Keď chcel sv. Patrik v 4. storočí pokresťančiť poslednú baštu keltského náboženstva - Írsko, jeho prvým krokom bolo ničenie lesa. Nariadil stínanie stromov, čím zbavoval druidov moci, ale aj ich vedomostí a chrámov. Zároveň prikázal mníchom Armaghu prepísať všetky keltské povesti, lebo si myslel, že rozprávajú o udalostiach krajiny. Poznatky o nich tak úplne nezanikli.

 

Ríty a praktiky

V praktickom živote druidi nikdy nepoužívali keltské písmo, runy (najstaršie písmo škandinávskych národov), s výnimkou niektorých významných výročí a posvätných formuliek. Zaužívaná bola gréčtina alebo latinčina. Reč považovali za živú silu, avšak na písmená sa pozerali ako na čosi mŕtve, čo sa má používať len na náhrobných kameňoch. Hovorievali, že reč sa mení v rovnakom rytme ako ten, kto ju používa.

Nikdy nepomýšľali ani na budovanie kultových miest; kostoly boli podľa nich na rozvoj poznania zbytočné, dokonca zlé. Ich posvätné miesta nemali múry. Na kultové zhromaždenia využívali stromy, listnaté kry, kamene alebo pramene, kde sídlili bohyne, bohovia alebo víly. Malebné krajinky Carnac alebo Stonehenge, zriadené dávno pred vznikom keltského náboženstva, slúžili na kontakt so záhadnými a čarovnými bytosťami.

Vďaka prútiku a ovládaniu energií sa božstvá z hĺbky magických, posvätných lesíkov druidom a ich hrdinom „prihovárali", aby im odovzdávali svoje vedomosti a pomáhali im. Prútik bol pre druidov, víly a čarodejnice výsadou. Podľa druhu dreviny, z ktorej bol zhotovený, sa určovalo kňazské zaradenie jeho vlastníka. Ak bol z liesky, označovalo Majstra obdareného takou mocou, že sa pred ním klaňali i králi. Prútik z menej vznešeného stromu robil česť keltskému básnikovi, hudobníkovi, avšak v každom prípade druidovi, ktorý nemal úplné svätenie, a teda neovládal všetky triky poznania. Prútik ako veštecká pomôcka umožňovala druidovi pri spojení sa s bohmi - silami sveta -, aby interpretoval ich znamenia, čítal budúcnosť. Boli to prírodné znamenia (búrka, dúha, oblaky), prípadne na ploských kameňoch (žabiciach) či kúskoch dreva vyryté runy. Tento nástroj umožňoval i spojenie s prírodnými silami (napr. viedol druida v lese pri hľadaní liečivých rastlín, ktoré mal pripraviť výlučne pre svoju skupinu) alebo pomáhal riadiť výrobu medoviny - posvätného nápoja vyhradeného bohom v nebi a druidom na zemi. V každom prípade vďaka magickému prútiku druid Sencho odrazil Ulatov - obávaných bojovníkov pripravených vyhubiť národ Conchobaru v Írsku.

Boli teda druidi čarodejníci? Hovorili to o nich najmä ich neprajníci. Sami Kelti im priznávali výnimočné schopnosti ako výsledok ich duchovnej praxe a napredovania na najvyššej ceste - ceste hľadania Poznania, teda večnosti.

O druidských obradoch sa vie veľmi málo. V ústnom podaní sa zachovali správy o očistných kúpeľoch, ktoré boli určené novorodencom a mŕtvym, aby mohli začínať v úplnej čistote akýsi nový spôsob existencie. Všetci Kelti sa okrem toho počas mája očisťovali pôstom, a najmä rituálnym umývaním v horských potokoch, ktoré by sa dnes nazývali energetické, ale vtedy ich vraj uprednostňovali bohovia. Podľa tradície sem patria aj obety zvierat a niekedy i ľudí, čo vraj umožňovalo spojenie s neviditeľným svetom, poďakovanie za jeho dobrodenia a prijímanie posolstiev. Väčšinu keltských obradov sprevádzalo účinkovanie keltských spevákov, hudobne nadaných druidov. Napríklad harfa pomáhala pri komunikovaní s bohmi, zvolávaní víl a pri zaliečaní sa geniálnym osobnostiam.

Moc druidov bola taká veľká, že oni jediní mohli určovať geis - pravidlá, príkazy a zákazy, ktoré sa nesmeli porušiť. Výnimkou bol jediný prípad v roku, počas rodinného alebo kráľovského sviatku, keď to bolo každému dovolené.

