Pravdepodobne prvým bahaistom na území bývalého Československa sa ešte pred jeho vznikom stal pán Miloš Svätopluk Wurm. Okrem toho, že prednášal o bahaistickej viere, usporiadal v Prahe výstavu bahaistickej literatúry. Roku 1910 vydal knižku Mierové hnutia na Východe. Postupne sa bahaistické učenie dostávalo do vedomia ľudí i vďaka ústretovému postoju prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Svoje nadšenie z bahaizmu vyjadril slovami: „Choďte s týmto učením do univerzít a škôl, do náboženských spoločenstiev, a tiež o ňom píšte. Nečakajte na diplomatov. Svetový mier môžu priniesť len a len ľudia." Neskrývaný obdiv prejavil i druhý československý prezident Edvard Beneš: „Bahaistické učenie je jedným z veľkých nástrojov pre konečné víťazstvo ducha a humanity."

Po zmene režimu v deväťdesiatych rokoch sa činnosť bahaistického spoločenstva obnovila, pretože bývalý režim nedovoľoval bahaistom stretávať sa. V apríli 1991 bola zvolená prvá československá národná duchovná rada. Súčasne vznikla i prvá miestna duchovná rada na Slovensku v Bratislave. V apríli 1998 bola zvolená prvá Národná rada bahaistov v Slovenskej republike. Pôsobenie bahaistov sa v povedomí verejnosti prevažne spája so stredným Slovenskom. Avšak miestne duchovné rady pôsobia nielen v Banskej Bystrici, ale aj v Bratislave, Trenčíne a Košiciach.

Nábor členov bahaisti robia formou písomného pozvania. Na náhodne rozdaných letáčikoch možno čítať slová: „Podarí sa nám odstrániť vojny, rasovú nenávisť, hlad, ekologické katastrofy? Skupina mladých bahaistov z celého sveta prichádza s myšlienkami o novom svetovom poriadku. Neváhajte a príďte..." Minulý rok študentky na ulici dostali pozvanie na večer plný repu, africkej a perzskej hudby a tanca. Propagátori bahaizmu siahajú k všestranným misijným prostriedkom.

 

Historické medzníky

Počiatky bahaizmu siahajú do 19. storočia. Vznikol v Iráne, vo vtedajšej Perzii. Jeho religióznym domovom bolo šiitské prostredie islamu. Prívrženci tejto vetvy vyznávajú príchod tzv. večného, spiaceho imáma - imáma Mahdího. V šiitskej terminológii je imám dedič úradu proroka, duchovný vodca, ktorý je doslova „Bohom vedený". Počas 1 300-ročnej neprítomnosti spiaci imám Mahdí1 komunikoval so svojimi stúpencami prostredníctvom hovorcov - bábov2. Od roku 1941 sa odmlčal a to je pre bahaistov neklamný signál, že príchod ich mesiáša imáma Mahdího sa nezadržateľne blíži.

Podľa historických správ bahaizmu v roku 1844 tisícky veriacich očakávali príchod nového mesiáša - spoločného pre všetky náboženstvá. Osobu očakávaného stelesňoval Mirzá Ali Muhamad, zvaný Báb (1819 - 1850). Vyhlasoval sa za väčšieho proroka ako je Mohamed a tvrdil, že Boh si ho vybral, aby ustanovil nové náboženstvo. Jeho prívrženci sa nazývali bábisti.

Bábova popularita prenikla až do Ruska a to i vďaka veľkému úspechu divadelnej hry Báb. Avšak doma sa s nimi ortodoxné kruhy šiitského duchovenstva nemilosrdne vyrovnali. Báb bol verejne popravený 9. júla 1850 v meste Tabríz. Nasledovalo i kruté prenasledovanie jeho stúpencov. Asi 30 tisíc ich zahynulo v masakroch, ktoré sa šírili po celej Perzii. Napriek tomu jeho náboženské reformy boli ďalekosiahle, a možno práve preto si aj naďalej získavali nových stúpencov.

