Spomínate si na svoje detstvo, ešte nepoznačené členstvom vašej rodiny v organizácii Svedkov Jehovových?

Narodil som sa ako prvé dieťa v mnohopočetnej rodine v malom meste. Môj otec pracoval ako šofér a mama bola dlhé roky doma. V detstve som bol chlapec ako každý iný, živý a zaujímajúci sa o všetko. V tom čase (1952 - 1953) bolo súčasťou vyučovania i náboženstvo. Mal som rád hodiny náboženstva, lebo náš vtedajší pán farár bol podľa mňa veľmi dobrý pedagóg. Vedel nás podchytiť a zaujať rozprávaním o Kristovi. Po čase sa však situácia začala meniť. Náboženstvo sa zo školy vytratilo a mne zostali naň iba spomienky - na kostol, na farskú záhradu plnú jabĺk...

 

Môžete vymedziť časové obdobie, v ktorom sa vaša rodina dostala pod vplyv organizácie Svedkov Jehovových? Čo to pre vás znamenalo v škole? Aké boli vaše reakcie?

Práve v období, keď som mal asi tak sedem rokov, začala sa meniť aj situácia v našej rodine. Otec bol vodičom sanitky a tak mal dosť možností vidieť ľudské utrpenie. Pravdepodobne pri tejto práci sa dostal do styku a pod vplyv Svedkov Jehovových (Svedkov). Usudzujem tak preto, lebo ich špecialitou je vyhľadávať ľudí v núdzi, ktorých postihlo nešťastie, trápenie v rodinách alebo úmrtie blízkych príbuzných. Vtedy je každý človek rád, že mu niekto uľahčí jeho položenie, má s ním súcit a spolucíti s jeho bolesťou. Okrem toho, keďže som už vtedy mal troch mladších súrodencov (neskôr pribudli ešte ďalší traja), naša ekonomická situácia nebola práve ružová.

V škole sa začala príprava na vstup do pionierskej organizácie. Nepatril som medzi zlých žiakov, a tak som mal najlepšie predpoklady stať sa „vzorným pionierom". Tu však bol prvý konflikt s okolitým svetom. Svedkovia zásadne odmietali vzdávať poctu akýmkoľvek symbolom vtedajšej štátnej moci. To znamená: žiadna hymna, žiadne zástavy, oslavy 1. mája či VOSR, a teda ani žiadna pionierska rovnošata s červenou šatkou. Skúste sa vžiť do mysle desaťročného chlapca, ktorý sa nemôže stať pionierom, ale ani nemôže povedať, že mu to zakázali rodičia. Bolo pre mňa veľmi ťažké vysvetliť to svojim spolužiakom a celému okoliu.

Ako dieťa som nemohol pochopiť, prečo je dôležité byť pionierom, ale ani to, prečo som ním nemohol byť. A tak som začal klamať. Bolo to jednoduchšie, ako vysvetľovať spolužiakom pravý dôvod, prečo nemôžem ísť tam alebo inam - do pionierskeho tábora či nacvičovať spartakiádu. Keď som zatúžil ísť niekam s deťmi, napríklad na nejakú športovú akciu, mal som na výber dve možnosti: buď oklamať rodičov, alebo spolužiakov. Treba si totiž uvedomiť, že v tom čase nebolo povolené takmer nič, čo by súviselo s nejakou sektou z „prehnitého Západu".

Môj otec musel byť komunistickým mocipánom už dávno tŕňom v oku. A to už od roku 1945, keď sa vrátil zo západného frontu na konci druhej svetovej vojny. A navyše vstúpil do zakázanej sekty! Neverím totiž, že nebol sledovaný, lebo aj ja som cítil, že sa v mojej škole niečo deje. Tie „lepšie deti" začali odo mňa bočiť. Isto nedokázali pochopiť, prečo som od nich bočil aj ja.

 

Aký bol váš vzťah k rodičom? Boli pre vás autoritou z každej stránky?

Moje správanie, najmä v čase dospievania, sa doma zhoršilo. Búril som sa proti všetkému. A pokiaľ som mal možnosť sledovať, ani deti ostatných Svedkov v tom nezaostávali. Nasledovali tresty. A nie hocaké. Pocítil som to doslova na vlastnej koži. Takisto moji súrodenci. Viackrát som dostal tak, že som v škole nemohol sedieť. Musel som sa vyhovárať, že mám na tej časti tela vred a pod. Nikdy však nezabudnem na výprask, ktorý dostal syn skupinového služobníka - šéfa miestnych Svedkov. Ten zmlátil svojho syna pred celým zhromaždením s úsmevom na tvári a so slovami: „Aj Jehova trestá neposlúchajúcich" a „Trestať sa nemá v hneve". Pripadalo mi to vtedy ako úsmev diabla v ľudskej koži.

