Afričania v Európe predstavujú fenomén, ktorý sa na našom kontinente najmä v posledných rokoch stáva čoraz viditeľnejším. Na seminári o ňom informoval Dr. Benjamin Simon z Univerzity v nemeckom Heidelbergu. Podľa jeho slov vo Švajčiarsku žije približne 20 000 Afričanov patriacich do rôznych nezávislých cirkví zoskupených v Africkej kresťanskej asociácii.

Afričania sú súčasťou každodenného života európskych miest. Niektorí opúšťajú svoju krajinu z finančných dôvodov, iní v Európe hľadajú prácu, ďalší tu študujú. Hoci kultúrne pozadie týchto emigrantov, ako aj ich motivácie sú veľmi rôznorodé, jednu vec majú spoločnú - väčšina z nich žije život, ktorý je hlboko poznačený náboženstvom, tak ako je to v ich rodnej Afrike. Mnohí z nich vyznávajú tradičné africké náboženstvá alebo islam, ale nemálo ich je aj kresťanského vyznania. Zriedkakedy sú však členmi tradičných afrických kultov či nových náboženských hnutí. V 70. rokoch do Európy prichádzalo čoraz viac afrických kresťanov, prevažne hlásiacich sa k historickým misijným a tzv. africkým cirkvám. Medzi ich komunitami existuje pomerne značná flexibilita, väčšinou majú turíčne pozadie. Dr. Simon vysvetlil svoju teóriu pôvodu týchto početných afrických kresťanských skupín, ktoré kategorizoval podľa troch foriem ekleziogenézy: autochtónnej, diasporálnej a transkulturálnej. Okrem ich charakteristiky hovoril aj o ich zapojení sa do ekumenického okolia, a to podľa fázy identity, ktorú dosiahli.

Do prvej skupiny patria cirkvi založené v domovskej krajine, kde majú aj svoje vedenie. Vznikli oddelením sa od historických misijných cirkví. Ich kňazi a ľudia stojaci na čele cirkvi mali často teologické vzdelanie a v Afrike zakladali vlastné vzdelávacie centrá. Tieto cirkvi sú misijne založené, dokonca i do západnej Európy a USA posielajú svojich misionárov, aby tam evanjelizovali.

Druhú skupinu tvoria cirkvi, ktoré už nevznikli v Afrike, ale v diaspóre. Je ich veľmi mnoho a majú ambiciózne názvy, ako napríklad Medzinárodná víťazná cirkev Kristova. Vyšli väčšinou z biblických kruhov, skupiniek. Jej členovia sa pravidelne stretávajú, aby spolu čítali Bibliu, spievali a modlili sa. Často hovoria materinským jazykom. Nezriedka sa stáva, že zakladajú nové cirkvi, pričom vravia, že ich tým poveril Boh a ich motiváciou bola osobná skúsenosť s Duchom Svätým. Hoci diasporálny vznik týchto cirkví sa deje na základe osobného povolania, človek, ktorý toto povolanie nasleduje, sa môže neskôr i „vypariť". Niekedy majú členovia týchto cirkví zase pocit, že ich cirkev ochladla, alebo dokonca spochybňujú autoritu jej vodcu a založia novú cirkev. Príčinou sú podľa sociológov nezriedka i konflikty vo vnútri komunity.

K tretej skupine patria cirkvi, ktoré vznikli už v Európe, takže majú veľa spoločného s diasporálnou ekleziogenézou. Rozdiel medzi týmito dvoma skupinami spočíva v tom, že transkulturálne cirkvi majú zmiešané kultúrne pozadie a ich dcérske zbory pôsobia v rôznych krajinách.

