Pri prvom kontakte s klientmi sa často stretávam s reakciami: „vy jediná mi môžete pomôcť", „vy ste naša posledná nádej", „zostali ste už len vy", „musíte niečo urobiť, uvedomte si, že v tomto ste jediná citovaná" a pod. Podotýkam, že tieto výroky mi radosť neprinášajú a ak mám ozrejmiť ich účel, musím paradoxne konštatovať, že sú manipuláciou - či už otvorenou, alebo skrytou. Tá, ako vidieť, nie je len výsadou osvietených vodcov elitných skupín. V manipulácii sme všetci majstrami, najmä ak nám na čomsi veľmi záleží. Usilujem sa preto pochopiť klienta, hoci používa práve taký spôsob komunikácie, aký si volí deštruktívna skupina na ovládanie jeho milovanej osoby. V čom je teda problém?

Cieľom klientových manipulatívnych formuliek je zvýšiť náš pocit dôležitosti, čím nás chce zlákať, a zároveň mu to má umožniť presunúť na nás zodpovednosť, ak prípad nedopadne podľa jeho očakávaní. To je spôsob, ako klient zaobchádza s inými. Ak je situácia nad jeho sily, má potrebu zodpovednosť za ňu prehodiť na plecia iných. Je to klasický spôsob obrany psychiky pred prípadnými výčitkami svedomia a pred myšlienkou, že „ja som zlyhal". Klient totiž aspoň podvedome berie na seba určitú časť zodpovednosti za kultovú závislosť milovanej osoby, pociťuje z toho tlak a usiluje sa s ním vyrovnať. Podobné výroky sa preto pokúšam vnímať skôr ako naliehavosť klientov, ktorou chcú povedať, že situácia je vážna a oni majú záujem vyriešiť ju, ale už vyčerpali všetky dostupné možnosti, ako obeti pomôcť vymaniť sa z kultu. Používanie manipulatívnych formuliek pri žiadosti o pomoc nám však napovedá ešte o jednej významnej skutočnosti, ktorá sa za nimi skrýva - čo očakávajú od terapie.

 

Cieľ v terapii

Predstavy, aké majú klienti o spôsobe, a najmä o cieli - výslednom efekte terapie - sú často neprimerané a nereálne. Spomínam si na prípad kultovej závislosti jedného z partnerov, kde z toho dôvodu hrozil rozpad manželstva. Partnerka po niekoľkých stretnutiach - hoci prípad úspešne napredoval - demonštratívne odišla z terapeutického sedenia. Dôvod odchodu sa týkal jej netrpezlivosti, ale najmä neprimerane postaveného cieľa. Podľa jej očakávania by sa manžel mal od základu zmeniť - a to čo najskôr. Uvedomila som si, že v očiach tejto klientky som vystupovala ako nápravno-výchovný ústav, ktorému svojho dospelého manžela zverila na prevýchovu a ktorý s ním má podľa jej predstavy „zatočiť". Skúsenosť mi okrem iného hovorí i to, že s klientom si nestačí ujasniť ciele, ale potrebné je sa k nim ustavične vracať.

Čo teda môže byť reálnym cieľom úsilia v terapii zameranej na kultovú závislosť? Inšpirovať sa môžeme viacerými cennými skúsenosťami zahraničných expertov. V ponuke je nielen výber z veľkého počtu poradcov, ale i z rôznych navzájom si konkurujúcich terapeutických prístupov. Pri otvorenej intervencii v rámci výstupového poradenstva (Langoneho prístup) sa napríklad za úspech a cieľ terapie považuje už to, že klient je otvorený prezentovaniu nových, pri nábore zatajených informácií o psychickej manipulácii, kulte a vodcovi. Informovanosť sa v tomto prístupe chápe ako základný predpoklad toho, že obeť kultu v budúcnosti dokáže prehodnotiť svoje členstvo v kulte prostredníctvom objektivizovania jej pôvodných informácií. Nápomocné sú niekoľkodňové rozhovory, články, využívanie audio a videonahrávok a nenahraditeľná je spolupráca bývalých členov kultov.

Iný prípad - istý mladý muž sa na mňa obrátil s prosbou o pomoc. Jeho bývalá partnerka bola dlhoročnou členkou nebezpečného kultu, proti ktorému muž odvážne vystupoval. Poznal pozadie kultu, chápal princípy i manipulačné taktiky jeho hlavných predstaviteľov. Svoje očakávania sformuloval jednoducho: „Dostaňte ju odtiaľ a potom chcem, aby sa ku mne vrátila." Inak povedané - mám s ňou niečo urobiť, aby odtiaľ odišla a potom ešte čosi, aby ho znova milovala a vrátila sa k nemu. Vzhľadom na klientovo prežívanie sa to zdá celkom pochopiteľné, pravda? Ja sa však priznám, že v takých chvíľach túžim mať Arabelin zázračný prsteň, ktorým stačilo len raz pootočiť. Vlastne dvakrát: závislosť od kultu je jeden problém, partnerský vzťah druhý. Tu je iste namieste trochu viac si s klientom pohovoriť o očakávaniach a cieľoch terapie.

