Viaceré sociologické prieskumy naznačujú, že práve v tradične kresťanských krajinách sa viera v reinkarnáciu (prevteľovanie duše) stáva čoraz populárnejšia. Aj napriek tomu, že toto učenie nevychádza z Biblie, dokonca jej protirečí, ovplyvňuje mnohých katolíkov či veriacich z iných tradičných kresťanských cirkví. Je tento paradox zapríčinený iba cielenou propagáciou v médiách, alebo to má hlbšie korene?

Propagácia v médiách (či už cielená alebo necielená) môže plniť istú funkciu, nemyslím si však, že by ona sama mohla byť v rozhodujúcej miere príčinou zvýšeného príklonu kresťanov k viere v reinkarnáciu. Médiá a iné podobné vplyvy vytvárajú skôr určitú spoločenskú atmosféru alebo mentalitu, v ktorej sa potom tejto viere lepšie darí. Bližšie skúmania totiž poukazujú na to, že viera v reinkarnáciu má u kresťanov (ak ju aj v sociologických dotazníkových prieskumoch pripúšťajú) viac-menej „folklórny" charakter, nejde teda o súčasť uceleného vieroučného systému, ako napr. v hinduizme a budhizme, prípadne v niektorých novších náboženských hnutiach, resp. sektách (napr. antropozofia, niektoré odnože špiritizmu a pod.).

Závažnejšia je podľa mňa otázka, ako je možné, že kresťania - hoci je to v rozpore s Bibliou a s učením kresťanských cirkví - možnosť reinkarnácie vôbec pripúšťajú. Nazdávam sa, že najmä preto, lebo i kresťanstvo týchto kresťanov je nezriedka iba „folklórne": ku kresťanskej viere sa síce hlásia, ale poznajú ju len veľmi povrchne. Osvojili si niektoré zjednodušujúce poučky a predstavy, ktoré nechápu alebo nedávajú do súvislosti s celkovým kontextom kresťanského vieroučného systému. Jednou z takýchto zjednodušujúcich predstáv je často predstava vzťahu medzi telom a dušou nie ako čohosi jednotného či zjednocujúceho, ale ako dvoch osobitných, od seba takmer nezávislých, ba do istej miery až protikladných opozičných bytí. Nechcem popierať, že tento vzťah je skutočne veľkým tajomstvom a že k jeho uznaniu je potrebný akt viery. Chcem iba upozorniť, že určité zjednodušujúce („folklórne") predstavy kresťanov o tejto téme (vyjadrené napr. v tvrdení, že „podstatou smrti je vlastne oddelenie duše od tela") sa môžu stať živnou pôdou pre rôzne názory o existencii akejsi „oddelenej duše" (anima separata), ktoré sú dôležitým predpokladom práve pre vieru v reinkarnáciu.

Prívrženci viery v reinkarnáciu navyše pred kresťanmi často argumentujú niektorými citátmi z Biblie alebo z diel významných cirkevných učiteľov (napr. sv. Augustína), čím ich, prirodzene, môžu pomýliť. Používajú pritom nielen osvedčenú taktiku vytrhávania citátov z celkového kontextu, ale i metódu akéhosi „obráteného dokazovania": nevyvodzujú vieru v reinkarnáciu z predkladaných citátov, ale - naopak  tieto citáty vysvetľujú z hľadiska viery v reinkarnáciu tak, aby vyvolávali dojem, že pre ňu možno nájsť potvrdenie aj v Biblii (alebo u tej či onej cirkevnej autority). Ide napokon o postup, ktorým sa usiluje zlákať kresťanov mnoho siekt.

 

Dnes nie je zriedkavé, že verejnosť upúta človek, ktorý tvrdí, že si spomína na svoj minulý život. Ba nájdu sa aj takí, ktorí o sebe vyhlasujú, že boli Napoleonom či Caesarom. Stretli ste sa ako psychiater počas vašej praxe s podobným prípadom?

