Veľa ľudí si stále myslí, že na nich je každá sekta „krátka". Prečo a čím ťa zaujali ľudia z Cirkvi zjednotenia, ktorých verejnosť pozná skôr pod názvom munisti?

Mnohí, keď počujú slovo „sekta", vybavia si niečo vzdialené a nepredstaviteľné. Aj ja som si to myslela, kým sa mi v sekte neocitla moja najlepšia priateľka. Pochádzam z vidieka. Od štrnástich rokov som preč z domu - najskôr som bývala v internáte, teraz bývam v ubytovni v Bratislave. Doma som nenašla uplatnenie. Rodičov mám rozvedených, a tak život pre mňa nebol jednoduchý. Priateľka, ktorá mi bola oporou, ma opustila, prežila som i niekoľko citových sklamaní, menila som zamestnanie, ktoré som mala rada, no zaberalo mi najmä víkendy, ktoré som chcela tráviť doma s matkou, aby som jej ako jediné dievča v rodine mohla trocha pomôcť. Postupne som stratila pevnú pôdu pod nohami, všetky istoty boli fuč. Upadala som do depresií, moje sebavedomie bolo na bode mrazu. Najstrašnejšia však bola tá prázdnota v srdci. Hnevala som sa najmä sama na seba. Vtedy sa mi zrazu ozvala moja priateľka. Začali sme sa stretávať a ja som bola rada, že mám niekoho, komu sa môžem vyrozprávať. Dôverovala som jej, veď roky sme sa poznali. V decembri 1995 ma pozvala na víkend so zaujímavými ľuďmi. Tešila som sa, že spoznám nové tváre. Tak som sa vlastne ocitla na mojom prvom trojdňovom seminári organizovanom Cirkvou zjednotenia - munistami.

 

Ako prebiehal seminár? Mala si dosť priestoru uvažovať o témach prednášok a slobodne sa k nim vyjadriť, alebo si „dobrovoľne" všetko prijímala a nemala si pochybnosti?

Seminár po privítaní „odštartoval" úvodnými prednáškami: o páde ľudstva, o hriešnom strome, z ktorého všetci pochádzame. Všetky nešťastia a katastrofy boli pripísané na vrub našich prarodičov Adama a Evy, ktorí si nesplnili svoju povinnosť. Medzi jednotlivými prednáškami bolo vždy pripravené malé pohostenie a tento cyklus sa znova opakoval. Večer bol krátky kultúrny program. Vtedy sa mi videl trochu naivný, ale cítila som sa dobre, a tak som tie prednášky rýchlo vypustila z hlavy. Na konci nám upiekli tortu, všetci nám gratulovali a dostala som aj diplom o absolvovaní „narodenín". Podľa nich som sa práve vtedy narodila do „nového" života. Keďže som nikoho o vysvetlenie nežiadala, ani som nijaké nedostala.

Po tomto seminári prišli Vianoce a Nový rok. Ponorila som sa do práce a seminár pre mňa ostal iba spomienkou. Po dvoch rokoch mi moja priateľka poslala svadobné oznámenie. Mňa pozvala na svadbu ako svedka. Vtedy sme sa stretávali častejšie. Po svadbe ma pozvali na lyžovačku - samozrejme organizovanú munistami, pretože ona už bola tzv. „full time" členom, teda členom na plný úväzok. Stále som bola sama a tak som sa potešila, že budeme opäť na dlhší čas spolu. Lyžovačka bola lacná a vo veľmi peknom prostredí. Ako sa neskôr ukázalo, bol to vlastne 7-dňový seminár CZ, obdoba toho trojdňového, iba s tým rozdielom, že bol obšírnejší. Tentoraz som už vnímala aj prednášky. Neviem, či to bolo tou krásnou prírodou, zdravou lyžovačkou, alebo prítomnosťou mojej dlho odmlčanej kamarátky, ale prijímala som ich tak, ako sa mi servírovali, bez otázok a pochybností. Po určitom čase som však zbadala, že mi moja priateľka vôbec nepripadala ako šťastná novomanželka.

