Kresťanstvo

Z historického pohľadu vidieť, že v kresťanstve sa vyvinuli rôzne modely manželstva, pretože starozmluvné i novozmluvné texty nám dovoľujú dosť široké možnosti výkladu. Predsa však aj tu jestvuje určitý základný koncept.

Katolícka cirkev manželstvo vníma ako sviatosť, ktorá vytvára doživotný a nerozlučný zväzok. Avšak veľkú úctu má i pred celibátom v zmysle úplnej sexuálnej zdržanlivosti (caelebs = neženatý) mníchov, mníšok i kňazov, ktorá sa chápe ako „zrieknutie sa manželstva pre kráľovstvo Božie" (Mt 19, 12). V pravoslávnej cirkvi je manželstvo síce zásadne nerozlučné, ale môže byť rozvedené. Božia milosť a tajomstvo lásky majú prednosť pred ideálom trvania. Biskupi pochádzajú z neženatých mníchov, avšak manželstvo kňaza pred jeho diakonskou vysviackou je možné. Protestantské cirkvi odmietajú zákaz manželstva pre kňazov, čím popierajú manželstvo ako spásonosnú sviatosť. Podľa nich nie sviatosť manželstva prináša milosť, ale „Boh dáva milosť a požehnanie verným, kajúcim a chybujúcim manželom. Manželstvo je síce zásadne nerozlučné, ale prakticky a súdne ho možno rozviesť, pričom cirkvi prislúcha pastoračná úloha" (D. Ritschl). Manželstvo je spoločenstvom lásky, avšak videnej z troch strán ako agapé, eros a sex. Agapé je obetavá láska, eros je láska milenecká, sex láska pohlavná (Th. Bovet).

Z biblického pohľadu je manželstvo najprv agapé - spoločenstvo služby, ba obety. Táto láska má dôvod sama v sebe, nie v druhom, jeho schopnostiach a vynikajúcich daroch, nechce brať od partnera, ale dať mu to, čo potrebuje, dokonca svoj život. Zachováva vernosť, nie je len dočasná, lebo ako Božia láska aj ona je „raz a navždy" a zapiera seba, keď vidí svoje povinnosti, lebo hľadí na práva druhého.

Apoštol Pavol ukazuje, že do manželstva nevstupujeme ako „anjeli bez krídel", ale ako rodení sebci, ktorí sa musia z egoizmu pomaly vyzliekať a obetavej láske sa učiť. Žena ako poverená dávať nový život je pri vytváraní domova, ochrane svojich detí sebecká voči cudzím ľuďom. Tohto sebectva sa vzdáva podriadením sa mužovmu úsudku. Muž je sebecký v svojom dare, ktorý spočíva v záujme o veci, a tohto sebectva sa vzdáva, keď miluje ženu „ako Kristus miloval Cirkev a vydal seba za ňu". Tak sa stáva opravdivým človekom, lebo sa vracia od svojich vecí k „životnému stredu" (Ef 5, 22nn).

Eros sa v manželstve prejavuje tak, že človek prijíma svojho partnera takého, aký je, prekážky priateľstva odstraňuje odpútavaním sa od okolia, ktoré je pre neho pútavé, a spoločenstvo s ním pestuje pomocou rozhovoru, pomoci, ústretovosti, vhodných pozorností (darčekov) a pod. Nedostatok erosu pritom partner nerieši neosobným sexom, homosexualitou alebo lesbizmom, ale vcítením sa do myšlienok a túžob svojho partnera (empatiou).

Sex kresťanstvo hlása ako súčasť lásky, ktorá má konečný cieľ v splodení dieťaťa, ale aj predbežný v spoločenstve partnerov (kreatívny i unitívny význam). „Žena nie je pánom svojho tela, ale jej muž; podobne ani muž nie je pánom svojho tela, ale jeho žena. Neodopierajte sa jeden druhému," vraví apoštol Pavol (1 Kor 7, 4-5).