Pravdu povediac, s takýmto prípadom som sa ešte nestretol - ani ako psychiater, ani v každodennom živote. Psychiatria, pravda, pozná prípady, keď človek (pacient) o sebe tvrdí, že je inou osobou (pričom Napoleon alebo Caesar sú skôr historicky tradované príklady, vo všeobecnosti nezodpovedajú súčasnej klinickej skúsenosti). V takýchto prípadoch však ide takmer výlučne o blud, teda nevyvrátiteľné chorobné presvedčenie, ktoré sa môže objaviť v rámci niektorých závažných duševných ochorení a manifestuje sa nie izolovane, ale spolu s ďalšími preukázateľnými príznakmi príslušného ochorenia. I keď samotný blud má chorobný pôvod, jeho konkrétna podoba sa môže formovať pod vplyvom prostredia, napr. dobovo podmienenou mentalitou (ide o tzv. patoplastický vplyv prostredia): azda i preto sa už v súčasnosti nestretávame s Napoleonmi alebo Caesarmi. Nie je vylúčené, že dnešná popularita reinkarnačnej tematiky sa časom patoplasticky premietne do formovania konkrétnej podoby bludov, avšak to neznačí, že samotná viera v reinkarnáciu by sa tým stala bludom v psychiatrickom zmysle (podobne ako výskyt tzv. religióznych, náboženských bludov s kresťanskou tematikou nespochybňuje kresťanské náboženstvo ako také).

 

Ak by sa vaše očakávanie splnilo a reinkarnačná tematika by sa u niektorých pacientov naozaj začala premietať do konkrétnej podoby ich bludov, nebudú to prívrženci viery v reinkarnáciu naopak považovať za ďalší z „dôkazov" opodstatnenosti svojej viery?

Nemôžem vylúčiť, že by sa to mohlo stať. Najmä ak by neodhadli alebo nerozpoznali, že ide o chorobnú produkciu duševne chorého jedinca. Viem si dokonca predstaviť i oveľa krkolomnejšiu argumentáciu, napr. že hoci je aj samotná produkcia chorobná, v podstate svedčí o čomsi, čo je kdesi hlboko (takpovediac archetypovo) zakorenené v prirodzenosti človeka a čo sa teraz  vďaka chorobe  iba prejavilo navonok atď. Podobná argumentácia (na rôzne témy) totiž v súčasnej ezoterickej (či ezoterike naklonenej) literatúre nie je nič zvláštne.

 

Ak by v prípade viery v reinkarnáciu išlo len o akýsi druh recesie, mohli by sme sa nad tým pousmiať, veď je čírym nezmyslom, aby viacerí ľudia (ako som kdesi čítal) boli nezávisle od seba v minulosti Kleopatrou. Avšak niektorým takýmto „cestovateľom v čase" sa vybavujú podrobné historické detaily, ktoré si neskôr na mieste overili a ktoré predtým nemali ako a odkiaľ vedieť. Ako sa veda a konkrétne psychiatria pozerá na tento zatiaľ neprebádaný fenomén?

Treba si uvedomiť, že existujú - ako sa ešte pokúsim ukázať - rozličné predstavy a typy viery v reinkarnáciu. Vami zmienené reinkarnácie Kleopatry sú pravdepodobne iba anekdotickým výmyslom dakoho, kto chcel celú problematiku zosmiešniť. Keby sa viera v reinkarnáciu opierala iba o takéto prípady, nestála by za pozornosť.

Oveľa závažnejšia je argumentácia v druhej časti otázky. Najmä súčasní prívrženci viery v reinkarnáciu na Západe sa pri nej často opierajú o svedectvá alebo výpovede osôb, ktoré mali také či onaké „reinkarnačné zážitky", t.j. ktoré sa spontánne alebo umelo (napr. pod vplyvom určitých drog, v hypnóze a pod.) dostali do stavu, keď svoju vlastnú identitu zreteľne prežívali ako identitu iného človeka  žijúceho niekedy v dávnej alebo menej dávnej minulosti. Uvádzali pritom neraz aj rôzne dobové okolnosti a fakty, ktoré - ako ste spomenuli - nemali predtým odkiaľ a ako vedieť a ktoré minimálne neprotirečili jestvujúcim poznatkom o danej dobe, ba dakedy boli (údajne) priamo „objavné". V ostatných rokoch sa dokonca začínajú používať metódy tzv. reinkarnačnej terapie, keď sa pacient (najčastejšie pomocou hypnózy) vovedie do prežívania minulých životov (napr. pacientke so sexuálnymi problémami môže pomôcť, ak pri reinkarnačnej terapii zistí, že jej ťažkosti súvisia s tým, že v minulom živote rímskej otrokyne bola pohlavne zneužitá - príklad uvádza R. A. Moody v knihe Život pred životom, Praha, 1992).