Zdala sa mi celkovo akási odcudzená, už to nebola ona, akú som ju poznala. Na konci seminára sa všetci dali do gala a tvárili sa, že príde niečo veľmi dôležité. Premietli nám film o živote reverenda Muna a jeho manželky. Mala som pocit, ako keby celý seminár spel iba k tomuto záhadnému odhaleniu, ktoré môžu poznať iba niektorí vyvolení. A to tajomstvo znelo: reverend Mun je novodobý mesiáš, predpovedaný druhý príchod Krista, ktorý prišiel ako človek na túto Zem ukázať ľudstvu, ako dosiahnuť dokonalosť a kráľovstvo nebeské ešte počas pozemského života. Ak sme chceli vedieť viac, bolo treba navštevovať ďalšie a ďalšie prednášky, absolvovať 15-denný seminár, dokonca, ako vraveli starší členovia, konal sa i 40 a 80-dňový seminár. Avšak tie sa organizovali väčšinou v zahraničí bez ohľadu na to, či človek poznal reč alebo nie.

 

Bola si prekvapená, keď ti zrazu povedali, že očakávaný mesiáš je vlastne reverend Mun?

Nie. Už predtým som totiž od priateľky nejaké informácie o ňom zachytila. No nevenovala som im veľkú pozornosť. Teraz však táto správa vo mne vyvolala veľkú zvedavosť: čo bude nasledovať, aký je to človek, ktorý chce dosiahnuť dokonalosť celého ľudstva, nastoliť na Zemi mier a spojiť všetky národy do jedného spoločného národa. To všetko totiž Mun sľubuje.

 

Čo pre oddaných munistov znamená, keď sa povie San Mjung a Hak Ča Han Munovci? Je pravda, že sa pred ich fotografiou každé ráno so zbožnou úctou klaňajú?

Znamenajú pre nich „pravých rodičov", ktorí ako jediní bez hriechu založili „pravú rodinu" na Zemi, a preto všetci ich stúpenci by ich mali bezhranične nasledovať. Oni sú pre munistov jediní, čo dokonale poznajú Princíp - oficiálne učenie Cirkvi zjednotenia - a ukazujú ostatným cestu k dokonalosti. Vedia odstrániť svár v rodinách, násilie a zločiny medzi ľuďmi. Treba im preto vzdávať úctu každý deň. Napríklad aj ranným klaňaním sa pred ich fotografiou...

 

Majú munisti aj nejaké náboženské obrady? Ak áno, môžeš opísať ich priebeh?

Každú nedeľu sa koná „bohoslužba" a každú stredu niečo tomu podobné spojené s prednáškou. Používajú sa spevníky, z ktorých prítomní spoločne spievajú „oslavné chóry" na záchrancov ľudstva - „pravých rodičov" San Mjung a Hak Ča Han Munovcov. Potom nasleduje modlitba jedného člena za všetkých končiaca slovami: „v mene ideálu pravých rodičov a Ježiša Krista, amen". Ďalej je prednáška niektorého z uznávaných členov, väčšinou zo zahraničia. Počas prejavov koluje košík s obálkami, do ktorých ľudia vkladajú peniaze - pre potreby Cirkvi zjednotenia. Takmer všetky prejavy sa týkajú reverenda Muna a splnenia zodpovednosti voči nemu. Najdôležitejšou podmienkou nevyhnutnou k dosiahnutiu dokonalosti je, podľa Muna, založiť si ideálnu rodinu s ideálnym partnerom (ktorého „neomylne" určí sám Mun) a splodiť ideálne deti, ktoré už budú zbavené pôvodného hriechu a budú mať „očistenú" rodovú líniu.

 

Cieľom každého munistu je teda založiť „dokonalú rodinu" napojenú na „pravých rodičov" - manželov Munovcov. To je dôvod, prečo ich stúpenci rev. Muna žiadajú, aby im vybral ich životného partnera? Čo predchádza tomuto výberu? Požiadala si aj ty o takýto výber?

Stúpenci rev. Muna veria, že on ako druhý Kristus je Boží Syn, inými slovami, že má nadprirodzené schopnosti. Jednou z nich je práve schopnosť podľa fotografie vybrať človeku vhodného partnera, s ktorým v manželskom zväzku spolu dosiahnu dokonalosť. Na fotografii musí byť vidieť čelo a ľavé ucho žiadateľa. Dodnes sa čudujem, podľa čoho sa v mojom prípade „otec" Mun riadil, keď na mojej fotografii nebolo čelo a ľavé ucho skoro vôbec vidieť. Začínam mať preto pocit, že ide o veľmi nechutný „vtip". Alebo že by si partnera vybral niekto zo služobne starších členov a rev. Mun mu to za jeho zásluhy iba „odklepol"?