Podľa tohto pravidla sa v cirkvách vytvorili princípy, ktoré vylučujú sex mimo manželstva; regulujú počatie buď prirodzenou metódou merania bazálnych teplôt (Rímskokatolícka cirkev - RKC), alebo mechanickou či chemickou cestou; predčasné ukončenie tehotenstva buď celkom zavrhujú (RKC), alebo ho pripúšťajú len pri ohrození života matky (protestantské cirkvi). Rozdelenie manželstva buď celkom zavrhujú (napr. RKC, ktorá je zásadne proti rozvodu sviatostne uzavretého manželstva s výnimkou odlúčenia alebo vyhlásenia manželstva za neplatné, ak niektorý partner trpí impotenciou, nedostatkami vôle a súdnosti, prípadne ak manželstvo bolo uzavreté pod nátlakom alebo s tichou výhradou), alebo ho pripúšťajú. To je stanovisko protestantizmu, podľa ktorého niektoré manželstvo nespojil Boh, ale je zlým výtvorom človeka. Manželstvo môže byť rozlúčené aj v prípade, že sa jeden z partnerov dopustil smilstva alebo sa neveriaci partner rozhodol pre odchod - tzv. privilegium Paulinum (Pavlovo dovolenie).

Avšak napriek určitým rozdielnostiam všetky kresťanské cirkvi svorne poukazujú na negatívne následky, ktoré rozvodom vznikajú - a to nielen pre oboch manželov, ale najmä pre deti, a tým i pre celú spoločnosť. Aby sa im predišlo, cirkvi kladú dôraz najmä na prevenciu: uvážlivý výber partnera, triezve spoznávanie sa pred manželstvom (nie však sexuálne), dôkladná predmanželská výchova, prispôsobovanie sa v spolužití a možno aj trochu humoru.

V rodine deti potrebujú radosť, ale i brzdu. Kresťanstvo za prvé prikázanie pre deti považuje príkaz: „Deti, poslúchajte svojich rodičov" (Ef 6, 1n). Vychádza z toho, že deti majú nadmieru energie, čo je potrebné pre ich rast, avšak môže to zájsť do nežiaduceho extrému, keď sa dieťa stane stredobodom rodiny. Niekedy to podporujú aj nerozumní rodičia namiesto toho, aby pri „luku napätia" zdôrazňovali dieťaťu povinnosti, nie jeho žiadosti. Tohto „egoizmu vitality" sa dieťa zbavuje tým, že svoju vôľu podriaďuje vôli svojich rodičov.

Avšak deti majú aj zasľúbenie radosti: „Aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi" (Ef 6, 2). Kresťanstvo nie je „kaziteľ hry", ale „krajina snov". Kde je v poriadku náš duchovný „tenor", musí sa rozvinúť aj náš pozemský „kontrapunkt". Askéza má svoje miesto, ale výhradne hlásať smutné kresťanstvo ako „západák života" je kontraproduktívne a vedie práve k bezuzdnosti. Smutné kresťanstvo plodí rozkošníkov. Deti musia dostať svetlo a radosť. „Náboženstvo bolesti" je deformácia a otrava.

Na druhej strane sú rodičia ako príťažliví velitelia. Aj pre nich má Biblia inštrukciu: „Vy otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána" (Ef 6, 4). Podľa prieskumu deti napĺňa odporom najmä rodičovské pokrytectvo, iba predstierajúce cnosti, ktoré deťom prikazuje, ale ich nepraktizuje; frazérstvo, ktoré nedostatky charakteru nahrádza zbožnými slovami a nevie hovoriť prirodzene o Bohu; odľudštenie, ktoré sa venuje domácnosti a úradu, ale nemá čas na deti, ktoré sa musia uchýliť k náhradám (napr. televízia, počítač) a nekontrolovanej činnosti s vrstovníkmi; nátlak, pri ktorom je najmocnejším argumentom palica.