Podľa Dr. Rudolfa Macúcha, odborníka na islamskú problematiku, bolo Bábovo vystúpenie veľkým krokom k náboženskému liberalizmu v islame. Prirodzene, i jeho martýrska smrť podmienila rýchlejšie napredovanie myšlienok bábizmu do okolitých krajín. Avšak už od počiatku toto univerzálne náboženstvo obsahovalo viac etických ako náboženských prvkov.

Pred smrťou vymenoval Báb za svojho nástupcu dvadsaťročného Sobbeho Azzala. Pre jeho neschopnosť splniť úlohu duchovného vodcu sa poverenie, ale až po smrti Bábu, presunulo na jeho nevlastného brata Bahá‘u‘lláha (1817 - 1892).3 Báb počas svojho života totiž tvrdil, že po ňom príde niekto väčší ako je on sám. Napriek Bábovmu povereniu skupina bábistov v tejto osobe časom rozpoznala práve Bahá‘u‘lláha. Druhá skupina ostala verná Bábovej voľbe a postavila sa na stranu Sobbeho Azzala. Medzi obidvoma tábormi sa rozpútali kruté boje a vzájomné osočovania hlavných protagonistov. Spor narástol až do takých rozmerov, že ho museli riešiť civilné úrady a následne oboch znepriatelených vodcov uväznili. Kým uväznenie Sobbeho Azzala bábizmus pochovalo, horlivosť bahaistov sa po uväznení ich duchovného vodcu naopak značne zintenzívnila.

Bahá‘u‘lláh bol väznený niekoľko rokov. Zomrel v roku 1982 a pochovali ho v Bahdží severne od Akry. Bahaistická literatúra považuje práve jeho za zakladateľa viery bahá‘i. Pred smrťou prikázal svojim stúpencom, aby zmenili smer pri modlitbe (kiblu) a modlili sa tvárou obrátení k jeho hrobu.4

Ustanoveným nástupcom po smrti Bahá‘u‘lláha sa stal jeho syn Abdul Baháu (1844 - 1921). Jeho pôvodné meno bolo Abbás Effendi. Nárokoval si na autoritatívnosť a neomylnosť výkladu otcových slov. Osobný výklad ostatných prívržencov a priori zamietal. Významnou mierou sa však zaslúžil o rozšírenie bahaizmu do oblasti Stredného východu, Európy a Ameriky. Počas týchto ciest verejne vystúpil s posolstvom jednoty a sociálnej spravodlivosti pred cirkevnými zhromaždeniami, mierovými spoločnosťami, členmi obchodných združení, na univerzitných fakultách, pred žurnalistami, vládnymi činiteľmi a pred širokou verejnosťou. Podarilo sa mu upevniť základy viery a navyše podstatne rozšíriť jej pôsobenie.

V súčasnosti hlavnými duchovnými centrami bahaistického náboženstva sú Duchovné vodcovstvo a Svetový dom spravodlivosti,5 ktorý už Bahá‘u‘lláh ustanovil za ústredný legislatívny orgán viery bahá‘i. Taktiež spravuje posvätné miesta a majetok vo Svätej zemi. Skladá sa z deviatich členov volených na päť rokov. Jeho sídlo je na Mount Carmel v izraelskej Haife.

 

Viera a učenie

Azda každé náboženstvo by sme mohli charakterizovať jedným slovom, napríklad: kresťanstvo - láska, budhizmus - súcit, judaizmus - zákon. Učenie Bahá‘u‘lláha by dostalo krátky prívlastok - jednota. Jednotiacou snahou bahaistov na celom svete je prekročiť hranice rozdielnosti a vytvoriť nové zo starých náboženských tradícii, ktoré podľa tohto učenia nie sú ničím iným, iba cestami k tomu istému božstvu. V bahaistických prospektoch, ktoré kolujú po Slovensku, sa dočítame, že proroka Bahá‘u‘lláha bahaisti považujú za zatiaľ posledného Božieho posla v rade prorokov ako boli Abrahám, Mojžiš, Budha, Krišna, Zarathuštra, Ježiš Kristus, Mohamed a Báb. Podľa bahaistickej viery boli všetci manifestáciou Boha, praví Boží proroci, božské, a teda neomylné bytosti. Oddeľuje ich iba čas a miesto pôsobenia. Tento rad tiahnúci sa svetovými náboženstvami má vytvoriť zjednocujúci most, cez ktorý by mohli prejsť stúpenci všetkých náboženstiev v ústrety novej jednote, ktorú nám predkladá i profánny svet v podobe globalizácie.