Odhliadnuc od toho, že niektoré svedectvá a výpovede o „reinkarnačných zážitkoch" sa preukázali ako podvod (napr. „slávna" kniha Moreyho Bernsteina Pátranie po Bridey Murphyovej), nemožno ich spochybňovať všetky: ocitli by sme sa v situácii človeka, ktorý istých ľudí automaticky považuje za luhárov. Dokazujú však tieto zážitky skutočne fenomén reinkarnácie?

V kontexte poznatkov súčasnej psychológie, psychiatrie a vied o mozgu sa dajú tieto zážitky interpretovať  aspoň principiálne  omnoho prirodzenejším spôsobom. Pamäťové funkcie ľudského mozgu pracujú oveľa komplexnejšie a kompletnejšie, než by sme si mohli myslieť iba na základe toho, na čo sa vieme vedome rozpamätať. Akoby sa do mozgu ukladali informácie (tzv. pamäťové stopy, engramy) akýmsi „fotografickým" spôsobom: zaznamenávajú sa v ňom aj také skutočnosti, ktoré si človek vôbec neuvedomil (napr. experimenty s elektrickou stimuláciou určitých oblastí mozgu ukázali, že človek dokázal produkovať spomienky alebo znalosti, ktoré si vedomým spôsobom nikdy neosvojil a podľa všetkého ich „vnímal" iba podprahovo: táto okolnosť sa dnes napokon bežne využíva v niektorých reklamných manipulačných technikách). Ľudský mozog takto uchováva a spracúva obrovské množstvo informácií - nevynímajúc navyše ani informácie, ktoré sú zakódované v genetickom materiáli (genóme) človeka. Pri činnosti mozgu, a teda i pri tých jeho aktivitách, ktoré fyzicky zabezpečujú psychické fungovanie, dochádza v mozgových bunkách k informačným tokom, kde je výsledný informačný dej zvyčajne sprevádzaný alebo sprostredkovaný špecifickou interakciou medzi vstupnými signálmi a genómom buniek. Mnohé z týchto procesov sú dnes preskúmané dokonca na molekulárnej úrovni. Na základe jestvujúcich poznatkov sa dá oprávnene predpokladať, že človek je za istých okolností schopný podať taký (svojím vlastným mozgom sprostredkovaný a zabezpečovaný) pamäťový výkon, ktorý ďaleko presahuje rámec individuálnej skúsenosti (a obzvlášť tej, čo je spätá s uvedomovaným prežívaním).

Na druhej strane psychiatria pozná určité stavy zmeneného vedomia, pri ktorých sa môže vyskytnúť ako fenomén zmenenej identity, tak i tzv. reemnézia, t.j. rozpamätanie sa na udalosti (situácie, fakty a pod.), na ktoré sa človek normálne rozpamätať nedokáže. Takýmto stavom je napr. stav tranzu v hypnóze. Môžu ich však spôsobiť aj iné faktory (napr. niektoré drogy), vznikajú za istých patologických okolností (napr. epileptický výboj v určitých oblastiach mozgu, niektoré konverzno-hysterické alebo - podľa novšieho názvoslovia  disociatívne duševné poruchy), ba môže si ich či už mimovoľne alebo cielene vyvolať (mechanizmom autosugescie) aj človek sám, zvlášť ak má na to isté osobnostné predpoklady (ide predovšetkým o hysterické či - podľa novšieho názvoslovia - histriónske osobnosti): zdá sa mi napríklad, že v knihách Shirley MacLainovej, známej americkej herečky a propagátorky hnutia New Age (vrátane viery v reinkarnáciu), sú práve takéto (alebo veľmi podobné) fenomény jadrom jej zážitkov a argumentácie.

 

Možno veriť tomu, čo človek produkuje v stavoch so zmeneným vedomím?

