Existujú dva spôsoby prístupu k dejinám islamu prvých dvoch storočí. Prvý, ktorý podporujú tradicionalisti, ubezpečuje, že nejestvuje nič alebo len málo, o čom sa dá rozprávať. Arábia žila až do roku 610 po Kr. v ére nevedomosti (jahílii). Boh potom vo svojom veľkom milosrdenstve zjavil svojmu prorokovi Mohamedovi Korán. Zjavenie sa spája s obdobím 23 rokov a Mohamed ho pred svojou smrťou úplne zavŕšil - učenie odovzdal svojim spoločníkom. Spoločníci ho odovzdali svojim nasledovníkom a ďalší nasledovníci zase svojim. Asi v polovici 3. storočia existencie islamu toto učenie rozvíjali štyria veľkí učitelia, čo spôsobilo zrod štyroch škôl sunnitského islamu. Vznikla malikitská, šafeitská, hanafitská a napokon hanbalitská škola. Jedna z jej odvetví - wahhabizmus - je od čias protiamerických útokov 11. septembra 2001 platná v Saudskej Arábii a stala sa medializovanou. Podstatou týchto škôl je takmer tá istá teológia - kalam.

V otázkach základných princípov viery, teda tých princípov, ktoré Korán vysvetľuje a nie sú sporné, sú zdržanliví. Ich sloboda sa uplatňuje v oblasti práva a súdnictva (figh). Každá z nich sa preto zakladá na svojej vlastnej metodológii a filozofii, z čoho v oblasti chápania náboženstva v každodennom živote vyplývajú aj ich hlboké odlišnosti. Tradicionalisti tie rozdielnosti nepopierajú, avšak nevysvetľujú si ich inak, iba ako Božie milosrdenstvo. K tým istým dejinám historici a islamológovia pristupujú odlišne, čo sa javí už zložitejšie.

 

Dve storoia zmätkov

Mohamed, narodený okolo roku 570 v Arábii, asi roku 610 bol „poslaný" ako Prorok, ktorému archanjel Gabriel zjavil prvé verše Koránu. Pretože bol analfabet, na zaznamenávanie zjavených správ sa podujali jeho spoločníci. Keďže vtedy nebol papier, ba ani papyrus, verše písali raz na kameň, inokedy na ťavie kosti (lopatky), alebo na palmové vetvy. Transkribované boli jedine zjavené výroky, možno preto, aby sa predišlo neskoršiemu zmätku. Proti zaznamenávaniu jeho vlastných výrokov bol aj sám Prorok.

Taká bola situácia, keď Prorok roku 632 kresťanskej éry, to znamená roku 10 hegír, zomrel. (Rok 622, keď Mohamed s prívržencami emigroval do Mediny, je rokom rozchodu moslimov so starým kmeňovým systémom a zároveň prvým rokom nového moslimského letopočtu - pozn. red.) Hlavní „spoločníci", ktorí boli tiež prvými troma islamskými kalifmi, sa vtedy pýtali, či nie je príhodnejšie celý Korán vrátane roztrúsených a často nezrozumiteľných veršov spojiť i s rizikom, že sa podujmú na úlohu, ktorú Mohamed nepožadoval. Abu Bakr a Omar, dvaja hlavní kalifovia, začali so zhromažďovaním veršov. Otmán, ktorý sa roku 25 hegír stal tretím kalifom, ich spojil do jednej zbierky a po jednom exemplári posielal do každej metropoly moslimského sveta, aby podnietil zjednotenie. Pri absencii poznávacích znamienok, ktoré by vo vtedajšej kaligrafii umožnili rozlíšiť niektoré písmená a označenia samohlások, ten istý rukopis dal zámienku na rozdielne znenia originálu. V súčasnosti existuje celá desiatka kánonických čítaní Koránu, z ktorých každý má svoje vlastné odtiene, nepatrné odlišnosti, ktorým sa však neprikladá význam.