Výberu partnera predchádza účasť na trojdňovom, sedemdňovom a nakoniec pätnásťdňovom seminári, účasť na bohoslužbách, ako aj aktívne zapojenie do práce v Munovom hnutí. A nevyhnutná je aj sedemdňová hladovka, pri ktorej sa nič neje a pije sa iba voda. Niektorým členom povolili absolvovať ju až po výbere partnera, ako napríklad mne. Keďže nikdy sa nevie, kedy bude ďalší výber partnera, novým členom odporučia, aby sa prihlásili do toho najbližšieho, a vtedy im načas odpustia aj absolvovanie niektorej podmienky, ako to oni nazývajú. Ich obľúbenou argumentáciou pritom bolo: „Cesta obnovenia je cestou odškodnenia".

Do poslednej chvíle nevedno, kedy presne sa bude konať výber a čo všetko uchádzača čaká. Keď som požiadala o výber partnera, musel mi to najskôr povoliť národný vedúci. Musel potvrdiť, či som na túto „výnimočnú" udalosť dostatočne pripravená. Potom som v angličtine vyplnila dotazník, pri ktorom mi pomáhali starší členovia. Ďalej boli potrebné už spomínané fotografie. Keďže sa to všetko zbehlo na poslednú chvíľu, „odporučili" mi, aby som využila služby umeleckého fotografa (pravdepodobne munistu), ktorý za to chcel nehoráznu sumu. Na obrad - tzv. Požehnanie - sme okrem svadobných šiat museli mať všetko ostatné oblečenie nové - začíname predsa „NOVÝ" život napojený na „pravých rodičov". Čiže sme potrebovali ešte jedny šaty na prezlečenie, topánky, spodnú bielizeň, atď. - všetko nové. Navyše na poslednú chvíľu som sa akoby náhodou dozvedela, že aj za samotné „požehnanie" sa platí. Treba vraj zaplatiť za prenájom haly, za ubytovanie a stravu zahraničných hostí, a to predsa niečo stojí. Suma, ktorú sme nakoniec museli za tento „duchovný" akt zaplatiť, bola „iba" niekoľko desaťtisíc korún...

 

Ak sa niekomu vybratý partner nepáči, má vôbec možnosť ho odmietnuť?

Áno, má, ale munisti sa ho snažia presvedčiť, že práve on je pre neho ten pravý, keď mu ho vybral sám Mun. Ak ho napriek tomu odmietne a chce v budúcnosti znova požiadať o výber partnera, vedúci mu uloží niekoľko podmienok, ktoré musí splniť (napr. hladovka, horlivejšie zapájanie do foundraisingu a pod.) ako určitú formu odškodnenia.

 

Spomenula si, že podmienkou pre výber partnera bola aj aktívna práca v hnutí. Očakáva sa, že ten, kto sa k munistom pridá, sa onedlho stane tzv. „full time" členom, to znamená, že zanechá školu, rodinu a bude slúžiť ideálom rev. Muna na plný úväzok. Ako a z čoho vlastne títo ľudia žijú a ako využívajú toľko voľného času?

Presne, ako si povedal, je to služba „ideálom" rev. Muna. Ľudia pre neho opustia prácu, prerušia štúdium, zanevrú na svoje záľuby, priateľov, rodinu. Paradoxom v tejto súvislosti je, že jedno z hlavných propagačných hesiel hnutia je usporiadaná rodina! Za to sa im „veľkoryso" ponúkne bývanie, strava a malý finančný príspevok, na druhej strane sa však od takýchto „full time„ členov očakáva že budú kedykoľvek k dispozícii, kedykoľvek, keď to vedúci pokladá za potrebné.

