami: „Tibeťania sú dnes väzňami mýtu o Šangri-la". A čo s tým môžeme urobiť my? Pokúsme sa sami v sebe zlomiť mýtus Šangri-la a vypustiť Tibeťanov z ich väzenia.

 

Literatúra:

1. Bishop, P.: Dreams of Power, Tibetan Buddhism and the Western Imagination. The Athlone Press, London, 1993

2. Bachletová, E.: Spor o Dordže Šugdäna. Tibetské listy 21/2003, s. 11 - 13

3. Dreyfus, G.: The Shuk-den affair, Originof a controversy. William College, Fall 1999

4. Lenior, F.: Setkávání buddhismu se Západem. Volvox Globátor, Praha 2002

5. Lopez, D.: Prisoners of Shangri-la. The University of Chicago Press, London & Chicago 1998

6. Rozehnalová, J.: „Hollywoodský" buddhismus - nové podoby starého náboženství. Tibetské listy 25/2004, s. 13 - 16

7. Sklenka, Ľ.: První tři roky 21. století - Rozvoj nebo destrukce Tibetu? Tibetské listy 24/04, s. 7 - 9

8. Sklenka, Ľ.: Útěk karmapy do Indie - naděje pro Tibeťany? Tibetské listy 7/2000, s. 7 - 10

9. The Worship of Shugden. Documents related to a Tibetan Controversy. Depertment of Religion and Culture. Central Tibetan Administration, Dharamsala

 

Ľubomír Sklenka (nar. 1961) – šéfredaktor časopisu Tibetské listy a predseda občianskeho združenia Lungta.