Podľa posledných prieskumov žije v Európe 71 percent ľudí, ktorí veria v Boha. (Najväčšie percento veriacich je v Poľsku, najmenšie v Česku.) Rozdelenie Európanov na veriacich - kresťanov a neveriacich - ateistov pritom dávno neplatí. Podľa triezvych odhadov sa dnes na našom starom kontinente hlási až 15 miliónov obyvateľov k islamu a početné zastúpenie majú aj mnohé budhistické a hinduistické komunity, z ktorých nemalý počet konvertitov pochádza práve z kresťanstva.

Rovnako je pravdou i to, že mnohí, najmä mladí ľudia, uprednostňujú individuálne formy viery pred vierou inštitucionálnou. Cirkev so svojimi dogmami nie je pre nich príťažlivá, o čom svedčí napríklad i pokles kňazských a rehoľných povolaní, klesajúci počet návštevníkov nedeľných bohoslužieb, ale, samozrejme, nielen to. Na klzkej pôde náboženského trhu sa pohybujú ako v dajakom hypermarkete plnom všakovakých lákadiel. Osobný zážitok je pre nich dôležitejší ako stáročné skúsenosti mnohých generácií. Tradičné hodnoty zamieňajú za opojný pocit z experimentovania s duchovnom. Je tento trend iba dočasný, alebo je dlhodobý a treba sa ním vážne zaoberať? Čo všetko sa za ním skrýva? Ako naň reagovať? Kde zlyhávame? Mať svojho guru je iba módna záležitosť, alebo je to zrkadlo určitej neschopnosti etablovaných cirkví naplniť duchovné potreby človeka priliehavou formou?

Na tieto otázky nie je ľahké nájsť uspokojivú, a najmä jednoznačnú odpoveď. Dôvodov na prudký rozmach siekt a najrozličnejších psychokultov je iste mnoho. Za rozhodnutím vstúpiť do sekty však často nemožno hľadať iba racionálne dôvody. Sektu odborníci nezriedka definujú ako určitú náhradnú rodinu vytvárajúcu priestor, v ktorom človeka - napriek psychickej manipulácii vedúcej k strate identity a silnej závislosti - pozitívne akceptujú. Hoci sa to možno nezdá, je to omnoho dôležitejšie, ako sme si schopní pripustiť. Dokonca väčšmi, ako akákoľvek ideológia, ktorú sekta nezriedka tak sugestívne ponúka.

Dnešný človek sa topí v záplave tých najušľachtilejších ideí. Zo všetkých strán znejú slová ako mier, láska, sloboda, demokracia. A svet je pritom stále rovnaký, ak nie horší. Slová už možno vnímame iba ako akúsi povinnú kulisu, bontón, na ktorý sme si zvykli. Dôveryhodnosťou a zámermi tých, ktorí tieto idey vyslovujú, sa už príliš nezaoberáme. Ako sa však mnohokrát ukazuje, žiaľ, možno práve na našu vlastnú škodu.