Koľko ich vlastne je?

Uviesť úplne presný počet prívržencov islamu v dnešnej Európskej únii (EÚ) je z niekoľkých dôvodov značne komplikované. Sčítania obyvateľstva totiž v mnohých krajinách EÚ neobsahujú otázku o náboženskom vyznaní respondentov a taktiež deti islamských imigrantov narodené už v krajinách EÚ sa niekedy nezapočítavajú do celkového počtu moslimov. Aj z týchto dôvodov sa odhaduje, že ich počet je niekde medzi 12 až 15 miliónmi, pričom niektorí moslimovia hovoria až o 25 miliónoch veriacich. Nespornou však zostáva skutočnosť, že 15 miliónov moslimov predstavuje 5 % celkovej populácie EÚ, pričom ich počet neustále rastie. Islam sa tak po kresťanstve stáva druhým najpočetnejším náboženstvom.1 Štatistiky ďalej napovedajú o ďalšom zaujímavom fakte: mladí moslimovia, ktorých je 45 - 50 % všetkých moslimov, tvoria 16 - 20 % všetkej európskej mládeže.

Ich zastúpenie v rámci krajín EÚ však nie je rovnomerné a sú koncentrovaní predovšetkým v nasledovných krajinách: jednoznačne najviac ich žije vo Francúzsku (min. 5 miliónov), potom nasleduje Nemecko (3 milióny), Veľká Británia (1,7 milióna), Taliansko (1 milión), Holandsko (500 tisíc), Rakúsko (250 tisíc) a Belgicko (200 tisíc). Tento počet hlavne v minulosti výrazne ovplyvňovala potreba pracovného trhu, ktorá po druhej svetovej vojne mala značný vplyv na jeho nárast. Moslimskú populáciu však možno nájsť aj v Škandinávii (Švédsko, Dánsko, Nórsko), ale aj v Španielsku a Taliansku, ktoré majú vďaka dejinným súvislostiam aj priamu historickú skúsenosť s islamskou kultúrou a spoločnosťou.

Európski moslimovia tvoria etnický mix. Možno však špecifikovať, že najväčšiu skupinu tvoria Arabi a ich potomkovia zo severnej Afriky sústrední vo Francúzsku a v Španielsku, druhú veľkú skupinu tvoria Turci a Kurdi, ktorí sú usadení prevažne v nemecky hovoriacich krajinách a tretiu skupinu tvoria moslimovia z juhovýchodnej Ázie, predovšetkým z Pakistanu a Indie, ktorí našli nový domov hlavne vo Veľkej Británii. Toto rozmiestnenie nie je vecou náhody, ale odrazom historickej reality a bývalých ambícií európskych koloniálnych mocností. Väčšina prisťahovalcov teda pochádza z krajín, ktoré bývali kolóniami a ich kultúry už boli aspoň čiastočne vo vzájomnom kontakte.

Existuje aj sociologické členenie, ktoré rozlišuje tri základné kategórie: Prvou sú najstaršie islamské komunity, ktoré majú v rámci Grécka a Španielska uznaný špecifický status. Druhou skupinou, tou najväčšou, sú imigranti a ich potomkovia. Táto kategória pozostáva z tých, ktorí prišli ešte v rámci koloniálneho a postkoloniálneho obdobia ako vojaci, úradníci či obchodníci. Neskôr to boli najmä po roku 1945 ekonomickí migranti, teda jednoduchí robotníci často bez základného vzdelania, ktorí prispeli k povojnovej konjunktúre Európy. V poslednom období sú to najmä utečenci, pričom mnohí z nich sú islamskí vzdelanci, ktorých prenasledujú domáce režimy za ich presvedčenie alebo politické názory. Typickým príkladom je formovanie iránskej, irackej či kurdskej opozície v západnej Európe či USA.

Treťou, hoci zatiaľ najmenšou skupinou, sú konvertiti (často bývalí kresťania) na islamskú vieru. Aj keď ich počet nie je veľký, sú veľmi viditeľní a médiá im venujú značnú pozornosť vďaka aktívnej propagácii ich nového náboženského presvedčenia. Aj túto skupinu možno členiť na aktivistov,2 ktorí sa vyznačujú kritikou súčasného systému a morálneho úpadku západného sveta a kresťanstva, a na tých, ktorí uprednostňujú umiernenú „mystickú orientáciu".

 

Diskriminácia?

