Počet moslimov žijúcich v rámci EÚ totiž neustále rastie, pričom čísla hovoria, že kým roku 1985 v nej žilo 5 miliónov moslimov, v súčasnosti sa ich počet odhaduje na minimálne 15 miliónov a za necelých 20 rokov ich počet prekročí hranicu 40 miliónov. Aj v tejto súvislosti sme oslovili dvoch odborníkov z krajín, kde už majú skúsenosti s islamským etnikom a dali sme priestor na vyjadrenie i zástupcovi moslimov, ktorí žijú na Slovensku.

 

Možno medzi moslimami v jednotlivých štátoch Európy pozorovať také spoločné znaky, ktoré by ich spôsob života jasne oddeľovali od ostatnej spoločnosti?

Ulrich Dehn: Moslimská diaspóra v súčasnej Európe je veľmi rôznorodá a existujú v nej veľké rozdiely, a to najmä v konzervatívnom a relatívne liberálnom vnímaní viery moslimov. Je to, samozrejme, spôsobené aj rozličným etnickým a národnostným zázemím, z ktorého pochádzajú, ale vo všeobecnosti rozlišujeme medzi ich tureckým a arabským pôvodom.

Čo je však relatívne novým trendom a čo zároveň nie je bežné v pôvodných krajinách, odkiaľ moslimovia prišli, je fakt, že mešity v západnej Európe slúžia zároveň ako komunitné centrá, ktoré nemajú len čisto náboženský účel, ale tvoria i spoločensko-sociálny priestor na ich stretávanie. Podľa mojich mnohých osobných skúseností však u moslimov prevláda aj silný pocit rozdielneho zaobchádzania a pocitu diskriminácie, pričom za jediný dôvod považujú len ich inú náboženskú príslušnosť. Preto sa u niektorých z nich prejavuje veľmi výrazný obranný postoj, ktorý sa však väčšinovej spoločnosti javí ako neprimerane agresívna ochrana vlastného spôsobu života a vonkajších prejavov viery.

 

Niektoré štúdie hovoria, že existuje zreteľný rozdiel v prístupe k viere medzi prisťahovalcami, ktorí do Európy prišli v 60. a 70. rokoch minulého storočia, a ich deťmi a vnukmi - sú oveľa viac religiózni ako ich rodičia. Silno to potom kontrastuje so životom ich rodičov; tí ako keby po príchode do Európy zanevreli na svoju vieru. Čo si o tom myslíte?

V Nemecku tiež rozlišujeme moslimov prvej generácie, ktorí sa narodili v materskej krajine a priniesli si odtiaľ svoje zvyky, od moslimov tzv. druhej generácie, ktorí keďže sa už narodili v Nemecku, mali by byť aspoň čiastočne integrovaní do nemeckej spoločnosti. Väčšina z nich používa nemčinu ako svoj materský jazyk, ľahko si nájde zamestnanie alebo má možnosť dostať sa ku kvalitnému vzdelaniu.

Avšak paradoxne problémy nastávajú s treťou generáciou moslimov, ktorí sa aj z dôvodu istého sklamania stránia nemčiny a používajú napríklad turecký jazyk, uzatvárajú a ghetoizujú sa čoraz väčšmi vo vnútri svojej komunity.

Ešte väčší problém vidím v postavení žien, ktoré sa v tradičnej konzervatívnej rodine úplne izolujú do svojho vnútorného sveta a žijú totálne mimo väčšinovej spoločnosti. Ich jedinou úlohou je starostlivosť o domácnosť, ale aj výchova detí, čo má zásadný vplyv na ich formovanie svetonázoru.

 

Pred istým časom sa však začalo hovoriť o výraze euroislam. Ide o ideu spojenia tradičnej moslimskej náboženskej kultúry so západnými hodnotami vrátane konceptu demokracie a ľudských práv. Keďže však tradičný islam nie je dualistický a nerozlišuje medzi duchovnou a svetskou stránkou, je takéto spojenie vôbec reálne?

Áno, diskusia o obsahu tohto pojmu už prebieha dlho. Osobne si nemyslím, že by v tom, že tradičný islam nie je dualistický, bol problém. Prieskumy totiž hovoria, že väčšina moslimov plne rešpektuje právny poriadok krajiny a nemá problém so svetskou mocou. Ide však o značne teoretický model, ktorý bol reakciou na hlasy, ktoré príliš akcentovali a hrozili nebezpečenstvom v podobe radikálneho islamizmu.