Africkí kresťania hľadajú svoju identitu; kultúrne rozdiely, ktoré musia príchodom do Európy prekonať, sú priepastné. Okrem toho sa musia vyrovnať i s jazykovou bariérou, nájsť si prácu, majú problém s rasizmom a trpia kultúrnym šokom. Všetky tieto neistoty sú pre nich často veľkými prekážkami, aby sa v Európe hlbšie zakorenili. Ako kresťania však vedia, že neexistuje spôsob, ako zostať kresťanom bez toho, aby tvorili súčasť kresťanského spoločenstva. V ňom nachádzajú útočisko - je pre nich oporným bodom pre ich vlastnú identitu. Tá je ovplyvnená vonkajšími, ale i vnútornými faktormi, pričom tu pôsobia tri fázy, ktoré nemusia vždy prebiehať v uvedenom poradí: fáza oddelenia, otvorenia sa a inkulturácie.

Väčšina afrických kresťanských cirkví má misionársky a evanjelizačný program. Mnohí Afričania tým, že si zoberú európskeho partnera, šíria aj misijné poslanie svojej cirkvi. Sú tu však aj iné spôsoby kultúrnej výmeny. Ekumenická sieť je úzko spätá s fázami identity a vyúsťuje až do otvoreného dialógu. Predstavitelia afrických cirkví pôsobia aj vo Svetovej rade cirkví v Ženeve.

Posledným prednášateľom, ktorý na seminári vystúpil, bol reverend Joachim Müller, vedúci Katolíckeho strediska pre nové náboženské hnutia pri Švajčiarskej biskupskej konferencii. Už názov jeho príspevku Od kresťanského k nábožensky pluralitnému Švajčiarsku napovedá, že sa v ňom venoval aktuálnej situácii na tamojšej náboženskej duchovnej scéne.

Reverend Müller v úvode spomenul, že svet náboženstiev a nových náboženských kultov a hnutí je vo Švajčiarsku reprezentovaný až 1 200 rôznymi spoločnosťami a v konfesionálne väčšinovo ovplyvnených regiónoch zreteľne poukazuje na náboženskú zmenu, ktorá je zjavná najmä za posledné dve desaťročia. Konkrétne to znamená, že tradičné kresťanské cirkvi ako rímskokatolícka, evanjelická, reformovaná či starokatolícka, strácajú vo veľkých mestách (Bazilej, Ženeva, Zürich) svoj monopol. Súčasne s tým sekularizovaná spoločnosť vníma kresťanské cirkvi v ich súčasnej mnohotvárnosti (nové cirkevné hnutia a náboženské spoločenstvá) a táto rôznorodosť vyvoláva otázku, či i v samotných tradičných cirkvách neexistujú sektárske hnutia a spoločenstvá, ktoré sa môžu stať príčinou konfliktov.

Švajčiarsky zástupca sa zmienil aj o stupňujúcom sa sebavedomí siekt, ktoré možno pozorovať nielen z ich vystupovania na verejnosti či misijného pôsobenia, ale i pri stavbe centier a v úsilí pri priznaní právnych prostriedkov a presadzovaní svojich záujmov.

Niektoré nové náboženské kulty a hnutia sa vo Švajčiarsku zoskupujú okolo rôznych prorokov a prorokýň. Môžu sa rozvinúť na väčšie spoločenstvá, ktoré sa považujú za elitné alebo protispoločensky zamerané a žijú podľa vlastných pravidiel a hodnôt vedúcich občas k celospoločenským konfliktom. Naproti tomu iné zoskupenia sa usilujú viesť ekumenický dialóg s predstaviteľmi tradičných cirkví alebo ekumenických grémií (napr. Adventisti siedmeho dňa; Novoapoštolská cirkev), resp. o uznanie štátom (Svedkovia Jehovovi) a sú pripravení pevnejšie sa etablovať do spoločnosti.

V rámci kresťanstva sa rozvíja medzinárodná nadkonfesionálna sieť charizmaticko-turíčnych spoločenstiev a hnutí, často amerického pôvodu (napr. cirkev Mesto pre Krista) so zjavným misijným zameraním. V týchto spoločenstvách často nachádzame antikresťanské, prípadne antikatolícke stanoviská a odmietanie cirkevných štruktúr.