Smrťou štvrtého kalifa Aliho sa dynastia Omeyyadovcov zmocnila vlády a za svoje sídlo si zvolila Damask. Vedci z celého islamského sveta sa venovali hadítskej vede - Ilm al-hadíth, ktorá spočívala v zhromažďovaní Mohamedových rečí i skutkov a oddeľovaní tých výrokov, ktorých autentickosť bola pochybná. Zrejmé je, že ich cieľom bolo nastolenie moslimského zákona figh, založeného na Koráne a Prorokových vyjadreniach, ktorý by sa aplikoval v celej islamskej krajine. Spočiatku sa však táto veda vyvíjala bez presných pravidiel. Vládna dynastia si „Prorokovu sunnu" vykladala ľubovoľne. V oblasti justície sa tak administratívna prax vzďaľovala litere Koránu a rovnaké princípy sa v oblasti práva nezavádzali vždy v každom meste, ba ani v každej jeho štvrti. Zrážky medzi jednotlivými frakciami boli v celej islamskej oblasti niekedy i krvavé. Roku 132 hegír dynastia Abbassidovcov zvrhla dynastiu Omeyyadovcov, uchopila moc a za svoje sídlo si zvolila Bagdad.

 

Právne pramene

Druhý kalif Abbassid, Abu-Jaafar al-Mansur, veľmi rýchlo získal od svojho štátneho tajomníka Ibn al-Muggaffaha obraz o situácii v krajine. List Ibn al-Muqqaffaha spôsobil stav určitej anarchie, podnietil kalifa, aby sa obrátil na významného právnika z Mediny menom Malik a zveril mu úlohu uzákoniť moslimské právo. Z obavy, že nastolenie jedinej pravdy by bolo na ujmu bohatstva a pestrosti učenia, sa Malik vyhlásil za nekompetentného. Napriek tomu ho požiadali, aby sa uplatnilo stredné riešenie a odstránili sa niekedy až veľmi prísne, alebo naopak veľmi voľné interpretácie islamského práva figh.

Základným zdrojom pre figh je, prirodzene, Korán. Tento posvätný text obsahuje sotva dvesto veršov právnej povahy a všetky vo veľmi zhustenej forme. Na ich kompletizovanie, vysvetlenie a jasné formulovanie použili moslimskí právnici dva iné pramene: sunnu, čo znamená súdne zvyky a prístupy Proroka a jeho spoločníkov a hadítov, ktorí sa odvolávali na výroky, skutky alebo na tichý súhlas islamského Proroka, ktorý nebol jasne vyslovený. Na konci prvého storočia hegír hadíti v islamskom svete pôsobili v značnom počte. Každý sa zapájal do šírenia učenia tým, že za pôvod uznával jedného alebo iného z Mohamedových spoločníkov, ktorých hľadiská sa striedavo menili. Mnohí hadíti si však protirečia.

Učitelia sa teda rozhodli, že hadítov budú triediť a ponechajú si tých, ktorí zmýšľajú autenticky a ktorí vytvoria jurisdikciu. Najstaršia dostupná zbierka je Monatta od Malika - otca malikitskej školy, zostavená pred jeho smrťou roku 179 hegír V tom istom období žiaci majstra z Kuffy, Abu Hanifa, ktorý zomrel roku 150 hegír vytvárajú ďalšie, reštrikčnejšie zbierky. A predsa: zakladateľ hanafitskej školy podozrieval svojich členov, že si vymysleli hadítov, aby ich použili v prospech osobných riešení. Nezhody v moslimskom svete pretrvávali a na scéne sa v 2. polovici 2. storočia islamského letopočtu objavil tretí muž: iman Šafii z Mekky, považovaný za teoretika vedy hadítov, ktorý sa preslávil majstrovským dielom Al-Risála alebo Listy.