Čo sa týka prípadu - hoci sa vzhľadom na okolnosti javil pomerne beznádejne - postupovala som pri ňom štandardne. Čakali sme na vhodný okamih, v ktorom by sa partnerku podarilo zainteresovať do terapie. Klientka naozaj po čase kult opustila a prešla úspešnou rehabilitáciou postkultových následkov. Prípad však považujem za úspešný až od chvíle, keď sa neskôr so mnou skontaktovala. Oznámila mi, že odišla aj od partnera, ktorý ju nadmerne obmedzoval, a tým prelomila poslednú bariéru svojej neslobody.

 

Nielen kultová závislosť

Prípad poukazuje na ďalší, pomerne často sa vyskytujúci fakt. Obete kultovej závislosti mali - aspoň podľa môjho pozorovania - už pred vstupom do kultu obojstranne závislý partnerský vzťah. Zrazu sa podmienky, za akých vzťah fungoval, zmenili, nastala kríza, trauma, alebo sa jednoducho ocitli v etape svojho vývinu, keď im partner nielen prestával sýtiť ich základné potreby, ale uvedomili si, že obmedzoval ich slobodu. Nasledoval únik, alebo skôr náhrada. Mysliac si, že sa od vzťahu oslobodili a so šťastným pocitom novoobjaveného náhradného zdroja istoty a nádeje otvárajú svoju náruč oveľa masívnejšej forme závislosti. Tak sa stáva, že závislý partnerský vzťah vystrieda závislosť od kultu, alebo naopak.

Rovnako drogovo závislý človek môže upadnúť do závislosti od kultu. Napríklad stúpenec hnutia Hare Krišna v snahe očistiť sa od drog, zbaviť sa matérie a v túžbe odpútať sa od problémovej reality, zmenil svoj dovtedajší životný štýl za kultový. Je to obraz pestrej škály klientely, kde máme dočinenia s ľuďmi od 16-ročnej dievčiny - podľa anamnézy drogovo i kultovo závislej, po interrupcii i po pokuse o samovraždu - až po muža, ktorý lavíruje v bludnom kruhu závislostí od manželky, milenky a pochybnej skupiny zároveň. Akoby závislý len menil objekt svojej závislosti. Poznáme to. Alkoholik úspešne absolvuje odvykaciu kúru, no začne sa prejedať, alebo sa stáva závislým od nikotínu. Cieľ sa však považuje za splnený - v prvotnej závislosti abstinuje! Závislosť sa končí až vtedy, keď klient nemá tendenciu k akejkoľvek neprimeranej a nevhodnej forme úniku, ktorá vážne narúša kvalitu jeho života.

 

Príčiny nesprávneho terapeutického prístupu a neúspechu

Primárnou príčinou terapeutického neúspechu je neznalosť problematiky kultovej závislosti v kruhoch našej odbornej verejnosti. Niet sa čo čudovať. V rámci vysokoškolského štúdia psychológie je u nás závislosť od kultu viac-menej okrajová téma a pojem „výstupové poradenstvo" je takmer neznámy. Psychiatria nepozná diagnózu „kultová závislosť" alebo „zmanipulovaná myseľ".

Nezriedka sa stáva, že obeti kultu, ktorá má za sebou tentamen (pokus o samovraždu) sa nesprávne diagnostikuje schizofrénia. Inak sa totiž ani nedá nazvať pacient, ktorý bojuje so zmenenou identitou. Ten sa vďaka infikovanej fóbii z nečlenov a vonkajšieho sveta stelesňujúceho zlo a démonizmus a z každého, kto sa ho usiluje odtrhnúť od milovanej idey či majstra, snaží vyhnať diabla. Závislý v zmysle rigidnej obrany pred vonkajším svetom môže extrémne hodnotiť realitu formou nezdravej religiozity. Takto indukovaná forma správania sa vracia do normy, ak pominie tlak psychickej manipulácie a závislý prejde psychickou rehabilitáciou postkultových následkov.