 

Viera

Keltský panteón istotne obývali stovky bohov a bohýň. Tieto nadprirodzené a všemocné bytosti bývali objektom prosieb, vábení a uctievaní. Napriek tomu je v prípade keltského náboženstva ťažké aplikovať prívlastok polyteistické. Tieto zložité bytosti predstavujú len rôzne tváre Veľkej bohyne Luny, nazývanej tiež Biela bohyňa (nevinná), a Veľkého boha Slnka, ktoré dostali rôzne pomenovania v závislosti od miesta a doby.

Tak ako väčšina náboženstiev i náboženstvo Keltov bolo spočiatku animistické. Dalo by sa to zhrnúť do pojmu „reciprocita s vesmírom". Reciprocita potrebná na zabezpečenie harmonického spolužitia človeka, prírody a božstiev, lebo vieme, že brať alebo dostávať nemožno bez toho, aby sme neposkytli nič ako protihodnotu.

Kelti teda ďakovali po svojom: stromu za jeho konáre, rieke, z ktorej pili, jeleňovi, že ich živil, hviezdam, lebo podľa ich konštelácií mohli astrológovia dešifrovať rôzne tajomstvá. Ďakovali živlom a tiež sa ich pokúšali pochopiť, kým sa nestali ako ony - nesmrteľní. Nesmrteľnosť bola výsadou druidov, hrdinov a bojovníkov, ktorí sa ako jediní mohli dostať na druhý svet - Sid (t. j. zmyselná zem na hranici Západného oceánu). Tento druhý svet však napriek všetkému nebol elitársky, lebo prístup doň mohol mať každý bez ohľadu na svoj pôvod alebo prostredie, z ktorého pochádzal. Druid mohol byť na základe svojich schopností vybraný do druidskej školy, kde štúdium trvalo asi osem rokov, alebo sa mohol cvičiť vo vojenskom umení, aby sa napokon stal hrdinom.

 

Druidka – ženská podoba druida

Keltské náboženstvo ochotne prijímalo do svojich kňazských radov aj ženy. Kňažky Veľkej bohyne - druidky - ovládali prakticky každý druh umenia. Boli schopné praktizovať umenie veštby alebo riadiť hocaký iný obrad a radili sa so samými druidmi, ktorých považovali za vlastníkov poznania sveta. To ich oprávňovalo byť iniciátorkami medzi bojovníkmi, rytiermi a hrdinami. Učili ich zaobchádzať so zbraňami, zasväcovali ich do tajomstiev prírody, ale aj do umenia, poézie a sexuality.

Keltská žena, či bola kráľovná alebo slúžka, manželka alebo víla, predstavovala univerzálnu Matku. Nech bolo jej postavenie akékoľvek, vždy bola istým spôsobom vyjadrením Veľkej bohyne. Vlastnila časť jej božskosti, niečo z jej posvätného princípu. Rozprávky a povesti boli plné zázračných príbehov o hrdinoch. Keď si hrdina vzal za manželku bosorku, zmenila sa na nádhernú druidku a obaja získali kľúče od kráľovstva. Od obyvateľstva dostali splnomocnenie na liečenie všetkých chorôb.

 

Rozprávky a legendy

Druidi si i pri spôsobe písania zachovali svoje tajomstvá a obrady. Písmo bolo totiž vyhradené pre podradné činnosti a v praxi ho používali len „administratívni úradníci" kráľov. Druidi, naopak, čítali z prírody ako z otvorenej knihy. Lúč slnka na papradí, losos plávajúci proti prúdu rieky, žilka v dreve alebo kohút spievajúci v istom čase alebo istým spôsobom boli pre nich znameniami, z ktorých väčšinou mohli dešifrovať význam. To všetko vďaka dlhej zasväcujúcej práci, ktorá poznačila „kariéru" druidov.

Ľud sa naučil dešifrovať tieto znaky vďaka rozprávaniu legiend, ktoré v rodinách sprostredkúvala matka a v spoločnosti zasvätení ľudoví básnici. Nech boli tieto legendy akokoľvek povymýšľané, nikdy neboli spochybnené. Takisto sa ani nevysvetľovali, iba tradične druidmi ukázaným spôsobom. Niektoré rozprávky ešte existujú: Merlin a Meluzin, La Dame de la Fontaine, Morgane, alebo i Viviane le fée a ďalšie.

 

Kalendár a sviatky

Druidský kalendár mal 13 lunárnych mesiacov, z ktorých každý mal 28 dní. Rok mal teda 364 dní, ku ktorým sa pridával jeden mimokalendárny deň - deň zimného slnovratu (23. december). Každý z mesiacov bol pomenovaný podľa názvu stromu. Názvami stromov sa označovali aj významné ročné obdobia, a to v súlade so slnovratom a rovnodennosťou.

