Svet bohov a cisárov sa v období neskorej antiky začal prelínať. Najmä v západnej časti ríše sa kult cisárov veľmi rozšíril a bol tesne spojený s oficiálnym rímskym kultom. Do rímskeho náboženského kultu sa však zahrnovali i rôzne orientálne božstvá a to najmä tie, ktoré mali univerzálny charakter. Tieto henoteistické božstvá mali latinské alebo i grécke znenie a formu: napríklad Jupiter Heliopolitanus, Zeus Hélios Serapis a pod. Boli označované ako vládcovia alebo páni (gr. tyrannos, kyrios), inokedy ako nepremožiteľní (lat. invictus), čo platilo zvlášť o Mithrovi, alebo jediní (gr. heis), napríklad Heis Zeus Serapis - jeden je Zeus Serapis atď. Pri výraze Heis theos (Jeden je boh) je otázne, či ide o pohansko-helenistické, židovské alebo kresťanské označenie.

Počas celej epochy rímskeho cisárstva vidíme ustavične prebiehajúci proces synkretizmu, splývania rôznych božstiev a kultov, prirodzene, okrem židovstva a kresťanstva. Tieto monoteistické náboženstvá si pre svoju jedinečnosť (v kresťanstve ešte zosilnenú inkarnáciou Ježiša Krista) zachovali voči antickým i helenisticko-orientálnym náboženstvám výlučnosť, konkrétne s cisárskym kultom sa kresťanstvo nikdy nezmierilo. Preto každý pokus o nejaké odvodzovanie kresťanstva z týchto helenistických mysterijných náboženstiev je pomýlený.

Kresťanstvo je duchovne omnoho bohatšie a navyše obsahuje prvky celkom iného rázu. Helenisticko-orientálne kulty sa totiž v prevažnej miere zaoberali len problémom magického dosiahnutia nesmrteľnosti a jednoty s božstvom. Mravné a etické požiadavky, ktoré hrajú v kresťanstve takú významnú úlohu, boli v nich na okraji záujmu. Na úkor morálnej prípravy zdôrazňovali vonkajšie formy ako pôst a rituálne očistenie. Vôbec nezáležalo na tom, aký bol človek z mravnej stránky pred a po zasvätení.

Skutočne etický charakter mal len Mithrov kult. Jeho pomerne silná etická zložka mala svoj pôvod v Zarathustrovom náboženstve a v určitom období bola vážnym konkurentom kresťanstva. Na rozmachu Mithrovho kultu mali veľkú zásluhu rímski legionári, ktorí boli jeho vyznávačmi a rozšírili ho predovšetkým do Galie, Germánie, severnej Afriky a ďalších oblastí impéria.

Zásadná odlišnosť všetkých mysterijných helenistických kultov od kresťanstva (nezáleží na tom, či máme na mysli Dionýzov kult alebo kult Attisa a Kybele z Malej Ázie či Izidy a Serapisa z Egypta, prípadne Mithrov kult z Perzie) spočívala aj v tom, že tieto kulty nevedeli nič o idei Božieho kráľovstva. Helenisticko-orientálna zbožnosť sa zaoberala len otázkou duše vo svete zlej matérie. Usilovali sa pochopiť, akým spôsobom duša zostúpila z ríše jasu do pozemského sveta a ako môže byť z väzenia tela vyslobodená. V mystériách a v gnóze nebolo nepriateľom dobrého Boha aktívne zlo, ale samotná hmota - už jednoducho svojím bytím. Preto spása sa podľa helenisticko-orientálnych kultov nechápala ako víťazstvo nad zlom a smrťou (ktorým je podľa evanjelií Kristovo vzkriesenie), ale ako únik zo skazeného sveta nebeskými sférami.

Pohanské náboženstvá a kulty v neskorej antike mali síce záujem o povznesenie ľudského ducha k božstvu, ale na druhej strane sa len málo zaujímali o pozemský údel človeka. Naproti tomu kresťanstvo žilo nielen svojou eschatologickou nádejou, založenou na Kristovom diele, ale aj nádejou na uskutočnenie Božieho kráľovstva už na tejto zemi.