V prvých dvoch storočiach kresťanskej éry sa ocitáme vo sfére, akú nachádzame aj vo vtedajších populárno-dobrodružných románoch. Môžeme tu spomenúť i novozmluvné apokryfy a rôzne prastaré legendy plné podivuhodných až neuveriteľných príhod a zázrakov, ktoré už s náboženstvom nemajú nič spoločné.

V 1. storočí žil Šimon Mágus, ktorého pomerne obšírne spomínajú aj Skutky apoštolov (Sk 8, 9-24). Pochádzal z Gitty, neskoršej Sebastie, pôsobil v Samárii, venoval sa čarovaniu a konal vraj zázraky, čím vzbudzoval všeobecnú pozornosť. Keď sa stretol s apoštolmi, dal sa dokonca pokrstiť a vidiac ich skutky, chcel si od nich za peniaze kúpiť moc udeľovať Ducha Svätého vkladaním rúk. Tu má pôvod výraz simonia, čiže svätokupectvo, ku ktorému často dochádzalo v dejinách Cirkvi. Šimonovu prosbu apoštol Peter odmietol slovami: „Nech zhynie tvoje striebro s tebou, pretože si sa nazdá val, že Boží dar sa dá získať za peniaze. Nemáš nijaký podiel ani účasť na tomto slove, lebo tvoje srdce nie je pred Bohom úprimné" (Sk 8, 20-21). Táto novozmluvná správa sa stala podkladom neskoršej legendy o zápase medzi Petrom a Šimonom v konaní zázrakov a následne aj literárneho spracovania v tzv. Pseudoklementinách, čo bol akýsi kresťanský dobrodružný román napísaný niekedy v 2. storočí.

Šimon Mágus však patril predovšetkým k zakladateľom mimokresťanskej gnózy, čiže prešpekulovaného nábožensko-filozofického smeru, ktorý ako heretická sekta prenikal do ranokresťanskej Cirkvi. Vznik predkresťanskej gnózy môžeme datovať približne do začiatku nášho letopočtu. Jej prvé náznaky sa objavujú v názoroch neortodoxných židovských skupín žijúcich v prostredí diaspóry. Tieto formálne rešpektovali Mojžišov zákon, boli však otvorené aj iným náboženským vplyvom. Gnostické špekulácie vychádzali z výkladu Knihy Genezis, ale v skutočnosti popierali základné biblické predstavy, pretože starozmluvného Boha Stvoriteľa degradovali len na tvorcu - demiurga tohto zlého sveta, v ktorom je duša uväznená v tele ako v žalári, resp. v hrobke.

Gnóza v mnohom nadväzovala na platonizmus a novopytagoreizmus, ale predovšetkým na iránsky dualizmus svetla a tmy, dobra a zla, duše a tela. Uznáva najvyššieho Boha, ktorý je však nepoznateľný a jeho emanáciami povstali všetky vyššie i nižšie nebeské bytosti - eóni. Tie nakoniec vytvorili tento vo svojej podstate zlý svet. Len v ľudskej duši je malá čiastočka večného svetla, pochádzajúca z božstva - Prvý človek alebo jednoducho Človek. Záleží len na samom človeku, či dospeje k pravému poznaniu (gr. gnosis - poznanie), aby sa jeho duša oslobodila od tela a tmy.

To je len veľmi stručná a neúplná charakteristika gnosticizmu, ktorý je veľmi mnohotvárnym prúdom a ktorému práve preto budeme väčšiu pozornosť venovať v ďalšom pokračovaní. Na tomto mieste iba poukážme na fakt, že jedným z jeho prvých stúpencov bol Šimon Mágus. Okrem autora Skutkov apoštolov mu venoval pozornosť najmä cirkevný otec Ireneus (140 - 202) vo svojom antignostickom spise Adversus haereses (Proti heretikom), presnejšie päť kníh proti herézam. Podnetom na jeho napísanie bola údajne prosba jeho priateľa, ktorý ho požiadal o vyvrátenie bludov gnostika Valentiniána. Ireneus však nielenže splnil túto úlohu, ale podal aj kritiku gnosticizmu ako takého. V 1. knihe svojho spisu rozoberá heretické Valentiniánovo učenie a zároveň podáva krátky vývin gnosticizmu počnúc práve Šimonom Mágom. Proti nemu postavil učenie Cirkvi a v ďalších knihách svojho polemického spisu gnosticizmus postupne vyvrátil.