Predstavitelia islamskej komunity alebo notorickí obhajcovia akéhokoľvek druhu menšín s obľubou a často hovoria o ustavičnom ponižovaní a diskriminácii moslimov v EÚ, resp. USA. Označenie ako „občan druhej kategórie" sa často objavuje aj v súvislosti s vysokou mierou nezamestnanosti moslimov v EÚ, ktorá je vraj štyrikrát vyššia ako u rodených Európanov. Občianske a spoločenské postavenie imigrantov je samostatnou rozsiahlou kapitolou a v mnohých prípadoch je odrazom ilúzií či dezilúzií domáceho obyvateľstva zo správania a vzťahu nových občanov k novej vlasti.

Základným predpokladom budovania vzťahu je vzájomná komunikácia. Vzťah štátu a cirkvi výrazne poznamenal súčasnú tvár Európy. Pod pojmom cirkvi sa
chápu prevažne tradičné kresťanské cirkvi, ktoré majú presne stanovenú vnútornú hierarchickú štruktúru. V prípade islamu, najmä jeho väčšinovej sunnitskej vetvy, ktorá nepozná klérus či inú náboženskú autoritu, je preto ťažké presne definovať oficiálneho zástupcu alebo inú právnickú osobu. Táto na prvý pohľad maličkosť však spôsobuje značné ťažkosti, pretože moslimovia sú v EÚ organizovaní často len na báze rôznych etnických, náboženských či politických dôvodov a pohnútok. Moslimovia tak nie sú schopní vytvoriť orgán alebo subjekt, ktorý by ich zastupoval vo vzťahoch so štátom. Výsledkom je potom zdanlivo pretrvávajúca nerovnoprávnosť medzi tradičnými cirkvami a roztrieštenými islamskými organizáciami, ktoré tak nemajú možnosť využívať výhody či možnosti miestneho konfesného systému.

Ako príklad možno uviesť Veľkú Britániu, kde moslimovia napriek tomu, že majú možnosť tak ako ostatní získať štátne dotácie na budovanie vlastných škôl, toto nevyužívajú, lebo nie sú schopní takéto školy formovať. Podobná situácia je v Taliansku, kde majú veriaci možnosť poukázať cirkvám časť svojich daní určených na financovanie vlastnej cirkvi. Najväčšia moslimská organizácia v Taliansku o to požiadala roku 1998, ale keďže nespĺňa predpoklady hierarchického členenia, nemôže zatiaľ túto možnosť využívať. V Nemecku napríklad všetky cirkvi, ktoré majú záujem spolupracovať so štátom alebo spolkovými krajinami, musia mať formu verejnej právnickej osoby. Moslimské organizácie však nie sú zatiaľ schopné vytvoriť takýto druh štruktúry. Naopak v Rakúsku, Španielsku či Belgicku, kde majú aj z iniciatívy štátu moslimské organizácie status uznaných náboženských organizácií, absentuje ich záujem o vzájomnú spoluprácu so štátom.

V mnohých islamských krajinách znamená konverzia na kresťanstvo viac ako väzenie či morálne odsúdenie a pohŕdanie spoločnosťou. Je vysoko pravdepodobné, že napríklad v Saudskej Arábii by ste za navádzanie moslima na prestup na kresťanstvo dostali trest smrti. Obdobný trest by ste dostali za šírenie Biblie, pričom stavba kresťanských chrámov je tu úplne nepredstaviteľná - asi tak, ako aj pôsobenie kresťanských misionárov. Posledná správa amerického ministerstva zahraničných vecí o stave náboženskej slobody konštatuje, že v Saudskej Arábii toto základné ľudské právo prosto neexistuje. V tejto súvislosti sa uvádza prípad, keď súd v krajine odsúdil učiteľa za odpadlíctvo a blasfémiu na tri roky väzenia a tristo úderov bičom.

Takéto tresty a porušovanie ľudských práv sú v EÚ v súvislosti s akoukoľvek vierou úplne nepredstaviteľné. Postavenie islamu je tu napriek mnohým ťažkostiam neporovnateľné so situáciou kresťanských veriacich v krajinách, kde je väčšinovým náboženstvom islam. Islamské organizácie pôsobiace v západnej Európe, kde náboženská sloboda je alfou a omegou demokratického súžitia rôznych skupín obyvateľstva, by tak mali mať morálnu povinnosť poukázať nielen na pretrvávajúce nedostatky v tejto oblasti v EÚ, ale aj na masívne porušovanie náboženskej slobody inovercov v islamských krajinách. Nanešťastie takéto iniciatívy a ich kritiku do vlastných radov nepoznám.

