Kruté Deciovo prenasledovanie kresťanov v rokoch 249 - 251 spôsobilo rozšírenie tzv. lapsi (padlých). Keď však pominulo, títo sa znovu hlásili do cirkvi. Tak vznikol problém ich prijatia či neprijatia, ktorý prepukol do zápasu medzi zástancami mierneho a prísneho postupu. V Kartágu prijímali padlých do cirkvi bez väčších problémov, o čo sa zaslúžili hlavne konfesori, ktorí dávali bývalým odpadlíkom odporúčanie - tzv. libelli pacis.

Proti tomu vystúpil predovšetkým biskup Cyprián, ktorému sa nepáčilo jednak hromadné prijímanie padlých, jednak zasahovanie konfesorov do tohto procesu. Podľa Cypriána mal o tejto otázke rozhodovať len príslušný biskup. Vo svojich spisoch De lapsis (O padlých) a De unitate ecclesiae (O jednote cirkvi) však nezastával prehnaný rigorizmus, zdôrazňoval len potrebu ďalšieho pokánia, resp. stanovenia určitého postupu pri znovuprijatí tých, ktorí predtým zapreli vieru. Práve osoba biskupa mala zaručovať vážnosť a poriadok v tejto dôležitej otázke. Synody v Kartágu v roku 251 a 253 dali Cypriánovi za pravdu.

Podobný spor prebiehal aj v Ríme. Na protest proti miernej praxi vystúpili rigoristi. Keď sa rímskym biskupom stal Kornélius, rigoristi kritizovali nielen mierny postup pri prijímaní padlých, ale obvinili aj Kornélia, že medzi nich patril. Naviac mu vyčítali, že bol pokrstený ako clinicus, teda v nebezpečenstve smrti. Na znak nesúhlasu s jeho osobou si zvolili za biskupa učeného presbytera Novaciána, čím spôsobili v cirkvi rozkol. Novacián v odpore voči Kornéliovi i Cypriánovi zaujal voči lapsi odmietavý postoj. Kornélius na to reagoval exkomunikáciou jeho prívržencov na synode v roku 251. Novaciánska cirkev sa však napriek tomu rozšírila a vo východnej časti Rímskej ríše sa udržala až do 7. storočia.

Novaciánovo meno sa prvýkrát objavuje po smrti pápeža Fabiána v roku 250, keď z poverenia rímskeho duchovenstva písal dva listy Cypriánovi. Pochádzal z Ríma, pôvodne bol stoickým filozofom. Krst prijal počas vážnej choroby, neskôr bol vysvätený za kňaza. Vzhľadom na svoje rečnícke schopnosti sa stal popredným členom rímskeho presbytéria. Ostro vystupoval proti Kornéliovej zhovievavosti voči padlým. Nechal sa zvoliť za vzdoropápeža, ale mimorímski biskupi ho neuznali. Zomrel po roku 257. Hieroným spomína viaceré jeho spisy, ktoré sa ale stratili. Ostali len štyri úvahy, aj to pod menami iných autorov. Predstavujú nám ho ako človeka mimoriadne vzdelaného a rozhľadeného, no veľká ctižiadostivosť vrhá tieň na jeho osobnosť.

Novacianisti sa nazývali aj katharoi (čistí) v zmysle čistoty od smrteľných hriechov. Podľa nich tí, ktorí sa ich dopustili, nesmú byť viac do cirkvi prijatí. Katolícka cirkev naproti tomu zastávala stanovisko, že nemožno brániť v prístupe ku Kristovi ani padlým, pokiaľ prejavili úprimnú túžbu a učinili pokánie. Veď Kristus je Spasiteľ hriešnikov.

Stále väčšiu váhu získaval i Cypriánov názor, že cirkev je inštitúcia nevyhnutná k spaseniu: extra ecclesiam salus non est (mimo cirkvi niet spásy). To všetko viedlo k tomu, že keď znovu nastali pre cirkev ťažké časy za cisára Galla, boli kajúci odpadlíci z čias Deciovho prenasledovania opäť prijímaní do cirkvi, pretože mimo nej by v novej skúške neobstáli.

V kresťanskej cirkvi sa v priebehu 3. a 4. storočia prehlboval rozpor medzi rigoristami, ku ktorým patrili aj prívrženci novacianizmu, a medzi tými, ktorí z dôvodov misijných a pastoračných odporúčali miernejšiu prax. Novacianisti na východe neskôr splynuli s montanistami.