Tieto telesné tresty boli určené na dosiahnutie bezpodmienečnej poslušnosti, ktorú chcel a vyžadoval Jehova, zastúpený rodičmi. Najhoršie na tom bolo, že títo rodičia, z ktorých niektorí boli náchylní na alkohol, alebo dokonca - ako som sa neskôr dozvedel - mali problémy s mimomanželskými vzťahmi, tieto nedostatky skrývali a naoko sa tvárili ako svätci.

 

V tom čase organizácia Svedkov Jehovových pracovala v ilegalite. Bolo vôbec možné aktivity tohto druhu utajiť? Ako prebiehali zhromaždenia?

Keď sme sa chystali na zhromaždenie, pre mňa to vyzeralo zvlášť trápne. Stretnutia sa konali tajne. Nikdy sme nesmeli hovoriť, kam ideme. Do bytu, v ktorom sa zhromaždenie konalo, sme sa schádzali postupne po skupinách. Zásadne nie všetci naraz. Paradoxným anachronizmom je, že Svedkovia - aspoň v našom meste - sa takto schádzajú dodnes, hoci sú už oficiálne registrovanou náboženskou spoločnosťou. Vídavam ich takto sa schádzať priamo z okna svojho bytu.

Zhromaždenie trvalo spravidla dve hodiny. Jednu hodinu sa preberal časopis Strážna veža, druhú Služba kráľovstvu. Niekedy ma to dokonca aj bavilo, lebo to „štúdium" prebiehalo tak, že najprv sa prečítala otázka, potom text a potom znovu otázka. Kto dával pozor, mohol vystihnúť odpoveď, a tak som mal niekedy možnosť vyniknúť. Zvlášť, keď dospelí, často uťahaní povinnosťami, mali sklon si zdriemnuť...

Druhá časť zhromaždenia bola zameraná na vydávanie svedectva o Jehovovi v tzv. poľnej službe. Dostali sme osnovu s praktickými otázkami a odpoveďami, na základe ktorej bolo treba urobiť krátku prednášku, tak na tri až sedem minút. Potom niektorého účastníka vyzvali, aby sa ukázal „v akcii", po ktorej skupinový služobník urobil korekciu a pochválil prednášajúceho. Nakoniec sme sa zaoberali organizačnými pokynmi.

Musím podotknúť, že zhromaždenia sa vždy začínali a končili modlitbou - postojačky. Zvláštnosťou, ktorú som si vtedy neuvedomoval, bolo, že sme sa neprežehnávali. Pochopil som to až neskôr, keď som si uvedomil, ako do nás doslova vtĺkali, že Ježiš - „syn boží", nie je žiadny Boh, nezomrel na kríži, ale na kole. Svedkovia kríž jednoznačne odmietajú, a pritom si hovoria praví kresťania.

Dodnes nechápem, aké mali Svedkovia kanály na prevoz Strážnej veže a inej literatúry vydávanej ich ústredím v newyorskom Brooklyne. Strážna veža sa totiž šírila tak, že originál bol odfotografovaný, každá strana na formát 9 × 13 cm alebo aj menší. Jeden taký časopis mal 40 až 50 strán, a tak každý exemplár mal aj toľko fotografií. Koľko s tým bolo roboty a koľko to stálo, to ťažko odhadnúť. Pracovalo sa v tichej konšpirácii ako počas vojny. Ústredie muselo mať už aj vtedy dosť peňazí. Okrem toho sa pri zhromaždeniach robili zbierky na „dobrú nádej". Ľudia darovali ľubovoľný finančný obnos. V našej skupine sa veľa nevyzbieralo, lebo všetci mali mnohodetné rodiny.

 

Používali Svedkovia popri Strážnej veži aj Bibliu? A akú?

Keď tak niekedy rozmýšľam nad tým, ako Svedkovia dokázali prekrúcať Písmo, spomínam si, ako som v tej Biblii, ktorú sme mali doma, vždy pozeral na starozákonný text, kde Boh odpovedá Mojžišovi na otázku, ako sa volá: „Som, kto som, som Jehova - Jireh." Odvtedy som videl dosť prekladov Biblie, ale s týmto som sa nikde nestretol. Inde v Biblii, kde bol používaný výraz Hospodin, sme museli dôsledne dbať na to, aby sme to čítali ako Jehova.