 

Euroislam

V religióznom kontexte Európy sa začína formovať nový fenomén, ktorému sa hovorí euroislam. Ide o koncept prepojenia tradičných náboženských zásad islamu, vrátane zákazu požívania alkoholu a využívania bankových úverov a následných úrokov, s tradičnými hodnotami, ktoré sú príznačné pre západnú civilizáciu tolerancie, demokracie a ľudských slobôd. Vychádza z predpokladu, že je možné byť moslimom a zároveň Európanom a skĺbiť tradíciu rodiny so životom v cudzom prostredí.

Prieskumy ukazujú, že kým v EÚ neustále klesá záujem mladých ľudí o kresťanstvo a vieru, u mladých moslimov je táto tendencia za posledných desať rokov presne opačná. Čoraz viac mladých moslimov sa každý deň venuje pravidelnej modlitbe, navštevuje mešitu a prísne dodržuje zásady ramadánu. Táto tendencia prudko rastie najmä u mladých moslimov, ktorí študujú na vysokých školách. Výskumy tiež hovoria, že napríklad v Anglicku markantne rastie počet žien, ktoré nosia tradičnú pokrývku hlavy - hidžab.

Euroislam sa prezentuje ako náboženstvo ľudí narodených v Európe, ktorí ju považujú za svoj domov a na rozdiel od svojich rodičov nemajú problém hovoriť o svojej viere a realizovať ju verejne. Zároveň sa viac akcentujú sociálne problémy a postavenie moslimských veriacich, pričom sa striktne náboženské témy dostávajú pomaly do úzadia. Riešenie sociálnych otázok ako je nezamestnanosť, rovnosť šancí pri hľadaní zamestnania, spôsob prezentácie a vyučovanie histórie v školách sú témy, ktoré sa v súčasnosti stávajú aktuálnymi a moslimskí náboženskí predstavitelia volajú po ich naliehavom riešení. Toto úsilie má evidentné zavŕšenie v delegovaní islamských zástupcov do všetkých druhov lokálnych, štátnych, ale aj európskych zastupiteľstiev. Môže tak ísť o ukážkové prepojenie náboženstva a politickej agendy, čo je kombinácia, s ktorou má Európa zväčša neblahé skúsenosti.

V tejto situácii je preto celkom reálne, že raz v budúcnosti bude do európskeho parlamentu kandidovať aj strana založená na náboženskom princípe - zastupujúca len moslimov. Už dnes totiž moslimovia poukazujú na to, že v národných parlamentoch majú minimálne zastúpenie, keď napríklad v Holandsku majú len siedmich poslancov, vo Veľkej Británii dvoch a vo francúzskom parlamente dokonca iba jedného. Odborníci tvrdia, že vyššia organizovanosť v tejto politickej oblasti, kde práve náboženstvo bude jednotiacim prvkom, je len otázkou času, vrátane možnej radikalizácie požiadaviek.

Krajiny EÚ, kde pôsobia početné moslimské komunity, sa usilujú o eliminovanie vplyvu radikálneho islamu, ktorý preniká z islamských krajín do Európy predovšetkým vo forme financií. S rozporuplnou myšlienkou prišla napríklad španielska vláda, ktorá zamýšľa finančne podporovať stavbu mešít, aby znížila materiálnu závislosť miestnej komunity od extrémistických zahraničných skupín pochádzajúcich najmä zo Saudskej Arábie a z Maroka. Wahabizmus ako extrémna forma islamu pochádzajúca práve zo Saudskej Arábie, našla v Španielsku mnoho obdivovateľov, ktorí mali zrejme prsty aj v atentátoch
z 11. apríla 2004 v Madride.

S opačnou iniciatívou prišiel návrh vlády v Taliansku, kde moslimovia tvoria po Katolíckej cirkvi druhú najväčšiu skupinu. Vo svetle teroristických hrozieb sa totiž navrhuje, aby mal štát kontrolu nad výstavbou mešít, pretože tie neslúžia len na bohoslužby, ale niekedy aj ako náborové centrá pre teroristov a rozširovanie nenávisti voči Západu a kresťanstvu.3 Je totiž neodškriepiteľným faktom, že na realizáciu svojich cieľov nachádzajú extrémisti svoje obete v radoch konvertitov, ktorí chcú dokázať „pevnosť" svojej novej viery a presvedčenia, a taktiež medzi mladými fanatikmi pochádzajúcimi zo sociálne nepriaznivých pomerov. Sociálne napätie podporované kauzami spojenými so zákazom náboženských symbolov v školách, rastom antisemitizmu, nárastom preferencií a moci pravicových extrémistických politických strán a ostatnými neriešenými otázkami spoločenského postavenia imigrantov sa môžu stať časovanou bombou, zdrojom napätia a kultúrnych otrasov.