Isteže, sú známe prípady, keď členstvo v kulte ako extrémna forma záťaže spúšťa predisponované duševné ochorenie, alebo ním závislý trpel už pred vstupom do kultu a tu má podmienky na hlbší rozvoj. Chcem poukázať len na prípady nesprávnej diagnostiky z dôvodu neznalosti problému. Psychológia túto závislosť opisuje iba na teoretickej úrovni a označuje ju ako nelátkovú závislosť. V praxi teda psychiater siaha len po farmakoterapii, v psychoterapii nikto výstupové poradenstvo v plnej miere z vyššie uvedených dôvodov nepraktizuje. Z hľadiska legislatívy nie sú v platnosti zákony, ktoré by nebezpečným skupinám zamedzovali využívať techniky psychickej manipulácie prostredníctvom náborových a iných aktivít, ako je to napríklad vo Francúzsku. Skupiny využívajúce techniky psychickej manipulácie registrované ako občianske združenia dosiaľ neboli podľa zákona rozpustené ani napriek tomu, že vykazovali náboženskú činnosť, čo zákon nepovoľuje. Na Slovensku, žiaľ, zatiaľ nemáme vybudovaný systém psychologickej, psychiatrickej a legislatívnej starostlivosti o obete zhubných kultov ani o príbuzných obetí. Svoju činnosť naplno rozvíjajú inštitúcie, ktoré zabezpečujú informovanosť verejnosti, čo je pre prevenciu neoceniteľné, ale to nestačí. Najmä ak počet zhubných spoločenstiev ustavične rastie a zvyšuje sa ich neprehľadnosť.

Druhým dôvodom neúspechu pri práci s obeťami kultov je nemotivovanosť klienta. Je to problém vyplývajúci z povahy práce so závislosťami vo všeobecnosti. Motivácia samotného klienta je pre úspešnú terapiu takmer nevyhnutná. Keďže si klient neuvedomuje, že je závislý a ani to nechce pripustiť, motivácia absentuje. Pracujeme - až na výnimky - výlučne s nemotivovanou klientelou, hoci prax dokazuje, že ak klient sám vyhľadá odborníka, je to už takmer polovica úspechu. Presnejšie zhrnuté, úspešnosť terapie sa skladá zo 40 percent klientovej aktivity, z 15 % jeho motivácie, z 30 % prístupu terapeuta a z 15 % špecifickej terapie, ktorú odborník použije. Aktívny prístup klienta predpokladá jeho motiváciu, pričom obe zložky sú dôležité. Ak z uvedeného počtu odrátame neznalosť špecifickej terapie, motiváciu a aktivitu klienta, pochopíme, prečo značná časť prípadov viazne a má malú šancu na úspech.

 

Na čo by sme nemali zabúdať

Čo napriek všetkému môžeme poskytnúť príbuzným obetí kultov bez ohľadu na to, či sme školení odborníci, alebo laici? Predovšetkým podporu a ocenenie úsilia tých, ktorí bojujú o návrat a uzdravenie milovanej osoby a to i v prípade, že sa ich úsilie neuberá správnym smerom. Tento problém sa už usmerňuje edukáciou o prístupe ku kultovo závislej obeti ako ďalšej dôležitej súčasti terapie. Oceňovať by sme mali vždy úsilie a ochotu blízkych mať účasť na zápase o zdravie, slobodu a sebaúctu závislého človeka. Ak jej v praxi poskytujeme málo, klienti si ju vyžiadajú. Napríklad: „hovoríte, že som jej (obeti) ničím neublížila, že som neurobila zle?", „asi som teda postupovala správne, možno to bolo na niečo dobré."

Nesmieme zabúdať, že mať spoluúčasť znamená niesť ťažkosti, starosti, trápenia, strach a obavy milovaného človeka spolu s ním. Je to záťaž a stres, ktorý nesú tí najbližší, rozhodnutí pomáhať. Aj oni potrebujú podporu a pomoc pri znášaní svojich ťažkostí i problémov svojich blízkych. Sú rovnako klientmi, a preto je namieste podpora a ocenenie ich nenahraditeľnej práce na každom nasledujúcom stretnutí. Nevyhnutná je obzvlášť v dlhodobo neriešiteľných, stagnujúcich situáciách, ako napríklad v prípade nemožnosti odvrátiť rozvod so závislým partnerom a pod.

 

Na záver

Kultová závislosť je akási extrémna, nebezpečná a nezdravá forma úsilia o ušľachtilý cieľ, naplnenie, zmysluplnosť i dokonalosť bytia. Závislým pomáha izolovať sa od problémov a príliš zjednodušene odpovedať na zložité otázky týkajúce sa ľudskej existencie. Nám zasa dáva možnosť prehodnotiť a zlepšiť kvalitu vzťahov, ktoré s nimi tvoríme. Som presvedčená, že úprimné odhodlanie blízkych pomáhať našim milovaným, ktorí uviazli v kultovej závislosti, je tým najdôležitejším na ceste návratu do reálneho života.