Ako trávia títo ľudia voľný čas? Budeš sa čudovať, ale možno ho majú omnoho menej ako bežný pracujúci človek, živiteľ rodiny. Väčšinou študujú Princíp, alebo sú zapojení do rôznych programov. Napríklad foundrasing. Ide o predávanie rôznych spomienkových predmetov, väčšinou v zahraničí. Získava sa tým nemalý finančný príjem, samozrejme pre hnutie. Iba ak niekto vyberie viac, ako mu nariaďuje norma, môže si trocha prilepšiť. Keď človek neovláda reč danej krajiny, v ktorej sa nachádza, dostane tabuľku s nápisom: „Som študent, podporte moje štúdium". Vedúci každému ráno určí jeho rajón, o 7. hodine ho vyloží na „pľac" a o 19. hodine sa po neho vráti. Ostatné je iba na ňom - veď pánboh (a možno aj rev. Mun) sa o všetko postará...

Ďalšou známou činnosťou je witnessing. Ide v podstate o klasický nábor nových členov, väčšinou oslovovaním náhodných obetí na ulici. Ja som sa napríklad zapojila do rozdávania Prípitku manželskej vernosti. Každý večer sme boli spojení s ďalšími skupinami, dokonca i z okolitých štátov, a pretekali sme sa v tom, kto odovzdá viac tohto tzv. „predpožehnania rev. Muna". Ak sa nenaplnil plánovaný počet udelených požehnaní, naposledy to myslím bolo pre 360 miliónov párov, zarátajú sa do tohto počtu aj osoby, ktorým sa tento prípitok odovzdal. Takže „predpožehnanie" sa vlastne v štatistike mení na požehnanie.

Ľudia v komunite majú svoj režim, ktorý dodržiavajú. Ráno sa všetci zhromaždia pred fotografiou „pravých rodičov", ktorej sa viackrát poklonia. Munisti túto fotografiu nosia všade so sebou a pred každou činnosťou sa na ňu sústreďujú. Po tomto vzdaní úcty manželom Munovcom nasleduje modlitba a čítanie niektorého z Munových prejavov. Potom sú raňajky. Členovia bývajú oddelene - bratia zvlášť a sestry zvlášť. Panuje tam veľmi prísna morálka. Každý čaká na výber svojho životného partnera (väčšinou z iného štátu). Tí, čo už partnera majú, sú v dvoj- až trojročnej lehote, počas ktorej musia partneri žiť oddelene. Až po jej uplynutí môžu spolu normálne žiť ako manželský pár. Ak si nejaký voľný čas ušetria, členovia komunity ich opäť vedú k tomu, aby ho trávili nad otvorenými stránkami Princípu. A to sa aj bez reptania deje.

 

Z viacerých príčin je odchod zo sekty skôr zriedkavosťou. Ak sa ale niekto, ako napríklad ty, rozhodne opustiť rady „vyvolených", s akými pocitmi musí zápasiť?

Napriek tomu, že som medzi munovcami nebola dlho, približne pol roka, „stihla" som toho veľa. Pre moju otvorenú a zhovorčivú povahu som bola pre nich šťastným úlovkom. Za ten čas som absolvovala výber partnera, zúčastnila som sa na rôznych „cirkevných" akciách, niekoľkokrát som navštívila byt „full time" členov. Možno preto, že ma munisti až tak dlho neovplyvňovali a nemanipulovali so mnou, stačil dôvernejší rozhovor s mojimi známymi (našťastie tesne pred plánovaným odchodom na „požehnanie") a pochopila som, kde som bola a kam som sa to vlastne rútila. Ďalším popudom odísť bolo, keď som mala možnosť vidieť fotografie, ktoré zachytili blahobyt, v akom rev. Mun žije. Každému svojmu dieťaťu vystrojil tri svadby (podľa kórejskej a munovskej tradície a civilnú) s bohato naloženými stolmi, drahými šatami. Takto žije mesiáš, ktorý chce pomôcť ľudstvu? Stále som počúvala, ako sa zasadzuje za svetový mier: založil automobilku, baletný súbor, zbrojársky podnik, redakciu novín atď. Ale veď to sú inštitúcie produkujúce peniaze a propagujúce organizáciu, na ktorej čele stojí on sám. Napriek tomu, že som sa viackrát pýtala, nikto mi nevedel povedať, či dal postaviť napríklad nemocnicu, či poukázal peniaze na humanitu, alebo inak pomáha sociálne slabším ľuďom. Videla som, ako skromne žijú jeho prívrženci. Kam sa tie peniaze teda podeli? To napokon vyústilo do môjho rozhodnutia odísť. Nebolo to ťažké. Ťažké však boli výčitky svedomia, ktoré ma prenasledovali. Munisti totiž svojim členom vštepia presvedčenie, že ak niekto spoznal Princíp, a napriek tomu od nich odíde, bude vydaný napospas Satanovi, pretože vraj opustili mesiáša. Ani po dlhom čase od môjho odchodu z Cirkvi zjednotenia som sa úplne tohto strachu nezbavila...