Rodičia by sa, naopak, mali stať magnetom, ktorý priťahuje, pričom musia zostať veliteľmi a viesť svoje deti k náročnosti, lebo kto má mäkkú lásku k deťom, nenávidí ich; k poriadku, lebo kto sa chce stať majstrom v športe, musí tvrdo trénovať; k disciplíne, lebo výchova káže dieťaťu osvojovať si ohľaduplné návyky; k autorite, lebo rodičia musia stáť za svojím múdrym rozkazom, nesmú deti podplácať a vzájomne si podkopávať autoritu a k sebareflexii, lebo deti treba občas s mierou pochváliť alebo i potrestať.

 

Židovstvo

Pri pohľade židovstva na manželstvo je príznačné, že celá jedna kniha Biblie, Pieseň Šalamúnova, je venovaná oslave erotickej (či až sexuálnej) radosti medzi mužom a ženou. Je to až v takej voľnosti a slobode, že prijatie tejto knihy do kánonu Písma bolo pre židov dlho sporné a nakoniec sa uskutočnilo len tak, že sa manželská láska preznačila na lásku Boha k jeho ľudu (v kresťanstve na lásku Krista k Cirkvi). Neskoršie v Talmude sa hovorí: „Kto nemá ženu, je bez radosti, požehnania, pokoja a života." Oslavuje sa Boh, ktorý „stvoril radosť a plesanie, ženícha a nevestu, lásku a svornosť". Od 13. storočia bola manželská láska pre židovských mystikov obrazom „zjednotenia" božských síl, čo malo za následok radosť zo sexuálneho partnerstva a názor, že neženatý človek sa považoval za nedokonalého, ba že človek, ktorý sa dobrovoľne rozhodne pre bezmanželský život, sa previňuje proti Božiemu príkazu „ploďte sa a množte sa".

Naproti tomu židovské právo posudzuje každý sexuálny vzťah ženy s cudzím mužom ako smilstvo. Tóra v prípade, že existuje svedok takého aktu, má pre oboch previnilcov trest smrti (5M 22, 22). Tento trest sa však v neskorších časoch sotva vykonával. Keď bola žena usvedčená zo smilstva, žiadali rabínske zákony rozvod, pričom manželstvo so smilníkom bolo zakázané. Ťažkosť však spočívala v tom, že Starý zákon i Talmud za určitých podmienok povoľujú polygamiu, takže nejestvuje definícia smilstva pre muža. V novozmluvných časoch prevládala mienka, že muž môže prepustiť svoju ženu buď pre smilstvo, alebo aj pre „niečo odporné" (5M 24, 1; čo niektorí vzťahovali napr. na pripálenie polievky), a vziať si inú. Ježiš Židom vytýka, že je to vlastne skrytá forma mnohoženstva (Mk 10, 1nn).

Hebrejčina v Písme na vyjadrenie pohlavného styku používa sloveso jádá (poznať): „Potom Adam poznal svoju ženu Evu, ona počala a porodila Kaina" (1M 4, 1). Je to sloveso, ktoré označuje nielen zmyslové poznanie, ale aj mravné uznanie, duchovné porozumenie a osobnostné splynutie a je tak ekvivalentom odovzdanej lásky. Podľa rabínov sa muž s manželkou má pravidelne pohlavne stýkať a ona mu to má dovoliť. Pritom právo na pohlavné uspokojenie má nielen muž, ale aj žena. Počas menštruácie je pohlavný styk zakázaný a dovolený len po celkovom rituálnom očistení, okúpaní (mikve). V manželstve slúži sexualita fyzickému a psychickému uspokojeniu oboch partnerov a to aj vtedy, keď nie je nádej na splodenie dieťaťa.

Židovské deti mužského pohlavia sa museli podrobiť obriezke, t. j. z penisu sa im odstránila predkožka. Spočiatku sa myslelo, že je to zdôvodnené len nábožensky, ale súčasné štatistiky dokazujú, že židovské ženy majú oveľa menší výskyt rakoviny maternice ako nežidovské. Vysvetliť sa to dá tým, že pohlavný úd obrezaného Žida nedáva toľko možností na infekciu a jej prenos na pohlavné orgány ženy ako úd neobrezaného.