Nekresťanské náboženstvá majú vo Švajčiarsku 10 % zastúpenie. Vyznačujú sa svojou mnohotvárnosťou prejavujúcou sa nielen v ich hlavných prúdoch, ale i početných nových náboženských kultoch. Prudký nárast zaznamenal najmä islam, ktorého počet stúpencov sa zdvojnásobil a v súčasnosti tvorí 4,7 % celkovej švajčiarskej populácie. V Európe s rastúcim počtom moslimského obyvateľstva narastá od 11. septembra 2001 potreba objavovať rozmanitosť a pluralistickú podobu početnej moslimskej komunity. Podľa rev. Müllera úlohou cirkevných predstaviteľov je poukazovať na to, že islam nie je prirodzene zameraný na boj a agresiu, ale že v sebe zahŕňa tak liberálne pokrokové sily, ako aj konzervatívnych tradicionalistov najrôznejšieho razenia.

Vo Švajčiarsku pôsobia aj početné africké alebo latinskoamerické nezávislé cirkvi (väčšinou charizmaticko-turíčne orientované) a tzv. migračné cirkvi s takmer 20 000 členmi žijúcimi predovšetkým vo francúzskych kantónoch. Svoje zastúpenie majú aj afroamerické spoločenstvá (napr. Vúdú, Macube, Candomble), ktoré sa tu v poslednom desaťročí usadili.

Zjavná je i prehlbujúca sa sekularizácia a pokles vplyvu tradičných náboženstiev v každodennom živote. V spoločnosti vzrastá počet ľudí bez vyznania, vo Švajčiarsku je ich vyše 10 %. Vo veľkých mestách vystúpila takmer tretina kresťanov zo svojich materských cirkví. Individualizácia náboženstiev a privatizácia náboženského života a viery vedú k vzdialeniu sa kresťanskej viery od cirkvi a k prehlbujúcej sa kríze kresťanskej identity.

Aj vo Švajčiarsku sú viditeľné mnohé ezoterické kulty a smery zaraďujúce sa do hnutia New Age spájajúceho rôznorodé náboženské tradície. Túžba po naplnení tajomstva vedie k najrôznejším formám východnej meditácie, okultizmu, k záujmu o mágiu a k oživeniu nových foriem tzv. mládežníckeho satanizmu. Pestré aspekty náboženskej rôznorodosti Švajčiarska odzrkadľujú i viaceré neogermánske a neokeltské skupiny.

„Dialóg všedného dňa a integrácia spoločnosti je čoraz ťažšia, napriek mnohým snahám o dialóg a pozitívne spolužitie, pretože súčasné spoločnosti a jednotliví veriaci trvajú na svojich náboženských a často cudzích právach, ktoré si čoraz častejšie vymáhajú právnou cestou. Začali sa vytvárať getá okolo náboženských centier, ktorých prostredníctvom možno do spoločnosti vnášať a šíriť politické konflikty ich pôvodnej vlasti. To sa deje predovšetkým tam, kde fundamentalizmus určuje náboženskú a spoločenskú identitu. Vnímanie a presadzovanie nových náboženských rozmanitostí môže na jednej strane spôsobovať strach a vyvolávať obavy, no na druhej strane môže viesť k sebareflexii a k reformnému procesu v cirkvách i v spoločnosti a môže byť príležitosťou na obnovu Švajčiarska vo vnútri globálneho procesu," podotkol rev. Müller.

Švajčiarsky zástupca ďalej poznamenal, že na lepšie pochopenie toho, čo je sekta, si kompetentní kladú otázku: Čo robí toto náboženstvo nezdravým? V tejto súvislosti spomenul tzv. sektársky termometer na diagnostikovanie klientov rôznych hnutí a ich závislosti od skupiny, ktorý sa v jeho krajine na tento účel používa. Jeho „teplotnými jednotkami" sú:

1. normálna teplota - ja (skupina) som (sme) niekým výnimočným; angažujem sa, pretože chcem byť lepším (skupina chce byť úspešná). Učiteľ vyučuje náboženstvo „života" a vedie so žiakmi dialóg;

2. mierne zvýšená teplota - som nadšený, lepší (skupina je lepšia) ako ostatní. Aby to tak zostalo, na to je potrebná angažovanosť, skupina musí byť jednotná. Majú si to všimnúť aj ľudia. Znaky identity sú dôležité;