Hadíti, ktorí sa pridržiavajú zakladateľa šafiitskej školy (zomrel r. 204 hegír) - sa riadia dvoma kritériami: 1. učenie sa musí prenášať overenou líniou; 2. ich obsah musí byť v súlade s koránskymi veršami.

Bola táto selekcia príliš prísna? Mohli by si to myslieť niektorí z tých, ktorých viedol posledný z veľkých zákonodarcov, Ibn Hanbal (zomrel r. 241 hegír). Revidoval kritériá zavedené týmito predchodcami, spájal použiteľných hadítov, čo spomína v mnohých dielach, a radil každému moslimovi, aby sa riadil presne podľa nich. Neskôr boli vytvorené ďalšie hadítske diela, z ktorých najslávnejšie boli Bukhariho a Muslemove. Avšak ich cieľom nebolo zriaďovanie právnych škôl na základe ussoulu, teda podľa princípov umožňujúcich riešenie legislatívnych problémov pre členov spoločenstva.

Od 3. storočia islamu (9. - 10. stor.) sa moslimský sunnitský svet delí na štyri školy islamského práva, nazývané tiež madhab. Madhab nedisponuje právnymi predpismi v pravom zmysle slova, to znamená jasne definovaným znením zákona. Navrhuje skôr spôsob, ako odpovedať na kladené otázky odvolávajúc sa na určité pramene a navodiac spôsob, ako si ich vysvetliť. Islamský zákon sa môže podľa zachovávaných prameňov jurisdikcie pozoruhodne meniť (pozri odsek Príklady z praxe).

 

Malikitská škola

Založil ju iman Malik a už za jeho života sa rozšírila v Arábii, Egypte, Maghrebe a Andalúzii. Jej originálnosť spočíva v zavedení princípu istilah do praxe, to znamená v hľadaní všeobecného a správne chápaného záujmu, v rešpektovaní koránskeho originálu, hadítov a v súhlase ľudí z Mediny. Inak povedané, pracovníci tejto školy sa pri vyjadrení konečného verdiktu v nových situáciách neuspokojujú opieraním sa o predchádzajúce rozsudky, ale hľadajú tiež svoje argumenty v origináli Koránu.

Z toho vyplývajú ich niekedy originálne názory, akým je napríklad ten, ktorý má za následok zákaz polygamie v Tunise. Práve preto si mufti Tunisu - Tahar Ben Ašúr, nasledovaný veľkou väčšinou tuniských vedcov, pomohol dvoma koránskymi veršami: „Ak máte obavu, že nedokážete byť spravodliví, berte si len jednu (manželku)" (Korán, IV, 129). Z toho možno dedukovať: princíp všeobecného záujmu spočíva v rešpektovaní práva a spravodlivosti. Avšak tento verdikt sa neaplikuje u všetkých malikitov, lebo do svojho občianskeho práva ho začlenil jedine Tunis. Ďalší malikiti túto interpretáciu neuznávajú a naďalej pripúšťajú polygamiu, čo je podľa ich názoru v súlade s Koránom.

 

Hanafitská škola

Abu-Hanifa bol pre svoju ľahostajnosť zodpovedný za rozdiely, ktoré vládli v jeho meste Kufa, kde - podľa Listu Ibn al-Muqqffaha - „to, čo sa v jednej štvrti označuje ako halâl, môže byť v inej harâm"? A práve o to sa opierajú jeho neprajníci.

