Na mieste, kde apoštol Pavol hovorí Kolosanom o Ježišovi, nečakane vsúva i výstrahu pred zvodom či pomýleným chápaním Krista. Príčinou tohto varovania pred používaním nesprávneho prístupu či metódy rozmýšľania je Kristov paradox - porazený, na kríži úboho zomretý kresťanský Boh Ježiš Kristus sa stáva víťazom.

Logika nám nevie dať odpoveď na to, ako môže byť porazený víťazom. Je to paradox, ktorý charakterizuje kresťanstvo, a na ktorom sa už mnohí potkli. Práve na otázke Kristovho utrpenia sa najprv pohoršili Židia - národ, z ktorého Kristus pochádzal. V ich predstave všemocného Boha, Stvoriteľa vesmíru, je nemysliteľné, aby sa tento všetko presahujúci Boh nechal tak ponížiť od svojho vlastného ľudu, ba dokonca od pohanov - preto je falošný. Avšak nielen Židia, ale i mnohé kresťanské smery mali v dejinách s touto otázkou trpiaceho Boha vážne problémy.

Aj v dnešnej kultúre silných, zdravých, mocných a priebojných znie často čudne, že budúcnosť majú tí, ktorí sú pokorní, ktorí sa orientujú na dávanie, nie na konzum, pre ktorých cirkev či náboženstvo nie je prostriedok na spoločenskú kariéru, ale na službu a pomoc blížnym. Tento možno pre niektorých paradox je jedným z hlavných testov autenticity nášho kresťanstva. Ktorékoľvek náboženstvo vrátane kresťanstva môže slúžiť na zakrytie vlastného egoizmu a hrubého sebectva. To, či je naša viera opravdivá, zistíme, ak sa v našom živote prejavuje Kristov paradox oslobodzovania od vlastného egoizmu. A k takejto, podľa mnohých bláznivej viere, že bohatší sú tí, ktorí rozdávajú, než tí, ktorí zhŕňajú, volá Kristus aj dnes.

Poznať a žiť pravú kresťanskú identitu založenú na ukrižovanom Kristovi je dôležité aj v kontexte súčasnej náboženskej a svetonázorovej rozmanitosti. Mnohé učenia pseudokresťanských smerov sú poplatné modernému dravému a pragmatickému vnímaniu sveta a kresťanstvo prezentujú iba ako číru sociálnu či etickú náuku postrádajúcu hlbšie duchovné korene. Na druhej strane sú kresťanské kulty, ktoré na pozadí svojich pohansko-gnostických názorov, ktoré synkreticky prijali do svojej vierouky, Krista vykresľujú ako akéhosi mystického avatára postrádajúceho svoju ľudskú prirodzenosť a schopnosť vnímania každodennej reality. Je preto vhodné bez predpojatosti poznávať a skúmať nové náboženské smery a filozofické náuky, aby sme sa v tomto názorovom a duchovnom marazme vedeli správne orientovať. Iba tak môžeme byť odolní voči zvodom deformovanej religiozity, ktorá láka svojimi falošnými sľubmi najmä tých, ktorí nie sú schopní postrehnúť a posúdiť jej reálne nebezpečenstvo.