3. horúčkovitosť - môj učiteľ (Majster) ma učí byť novým človekom, som vyzvaný, aby som sa vzdal svojho predošlého života. Patrím k najlepšej skupine a to, čo robím, by mali robiť všetci. Tvorí sa misijný tlak: musím o tom presvedčiť ostatných - iba táto skupina je správna, v nej je spása;

4. horúčka stúpa - len ja (moja skupina) vlastníme spásu (pravdu), je to dokonalé učenie a je zoslané z neba (nebeské hlasy). Prorok je výhradným „Božím nástrojom". Kto verí v niečo iné, kto učí inak, je zatratený. Kto nespolupracuje, je zatratený. Vonkajší svet - spoločnosť (môj predošlý svet: rodičia, manžel, manželka, kolegovia) je démonický, rovnako ostatné náboženstvá. Dátum mojej konverzie (môjho vstupu do skupiny) bol pre môj život rozhodujúci. Môžem nanovo rozlišovať medzi svetlom (terajší život) a temnotou (predošlý život). Znaky identity určujú môj každodenný život (nové meno, zvláštne oblečenie, špeciálna strava). Akákoľvek kritika je pre mňa (pre skupinu) nebezpečná. Správanie jednotlivca je kontrolované. Disponuje sa v nej trestnými opatreniami;

5. od horúčky ku kolapsu - Majster je božský; ja sám som ničím. Odo mňa sa požaduje sebaobetovanie. My ako spoločenstvo sa sami posväcujeme, nám jediným patrí nebo; všetko ostatné je zavrhnuté. Neveriacim (najmä tým z predošlého života - rodičom, súrodencom, priateľom) sa treba vyhýbať, ba im aj odporovať. Všetko, čo nesúvisí s našou vierou, jej odporuje - je to posadnutosť, sprisahanie proti skupine. Vyžaduje sa izolácia skupiny od „sveta". Jedine toto spoločenstvo má právo prežiť (Noemova archa). Pokojne môžem očakávať blízky koniec sveta, lebo ja budem zachránený. Svätá vojna je legitímna, martýrstvo ako utrpenie za vieru vedie do raja. Hľadanie iného, lepšieho sveta (raja) je rovnako legitímne ako samovražda;

6. podchladenie - papierovo patrím do cirkvi, požadujem (lebo platím cirkevné dane) od nej zato rôzne služby (napr. krst, birmovanie, sobáš, pohreb), no viditeľne sa od nej vzďaľujem. Cirkev mi je ľahostajná. Vystupujem z nej.

„Popísaný proces vedie k rôznym komunikačným ťažkostiam a konfliktným situáciám a často vyúsťuje až k zámernému sociálnemu vyčleneniu sa a k zmeneným programom osobnosti a spoločnosti. Začína sa už v rodine, keď jeden jej člen na základe vstupu do netradičného spoločenstva radikálne zmení svoj životný štýl, zanechá svoju doterajšiu životnú cestu a napätie v rodine vedie k odlúčeniu (rozvodu)," dodal na záver J. Müller.

V programe seminára mal vystúpiť aj Alvaro Gil-Robles z Rady európskeho komisára pre ľudské práva. Pretože pre dôležité pracovné povinnosti nakoniec neprišiel, vytvoril sa pre účastníkov pomerne veľký priestor na diskusiu, v ktorej odznelo množstvo zaujímavých pripomienok, ale i otázok. Pre zástupcov jednotlivých biskupských konferencií bola veľmi užitočná, najmä ak si uvedomíme, že posledné stretnutie venované problematike alternatívnych kultov a nových náboženských hnutí sa na tejto úrovni konalo ešte roku 1998 (vo Viedni). Za ten čas sa však na svetovej i európskej náboženskej scéne udialo mnoho, a tak bolo skutočne o čom diskutovať.

