Myslím si, že väčšina z Vás mi dá za pravdu, keď poviem, že fenomén novej religiozity je dnes viac ako aktuálny. Ľudia, ktorí sa prestali nadchýnať výdobytkami vedecko-technickej revolúcie, alebo sa necítia vo svojej koži v tej-ktorej inštitúcii, začínajú svoje očakávania vkladať do rozmanitých alternatívnych foriem stojacich v opozícii k tradičným hodnotám. V náboženskej sfére sme svedkami nebývalého duchovného trieštenia. Stále sa množia nové kulty hlásajúce vždy „svetovo objavné" teórie. Sekty a rôzni tzv. novátori tu boli odjakživa. Dnes však ako keby sa svet každým dňom zmenšoval. Jednotlivé náboženstvá, ale i rozmanité protichodné duchovné smery a hnutia sa navzájom ovplyvňujú s nebývalou intenzitou. Nie každý je schopný sa s týmto fenoménom vyrovnať.

Chcel by som v tejto súvislosti upozorniť na dva nezdravé extrémy, ku ktorým sa kresťania zvyknú uchyľovať. Prvým extrémom je fanatizmus sprevádzaný akýmisi chorobnými príznakmi, ktoré by sme mohli nazvať duchovným stihomamom. Ľudia s takto vyhroteným postojom vo všetkom a v každom, čo im je len trocha podozrivý, vidia Zlého; v lepšom prípade aspoň nejakého zakukleného slobodomurára. Nezriedka iba letmo „pričuchli" k problematike náboženských kultov, ale ich ostražitosť a bojovnosť nemá medze. Je to paradox, ale ich neschopnosť rozlišovať a s tým súvisiaca prehnaná „pravovernosť" sa často podobá fanatickým prejavom práve tých, proti ktorým bojujú - sektárov.

Druhým, protichodným extrémom je ľahostajnosť. Možno by sme boli prekvapení, koľkí kresťania dnes zastávajú názor, že je jedno, čomu a komu človek verí, hlavne nech „dobre žije". Odvolávajú sa na pluralitu a slobodu vyznania, ale pritom (často z pohodlnosti a falošnej tolerantnosti) hrubo prehliadajú mnohé výstražné prejavy deštrukčných kultov. A to ani zďaleka nemám na mysli iba tie najvypuklejšie - hromadné samovraždy, sexuálna zvrátenosť, rozpady rodín, kriminalita, daňové úniky, priemyselná špionáž, prísne doktrinálna a škodlivo oklieštená výchova detí a pod. Ako keby si títo ľudia nechceli uvedomiť priamu súvislosť medzi vierou a životom. Alebo azda nie sú hrdí na to, že prijali jedinečnú, ničím nenahraditeľnú Kristovu radostnú blahozvesť a nahovárajú si, že sú „nad vecou"?

Fanatizmus ani ľahostajnosť nie je správny, a najmä nie adekvátny spôsob, ako sa postaviť k problému, ktorý dnes predstavujú novodobé sekty. Boli by sme preto radi, ak by sa aj pričinením našej redakcie našlo na Slovensku čo najviac takých ľudí, ktorí by sa vyzbrojení láskou, vierou a nádejou (i triezvym rozumom a nevyhnutnou dávkou poznania) v tomto duchovnom boji s rozhodnosťou postavili na stranu toho, kto o sebe pred dvetisíc rokmi vyhlásil: „Ja som cesta, pravda a život."