Mojžišov zákon a rabínska tradícia pozná niektoré užitočné pravidlá, ktoré varujú pred „pohanskými ohavnosťami" (3M 19): pohlavný styk medzi blízkymi príbuznými (otcova žena, sestra, synova sestra a pod.); sexuálny styk počas menštruácie a styk s cudzou ženou; mužská homosexualita a sexuálny styk so zvieratami; orgiastické výstrednosti (chrámová prostitúcia); vyzývavé správanie žien, ktoré má vystriedať cudnosť; úmyselné vylúčenie mužského semena mimo pohlavného aktu ako mrhanie tvorivou božskou silou. Dnes sa však tieto princípy len ťažko uskutočňujú, lebo Izrael je sekulárny štát a pravoverné židovstvo v ňom tvorí len malý spoločenský segment. Aj tu je problém s homosexuálmi, ako aj s ľuďmi bez manželstva. Ak už sú Židia nábožní, patria skôr k liberálnemu prúdu.

 

Islam

V islame je manželstvo z lásky a porozumenia samozrejmosťou. Korán v ňom vidí povinnosť pre tých mužov a ženy, ktoré sú schopné ho uzavrieť. Hoci ide o duchovnú príbuznosť a zdôrazňuje sa rahma (milosrdenstvo, ohľad, starostlivosť), predsa v stredobode tohto spojenia stojí splodenie a výchova detí. Korán (4, 3) pripúšťa možnosť vziať si až štyri ženy, ale s podmienkou, že muž bude všetky rovnako a spravodlivo opatrovať. Neskorší vykladači videli v tom nepriamy poukaz na jednoženstvo.

Postavenie ženy závisí od toho, ktoré oblasti v danej krajine závisia od civilného a ktoré od náboženského práva. Kde platí náboženské právo - šaría, tam z toho vyplývajú niektoré ujmy pre ženu, takže v niektorých islamských krajinách sa ešte stále praktizuje polygamia. V Alžírsku a v Jemene bolo zakázané svojvoľné zapudenie ženy. V Tunisku a Turecku bolo odstránené mnohoženstvo. V iných krajinách prvá žena musí súhlasiť s manželovým druhým i ďalším manželstvom. V Turecku ešte zohráva veľkú rolu plat za manželku.

Veľké ťažkosti vznikajú pri manželstvách moslimského partnera s nemoslimským. Moslim si smie vziať nemoslimku, lebo náboženskú výchovu detí určuje otec. Moslimka si však nesmie vziať nemoslima, lebo ona by nemohla vychovávať deti v islamskom duchu. Pri zmiešaných manželstvách vyvstávajú tieto problémy: rôzne ponímanie úlohy muža a ženy; rôzne právne podmienky pre takéto manželstvo (manželská zmluva, hospodárska zmluva); právne postavenie detí (právo starať sa o ne v prípade rozvodu, dedičské právo).

V nemoslimskom štáte, v ktorom žije manželský pár, je šanca na vydarený partnerský vzťah väčšia ako v moslimskom, kde poslušnosť manželky je samozrejmosťou a kde moslim očakáva, že sa jeho manželka stotožní s jeho rodinou. Veľkým problémom u zmiešaného manželstva môže byť aj vedúce a autoritatívne postavenie muža - žena musí bývať pod jednou strechou s manželom, ktorý jej môže zakázať opustiť dom, prijímať návštevy alebo vycestovať do cudziny.

Korán nepožaduje od nemoslimky prestúpenie na islam. Niekde sa moslimom ukladá povinnosť umožniť nemoslimke účasť na jej bohoslužbách, ale moslimovia očakávajú ako samozrejmosť, že žena prestúpi na islam. Umožnené je to tým, že ju imám (kňaz) pri sobáši vyzve, aby recitovala prvú súru Koránu. Keď to urobí, stáva sa moslimkou.