Človek by neveril, čo všetko sa za ten rok, čo som „na slobode", zmenilo. Zrazu som prestala svet vnímať čiernobielo, netriedim ľudí na našich - dobrých a tých „zo sveta" - zlých. Začala som sa na život dívať reálne a naplno, bez ružových okuliarov, ktoré nám každodenne rev. Mun a jeho stúpenci nasadzovali. Avšak na povrch vyplávali staré problémy, ku ktorým sa pridali problémy nové. Stále som si ešte nevedela predstaviť, čo ďalej. Doľahla na mňa veľká prázdnota, ktorá trvala niekoľko mesiacov. Opustila som partiu ľudí, s ktorými som trávila všetok čas a pre ktorých som zanevrela na všetkých dovtedajších priateľov a rodinu. A to sa tak ľahko a rýchlo napraviť nedá. Mojím veľkým šťastím však bolo, že som neodišla zo zamestnania, mala som preto aké-také financie, ale čo je hlavné, celkom som nestratila rodinné zázemie a pár dobrých priateľov. Mnohí z tých, ktorí zakotvili v nejakej sekte, o to všetko vinou ideológie pohlcujúcej postupne celého človeka, prišli. Pre toho, kto opustí sektu, sú tieto „svetské" putá, ako ich sekta nazýva, veľmi dôležité.

 

Čo by podľa teba mohlo týmto ľuďom pomôcť?

Ja som až po roku nabrala odvahu hovoriť s ľuďmi o mojej sektárskej skúsenosti. Vlastne som na to ani nemala príležitosť. Mám taký pocit, že sa spoločnosť, ale ani kresťania, o tento závažný problém dostatočne nezaujímajú. Mali by byť voči týmto ľuďom otvorenejší, pretože oni sú vlastne obeťami. Nemali by sa báť pomenovať veci pravými pojmami. Medzi ľuďmi ešte stále panuje názor, že čo je za mojím prahom, to sa ma netýka. No dnešný svet a uponáhľaný spôsob života doslova vrhá hľadajúcich do pazúrov siekt. Dodnes neviem, ako som mohla byť taká naivná, že som munistom naletela. Možno viac ako naivná som bola nešťastná a opustená a hľadala som spoločnosť, akúkoľvek, len aby som nebola osamotená. A takýchto ľudí chodí po našich uliciach veľa. Veľmi ľahko uveria krásnej vízii, ktorá sa im naservíruje. Avšak prebudenie do reality a vytriezvenie z opojného ružového sna je vždy veľmi ťažké. Tak akosi to bolo aj v mojom prípade. Preto som bola úprimne rada, bez nadsadenia, že som sa dopočula o vašom časopise a o odborníkoch, ktorých občas pozývate na prednášky. Robíte to veľmi dobre, škoda len, že o vašom časopise málokto vie. Mal by sa dostať do farností, cirkevných zborov, ale i všade tam, kde sa stretáva mládež. Tá je v tomto smere najviac zraniteľná. Myslím si, že tradičné kresťanské cirkvi by v tomto mali Rozmeru podať pomocnú ruku.

Takisto médiá by mali vhodnou informovanosťou v tejto oblasti zohrať pozitívnu úlohu. Avšak nijaké médium nenahradí priamy ľudský kontakt. Ja som sa po celý ten čas snažila nájsť podobne postihnutých ľudí. Márne. Bolo by nanajvýš potrebné, ak by sa niekomu podarilo založiť združenie bývalých členov siekt, nemuseli by pritom byť z tej istej sekty, ktorí by sa o svoje skúsenosti mohli navzájom podeliť. Uľahčilo by to mnohým z nich návrat do normálnej spoločnosti. Som rada, že som v Rozmere dostala priestor a dúfam, že aj toto moje svedectvo pomôže práve tým, ktorí najviac potrebujú „otvoriť oči".

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Edičná poznámka:

Aktérka rozhovoru si priala zostať v anonymite. Redakcia jej rozhodnutie rešpektuje.