Aj keď bahaizmus má miesto svojho vzniku v monoteistickom prostredí, chce z neho imaginárne vystúpiť a obrazne premostiť Východ so Západom. Predostieraná novovzniknutá jednota však môže fungovať iba na princípe synkretizmu, staronového mechanizmu, ktorý ožíval v čase významných historických predelov. Človek má v týchto okamihoch tendenciu zamietať konvenčný pôvod veľkých časových členení a očakáva vstup do novej éry, ktorá je podľa neho daná objektívne a vôbec nepodlieha ľudskému konsenzu. Milenaristickými názormi sa netaja prívrženci bahaizmu pracujúci v ústredí Svetového domu spravodlivosti. Vyhlasujú, že dnešná doba predstavuje kulminujúci časový úsek, v ktorom vyvrcholí dospievanie ľudstva a priblíži sa očakávaný nástup Nového veku.6

Do učenia bahaizmu je v podstate zahrnutý monoteizmus. Za najzávažnejšie a najsvätejšie dielo sa považuje kniha zákonov Ketábe akdas (Najsvätejšia kniha), ktorej autorom je Bahá‘u‘lláh. Zaznamenané sú v nej jeho vízie a výroky. V jej učení sa hovorí, že existuje jediný Boh, ktorý postupne zjavuje svoju vôľu skrze poslov. Oni sú hlavnými civilizačnými silami v histórii ľudstva. Sú poslaní ako tzv. heroldi ohlasujúci príchod nového náboženstva, ktoré reaguje na potreby doby. Bahaizmus týmto pripúšťa slovami jeho stúpenca Šoghího Effendiho,7 že náboženská pravda je relatívna, nie absolútna záležitosť. Z toho vyplýva, že božské zjavenia sa periodicky vyvíjajú, smerujúc k čoraz dokonalejším formám. Jednoducho povedané to, čo napríklad učil Ježiš pred dvetisíc rokmi nemusí platiť dnes. Analogickým anachronizmom by potom bolo veriť v pravdy, ktoré nám biblické slovo predkladá.

Dnešná doba patrí výlučne osobe Bahá‘u‘lláha a jeho posolstvu, ktoré, samozrejme, sa tiež nepovažuje za posledné a absolútne platné. Zub času ho môže zmeniť a značne skorigovať. A v tom je Božia pravda, že sama osebe je relatívna, ale v danom čase z úst žijúceho Božieho posla platí absolútne. Bahá‘u‘lláh si svoje Božie vyslanie odôvodňoval zo slov Nového zákona, kde Ježiš hovorí: „Ešte vám mám toho veľa povedať, ale teraz to nemôžete zniesť. Ale keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje (Jn 16, 12 - 13). Tento text podľa bahaizmu priamo potvrdzuje základnú doktrínu bahaizmu, že v každej historickej etape je dôležité vysvetľovať Božiu pravdu po novom, a tak ju aktualizovať.

Bahá‘u‘lláh sa sám postavil na duchovný piedestál nad všetkých prorokov, ku ktorým priraďuje i osobu Ježiša Krista. Poprel síce, že by bol samým Všemohúcim Bohom, ale vyhlásil, že je najdokonalejšou a najvyššou manifestáciou Boha a zároveň on sám je jediným zdrojom Božieho poznania v tomto historickom cykle.

Bahaistické učenie hovorí, že Boh stvoril človeka a dal mu nesmrteľnú dušu. Po smrti sa vďaka Božej milosti človek vyvíja a smeruje k Bohu. Zmyslom života človeka tu na zemi je rozvíjať svoj duchovný potenciál a tým rozvíjať i svoj vzťah k Bohu. Má ho milovať a uctievať, no na druhej strane má pracovať pre blaho svojich blízkych a celého ľudstva. Zákon hovorí, že človek i prácou rozvíja svoj vzťah k Bohu.