Na druhej strane mal druidský kalendár štyri obdobia, zhodujúce sa s jarou, letom, jeseňou a zimou. Koniec každého obdobia znamenal týždeň slávností, ktorý sa nazýval čas obety. Zvlášť významné bolo zhromaždenie na konci leta (znamenalo začiatok nového druidského roka), konajúceho sa v znamení imela. Bola to chvíľa, keď viditeľný svet živých a neviditeľný svet mŕtvych mohol vzájomne komunikovať. Tieto zhromaždenia (nazývané aj de Samain alebo Samonios) boli zdrojom veľkého množstva mýtov, legiend a básní. Ich dátum korešponduje so súčasným sviatkom Pamiatky zosnulých (Dušičky).

 

Neodruidizmus

Druidi ešte nikdy neboli takí početní ako dnes. V lesoch krajín keltskej tradície organizujú zhromaždenia, stretávajú sa na konferenciách, publikujú diela a okupujú tisícky internetových stránok. Hlásajú návrat k svojim prameňom, to znamená k znovuobjaveniu síl Matky prírody, a domáhajú sa svojej teologickej podstaty, ktorú si zabezpečujú novým poznávaním v hĺbke lesov alebo niektorých starých, ťažko rozlúštiteľných kníh. Malebné krajinky (Stonehenge) sú každý rok v období rovnodennosti miestom veľkých zhromaždení, počas ktorých sa vzývajú hviezdy, víly, stromy - čo už je niečo ako polcesta k ekologickej filozofii alebo k obradom New Age. Módna vlna keltských piesní a podobne nazvaných festivalov zabezpečuje neodruidom určitú reputáciu. Ak by sme chceli byť hrubí, povedali by sme, že neodruidi sú v druidizme tým, čím je zámok z Disneylandu medzi zámkami Bavorska. Inak povedané, bezfarebné repliky, ktoré si zachovali originálnu osnovu, môžu vytvoriť chvíľkovú ilúziu, ale nie sú „použiteľné", lebo starodávny druidizmus, ktorý tradovali druidi, sa z Írska definitívne vytratil. Bolo to jediné miesto, kde na úsvite stredoveku v období pokresťančovania ostrova ešte pretrvával.

Mimo keltskej spoločnosti, kde mala každá spoločenská vrstva svoju úlohu, druidizmus vlastne nemôže existovať. Išlo o veľmi špecifické úlohy, ktoré sa plnili pod dohľadom a s usmerňovaním kňazskej skupiny druidov. Ak teda spoločnosť zanikla, druid už nemá dôvod existovať. Na druhej strane je toto oživenie pri nedostatku rukopisných zdrojov nemožné, lebo rukopisy slúžia na uzákonenie starých rituálov a učia posvätnému jazyku ako jazyku tradične slúžiacemu na odovzdávanie vedomostí a realizáciu obradov. Obradné prvky však prežili preto, lebo sa integrovali do náboženského myslenia storočí, ktoré nasledovali po zániku druidov. Ako príklad uveďme tristoštyridsať basreliéfov, ktoré zdobia portály Katedrály sv. Jána v Lyone. Ich štvorcový tvar sa vyskytuje u väčšiny symbolov keltského náboženstva.

 

Kelti – mýty a skutočnosť

Stručný rozhovor s Christianom Guyonvarc'hom, čestným profesorom keltského jazyka a civilizácie na Univerzite v Renne.

 

Kto boli Kelti?

Pojmom Kelti sa označuje etnikum združujúce národy Galov, Walesanov a Bretóncov. Keďže obývali územia, ktoré dnes nesú názvy Španielsko, Francúzsko, Veľká Británia, Írsko­, severné Taliansko, Švajčiarsko, Belgicko, Nemecko a dokonca i strednú a podunajskú Európu, zaberali v čase antickej a stredovekej Európy obrovské územie. V tom čase existovalo akési keltské impérium, ktoré však nebolo politické, ale jazykové, náboženské a umelecké. S určitosťou možno hovoriť o ich jednotnom spôsobe života a myslenia, ktorý dosiahol vrchol uprostred prvého tisícročia pred novovekom. Toto impérium bolo neskôr prekonané romanizáciou a germanizáciou.

 

Čo dnes zostalo z Keltov?

Nie je toho veľa, ale zároveň je tu dostatok prvkov, ktoré doteraz neboli úplne využité. ­Antické, grécke a rímske pramene hovoriace o Keltoch sú často veľmi nejasné, dokonca povymýšľané. Keltské nápisy sa vyskytujú zriedkavo - väčšinou ako náhrobné nápisy - a sú veľmi krátke. Ani žiaden z galských zápisov písaných v gréčtine, latinčine alebo etruskom jazyku neposkytuje základné informácie o keltskom náboženstve. Zostáva len stredoveká írska a waleská literatúra, ktorá je najviac „autentická". A potom ešte celé bohatstvo rozprávok a piesní pochádzajúcich z Írska, Bretónska, Cornouvillesu a Walesu.