 

Šesťdesiat percent inak veľmi liberálne orientovaných Holanďanov si dnes myslí, že ich tradičný multikulturalizmus musí mať isté hranice a začína pochybovať, či laxný prístup k prejavom náboženského fundamentalizmu bol správny. Myslíte si, že štát je povinný používať aj násilné prostriedky v podobe deportácií duchovných imámov, ktorí šíria nenávisť napríklad aj voči kresťanstvu?

Som zásadným odporcom, aby takíto ľudia boli deportovaní do materskej krajiny, pretože tam potom často skončia len s minimálnym trestom a vracajú sa po istom čase späť do Európy. Tak to bolo aj v prípade berlínskeho imáma (osobne som ho i poznal), ktorého turecký súd v podstate odmietol za jeho skutky v Nemecku súdiť. Úlohou kompetentných orgánov by malo byť riešiť takéto prejavy nenávisti na území a podľa práva krajiny, kde takéto činy boli spáchané. Môže to zároveň slúžiť aj ako preventívny a osvetový moment, pričom vedenia islamských komunít majú jedinečnú možnosť dištancovať sa od takéhoto správania a deklarovať tak svoj postoj.

 

Venujete sa okrem tejto problematiky aj sektám pochádzajúcim z budhistického prostredia. Vo svojej praxi ste sa stretli s mnohými prípadmi, preto sa chcem spýtať, či existujú isté spoločné znaky v správaní členov týchto siekt a príslušníkmi extrémne radikálnych moslimských skupín.

Na prvý pohľad to vyzerá zvláštne, ale pri hlbšej analýze možno naozaj badať isté spoločné charakteristiky. Obidve skupiny totiž majú tendenciu vytvárať vlastný izolovaný svet a cez neho vnímajú všetky vonkajšie procesy, ktoré ich obklopujú. Druhým výrazným znakom je vytvorenie ideálnej spoločnosti riadiacej sa podľa nimi stanovených pravidiel a na dosiahnutie tohto cieľa často neváhajú použiť i násilie. Vydeľujú sa tiež z normálne fungujúcej spoločnosti a nadväzovanie bežných interakcií pre nich začína byť neriešiteľným problémom.

 

Španielsko je krajina, ktorá má s islamom azda najdlhšiu historickú skúsenosť. Mohli by ste priblížiť jej základný dejinný rámec?

Alfonso Riobó Serván: Islam je skutočne hlboko spätý so španielskou históriou. Prvý vpád moslimských vojsk v 8. storočí začal zároveň dlhodobý proces „kresťanskej" reconquisty, teda znovunadobudnutia španielskeho juhu, ktorý skončil v podstate dobytím Grenady roku 1492 a ich ozbrojeným vytlačením z európskeho kontinentu. Napriek tomu tu však časť pôvodnej maurskej komunity zostala a zanechala v španielskej kultúre svoju pečať. Potom fakticky až do roku 1967 bolo jediným oficiálnym náboženstvom katolícke, avšak zákonom o náboženskej slobode sa stala moslimská komunita jednou z oficiálnych náboženských združení, čo štát potvrdil roku 1992 podpísaním zmluvy s orgánom reprezentujúcim moslimov v Španielsku.

 

V médiách sa často hovorí o diskriminácii moslimov v majoritnom prostredí „kresťanskej" Európy. Ako je to v Španielsku, kde moslimovia nie sú len hospodárski migranti, ale sú integrálnou súčasťou spoločnosti?

V Španielsku máme štyri oficiálne náboženské spoločnosti. Sú to Katolícka cirkev, Federácia evanjelických náboženských organizácií a židovská a moslimská náboženská komunita. Aj napriek tomu, že Katolícka cirkev má aj z historických dôvodov napríklad isté finančné výhody, jednoznačne možno povedať, že Španielsko je nábožensky slobodná a rovnoprávna krajina.

 

Štruktúra súčasnej moslimskej komunity žijúcej v Európe je značne rozdielna, či už na základe etnických alebo sociálnych dôvodov. Ako je to v Španielsku?