V spojitosti so stavmi zmeneného vedomia treba pripomenúť, že v nich produkované spomienky alebo znalosti nie sú vždy spoľahlivé a vierohodné: nielenže sa môžu (takpovediac kombinatoricky) formovať do rôznych „montážnych predstáv", ktoré nereprodukujú realitu (dokonca i v normálnom stave si vieme „zmontovať" napr. predstavu prasiatka s krídlami), ale formovanie týchto montáží môže byť usmernené zvonka, napr. vonkajšou podnetovou situáciou, osvojenou spoločenskou mentalitou, ba i zámernými alebo mimovoľnými sugestívnymi vplyvmi prítomných osôb. Preto môžu byť rizikové rôzne „psychoterapeutické" metódy a techniky pracujúce so stavmi zmeneného vedomia (kam nepochybne patrí aj spomenutá reinkarnačná terapia, ale i metóda tzv. holotropného dýchania, tzv. psychedelická terapia založená na užití halucinogénov, napr. LSD, a viacero ďalších). Rizikové nielen tým, že sa dajú zneužiť ideologicky (napr. na „dokazovanie" zmysluplnosti viery v reinkarnáciu), ale môžu sa stať aj nástrojom psychickej manipulácie ľudí. Navyše - aspoň čiastočne - môžu viesť k odvádzaniu človeka z reálneho života do sveta, ktorý by sa dal pomerne príhodne označiť módnym výrazom „virtuálna realita" (hoci tu ide iba o istú analógiu s významom tohto termínu vo svete počítačov, je zaujímavé, že napr. Timothy Leary, známy propagátor psychedelickej terapie, užívania LSD a človek závislý od tejto drogy, sa v poslednom období svojho života, keď už LSD neužíval, s mimoriadnym zaujatím venoval práci s počítačovou virtuálnou realitou: akoby si ňou nahradzoval závislosť od „virtuálnej reality", do ktorej sa predtým dostával pod vplyvom drogy).

 

V Starom zákone často do popredia vystupovali vyvolené osoby - proroci, ktorým Boh zjavil niektoré významné okamihy budúcnosti. Hovorili o veciach, ktoré sa odohrali až o niekoľko sto rokov neskôr, nemohli ich teda autenticky prežiť. Neplatí to aj naopak? Nedávno mi totiž jeden zástanca reinkarnačných skúseností tvrdil, že ľudia, ktorí pred sebou „vidia" detaily svojho minulého života, prijímajú informácie o ňom z akejsi nadčasovej astrálnej informačnej banky, teda zo sveta, pre ktorý neplatia neúprosné zákony času, bez toho, aby žili v danom čase a v konkrétnom tele.

Obávam sa, že používaním výrazov typu „nadčasová astrálna informačná banka" by sa náš rozhovor mohol dostať na úroveň (ba dokonca pod úroveň) vedecko-fantastickej literatúry: termín síce čosi naznačuje, ale nič konkrétne nevypovedá, má podobu vedeckého jazyka, ale vedecky je „prázdny", možno si pod ním predstaviť hocičo (alebo aj nič). Trochu mi pripomína jednu pasáž z knihy už spomínanej Shirley MacLainovej Tušenie svetla (Bratislava, 1994, str. 110-111), kde sa hovorí o tzv. Akashických záznamoch, ktoré majú byť akousi „Vesmírnou pamäťou prírody" alebo „Knihou života", pričom „akasha" sa tu interpretuje ako sanskrtské slovo, ktoré značí „základnú éterickú substanciu vesmíru". Nasleduje podrobnejšie vysvetlenie: „... predpokladá sa, že celý vesmír sa skladá z éterov, teda plynných energií rôznych elektromagnetických vibračných vlastností. Ako viete, všetko, čo robíme, vidíme, myslíme si, hovoríme, na čo reagujeme, čo sme, vyžaruje alebo vytvára energetický náboj. Tieto energetické náboje sa nazývajú vibrácie. Takže každý zvuk, myšlienka, svetlo, pohyb, čin reaguje vibráciou v týchto elektromagnetických éteroch. Sú akoby istým magnetickým poľom, ktoré priťahuje každú vibráciu. V podstate všetko je elektromagnetická vibrácia. A Akashické záznamy sú akési panoramatické záznamy každej myšlienky, pocitu a činu. Ak ste dokonale senzitívne a fyzicky naladená, viete sa napojiť na tieto vibrácie a „vidieť" minulosť vo vesmírnom zmysle. A tak vám dobré médium môže porozprávať o vašich predchádzajúcich životoch. ...každý z nás nosí v sebe inherentnú schopnosť čítať v týchto záznamoch. Ide len o to rozvinúť ju..." píše sa v knihe. (Prečítal som túto pasáž knihy dvom priateľom; jeden je teoretický fyzik, druhý biofyzik. „To je hrozné!" reagoval prvý. „Nedá sa to akceptovať ani ako metafora," komentoval ju druhý.)

