Často sa stáva, že práca, ktorú človek každodenne vykonáva, mu časom zovšednieva. Verím však, že mnohí z nás takýto problém nemajú, najmä ak to, čo robia, je zároveň ich poslaním. Možno mám v živote šťastie, ale myslím si, že to, s čím sa pri mojej práci stretávam, má od nudy veľmi ďaleko, ba naopak, mnohokrát to prevyšuje fantáziu ktoréhokoľvek autora sci-fi poviedok. Niekedy sa nestačím čudovať, aké teórie sú ľudia schopní vymyslieť, pospájať, zinscenovať.

Na svete ročne pribudne niekoľko stoviek siekt a kultov a aby vzbudili pozornosť, ich lídri sa predbiehajú v „originálnych" nápadoch a vyjadreniach. Spomeňme si len na klonovaniachtivú sektu raeliánov, ktorá vidí riešenie spoločenských problémov v zrušení demokracie a nastolení géniokracie a očakáva skorý príchod mimozemšťanov; na liečivú silu tajomnej energie chi, ktorú zvoláva na svojich dôverčivých pacientov kdejaký pokútny liečiteľ; na rôznych ezotericky podkutých vykladačov osudu, na... Takto by sme mohli pokračovať a zoznam by nemal konca. No ani tá najbizarnejšia idea nestačí. Treba autoritu - čím vyššiu, tým lepšie. Preto vodcovia siekt siahajú k obľúbenému repertoáru: odvolávajú sa na autoritu Boha, Ježiša Krista, ba neraz nemajú zábrany prezentovať sa ako Bohom vyvolení zvestovatelia či novodobí mesiáši. Ale to nie je všetko. Radi sa ukrývajú za štíty organizácií ako OSN, vytvárajú rôzne medzinárodné a nadnáboženské zoskupenia hlásiace sa - ako inak - k čoraz nástojčivejšej myšlienke mieru a jednoty, organizujú nákladné seminára v prepychových hoteloch, kde pozývajú nič netušiacich politikov či vládnych úradníkov a usilovne zháňajú čo najpresvedčivejšie referencie. To všetko len preto, aby mali vo verejnosti pozitívny kredit a budili dôveru a rešpekt. A, samozrejme, aby mali nadnášajúci pocit, že práve oni sú tvorcami novodobých dejín a hýbu pomyselnými nitkami na scéne tohto trpko skúšaného sveta. Alebo sa mýlim a nejde tu len o pocity, ale aj o niečo hmatateľnejšie, lukratívnejšie? Ak je niekto šikovný, podniká a má úspech - všetka česť, no pohlcujúci trh s ľudskou dôverou a falošnými ideami už zničil príliš mnoho životov na to, aby sme sa z toho naďalej odmietali poučiť.

Je však v tomto ohľade človek vôbec poučiteľný? Čím dlhšie nad tým premýšľam, tým častejšie si kladiem otázku, prečo vlastne ľudia vstupujú do siekt, keď, ako sami tvrdia, by nikdy a nikomu nenaleteli. Túžia po spoločenstve, po istote, chcú jednoducho niekoho nasledovať, niečomu veriť, niekam patriť, za niečo bojovať? V poriadku, ale prečo pritom tak ľahkovážne zabúdajú na vlastný rozum a ľudskú dôstojnosť?...