Hanafitská škola je založená na pojme rái, čo znamená, že pri hľadaní riešenia vyhovujúceho duchu islamu a plne zodpovedajúceho princípu istihsam, čo znamená toho, čo považuje za dobro, sa dosť voľne uplatňuje osobný názor. Abu-Hanifa, citlivý na predstavu, podľa ktorej Boh bude v posledný deň vedieť uznať zásluhy, vymyslel veľmi liberálnu a pružnú doktrínu. Veľmi pragmatickí a na logické uvažovanie citlivejší hanafiti si naozaj omnoho menej ako iní sunniti kládli otázky týkajúce sa súladu obradov. Historici poznamenávajú, že ich zakladateľ je v protiklade s troma ďalšími veľkými učiteľmi jediný, kto nie je pôvodom z Arábie (Abu-Hanifa bol Peržan z Kufy). Túto „laickú" právnu vedu si ešte pred písmom osvojili Otomani. Umožnila im lepšie si vedieť poradiť s problémami tých moslimov, ktorí mali rozdielne kultúry a patrili do ríše siahajúcej od Európy až po Stredný východ.

 

Šafiitská škola

Iman Šafii, bývalý Malikov žiak, si za cieľ vytýčil, že zamedzí ikktilaf - odlišnostiam názorov pretrvávajúcim medzi malikitskou a hanafitskou školou. Myslel si, že školy sa môžu podrobiť kritickému skúmaniu. Okrem toho jedným i druhým vytýkal, že v mene istihsamu, to znamená dobra, chcú namiesto Boha vydávať zákony, čo je myšlienka, ktorú Šafii považoval za veľmi nebezpečnú.

Iman Šafii, považovaný za teoretika fighu, sa pridržiaval troch zdrojov právnej vedy v nasledovnom poradí: Korán, hadíti, ktorých považoval za autentických a ijmaa, tzn. konsenzus spoločenstva veriacich, samozrejme, pod podmienkou, že ijmaa sa môže odvolávať na Prorokovo tvrdenie. Vychádzajúc z týchto troch prameňov sa šafiitskí zákonodarcovia môžu venovať ich obľúbenej disciplíne - giyas, čiže uvažovaniu pomocou analógie, ktorá spočíva v správne definovaných pravidlách dedukcie.

V Egypte - svätyni šafiitov, médiá venujú významné miesto odpovediam zákonodarcov na otázky veriacich. Otázky bývajú také malicherné, že sa môžu zdať až smiešne a bývajú zámienkou na odpovede, ktoré musia byť definitívne a vždy dlho vyargumentované.

Napríklad prečo islam zakazuje pivo, i keď sa Korán o tom nezmieňuje? Odpoveď: Korán zakazuje víno, ale nestanovuje trest. Tvrdí sa, že tento zákaz súvisí so skutočnosťou, že víno omamuje. Pivo teda omamuje takisto. Z toho môžeme analogicky dedukovať, že ten istý zákaz sa vzťahuje i na tento nápoj. Iný príklad: Ako potrestať človeka, ktorý pije víno? Odpoveď: hovorí sa, že istý muž, ktorý ohováral Aišu, Prorokovu ženu, bol potrestaný 80 údermi bičom. Dostávame sa tak až k predpokladu, že ten, čo sa opíja, je schopný aj ohovárať, dokonca obviniť z mravne zlého správania i čestnú ženu. V dejinách islamského práva sa zachováva trest 80 úderov bičom.

 

Hanbalitská škola

Zo štyroch sunnitských škôl sa zrodila ako posledná a je najprísnejšia. Stojí na dvoch pilieroch: Koráne, ktorý je prevzatý doslova, a na príklone väčšiny z hadítov. Ibn Hanbal podcenil kritický princíp, ktorý zaviedol Šafii na definovanie autentickosti hadíta, a to v otázke jeho napojenia sa na odkaz potomstva a jeho teologickej zhody s Koránom. Z tohto dôvodu premiestnil mnoho zväzkov tam, kde ich Malik zachoval len málo.