Cenné boli i viaceré informatívne príspevky oboznamujúce so situáciou v jednotlivých európskych krajinách. Pretože nepatrím k tým, ktorí majú často príležitosť stretávať sa na takýchto celoeurópskych cirkevných fórach, viac ako doposiaľ som si uvedomil, že cirkev je spoločenstvom ľudí, ktorí žijú v rôznych kútoch sveta: hoci majú veľa spoločných problémov a na mnohé veci hľadia podobne, je i mnoho takých ťažkostí, ktoré sú špecifické len pre daný región. Napríklad švédsky biskup Mons. William Kenney informoval, že Katolícka cirkev v škandinávskych krajinách tvorí iba nepatrné % obyvateľstva a v podstate je v rovnocennom postavení ako mnohé iné netradičné náboženské a alternatívne skupiny, vrátane islamu či novodobých siekt. Iná situácia je v Poľsku, poprípade na Slovensku, kde je Katolícka cirkev majoritná, ale i tu zápasíme s mnohými vplyvmi sekularizácie a postmodernej kultúry. Jeden z účastníkov vhodne poznamenal, že Cirkev dnes žije vnútri dominantnej európskej kultúry, voči ktorej nie je nikto imúnny, často je však nepriateľská a má hlboké vplyvy. Niektoré jej aspekty sú zdrojom obáv, no evanjelizácia by nemala tak jednoznačne „krútiť nosom" nad touto „populárnou" kultúrou, ale mala by hľadať vlastné vnútorné zdroje a možnosti, ako jej úspešne čeliť.

Prečo sú sekty úspešné? Preto, lebo vytvárajú príťažlivé prostredie so silným dôrazom na osobné duchovné zážitky a zdá sa, že odpovedajú na to, čo ľudia potrebujú a požadujú. Ako by mala v tejto situácii reagovať Cirkev? Sú pre ňu alternatívne náboženské spoločenstvá výzvou, a ak áno, ako sa s ňou správne vyrovnať? Čo konkrétne treba v tejto novej situácii robiť, aby bola naša kresťanská viera príťažlivá aj pre ľudí stojacich mimo cirkvi? To boli iba niektoré z naliehavých otázok, na ktoré sa biskupi pokúšali nájsť primerané odpovede.

Účastníci seminára na záver prijali aj súbor odporúčaní pre jednotlivé národné biskupské konferencie. V nich biskupom odporúčajú, aby pri uvažovaní o stratégiách evanjelizácie venovali väčšiu pozornosť vplyvu alternatívnych náboženstiev na kultúru, ktorej je adresované evanjelium. Ich poznatky o týchto skupinách by mali byť čo najdôkladnejšie a mali by byť založené na odbornej informovanosti. Bolo by preto užitočné, aby biskupi spolupracovali so skupinou odborníkov, môžu to byť i laici, ktorí im budú v tejto oblasti nápomocní.

Je dôležité, aby sa aj na národnej úrovni konali rôzne podujatia, ktorých cieľom by bola väčšia a odbornejšia informovanosť veriacich, ale i kňazov a katechétov, o súčasnej duchovnej scéne. Aj na teologických fakultách by sa mal novej religiozite venovať významnejší priestor. Okrem zabezpečenia informovanosti Cirkev potrebuje i efektívnejšie skúmať i vlastnú mystickú tradíciu tak, aby svojim členom poskytovala hlbšiu starostlivosť nielen v oblasti duchovnej orientácie, ale i samotnej spirituality.

Prítomní sa zhodli aj v tom, že by bolo veľmi užitočné najmä pre krajiny, kde niet toľko kvalifikovaných informácií o súčasných alternatívnych smeroch a konkrétnych skúseností s komunikáciou s nimi, aby sa na internete vytvoril priestor, z ktorého by jednotlivé biskupské konferencie, ale i teologické fakulty či odborné pracoviská mohli čerpať a kde by mohli viaceré dôležité záležitosti vzájomne konzultovať. Zároveň vyjadrili želanie, aby sa podobné stretnutia konali častejšie, lebo nezodpovedaných otázok, z ktorých niektoré načrtol i tohtoročný seminár, je ešte stále mnoho a priestor na ich spoločné riešenie zatiaľ nebol - a azda ešte ani dlho nebude - uspokojivo vyčerpaný.