O tejto hrozbe otvorene hovorí aj francúzsky islamský líder Dalil Boubakeur, ktorý tvrdí, že sa moslimovia stávajú sociálnymi páriami a predpovedá násilie v uliciach. Reakciu zatiaľ väčšinového obyvateľstva možno hľadať aj v náraste preferencií strán s antiimigračnou agendou, ktoré presvedčujú, že islam je hrozbou pre našu západnú civilizáciu. Franck Vanhecke, politický vodca pravicového Flámskeho bloku, hovorí, že „islam je náboženstvom sily, ktorý opovrhuje inými, ako sú moslimovia. Možno to bude znieť tvrdo, ale je to pravda. Imigranti, ktorí majú oproti rodeným Európanom trikrát vyššiu pôrodnosť, spôsobia, že Európa bude síce multikulturálna, ale určite nebude žiť v mieri".4

 

Islam v Česku a na Slovensku

Začiatkom septembra tohto roku priniesli médiá krátku správu z Česka o registrácii Ústredia moslimských obcí, ktoré v zmysle zákona splnilo všetky podmienky a 2. septembra 2004 bolo zaradené k 25 štátom registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam. Moslimovia získali tzv. prvý stupeň registrácie.5 Islam u našich susedov však nie je novinkou, pretože ešte bývalá rakúsko-uhorská monarchia schválila roku 1912 aj islam ako jedno z uznaných náboženstiev na celom svojom území, teda vrátane dnešného územia Slovenska. Ustanovujúca schôdza Moslimskej náboženskej obce pre Československo sa však uskutočnila až roku 1934. Súhlas s činnosťou vyjadrila aj protektorátna vláda v roku 1941, avšak definitívne zrušenie prišlo po vojne roku 1945. Za komunizmu sa moslimovia stretávali len súkromne a ich pokus o registráciu v roku 1968 bol neúspešný.

V súčasnosti sa odhaduje, že ich počet je približne 10 tisíc, pričom asi pätina je aj nábožensky aktívna. V Čechách sú oficiálne zatiaľ dve mešity, ktoré sú zároveň i náboženskými centrami islamu - v Brne (1998) a v Prahe (1999). V roku 1996 sa o stavbu mešity pokúšali aj v kúpeľných Tepliciach, kde arabský investor plánoval postaviť luxusný hotel a mešitu pre moslimskú klientelu miestnych kúpeľov. Mestské zastupiteľstvo však zámer zamietlo z obavy zo šírenia islamu, ako aj na základe nesúhlasnej petície viac ako 4 500 obyvateľov mesta vrátane predstaviteľov tradičných kresťanských cirkví. Obdobný plán skrachoval zo strany saudskoarabského investora aj začiatkom roku 2004 v Orlovej v oblasti Karvinej.

Podľa oficiálneho sčítania z mája 2001 uviedlo 6 294 obyvateľov Slovenska, že patria k inej ako registrovanej cirkvi, čo tvorí len 0,1 % z celkového počtu všetkých veriacich. Podľa týchto údajov je na Slovensku napríklad 1 663 budhistov či 1 212 moslimov. Avšak predstavitelia Islamskej nadácie na Slovensku tvrdia, že ich počet je aspoň 5 000, pričom konvertitov z radov rodených Slovákov je asi 150. Väčšinu moslimov tvoria zahraniční študenti študujúci na slovenských vysokých školách, združení prevažne vo Zväze moslimských študentov na Slovensku, ale aj obchodníci, podnikatelia a často lekári, ktorí po štúdiu našli na Slovensku nový domov a založili si tu svoje rodiny. Ide o komunitu často vysokoškolsky vzdelaných ľudí s relatívne silným ekonomickým zázemím, čo silne kontrastuje so situáciou moslimov napríklad v Nemecku, kde ide prevažne o jednoduchých robotníkov. Podľa slov ich predstaviteľa Mohameda Safwana Hasnu6 sú všetky náklady uhrádzané z príspevkov veriacich zväčša z podnikateľského prostredia a odmietajú akúkoľvek materiálnu podporu zo strany vlád iných štátov v záujme zachovania svojej nezávislosti.

Záujem médií vzbudil v marci 2004 list adresovaný najvyšším ústavným činiteľom a médiám, kde občianske združenie Slovenské islamské hnutie so sídlom v Nitre ostro napadlo SR za náboženskú neslobodu moslimov na jeho území. V medializovanom liste uvádzali, že plánujú, aby sa v arabských médiách celého sveta hovorilo o náboženskej neslobode na Slovensku, pretože Slovensko je jediná krajina v Európe, kde nie je mešita.