Čo sa týka ijmâa, teda konsenzu, ktorý Šafii prehodnotil, hanbaliti uznávajú jeho správnosť pod podmienkou obmedzenia sa na konsenzus Prorokových spoločníkov ako dokonalého príkladu, ktorý majú všetci moslimovia nasledovať na každom mieste a v každom čase. Ibn Hanbal svoju logiku dôsledne presadil. Tak v Koráne napríklad Boh tvrdí: „Stvoril som ľudí a džinov (duchov), aby ma uctievali". Žiaci zakladateľa hanbalitskej školy z toho dedukujú, že podstatným v islame je uctievanie Boha, čo je aj dôvod, ktorý nedovolí, aby sa zasahovalo do vzťahov medzi Stvoriteľom a jeho stvoreniami. Iní zachádzajú až tak ďaleko, že vidia v tejto adorácii výchovu k poslušnosti. Poslušnosť sa z tohto dôvodu uznáva ako občianska cnosť. V oblasti jurisdikcie hanbaliti neuznávajú pozitívne právo. Jediným ich zákonom je šaría - islamský zákon, interpretovaný v obmedzujúcom zmysle, a nie ako objekt podliehajúci vývoju, pretože rozum nesmie zasahovať do oblasti náboženstva.

 

Mutazilitská škola

Prvé storočia islamu sa vyznačovali zrodom mnohých škôl moslimského práva. Niektoré mali obmedzenú reputáciu. Bol to napríklad zahirizmus (niečo medzi hanbalizmom a šafiizmom), alebo takisto thawrizmus s podobnými rigoróznymi postojmi, aké majú hanbaliti. Žiadna z týchto škôl však nebola skutočne novátorská. Ich vodcovia sa totiž uspokojili s tým, že čerpali z postojov, ktoré pred nimi vypracovali štyria veľkí učitelia. Nikto z nich, pokiaľ ide o politický život, nebol úspešný.

Osud školy: škola mutazilitská, ktorá bola napokon oficiálne schválená kalifátom roku 298 - 322 hegír, a to najmä za vládnutia kalifa Al-ma´muna. Mutazilizmus, ktorého násilne premohol ortodoxný islam, ustúpil z bojiska a potom zanikol. Slovo mutazil znamená ten, ktorý sa drží bokom. Je to škola, ktorá bola v každom ohľade revolučná. Jej cieľom bolo obnoviť a zmodernizovať islam pomocou rozumu - agl. Mutaziliti, ktorých ich ohovárači považovali za „fundamentalistov rozumu", hlásali slobodu rozhodovania človeka a mysleli si, že žiaden subjekt, vrátane tých, ktorých v islame považujú za nedotknuteľných, nemôže uniknúť diskusii o existencii Boha, Božej spravodlivosti a ešte navyše s otázkou, či Boh napokon svet pozná a akým spôsobom. Dokonca nemôže uniknúť ani diskusii o pôvode Koránu, ktorý i s jeho historickým počiatkom považovali za Božie dielo, napriek tvrdeniu islamu, že Božie slovo je vtelené. V domnienke, že treba „dobro prikázať a zlo zakázať" a že zlo nie je dielom Boha, ale dielom človeka a jeho slobodného rozhodovania, sa v oblasti práva mutazilizmus prejavil rigorózne.

 

Diela z „rozdielnosti"

Islamskí právnici si od prvých storočí, poukazujúc na rozdielnosť škôl, osvojili zvyk schádzať sa, aby prediskutovali otázky práva, vzájomne konfrontovali svoje názory a vymieňali si svoje rozdielne postoje. Existujú stovky diel tohto typu, v ktorých sa predkladajú otázky občianskeho statusu alebo trestného práva, a dávajú sa v nich odpovede jednému alebo mnohým predstaviteľom každej školy. Cieľom týchto konfrontácií ani tak nie je ponechať si „najlepšie" riešenie, ako skôr prezentovať rozmanitosť názorov. Je to - ako pripomína Korán - rôznorodosť chcená Bohom: „Keby to tvoj Pán chcel, mohol by zo všetkých ľudí urobiť jedno spoločenstvo, oni však zotrvávajú vo svojich rozporoch" (Korán XI, 118).

 

Čo zostalo z al-Azhar?