 

Zákony a zásady

Každá nová manifestácia Boha viditeľná v podobe prorokov prináša i aktualizáciu Božích zákonov. Týkajú sa jednak širšieho spoločenského života, ale i rodiny a osobného prežívania bahaistickej viery.

V širšom meradle pri nastoľovaní celosvetového náboženstva jednoty je potrebné uplatňovať nasledujúce zásady: uznať spoločné zdroje a základnú jednotu všetkých veľkých svetových náboženstiev; rovnaké práva a možnosti pre muža i ženu; zodpovednosť každého jednotlivca za nezávislé hľadanie pravdy; odstrániť extrémy chudoby a bohatstva; oslobodiť sa od všetkých foriem predsudkov; uznať a na celom svete sprístupniť dôležitosť a hodnotu vzdelania; pričiniť sa o ustanovenie vládneho systému svetovej federácie založenej na princípoch kolektívnej bezpečnosti a medzinárodnej spravodlivosti, rešpektovať súlad pravého náboženstva s pravdou a vedeckým poznaním, dodržiavať morálne zásady v živote každého jednotlivca a v neposlednom rade vyznávať jednotu v rôznosti.

Oblasť osobného života vymedzujú zákony, od ktorých sa bahaista nesmie odchýliť. Spomedzi predpisov vyberáme: bahaista si musí trikrát denne umyť tvár a ruky, zachovávať predpísanú kiblu a odriekať modlitby. Denne, v posede, odrieka 95-krát modlitbu Alláhu abha (Boh najvyššej slávy). Každý rok v mesiaci marci sa musí denne postiť od východu slnka až po jeho západ.8 Odporúča sa žiť v manželstve, avšak muži by mali mať najviac dve manželky. Pre muža je predpísané veno, ktoré musí nastávajúcej dať, ale iba v prípade, ak si snúbenica zachovala panenstvo. Nariadené je i napísanie poslednej vôle, v ktorej sa má majetok rozdeliť na 2 520 častí. Táto zložitá operácia sa v praxi vyriešila veľmi rozumne - majetok sa takto „rozdrobí" iba vtedy, ak bahaista vôľu nezanechal.

V oblasti spoločenského života má bahaista študovať jazyky, byť pohostinný a žiť v spoločenstve. Bahaistické zákony predkladajú dodržiavanie nasledujúcich etických pravidiel: poctivosť, zdvorilosť, pravdivosť, nebyť pokrytecký, fanatický a pohŕdavý. Z oblasti etikety sa zakazuje siahať rukou do jedla.

 

Jednota

Náboženstvo bahaizmu pri uplatňovaní princípu jednoty si uvedomuje potrebu svetského protektora, ktorý by bol oficiálnou spoločenskou silou podporujúcou bahaistickú vieru. Za týmto postupom sa skrýva konkrétna bahaistická predstava o medzinárodnej politickej ríši - Svetovej federácii, v ktorej bude bahaizmus štátnym náboženstvom.9 Spomínaná super organizácia bude vykazovať všestrannú ekonomickú spoluprácu, univerzálny systém vzdelávania a výchovy, zákonník ľudských práv platný pre všetky národy sveta, jednotný mechanizmus medzinárodnej spolupráce, spoločnú menu, váhy a miery.

Ideálnym predobrazom takéhoto zjednocujúceho úsilia je dnes OSN. Z tohto dôvodu bahaizmus všestranne podporuje činnosť tejto organizácie. Jeho členovia sa aktívne zúčastňujú na poradách OSN, ktoré sa zaoberajú právami menšín, postavením žien v spoločnosti, prevenciou zločinnosti, kontrolou omamných drog, sociálnou starostlivosťou o deti a rodinu a odzbrojením. Podobne Svetové spoločenstvo Bahá‘i vystupuje ako poradný orgán v Hospodárskej a sociálnej rade (kontrolný orgán pri OSN) a Medzinárodnom detskom fonde (UNICEF).