 

Aký bol už vtedy ich vzťah k iným cirkvám, napríklad ku katolíckej?

Keď nám spočiatku hovorili, že sme praví kresťania, nebolo až také zjavné, že najväčšmi im v rámci hlásania „pravej viery" prekáža kresťanstvo predstavované duchovnými. Najmä katolícky kňaz, to bol najväčší vyvrheľ a modloslužobník. Na toho sa zosypalo takmer všetko.

Spomínam si na jednu perličku. V čase, keď ešte moji rodičia neboli opantaní bludmi tejto falošnej náboženskej spoločnosti, ktorá si o sebe navráva, že je tým verným a rozvážnym otrokom, Božím hlasom v dnešnom svete, navštevoval som aj ja náboženstvo. Keď raz pán farár chodil po domoch koledovať, zastavil sa aj u nás a dal mi z tých vykoledovaných peňazí päť korún, pričom ma pochválil, že som usilovný na náboženstve. Od radosti som až podrástol a moji rodičia so mnou. Aké rozdielne však bolo správanie sa mojich rodičov už ako „uvedomelých Svedkov", keď tvrdili, že do večného zatratenia pôjdu farári ako prví, na čele s pápežom. Dokonca v čase, keď oficiálne požiadali o vymazanie z katolíckej matriky, už bol kňaz človekom, na ktorého sa snáď smelo aj pľuť...

 

Ktoré „pravdy" z učenia Svedkov Jehovových mali na váš život najväčší destabilizujúci vplyv?

Najzhubnejší vplyv na môj život malo ustavičné zdôrazňovanie, že sme jediní, praví, verní a zvyšok ľudstva zahynie v Armagedone. Prekrúcanie textu Písma v 11. kapitole Zjavenia Jána sa podávalo tak farbisto, že vo mne vzbudzovalo až hrôzu. Každá, a najmä nočná búrka, ma doslova desila.

Iste som nerobil všetko tak, ako vyžadoval Jehova; snažil som sa žiť a konať ako ostatní moji rovesníci, ale zároveň tak, aby o tom Svedkovia, a teda ani moji rodičia, nevedeli. Ostal vo mne hlboko zakorenený strach pred neľútostným Jehovom. Nespomínam si, že by nám niekedy hovorili, že Jehova je milosrdný. Veľkou neznámou bola i cesta k odpusteniu hriechov. Keď som neskôr, po roku 1989, videl prvý raz originálne vydanie Strážnej veže s výjavmi Armagedonu, bol v porovnaní s tým Dracula, ktorého som ako chlapec čítal po nociach pri baterke, len sladká limonáda.

Samozrejme, Svedkovia ustavične zdôrazňovali skorý koniec sveta. Keď vyletel prvý sputnik do vesmíru, všetko bolo jasné: koniec sveta je blízko. Do neho zapadalo i moje ukončenie základnej školy. Doma sa hovorilo, že môžem ísť maximálne na učňovku, pretože všetko vzdelanie je zbytočné. Koniec sveta bude čo nevidieť. Študovať na gymnáziu bolo preto pre mňa bezpredmetné. Takmer polovica mojich spolužiakov sa na gymnázium prihlásila, hoci neboli lepší ako ja. Podstatná časť z nich dosiahla vysokoškolské vzdelanie. Dobrým východiskom sa zdal vtedy otvorený 9. ročník ZŠ. Túto možnosť som využil. Horšie bolo, že ani po jej ukončení som žiadnu svetlú perspektívu nemal. Zostalo len pri učňovke a ani po jej absolvovaní to nebolo omnoho lepšie.

 

Bolo vôbec možné, aby ste sa pre niečo rozhodli sám? Alebo organizácia plánovala váš život až do posledného detailu?

Mal som asi 14 rokov, keď som bol v jednom byte ako veľmi perspektívny Svedok pokrstený ponorením do vane. Odvtedy o mojej ďalšej existencii už vlastne rozhodovali tzv. starší služobníci. Keď som skončil učňovku, bolo už vopred rozhodnuté, čo bude ďalej.