 

Cieľom hinduistu je zastaviť pomyselné koleso rodení a smrti a vymaniť sa spod neomylného zákona karmy, ktorý každému podľa jeho skutkov priradí také telo, ktoré mu sprostredkuje zaslúžené spoločenské postavenie, utrpenie a smrť. Avšak moderný človek Západu sa naopak pragmaticky snaží roztáčať tento kolobeh životov s nádejou, že v budúcom zrodení sa mu podarí realizovať jeho odvážne plány a sny. V čom spočíva tento protichodný postoj?

Vraciame sa k tomu, že existujú rôzne typy viery v reinkarnáciu a s ňou spätých predstáv, výkladov a teoretických konštrukcií. Dokonca aj v samotnom (ortodoxnom) hinduizme a budhizme, ktoré najväčšmi motivovali dnešné i staršie koncepcie tejto viery na Západe, nepanuje jednota (navyše tu ešte pristupujú, najmä v súčasnosti, spätné vplyvy Západu na Východ). Týka sa to aj učenia a predstáv o karme, ktoré sú v takej či onakej podobe (prípadne i pod iným názvom) súčasťou takmer každej viery v reinkarnáciu. Pripomeňme si preto, že podľa tradičného (hinduistického, event. z hinduizmu odvodeného) chápania sa pod karmou rozumie zákonitosť, podľa ktorej minulé činy povedú v nasledujúcom živote k zodpovedajúcej odmene alebo trestu: táto „kauzalita" činov a ich následkov (ktorá sa dakedy označuje ako zákon karmy) pritom presahuje rámec aktuálnej existencie indivídua a realizuje sa prostredníctvom určitej postupnosti a nadväznosti minulých a budúcich životov (existencií), medzi ktoré sú „vmedzerené" smrť a znovuzrodenie (karma, resp. viera v karmu je preto úzko spojená s vierou v samsáru, teda v akýsi kolobeh života, smrti a ďalšieho znovuzrodenia).

Odhliadnuc od celého radu odlišností, v hinduizme i budhizme sa znovuzrodenie (a samsára vôbec) chápe ako utrpenie. Ústredným motívom ľudskej existencie je preto v týchto náboženstvách taký spôsob života, ktorý by umožnil vymaniť sa z tohto „reinkarnačného kolobehu". Na rozdiel od toho sa na Západe viera v reinkarnáciu preinterpretovala a transformovala do podoby, v ktorej koncepcia reinkarnácie (i karmy) plní úlohu skôr pri (virtuálnom) uspokojovaní ľudskej túžby po šťastí a sebarealizácii  keď nie v tomto, tak aspoň v daktorom budúcom živote.