Vedúca úloha v zjednotenom svetovom štáte by pripadla už ustanovenému Svetovému domu spravodlivosti. Orgán by riadil svetový superštát, ktorý by predstavoval zväz všetkých krajín sveta. Prirodzene tie by sa vzdali svojej národnej suverenity v prospech svetovej jednoty a podriadili by sa jednej vláde reprezentovanej Svetovým domom spravodlivosti. Dokonca podľa tejto idey bude každý človek podriadený bahaistickému svetovému parlamentu a „medzinárodnej výkonnej moci schopnej presadzovať zvrchovanú a nedotknuteľnú autoritu voči všetkým spurným členom spoločnosti".10

V posledných desaťročiach sa bahaistická viera priamo rozširuje prostredníctvom mesačníka The Emerican Baha´i, ktorý informuje o širokej škále organizovaných rôznorodých podujatí. V Spojených štátoch amerických existuje zhruba 400 komunít zakladajúcich svoje bahaistické školy. Stúpenci prenikajú do medzinárodných organizácii ako je napríklad National Committee on Women a National Organization for Women. Protagonisti hnutia prezentujú svoje myslenie o mieri, celosvetovom odzbrojení, hrozbe nacionalizmu na podujatiach organizovaných klubmi Rotary, Kiwanis, Lion´s International a The Sojourners. Na každom kontinente sa vybudovali bahaistické chrámy, tzv. domy uctievania. Nachádzajú sa v Sydney, vo Wilmette (štát Illinois), v Paname, Novom Dillí, Kampale a na mnohých iných miestach. Tieto domy slúžia ako duchovné, vedecké, humanitárne a výchovné centrá. Európsky dom uctievania sa nachádza v nemeckom Langenheine neďaleko Frankfurtu nad Mohanom.

 

Ježiš vo víre synkretizmu

Ježiš v tomto náboženskom systéme nie je Božím synom, bol iba manifestáciou Boha, podobne ako mnohí ďalší proroci. Učenie bahaizmu ďalej odmieta uznať odpustenie hriechov prostredníctvom milostí plynúcich z Kristovho utrpenia na kríži. Bahaistická doktrína hovorí o odpustení hriechov skrze modlitbu, dobré skutky a prijatie ostatných ľudí. Iba takýmto spôsobom môže človek presvedčiť Boha, aby mu odpustil hriechy. Z toho vidieť, že Kristus trpiaci za hriechy každého z nás tu nemá žiadne miesto. Smrť Ježiša Krista sa v bahaistických textoch posudzuje iba ako smrť mučeníka, ktorá nemá jedinečný a už vôbec nie soteriologicko-eschatologický význam.

V nepravom svetle sa posudzuje aj Ježišovo zmŕtvychvstanie. Bahaisti vo vzkriesenie neveria, udalosť v evanjeliu považujú iba za rétorický obraz bez skutočného duchovného obsahu. Uvažovanie o vzkriesení sa opiera iba o predstavu zmŕtvychvstania v mysli apoštolov, ktoré prežívali bezprostredne po Ježišovej smrti. Bahaisti účelovo popierajú zjavenie, v ktorom sa spolu s Tomášom presviedčame, že zmŕtvychvstalý Kristus je našou najjasnejšou realitou.

 

Poznámky:

1 Tento čas sa nazýva gaiba.

2 Báb - brána vedúca k Božím pravdám

3 Husajn´Alí - perzský moslim zvaný Žiara Božia

4 Všetci moslimovia (sunniti a šiiti) pri modlitbe zachovávali posvätný smer k Mekke.

5 Svetový dom spravodlivosti vznikol roku 1963.

6 Marrs, T.: New Age Cults and Religions. Austin 1990, s. 143

7 Vnuk Abdu´l-Bahá, absolvent Oxfordskej univerzity

8 Mesiac v bahaizme má iba 19 dní.

9 Effendi, S.: World Order of Bahá‘u‘lláh. In: Enroth, R.: Průvodce sektami a novými náboženstvími. Návrat domů, Praha 1995, s. 26

10 Parks, G. B.: The Necessity of a Utopia. World Order Journal (1974). In: Enroth, R.: Průvodce sektami a novými náboženstvími. Návrat domů, Praha 1995, s. 26