Hovorilo sa, že pôjdem do bane v Ostrave, aby som sa vyhol základnej vojenskej službe, pretože Svedkovia nesmeli slúžiť ako vojaci. Prvou prekážkou bola prísaha - prisahať som totiž mohol len Jehovovi a iba jemu som smel byť verný. Druhou bolo používanie zbrane. Nenastúpenie na vojenčinu však vtedy znamenalo tri roky väzenia a potom opäť čakanie na povolávací rozkaz. Nezávideniahodné vyhliadky. Jediné riešenie bolo podpísať zmluvu na desať rokov do bane. Po tejto „šichte" v podzemí sa už vojenčina nevyžadovala.

Moje prijatie prebehlo tak rýchlo, že si ani nevšimli, že nemám 18 rokov. To bola minimálna veková hranica na prácu v podzemí. Po troch-štyroch dňoch, keď zistili, že mi nemôžu ponúknuť prácu ani na povrchu, som odišiel domov, kým nedovŕšim stanovenú vekovú hranicu.

Opäť nasledovalo čakanie. Bol som rád, že ma vzali naspäť do práce vo fabrike, kde som sa vyučil a predtým i pracoval. Riešil som však ďalšiu dilemu: doma som zostať nechcel a tých pár dní na ubytovni v Ostrave mi optimizmu nepridalo. Lenže mňa sa nikto nepýtal, či chcem, alebo nechcem. Dosiahol som plnoletosť a šiel som naspäť.

 

Pomohlo vám odlúčenie od rodiny vymaniť sa spod vplyvu organizácie Svedkov Jehovových?

Myslel som si, že budem mať pokoj predovšetkým od nich. Nenapadlo mi, že takých, ktorí podpísali prácu v bani na desať rokov zo spomínaných dôvodov, tam bude viac.

Asi tak za dva týždne sa ku mne priplichtil akýsi chlapík, práve keď som vyfáral z bane, a pýtal sa ma, či som ten, koho hľadá. Musel byť niekým upovedomený. Už ani neviem, ako sa volal, ale pamätám si inú vec. Keď som prišiel na stretnutie Svedkov, ktoré sa konalo v jeho byte, bol tam aj istý asi 25-ročný muž, ktorého som už predtým poznal, pričom raz som ho videl dobre spitého, ako dostal od policajta bitku pendrekom pred krčmou. Keď ma tento muž zazrel, zbledol ako papier, asi sa tým pred Svedkami nechcel chváliť. A ja som nepovedal nič, ale viac ma tam už nevideli. Zato ma však niekoľkokrát otravovali, lenže ja som sa vedel vyhovárať už ako malý chlapec.

Horšie bolo, že museli mať dobré kontakty s našimi Svedkami, lebo som dostal z domu vyčítavý, až rozkazovačný list s otázkami, prečo tam nechodím. Ďalší problém bol na svete. Mám ísť domov, keď mám voľno a počúvať výčitky a reči, ktoré som už počuť nechcel? Tak som ani radšej domov nešiel. Zdržiaval som sa u kamaráta zo susedného mestečka, kde ma však uvidel ktosi, kto ma poznal a oznámil to rodičom. Netrvalo dlho a dostal som ďalší list, v ktorom mi rodičia oznámili, že už nemusím chodiť domov - aby som ostal tam, kde doteraz.

Čo robiť ďalej? Z bane som chcel odísť za každú cenu, no nemal som kam. Ktosi mi poradil, že ak nedodržím pracovnú zmluvu, tzn. preruším prácu a potom sa znova prihlásim, uzavrú so mnou novú zmluvu. To som aj spravil. Podpísal som zmluvu na rok, pričom ale pre mňa znovu vznikla povinnosť „odkrútiť si" vojenčinu.

 

Ako vnímala vaša rodina váš nástup na základnú vojenskú službu?

V podstate som bol rád, keď som po určitom čase dostal povolávací rozkaz. Avšak prísť domov ako márnotratný syn nebolo pre mňa lákavé. Domov som preto prišiel tak, že hneď na druhý deň ráno som rukoval. Kde bol vtedy otec, neviem, lebo sa so mnou ani nerozlúčil. Vyprevadila ma iba matka. Podstatné bolo, že môj posledný kontakt s rodinou za jeden rok vojenčiny sa končil odoslaním civilného odevu domov. Počas tohto prvého roka som nevyčerpal ani 12-dňovú dovolenku, na ktorú mal nárok každý vojak, keďže domov sa mi ísť nežiadalo a ani inam som nemohol - nebolo kam.