Toto občianske združenie, ktoré má údajne len päť členov, plánuje na ministerstve vnútra zaregistrovať aj islamskú politickú stranu. Zaujímavosťou je, že toto združenie má vo svojom embléme znak,7 ktorý je skoro identický so symbolom Hizballáhu, považovaného za teroristickú organizáciu. Od tejto rozporuplnej iniciatívy sa však dištancovali predstavitelia väčšinových islamských organizácií v SR. Skutočným problémom je totiž podľa vyjadrení moslimov fakt, že sa doteraz nepodarilo získať stavebné povolenie na výstavbu islamského centra a mešity na území hlavného mesta.

Aj keď moslimovia za týmto hľadajú úmyselné obštrukcie zo strany mestských zastupiteľstiev a ideologické predsudky, nemožno konštatovať, že sa o takéto povolenie nemôžu principiálne uchádzať a obviňovať štát z náboženskej neslobody. V tejto súvislosti možno uviesť, že islamskí veriaci v súčasnosti pracujú na splnení registračných podmienok. Keďže naša legislatíva požaduje na registráciu novej cirkvi či náboženskej spoločnosti podpisy aspoň 20 tisíc občanov, ktorí sa k nej hlásia, bude toto úsilie značne komplikované. Je však potrebné konštatovať, že aj keď moslimovia na Slovensku nepatria medzi štátom registrované náboženské spoločnosti, neznamená to, že by nemohli realizovať a praktizovať svoju vieru.

Dôkazom toho môžu byť aj ich pravidelné piatkové modlitby, ktoré sa napríklad v Bratislave konajú v Karlovej Vsi či v Istropolise (viac informácií o slovenskej islamskej komunite môžete nájsť na webovej stránke http://www.islamweb.sk).

Je naivné si myslieť, že spomenuté problémy západnej Európy sa Slovenska netýkajú. Treba si pripomenúť, že od mája 2004 sme sa stali súčasťou Európskej únie a tieto otázky by nás nemali nechať ľahostajnými. Mierové spolunažívanie je hodnota, ktorá má už odpradávna spoločenskú prioritu a je realizáciou ideálneho stavu každého ľudského spoločenstva. Toto spolunažívanie je možné dosiahnuť dvomi spôsobmi: prirodzenou cestou, alebo zásahom štátu. Nám nezostáva nič iné iba presvedčenie, že prvá možnosť bude jednoznačnou voľbou pre našu budúcnosť. Teraz je potrebné už len jedno. Chcenie a pochopenie všetkých aktérov.

 

Islam vo Francúzsku

Vo Francúzsku je päť hlavných mešít (Paríž, Lyon, Marseille) a viac ako 1 500 lokálnych mešít a modlitební. Hoci len okolo 8 až 15 % moslimov pravidelne navštevuje mešitu, 80 % veriacich prísne dodržiava pôst v priebehu ramadánu a ostatné islamské zvyky. V krajine tiež pôsobí viac ako 2 000 islamských združení, kultúrnych a náboženských centier a politických zoskupení, vrátane tých radikálnych. Moslimovia majú zriadenú i rozsiahlu sieť predajní náboženskej literatúry a obchodov s potravinami v súlade s islamskými zásadami.

 

Poznámky:

1 Pozri: Islam in Europe and the United States, Comparative perspective, Washington 2002

2 Práve zo skupiny týchto aktívnych konvertitov napríklad pochádzajú skoro všetci prevádzkovatelia webových stránok propagujúcich islam, keďže si jasne uvedomujú jedinečný dosah tohto média.

3 http://www.voanews.com/english/portal.cfm

4 http://www.cbn.com/cbnnews/news

5 Systém registrácie cirkví sa v Čechách oproti situácii na Slovensku zmenil od roku 2002, keď legislatíva zaviedla princíp dvojstupňovej registrácie. Prvý stupeň registrácie, ktorý znamená nadobudnutie právnej subjektivity, získa cirkev vtedy, keď preukáže, že sa k nej hlási aspoň 300 plnoletých občanov ČR. Prístup k financovaniu zo strany štátu alebo vyučovaniu náboženstva na štátnych školách (2. stupeň registrácie) táto cirkev získa až po splnení dodatočných podmienok, vrátane bezproblémového pôsobenia počas aspoň desaťročného obdobia.

6 http://www.slovakspectator.sk/clanok.asp?vyd=2004008&cl=15246

7 Ide o ruku držiacu samopal nad zemeguľou.