Aj vy ste sa už stretli s otázkou, prečo je na svete toľko náboženstiev, keď Boh je iba jeden? Túto otázku možno počuť aj obrátene: Ak je Boh iba jeden, sú všetky náboženstvá pravé? Nechcem v tejto chvíli polemizovať nad odpoveďou, pretože predpokladám, že väčšina z nás ju pozná. Je to ale naozaj tak? Poznáme skutočného Boha, alebo sme ho zdedili iba ako vzácny obraz zarámovaný v krásnom ráme, visiaci na čestnom mieste v našej obývačke? Je náš vzťah k nemu opravdivý, alebo ide len o vnútornú projekciu našich túžob a Boh je pre nás akousi bútľavou vŕbou, do ktorej mnohokrát stereotypne opakujeme žiadosti a chlácholíme tak naše ubolené svedomie?

Niekedy mám pocit, ako keby sme boli fanúšikmi nejakého futbalového klubu, zapálene skandujúci heslá a mávajúci klubovými vlajkami. Ani tí nedajú na svojich miláčikov dopustiť a sú odhodlaní sa za nich aj pobiť. My tiež hájime farby nášho Boha a často bojujeme proti všetkému, no najviac proti tomu, čo nepoznáme. Ak nás ale niekto vyzve, aby sme obhájili svoju kresťanskú identitu a vysvetlili jej osobitosť voči iným náboženstvám - čoraz markantnejšie sa hlásiacim o slovo - zlyhávame a uchyľujeme sa iba k ošúchaným frázam.

Opakom sú ľudia pasívni a ľahostajní, ktorým je zase všetko jedno a už dávno stratili schopnosť rozlišovať medzi čímkoľvek: medzi vierou a poverou, spiritualitou a šarlatánstvom, morálkou a zvrátenosťou, dobrom i zlom. Všetko s obľubou a povznesenosťou relativizujú a globalizujú a ich myseľ otupela natoľko, že sa tomu nemožno ani čudovať. Hoci jedni vidia svet čierno-bielo a tí druhí naň hľadia, akoby bol bezfarebný (nevnímajúc rozdiely medzi jednotlivými farbami), majú tieto dve skupiny predsa len niečo spoločné - povrchnú vieru.

Ak by naša viera bola naozaj hlboká, založená na osobnom, autentickom hľadaní Boha a prežívaní jeho prítomnosti, myslím si, že by sme vedeli nájsť i vhodné slová, ktorými by sme vyjadrili jej jedinečnosť, ako aj jedinečnosť Toho, ku ktorému smeruje. No ak na našu vieru hľadíme ako iba na otravné plnenie zoznamu nedeľných povinností, alebo na nejakú spoločenskú prezentáciu pred naším okolím, nikdy skutočne nepochopíme, prečo sme si vybrali práve kresťanskú a nie budhistickú, hinduistickú či inú cestu. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že Európa už dávno nie je taká, akú by sme ju radi videli - kresťanská.