V tom čase som nemal ani len predstavu o tom, čo bude po vojenčine. A nebolo mi všetko jedno. S rodičmi som dobre nevychádzal, lebo som bol „neposlušný" a im určite ostatní Svedkovia pílili uši zato, že od nich bočím. Mal som vážnu známosť (nepatrila k Svedkom!) a tak, keď som doma povedal, že sa túžim oženiť, odpoveď nenechala na seba dlho čakať - otec ma jednoducho z domu vyhodil. Avšak ešte predtým po mne skočil tak, že som mal strach, aby ma nezaškrtil. To bol vlastne definitívny koniec akých-takých vzájomných vzťahov medzi mnou a rodičmi. Dodnes sa ale nemôžem zbaviť dojmu, že mali pre mňa pripravenú nejakú „ideologicky vhodnú" nevestu. Prekvapujúce bolo, že môj mladší brat o 13 rokov neskôr absolvoval základnú vojenskú službu bez najmenších tlakov zo strany Svedkov.

 

O Svedkoch je známe, že tí, ktorí opustia ich rady, sú aj potom vystavení nenávisti a psychickému tlaku členov. Ako to bolo s vami?

Chcel som mať pokoj od všetkých Svedkov, ale nešlo to. Bol som zamestnaný v tej istej fabrike ako otec, a tak sme sa navzájom vyhýbali. Po určitom čase mi matka pri nejakej príležitosti oznámila, že prídu za mnou „bratia Svedkovia". Neprišli. Povedal som jej totiž, že nemajú dôvod a ani ja nemám chuť s nimi hovoriť. Ale zato prišiel niekto iný...

Po celý čas som sa snažil vymaniť z vplyvu Svedkov, a tak som sa rozhodol vstúpiť do „rodnej strany". Keď som absolvoval prvé pohovory, vybrali ma na štúdium na Večernej univerzite marxizmu-leninizmu. Na vlastnej koži som mal možnosť skúsiť, ako to s prenasledovaním Svedkov v tom čase vlastne bolo. V skutočnosti si ho asi vymysleli sami, aby si vyrobili imidž otrokov trpiacich pre Jehovu. Sledovaní boli, to je pravda. Videl som totiž v Krajskej politickej škole jeden filmový dokument so zábermi, ako sa Svedkovia schádzajú a roznášajú svoju literatúru. Ale ani na prednáškach a ani nikde inde som nikdy nepočul, žeby ich postihovali tak kruto ako katolíckych duchovných.

 

Znamená to, že ste mali od organizácie Svedkov Jehovových odvtedy pokoj?

V podstate áno. Ku konfrontácii došlo až vtedy, keď mi zomrel otec. V tom čase som mal za sebou už aj prvé dotyky s Bohom. No bol to Boh diametrálne odlišný od nemilosrdného Jehovu, ktorý ničí svojich nepoddajných otrokov v plameňoch Armagedonu. Obraz Jehovu, hlboko zakorenený v duši, mi dlho bránil stretnúť sa s ozajstným Spasiteľom - Ježišom Kristom. Tohto Spasiteľa som nehľadal. On sám si našiel mňa i moju rodinu.

Keď sme tak niekoľkí stáli pri rakve môjho otca s ružencom v rukách, zažili sme taký útok proti kresťanstvu, že o smútočnom prejave nemohla byť ani reč. Dozvedel som sa, že všetci, ktorí sa modlia s ružencom v ruke, sú modloslužobníci, odsúdení na zánik, že žiadna duša sama osebe neexistuje, ale umiera spolu s telom a pod. To všetko nám „láskyplne" vysvetlili tí elegantní, uhladení a usmievaví páni, ktorých vídam aj teraz chodiť na svoje náboženské zhromaždenia. Pri hrobe môjho otca ako keby mi chceli povedať: On patril nám, tu nemáš čo hľadať...

Dohrou bola smrť mojej matky. Ani vlastní súrodenci mi nepovedali, že zomrela. Dozvedel som sa to náhodou; na otázku, ako sa má babka, mi môj synovec lakonicky oznámil, že je mŕtva...

Táto dlhá etapa môjho života je už za mnou. Môj život sa už definitívne neriadi pokynmi Svedkov Jehovových ani žiadnej inej organizácie, ale mohol som ho s dôverou odovzdať láskavému a milosrdnému vedeniu svojho Spasiteľa.

 

Ďakujem za rozhovor.