 

Výkladový slovník

Druidi

Historicky - starokeltskí kňazi. Ich pomenovanie má pôvod v starej írčine, kde slovo dro znamená silný a wid veda. Slovo druid by tak v preklade znamenalo sila poznania.

 

Geis

Trvalo neporušiteľné pravidlá, príkazy a zákazy, vyhlásené druidmi. Ich porušenie by privolalo na nekajúcnika kliatbu a ten by sa už na verejnosti nemohol ukázať.

 

Posvätný lesík

Magické a posvätné miesto určené pre božstvá, ktoré sa prihovárajú svojimi konármi. Posvätný lesík je skutočným druidským chrámom, ktorý bol obradne zostrojený zo siedmich posvätných konárov: jablone, duba (z ktorého druidi oberali imelo), brezy, jelše, vŕby, cezmíny a liesky.

 

Runa

Písmo prisúdené veľkému Bohu svetla Odinovi pozostávajúce z cudzích listín (zo zahraničnej literatúry), ktorých pôvod ostáva nejasný. Runy (v počte 22) boli posvätné znaky, ktoré druidi používali aj ako veštecké symboly. Vyrývali ich na jaseňové prúty alebo do posvätných kameňov.

 

Náš sprievodca:

Robert-Jacgue Thibald (narodený roku 1941 a vychovávaný v protestantskej rodine) si spomína na to, ako ho vždy nadchýnala mytológia. Pri návštevách francúzskych katedrál nachádzal stopy keltského náboženstva a odvtedy skúma druidskú tradíciu. Napísal mnoho diel s touto tematikou. Na univerzite v Nantes prednáša o význame mytológie so zreteľom na dejiny človeka.

 

Čo si o tom myslím

Nie som druid a nikdy ním nebudem. A to z jednoduchej príčiny - druidi už neexistujú. Preto nechcem praktizovať keltské náboženstvo. Avšak nemôžem sa ubrániť pocitu akejsi zmesi obdivu a fascinácie. Fascinuje ma ich láska k prírode, porozumenie so svetom, čím boli charakteristickí. Je správne, aby sa v časoch „šialených kráv" a zabíjania zvierat človeku pripomenulo, že sa nemôže správať ako neobmedzený pán prírody, jej dobyvateľ a vládca. Lebo príroda sa vzbúri... Nemôžeme ňou opovrhovať bez toho, aby sme neniesli dôsledky.

Kelti žili s prírodou v harmónii. Boli jej za všetko vďační, vrátane voľby kráľa. Predtým, ako sa ním stal, musel mať súhlas kameňa Fal. Tento magický kameň poskytoval kráľovi legitimitu vládnutia, avšak pred výstupom na trón si musel naň sadnúť. Mohol sa stať kráľom len vtedy, keď kameň silným zvukom „zareagoval". Ak kameň mlčal, znamenalo to, že muž je nehodný stať sa kráľom. Kameň Fal bol symbolickým znázornením moci národa vyhlasovať svojich vládcov. Bez jeho zvuku nemohol žiaden z nich legálne vládnuť.

Takisto ma fascinuje rovnosť medzi mužom a ženou, ktorú Kelti zaviedli pred tritisíc rokmi. Nebola to však rovnosť umelá ani nanútená - bolo to jednoduché a prirodzené uznanie postavenia ženy, dokonca by som povedal ženskosti, v celej spoločnosti.

A napokon som fascinovaný ich nazeraním na ľudskú bytosť, lebo sa uznávalo, že je zároveň telom i duchom, pričom sa navzájom obidve zložky dopĺňajú. A nezávisí to od jej sociálneho alebo rodinného pôvodu. Každý Kelt mohol svojimi vlastným zásluhami dosiahnuť poznanie, teda dokonalosť.

V keltských rozprávkach a mýtoch nachádzam svoju detskú dušu. Napríklad dieťa, ktoré v noci pískalo, aby sa zalíškalo neznámym tvorom. Dieťa, ktoré sa prihováralo kvetom alebo zvieratám vediac, že by ho mohli pochopiť. Dieťa, ktoré sa pokúšalo vysvetľovať si znamenia, pochopiť príčinu každej veci. Cítim sa dedičom duchovného nasledovania Keltov. To však neznamená, že schvaľujem ľudské obety alebo kult bojovníkov s ich brutalitou. Som však zhovievavý: Kelti žili v čase, ktorá okrem týchto praktík nič nepoznala. Dnešná doba je revolučná, ale duchovné, symbolické a posvätné pôvodné myslenie druidov v našom modernom svete ešte stále existuje. 

ROBERT-JACGUE THIBALD