Okrem, samozrejme, pôvodných moslimov sa ani Španielsko nevyhlo celoeurópskemu trendu, keď sa koncom 60. rokov vytvorila pomerne početná emigračná vlna, pretože ekonomická a hospodárska konjunktúra vyžadovala a súčasne ponúkala množstvo pracovných miest, čo taktiež využívali i migranti z prevažne moslimských krajín. Najprv to bola skupina prevažne vzdelaných ľudí, ale hlavne v posledných desiatich rokoch sme svedkami, že ide mnohokrát o tých najbiednejších a najchudobnejších utečencov, ktorí chcú často Španielsko využiť len ako prestupovú stanicu do Francúzska či Nemecka. A práve s týmito utečencami, ktorí pochádzajú hlavne z Maroka a Pakistanu, máme najväčší problém, pretože nie je ľahké pochopiť ich pomerne značné kultúrne rozdiely a mentalitu.

Aj napriek tomu, že si nemyslím, že by Španieli boli rasisti alebo xenofóbni, musím priznať, že panuje istá nedôverčivosť a odstup. Naopak, v prípade početnej komunity prichádzajúcej z Latinskej Ameriky - možno i pre spoločnú reč, ale aj vieru, keďže ide o katolícke krajiny - problémy takmer nie sú.

 

Ako zmenili situáciu a postavenie moslimov madridské útoky na civilné vlaky z minulého roka? Došlo k vyhroteniu situácie, pretože prirodzená reakcia plná zdesenia a hrôzy bola veľmi emotívna?

Podľa môjho názoru došlo k presne opačnej situácii, ako možno teroristi chceli, pretože španielska spoločnosť veľmi správne pochopila, že išlo o čin úzkej skupiny fanatikov, ktorí nehovoria v mene pravého islamu. Potrebné je však povedať i to, že téma tohto útoku sa stala politickým nástrojom pred voľbami, ktorý pravdepodobne mal vplyv na súčasnú politickú scénu. Je to však na dlhú debatu, ako sa podpísal tento nešťastný atak pod to, že v parlamentných voľbách, ktoré nasledovali len pár dní po útokoch, vyhrala ľavicová vláda.

 

Ako teda vnímate budúcnosť vašej krajiny aj v nadväznosti na súčasné trendy v západnej Európe, kde vzrastá sociálne napätie medzi mladými moslimami, ktorí často prezentujú nespokojnosť s tým, ako s nimi „zaobchádza" väčšinová spoločnosť?

Je pred nami náročná cesta nájdenia spôsobu spolužitia, ktorý by bol správny a zároveň spravodlivý a podporovaný i zvýšeným úsilím v sociálnej politike. Chcel by som zdôrazniť, že tu nejde o problém náboženskej slobody, pretože tá je plne garantovaná. Problémom je skôr ich život v dôstojných podmienkach a ich rešpektovanie španielskeho spôsobu života. A práve tu vnímam aj úlohu a asistenciu kresťanských cirkví, pretože v Španielsku pôsobí mnoho cirkevných charitatívnych organizácií určených na pomoc a adaptovanie migrantov, ktoré vyvíjajú i misijné pôsobenie, kde vidím v budúcnosti veľký priestor.

 

Môžete priblížiť čitateľom Rozmeru, z akej rodiny pochádzate a ako ste sa stali moslimom žijúcim na Slovensku?

Abdulwahab Al-Sbenaty: Môj otec sa narodil v Sýrii a študoval na Slovensku, kde uzavrel manželstvo so slovenskou občiankou, ktorá je kresťanka. Narodil som sa v Bratislave a keď som mal štyri roky, odsťahovali sme sa do Sýrie, kde sme žili približne 15 rokov. Vysokú školu som už spolu s bratom vyštudoval opäť v Bratislave po našom návrate na Slovensko.

 

Podľa oficiálneho sčítania z roku 2001 žije na Slovensku len 1 212 moslimov. Kto tvorí túto relatívne málopočetnú komunitu a kedy a kde sa stretávajú?

Ide predovšetkým o bývalých vysokoškolských študentov, ktorí tak ako napríklad môj otec, si založili svoje rodiny na Slovensku. Značnú časť moslimov tu teda tvoria vysokoškolsky vzdelaní ľudia - bývalí študenti pochádzajúci z moslimských krajín. Preto je pohyb v komunite dynamický.

Rôznia sa aj počty pravidelne praktizujúcich moslimov, ktorí sú navyše aj roztrúsení po celej krajine. Islam v podstate prikazuje len jednu spoločnú modlitbu v týždni, a to v piatok na obed a už tiež pre pracovnú zaneprázdnenosť či vyučovanie v školách je pre moslima na Slovensku ťažké uvoľniť sa a pravidelne sa zúčastňovať na modlitbe. V Bratislave odhadujem, že takýchto praktizujúcich moslimov môže byť od 200 do 250.