Keď sa pozrieme na sexualitu, napriek mnohým reformám ovládajú manželské spolužitie moslimov patriarchálne predstavy. Hoci cieľom manželstva je splodenie detí, má sa v manželstve vyplniť aj sexuálna túžba. Jej potlačenie by mohlo mať zlý vplyv aj na službu Alahovi. Sexuálny pud sa teda hodnotí pozitívne, pokiaľ sa uskutočňuje v rámci náboženského práva. Pohlavná rozkoš niekde platí ako „predchuť rajskej blaženosti" a mnohí moslimovia si predstavujú raj aj ako ríšu rozkoše. Pritom sú predmanželské a mimomanželské pohlavné vzťahy zakázané.

V Koráne niektoré výpovede hovoria o rovnocennosti muža a ženy, ale sú tu aj také verše, ktoré jasne zdôrazňujú mužovu nadvládu: „Ak sa obávate ich (ženskej) neposlušnosti, varujte ich, vykážte ich zo spálne a bite ich. Ak sú však poslušné, nečiňte nič proti nim. Boh je vznešený a veľký" (Súra 4, 33n). Tento verš sa moslimskí teológovia usilovali vykladať symbolicky: bitie je vraj „nebolestné bitie", ktoré chce vyjadriť len manželovu nespokojnosť. Dnes niektorí tvrdia, že tento verš má len „historickú hodnotu" (Smail Bajić).

Príklad toho, že sexualita je v prvom rade vecou muža, uvádza súra 2, 223: „Vaše ženy sú pre vás poľom. Vchádzajte na pole svoje, ako chcete." Aj keď tu moslimovia tvrdia, že tým nie je vyjadrená diskriminácia ženy, je jasné, že iniciatíva tu vychádza výlučne od muža, ktorý uzavretím manželstva získal právo na sexualitu. Žena má síce tiež právo na sexuálne uspokojenie a môže sa rozviesť v prípade manželovej impotencie, ale reč je v prvom rade o práve muža na telo jeho ženy. O podobnom práve ženy sa nehovorí. Namiesto toho má manžel len právo starať sa o ženu.

 

Budhizmus

Budha označil manželov, ktorí vedú mravne riadny život, ako „božských, bohorovných" (deva a devi). Dôvodom nebolo to, že manželský pohlavný život slúži na uspokojovanie žiadostivosti, ale na zachovanie ľudského pokolenia. V manželstve má muž svoju ženu chrániť a opatrovať (o. i. darovať jej aj darčeky a ozdoby). Žena má mužovi slúžiť, dbať na jeho veci, starať sa o chod domácnosti, byť laickou učeníčkou a dodržiavať „päť mravných príkazov". Taká žena má nádej sa znovuzrodiť ako bohyňa. Ak obaja mravne žijú, môžu žiť spolu aj v budúcom živote. Za Budhových čias existovali aj polygamné manželstvá a jeho názory na ne nie sú jednoznačné. Na jednej strane chválil uspokojenie muža s jedinou ženou, na druhej strane bral kráľovský hárem ako samozrejmosť.

Budha učil, že túžba je príčinou utrpenia a osudného kolobehu, preto sa sex v prvotnom budhizme chápal ako niečo nenáležité, pričom askéza je jediným prostriedkom, ako dosiahnuť spásu. Budhova 12-článková „reťaz vzniku závislosti" menuje ako desiaty článok sexuálne spojenie, ktoré vedie k zrodu nového človeka a tým k novému utrpeniu. Toto učenie ovplyvnilo nielen budhistických mníchov, ale i laikov. Sexualita slúžila len na jeden účel - splodenie nového človeka; sama osebe nemala cenu. Budha varoval pred troma omamnými prostriedkami: spánkom, alkoholom a sexom.

Dnes budhistický laik zachováva „vznešenú osmorakú cestu" (so sexuálnou zdržanlivosťou) len počas pôstu pri nove mesiaca a jeho splne. Théravádsky budhizmus trvá na celibáte mníchov (Barma, Srí Lanka), ale inde sa pohlavný akt hodnotí ako obraz mystického spojenia s božstvom. Mahájánsky budhizmus povolil manželstvo aj pre mníchov (napr. v Japonsku). Istý prúd pokladá pohlavné spojenie za alternatívu askézy a „ľavoruká tantra" ho cení ako najväčší kreatívny akt, pretože predznamenáva blaženosť večného ponorenia (samádhi).

