Rímske náboženstvo, ktoré sa postupne ustálilo už v období pred vznikom republiky (vznik rímskej republiky sa datuje od roku 510 pred Kr. vyhnaním posledného kráľa), bolo od počiatku pod vplyvom gréckeho náboženstva, takže bolo možné viesť paralely medzi hlavnými božstvami gréckeho a rímskeho panteónu: Zeus - Jupiter, Héra - Juno, Afrodita - Venuša, Ares - Mars, Artemis - Diana, Demeter - Ceres, Poseidon - Neptún atď. Na rozdiel od gréckeho náboženstva sa s rímskym náboženstvom väčšmi prelínala mágia, hoci oficiálne nebola dovolená. Podobne ako v gréckych mestských štátoch aj v Ríme môžeme hovoriť o náboženstve ako štátnom kulte. Tento časom strácal príťažlivosť, stával sa formálnym a nemohol celkom uspokojovať čoraz väčšiu túžbu po spojení s božstvom.

Už v 3. storočí pred Kr. počas vojny s Kartágom, keď sa Rím ocitol na pokraji porážky a v samom meste zúril mor, bola táto túžba po božstve, ktoré by pomohlo, veľmi zjavná. Zástupy ľudu putovali s vavrínovými ratolesťami od jedného rímskeho chrámu k druhému, prinášali obete a prosby pred sochy bohov, aby odvrátili ďalšie pohromy. Práve v tejto dobe začali prenikať do Ríma rôzne orientálne kulty v gréckej forme. No rímsky senát tomuto prenikaniu cudzích náboženských vplyvov nebol naklonený. Rôzne mystické kulty s ich magickými praktikami a extatickými tendenciami sa pokladali za nebezpečné a nezlučiteľné s rímskym štátnym náboženstvom. Napriek tomu senát v čase najväčšieho ohrozenia Ríma v druhej púnskej vojne roku 204 súhlasil so zavedením maloázijského kultu Veľkej matky bohov Kybele v Ríme. Naďalej však zostával voči cudzím kultom kritický. Tŕňom v oku mu boli najmä orgiastické kulty a tajné združenia ctiteľov cudzích božstiev.

Prenikaniu cudzích kultov napomáhal aj vzrast Ríma ako významného centra svetovej ríše. Rím bolo typické kozmopolitné mesto, v ktorom žilo mnoho cudzincov. V roku 146 pred Kr. padlo nielen Kartágo, ale aj Korint. Do Ríma začalo prichádzať mnoho Grékov a spolu s príslušníkmi iných národov mnohí z nich pôsobili ako filozofi, lekári, učitelia atď. Na druhej strane rímski úradníci, vojenskí dôstojníci a obchodníci sa z ďalekých ciest vracali domov s množstvom nových poznatkov, a to nielen vedeckých, ale i náboženských. Mnoho náboženských kultov bolo napríklad na ostrove Délos, kde pôsobila celá kolónia rímskych obchodníkov. Nemožno však povedať, že by vždy išlo o vyslovene orientálne kulty, pretože do Ríma sa dostávali už v zhelenizovanej podobe po predchádzajúcej gréckej asimilácii.

Hoci sa rímske vládne kruhy usilovali čeliť prenikaniu orientálnych i gréckych kultov, v konečnom dôsledku tomu nemohli zabrániť. Prinajlepšom mohli tento proces len spomaliť. Nové kulty ľuďom sľubovali poskytnúť bezprostredný styk s božstvom pri aktívnej účasti na obradoch. Z orientálnych kultov do Ríma ako prvé prenikli egyptské kulty, ktoré boli v 3. a 2. storočí pred Kr. rozšírené vo všetkých oblastiach obývaných Grékmi, t.j. aj v južnom Taliansku a na Sicílii, čo bolo tzv. Veľké Grécko. Svedčí o tom napríklad Serapisov chrám v Puteolách postavený okolo roku 105 pred Kr. a chrám bohyne Izis v Pompejach zo začiatku 1. storočia pred Kr. Izidin kult sa dostal do Ríma v období Sullovej vlády, čiže okolo roku 80 pred Kr. V ďalších desaťročiach bol striedavo zakazovaný a povoľovaný.

Vzťah cisára Oktaviána Augusta (30 pred Kr. - 14 po Kr.) voči egyptským kultom bol krajne negatívny, pretože si dobre pamätal, ako si Marcus Antonius nechával v Egypte vzdávať božské pocty a potom spolu s Kleopatrou vystúpil proti nemu, hoci mali spoločne spravovať impérium. Oktavián však Marka Antónia roku 31 pred Kr. v bitke pri Aktiu porazil a odvtedy sa Egypt i so svojimi božstvami stal pre Rimanov symbolom zla a nepriateľstva. Až za cisára Caligulu (37 - 41) bol egyptský kult opäť tolerovaný, ale jeho chrám mohol stáť len za hradbami mesta na Marsovom poli.