 

Čo v tejto súvislosti, ktorú spomínate, zmenil vstup Slovenska do EÚ a aké sú vyhliadky moslimskej komunity u nás pre budúcnosť?

V nedávnej minulosti nebola ekonomická situácia na Slovensku príliš dobrá, a preto aj napríklad študenti z moslimských krajín, ktorí u nás ukončili štúdium, neboli veľmi motivovaní tu zotrvať. S postupnou pozitívnou zmenou v hospodárskej situácii predpokladám, že aj tu počet moslimov bude mierne stúpať. Výraznú zmenu môže znamenať naše členstvo v EÚ a postupné otváranie hraníc. Avšak nemyslím si, že sa na Slovensku zrazu začnú usadzovať vo veľkom počte prisťahovalci z moslimských krajín. Ak takýto prílev moslimov príde, bude skôr z krajín EÚ a motív bude hlavne ekonomický.

 

Ako by ste charakterizovali moslimov žijúcich mimo svojej materskej krajiny z hľadiska ich prispôsobenia alebo ich vnímania majoritnej spoločnosti?

Moslimov žijúcich mimo svojej krajiny pôvodu možno členiť na konzervatívnu časť, ktorá zväčša žije vo vlastnom izolovanom svete; na skupinu, ktorej vzťah k islamu možno určiť len formálnou príslušnosťou, ale islam v podstate nedodržiavajú; a na umiernenú skupinu, snažiacu sa dodržiavať islamské náboženstvo, ale zároveň je otvorená voči spoločnosti, v ktorej žije. Jestvujú však aj radikálne skupiny, schopné na zviditeľnenie svojich cieľov použiť všetky prostriedky, no ide počtom o veľmi malú časť a podľa mojich vedomostí na Slovensku také skupiny nepôsobia.

 

Mnohé problémy so spoločným spolužitím a toleranciou by sa v západnej Európe možno dali odstrániť, ak by jednotlivé moslimské komunity zaujali jednotný postoj a mali i spoločný orgán, ktorý by ich reprezentoval. Aká je v tomto smere situácia na Slovensku?

Problém na Slovensku vidím v tom, že neexistuje spoločné vedenie a oficiálne styky moslimov s majoritnou časťou spoločnosti sú obmedzené len na minimálnu komunikáciu s existujúcimi moslimskými organizáciami. Medzi hlavné organizácie patrí dnes Združenie priateľov islamskej literatúry na Slovensku, ktorého poslaním je najmä zoznamovanie Slovákov s islamskou kultúrou.

V rámci našej komunity je istým problémom i jej právne postavenie. Po jej prípadnom registrovaní ako náboženskej spoločnosti bude veľmi zásadná otázka, ako vybudovať jej stanovy a činnosť na demokratických princípoch organizácie a riadenia. Komunite by tak štát nepriamo pomohol k tomu, aby efektívnejšie a intenzívnejšie riadila svoje záležitosti, a to i prostredníctvom voľby svojich zástupcov reprezentujúcich ju navonok.

 

Nemyslíte si, že aj pre pretrvávajúcu historickú pamäť Slovákov, ktorí majú neblahú skúsenosť s vpádmi osmanských vojsk, čo sa možno u Slovákov prejavuje aj v ich odmietaní vstupu Turecka do EÚ, môže byť pôsobenie moslimov u nás vnímané negatívne?

Myslím si, že ide skôr už len o historickú záležitosť, ktorá nachádza svoje miesto iba v učebniciach dejepisu. Pri opačnom pohľade totiž aj obyvateľstvo v moslimskom svete ťažko nesie niektoré historické súvislosti a možno i krivdy. Treba sa však jednoznačne pozerať do budúcnosti a vnímať predovšetkým pozitívne hodnoty, ktoré zo spolužitia vyplývajú.

 

Ďakujem vám za rozhovor.

 

Ulrich Dehn – prednáša na Humboldtovej univerzite v Berlíne religionistiku a ekuménu a zároveň sa venuje otázkam v oblasti nekresťanských náboženstiev.

Alfonso Riobó Serván – pôsobí na Inštitúte štátneho cirkevného práva na Universidad Complutense v Madride.

Abdulwahab Al-Sbenaty – vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, v súčasnosti pracuje ako tlmočník a prekladateľ arabského jazyka v Bratislave. Je členom a bývalým predsedom Združenia priateľov islamskej literatúry na Slovensku.