Faktom však je, že v budhizme aj naďalej existujú mníšske rády. Budha videl v žene zvodkyňu, ktorá odvádza od pravej cesty. Preto v rámci budhizmu vznikali najprv pre mužov, potom i pre ženy mníšske rády a kláštory. V niektorých krajinách sú aj budhistické mníšky (Japonsko, Čína, Kórea, Vietnam, Taiwan). Sú dohola ostrihané a nosia biele šaty. Väčšinou pracujú na charitatívnom poli.

Napriek istým náznakom náboženskej rovnosti muža a ženy má muž väčšiu hodnotu ako žena. Niekde sa to vyvíja výraznejšie smerom k rozličnosti úloh, takže prakticky začína prevládať rovnocennosť. V západnom budhistickom modernizme sa vyvíja i duchovné zrovnoprávnenie ženy (Konferencia budhistických žien r. 1987 pod patronátom dalajlámu).

 

Hinduizmus

Za védskych čias sa v brahmanizme (2. - 1. tis. pred Kr.) požadovala síce monogamia, ale prakticky prevládala sexuálna promiskuita. Okolo roku 600 pred Kr. hinduizmus (novobrahmanizmus) a jeho myslitelia však už v promiskuite videli nebezpečenstvo a žiadali, aby sa ženy vydávali ako panny. Každý mimomanželský pohlavný styk sa považoval za hriech. Na začiatku nášho letopočtu zákonodarcovia začali zavádzať manželstvo medzi neplnoletými deťmi. S tým sa často spájal aj zvyk, že ak zomrel muž, upálili s jeho mŕtvolou aj jeho živú vdovu. Ram Mohan Roy v 19. storočí dosiahol to, že upaľovanie vdov sa stalo trestným. Jednotlivé prípady sú však známe dodnes. Manželstvo detí bolo zakázané až roku 1929.

Pri sexualite hinduistické učenie vychádza zo štyroch cieľov ľudského života: 1. dharma - náboženský zákon, ktorý je základom práva a života; 2. artha - majetok, ktorý uspokojuje túžbu po vlastnení; 3. kama - pôžitok, ktorý sprostredkúva pohlavná rozkoš; 4. mókša - spása, ktorá prináša vyslobodenie človeka. Na tomto základe sa začala zavádzať monogamia, ale tak, že sa žena vydávala do rodiny, kde mala sexuálny pomer aj s manželovými bratmi. Dovoľoval sa aj sexuálny styk ženy s jej švagrom alebo blízkym príbuzným, ak jej muž bol impotentný. Bhagavatgíta viedla k učeniu, že manželka musí zostať „pativartra" (cudná, čistá) a musí sa vydať len vnútri kasty a ešte pred pubertou. Nižšie kasty poznali naproti tomu manželstvo s viacerými mužmi alebo viacerými ženami (polyandriu, polygamiu), rozvod a sobáš vdov. Je zaujímavé, že o mužoch a ich praktikách sa v hinduizme hovorí iba málo.

Pri plánovaní rodičovstva sa sociálny reformátor Vinoba Bhave (1895 - 1982) vyslovil proti mechanickému zabráneniu počatia a odporúčal zdržanlivosť. Hinduizmus je aj proti predčasnému ukončeniu tehotenstva, pri ktorom v Indii hrozí veľké zneužitie. Keď sa totiž zistí, že počaté dieťa je dievča, v mnohých prípadoch ženy pristúpia na interrupciu. Tento trend nebezpečne stúpa, lebo podľa hinduistického presvedčenia je žena menej hodnotná ako muž. Okrem toho sa tým ušetria drahé vená pre nevestu.

 

Doc. ThDr. Ľudovít Fazekaš (* 1929) – absolvent teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (1947-1951) a poslucháč teológie na Theologische Fakultät der Universität v Zürichu (1968). V rokoch 1952-1993 pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej, v rokoch 1993-2003 ako docent na Katedre evanjelikálnej teológie a misie Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici (odbor Nová zmluva a etika).