Univerzita al-Azhar, ktorú založili roku 361 islamského letopočtu v Káhire, prijala medzi svoje múry najväčších intelektuálov a mysliteľov moslimského sveta. Jej postupní rektori „šejkovia al-Azharu" sa sami stali súčasťou učenej islamskej elity. Táto univerzita, známa svojou doktrinárskou rigoróznosťou, je osobitá tým, že poskytuje prístrešie žiakom pochádzajúcim zo štyroch škôl sunnitského islamu a každá z nich tam má vyhradené miesto. Predstavitelia každej školy sa zúčastňujú i na právnych poradách, ktoré tam prebiehajú.

Al-Azhar však nikdy nebola Vatikánom; islam ju neuznáva ani ako absolútnu autoritu, ani ako centrum jediného rozhodovania. Vzhľadom na povesť učiteľov, právnikov a teológov, ktorým poskytla prístrešie, však požíva určitú prestíž. Začiatkom druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď sa univerzita dostala pod politickú kontrolu egyptského štátu, sa však jej povesť naštrbila. Islamskí vedci, jej šejkovia, ktorých niekedy vyberal literárny krúžok, sú odteraz menovaní vládnym dekrétom.

 

Zemepis sunnizmu

Determinujúcim faktorom príslušnosti k jednej alebo druhej zo štyroch judikatúr je pre každého moslima miesto narodenia alebo rodinný pôvod. Zmena školy nie je oficiálne vo zvyku: moslim zo Saudskej Arábie bude vždy hanbalit a iný moslim z tureckej oblasti bude zasa hanafit. To nie je však pre niektorých prekážkou, aby pocítili príbuznosť k jednému alebo druhému myšlienkovému prúdu.

V diele Čo je islam historik Rochdy Alili načrtol obraz zemepisného rozdelenia všetkých štyroch veľkých škôl. Zdôrazňuje, že v zemepisnom zmysle tvorí hlavnú školu hanafizmus, ktorý zjednocuje približne polovicu sunnitov. Tento turecký sunnizmus sa udomácnil v zónach vplyvu bývalej Otomanskej ríše, ktorá siahala od balkánskej Európy až po Stredný východ. Turecko-mongolské výboje mu okrem toho umožnili, aby sa udomácnil v Rusku a strednej Ázii (s výnimkou šiítskeho Iránu), ale tiež na severe Indie, v Pakistane, Afganistane a v Číne. Hanafitom bol i sám Le Bey z Tunisu, čím sa vysvetľuje počiatočné štádium výskytu tejto školy v Tunise a v Alžírsku.

O druhé miesto sa v demografickom zmysle delia malikitská a šafiitská škola. Malikizmus je africký sunnizmus vrátane Maghrebu, Sudánu a Horného Egypta. Šafiizmus je islam pobreží a veľkých súostroví Indického oceánu; nachádzame ho v Malajzii, Indonézii alebo aj v Mayotte. Existuje rovnako v Jemene a v Egypte. Hanbalizmus sa zemepisne obmedzuje na Saudskú Arábiu, kde je známy ako wahhabitský. Táto škola má napriek tomu vplyv na všetky sunnitské reformné hnutia, ktoré sa neváhajú inšpirovať ideológiou návratu k prameňom islamu i bez odvolania sa na hanbalizmus.

 

Praktické príklady:

Odpovede, ktoré poskytujú štyri právne školy islamu, sa niekedy pozoruhodným spôsobom menia, čo dokazujú aj dva nasledovné prípady:

