Tieto slová nám dnes možno znejú príliš kategoricky, až tvrdo. Veď Európa je multikultúrny svetadiel, kde sa možno stretnúť s najrozmanitejším spektrom náboženstiev, spiritualít, postojov a obyčají. Aj v našej spoločnosti je táto duchovná a názorová roztrieštenosť čoraz citeľnejšia, takže koho vlastne máme považovať za neveriaceho a čo má na mysli apoštol Pavol, keď hovorí o tme a modlách?

Ako kresťanom sa nám ponúka veľa priamočiarych odpovedí, ale pokiaľ sa chceme vyhnúť prázdnemu moralizovaniu a plytkému hľadaniu vonkajšieho nepriateľa, treba sa nám nad tým trocha hlbšie zamyslieť. Nestačí sa len vymedziť spomedzi moslimov, budhistov, hinduistov či stúpencov nových náboženských kultov alebo ľudí bez vyznania. A nestačí ani iba prstom poukázať na tých, čo obhajujú amorálnosť, alebo ju dokonca sami páchajú. Žijeme v spoločnosti, kde to nie je možné, pretože sme rovnako jej neoddeliteľnou súčasťou ako oni. A navyše, nech to znie akokoľvek paradoxne, nenájdu sa i medzi nami veriacimi neveriaci a nie sú v našom strede veci, návyky, ba i ľudia, ktorých by sme pokojne mohli označiť za našu modlu?

A čo naša viera? Nemáme často sami problém uveriť tomu, čo je napísané v Božom slove, vo Svätom písme? Nevysvetľujeme si to mnohokrát iba alegoricky, ako keby sa nás to dnes už ani netýkalo? Neminimalizujeme našu vieru iba na súhrn akýchsi všeobecne platných morálnych noriem, namiesto toho, aby sme naše duchovné siete spustili do hlbiny a tam načreli z jej darov? Veríme skutočne Tomu, koho sme s vierou dobrovoľne prijali za svojho osobného spasiteľa, a ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života" (Jn 8, 12)?

Ťažko sa v súčasnosti ubrániť dojmu, že ako kresťania podliehame určitej asimilácii a do nášho života často vstrebávame aj hodnoty a dogmy, ktoré s našou vierou nielenže nesúvisia, ale sú voči nej i v ráznej opozícii. Stotožňujeme sa a súhlasíme s vecami, ktoré by pre nás kresťanov mali byť neprijateľné. My si to však vždy vieme zdôvodniť a už sa s tým ani príliš nezaťažujeme; mnohé sa nám stáva, žiaľ, samozrejmosťou a ospravedlňujeme to potrebou tolerancie či modernosťou doby, v ktorej žijeme. Svetlo, ktoré sme od Krista s vierou prijali, sa tak v nás postupne mení na tmu. Veď ak by v nás silno svietilo, určite by sme veľa vecí videli omnoho zreteľnejšie.