Kultúrna a duchovná klíma západnej civilizácie vyrástla predovšetkým z kresťanstva. Toto vo svojom jadre neobyčajne optimistické náboženstvo (ponúkajúce spásu každému človekovi) pri konfrontácii s náboženstvami Východu  v prílivoch novej religiozity a spirituality do síce už značne odnáboženšteného (sekularizovaného), avšak kresťanským kultúrnym a duchovným dedičstvom formovaného západného sveta  muselo nevyhnutne viesť k prispôsobeniu a transformácii východných náboženstiev. To je azda najvýznamnejšie pozadie protichodnosti chápania reinkarnácie v týchto náboženstvách a u moderného človeka Západu, na ktorú ste sa pýtali. (No fungovali tu i ďalšie okolnosti, napr. vplyv teórie biologickej evolúcie, ktorá - hoci s tým vlastne nesúvisí - podľa všetkého sýtila pátos akejsi zovšeobecnenej viery v pokrok; tento pátos ale možno nájsť už v Hegelovej filozofii evolúcie ducha a jej nasledovníkoch, v narastajúcom opojení z technických úspechov atď. Paradoxne sa dokonca zdá, že čím viditeľnejšie sa moderná viera v pokrok dostáva v súčasnosti do krízy, tým väčší je tlak hľadať oporu pre túto vieru v neviditeľnej evolúcii ľudstva  aj cestou reinkarnácie.)

 

Podľa starých hinduistických prameňov zákon karmy, ako sme spomenuli, každému jednotlivcovi podľa jeho skutkov priradí v budúcom živote určitý druh tela (dokonca to môže byť telo zvieraťa či rastliny, alebo naopak telo poloboha užívajúceho si plody zbožných činov na nebeských planétach). To je individuálna karma. Čo to však znamená, keď niektoré sekty učia o karme národa či o karme celého ľudstva?

Možnosť existencie akejsi „kolektívnej karmy" (od ktorej je už len krok k učeniu o karme národa alebo celého ľudstva) sa objavuje aj v novších modifikáciách či odnožiach samotného hinduizmu a najmä budhizmu (v neposlednom rade pod vplyvom kresťanstva), a to predovšetkým v predstave „zástupného utrpenia", ktoré môže (napr. za svojich nasledovníkov) vziať na seba dakto iný (ide vlastne o istú analógiu kristovskej funkcie). Táto predstava nachádza rôznorodé projekcie (nielen „trpiteľské") vo viacerých novodobých kultoch a sektách.

Svojské vyjadrenie predstavy o kolektívnej karme (v tomto prípade o karme národa) sa objavilo dokonca aj v spojitosti s holokaustom, ktorý sa udial Židom v období hitlerovského režimu. Napr. Edgar Cayce, svojho času známe médium a zástanca viery v reinkarnáciu, sa vyjadril, že „utrpenie tých Židov, ktorí sa stali obeťami sadistickej vlády nacistov, je s istotou následkom surovosti a hrubosti, ktorou sa ako národ pred stáročiami previnili" (pozri k tomu R. Hummel: Reinkarnace, Kostelní Vydří, 1997, str. 95).

 

Kresťanstvo nabáda človeka k aktívnemu záujmu o svojho blížneho, teda aj o veci verejné. Naopak tí, ktorí fatalisticky pristupujú k životu, často ponechávajú udalostiam voľný priebeh tvrdiac, že nemá zmysel bojovať proti osudu, pretože každý si aj tak musí svoju karmu odtrpieť. V Indii je takýto odovzdaný postoj normálny (možno preto je tam taká neutešená sociálna situácia). Nemôže však tento postoj nakaziť angažovanosť a pragmatickosť západného človeka a oslabiť tak jeho aktívny prístup k životu a k danému okamihu?

Fatalistický prístup k životu  či už je motivovaný vierou v karmu, či nie  vždy (aspoň potenciálne) deformuje spôsob riešenia mnohých vážnych životných problémov a situácií, lebo najmä vtedy, keď si ich riešenie žiada vynaložiť väčšie úsilie, prináša človeku takpovediac „zadarmo" akúsi (nezaslúženú) úľavu: stav „odovzdanosti", ako je známe, môže byť dokonca príjemný (a to i vtedy, keď je iba „únikom z reality" a následne vedie ku komplikáciám). V tomto zmysle je obava, ktorú ste vyslovili, iste oprávnená. Obzvlášť ak uvážime, že je oveľa ľahšie uveriť utópii (kam svojím spôsobom patria i súčasné podoby viery v reinkarnáciu na Západe), ako čeliť každodennej a neraz veľmi tvrdej realite života (k čomu nás pobáda kresťanstvo: spása je dostupná pre každého, ale treba si ju zaslúžiť „tu a teraz", nie v nejakom pomyselnom budúcom živote).

 

Ďakujem za rozhovor.