1. Dvaja bratia v tú istú noc uzavreli manželstvá s dvoma sestrami. Budúci manželia sa, ako si to žiada miestny zvyk, nikdy predtým nestretli. Otcovia uzavreli manželskú zmluvu ešte pred sobášom. Matka chlapcov, ktorá sa ako jediná mala s mladými dievčatami stretnúť, ráno nedopatrením zbadala, že obe manželstvá s manželkami boli dovŕšené, ale opačne. Právnici štyroch škôl sa radili: traja z nich sa dohodli, že treba preskúmať neplatnosť oboch sobášov. Právnik - hanafit však nesúhlasil: Sobáš - hovoril - je zmluva a tá bola chybná, pretože omyl sa stal na jej objekte. Z tohto dôvodu sa považuje za nulitnú. Princíp istihsamu, to znamená hľadanie riešenia, ktoré by to malo „racionálne hodnotiť", uložilo obom bratom uzavrieť s manželkami, s ktorými sa delili o spoločné lôžko, novú zmluvu.

2. Druhý príbeh sa odohral pred troma storočiami v Tunise. Istý žid, počúvajúc vyzývanie k modlitbe, zvolal: „Človek by povedal, že híka somár." Záležitosť bola predložená tuniskému Beyovi - hanafitovi. Jeho odpoveď bola nasledovná: „Nechajte toho nešťastníka na pokoji. Je to vlastne neznaboh a navyše nevie, čo hovorí. Najvyšší trest, aký sa mu môže uložiť, je nechať ho ďalej žiť." Avšak malakiti, ktorí boli v prevahe v Severnej Afrike, žiadali jeho smrť. Muž sa dopustil rúhania. Bey z politických dôvodov rozhodol v ich prospech. Ten istý trest by pravdepodobne nariadili šafiiti a hanbaliti. Hanbaliti by ho potrestali smrťou aj v prípade, že by urazil ich vlastné náboženstvo. V skutočnosti by sa tým vylúčil zo svojho vlastného „chráneného" spoločenstva, ktoré z toho istého dôvodu ako kresťanstvo používa výhodu ochrany moslimov podľa zákona. Ak by bola ponížená jedna z náboženských kníh, spadajúcich pod ochranu zákona, stal by sa odpadlíkom.

 

Výkladový slovník

Sunniti

Tí, ktorí sa riadia podľa sunny, to znamená prístupom Proroka, ktorý odporúča poslušnosť vládnej moci. Po zavraždení štvrtého kalifa menom Ali sa tí, čo zachovávali sunnu, pridali k moci Omeyyadyovcov. Šiíti, domnievajúc sa, že moc prislúcha členovi rodiny Proroka, sa odlúčili.

 

Hegír

Od hijra, tzn. exodus, odchod. Roku 622, keď Mohamed a prví moslimovia odišli z Mekky do Mediny sa začína moslimský kalendár.

 

Kalif

Doslova „nasledovník" (Proroka). Tento titul používajú sunnitskí
moslimovia na označenie hlavy celého spoločenstva z dvojakého aspektu - z duchovného a zo svetského.

 

Hadíti

Ide o Prorokove činy, reči, úvahy, dokonca i mlčania, ktoré prenášali jeho spoločníci a neskôr boli zaznamenané v signovaných zbierkach veľkých islamských učiteľov.

 

Halâl

Povolenie (písomné) autorizované náboženským zákonom.

 

Harâm

Ohromený zákazom. Harâm môže byť jedlo, ale tiež správanie, reč, myšlienka, dokonca i miesto. (Nepliesť si ho so slovom harâm, vysloveného bez dôrazu na druhé a, čo znamená sieň.)

 

Náš sprievodca:

Abdelmajid Turki je pôvodom Tunisan, žije v Paríži a jeho odbornosťou sú dejiny moslimského práva. V Štátnom centre vedeckého výskumu (CNRS) zastáva funkciu čestného riaditeľa výskumu, je predsedom Asociácie Vivre Islam (uvádza nedeľné náboženské vysielanie France 2), zúčastňuje sa na vedení prestížnej a už takmer storočnej revue Studia Islamica. V literárnom krúžku vedcov je povestný svojimi edičnými prácami, týkajúcimi sa základných tém islamského práva publikovaných v arabskom jazyku v Bejrúte.