Ministerstvo tento značne diskutabilný krok odôvodňuje tvrdením, že projekt ako jedna z protistresových a relaxačných metód môže žiakom pomôcť, čo bude mať údajne pozitívny vplyv na celý vyučovací proces. Zároveň jeho predstavitelia striktne odmietajú akúkoľvek spojitosť tohto systému telesných cvičení s konkrétnym náboženským pozadím. Veľmi dobre totiž vedia, že ak by sa preukázala súvislosť medzi jogovým systémom vypracovaným zakladateľom spoločnosti JDŽ svámi Mahéšvaránandom (ale i učením a praxou JDŽ) na jednej strane a medzi hinduistickým náboženstvom a kultickými praktikami na druhej strane, iba s ťažkosťami by čelili obvineniu z porušenia zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví, ktorý povoľuje pôsobiť v školách výhradne registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam.

Reakcia však na seba nenechala dlho čakať. Koncom októbra proti tomuto zámeru, ale i proti postupu, akým sa realizuje, takmer súčasne a veľmi dôrazne protestovali predstavitelia Konferencie biskupov Slovenska a Ekumenickej rady cirkví v SR, ako aj ďalšie inštitúcie, z ktorých spomeniem najmä Ekumenickú spoločnosť pre štúdium siekt (jej stanovisko k tejto kauze uverejňujeme v plnom znení na str. 2), ale aj Centrum ochrany proti sektám. V ich stanoviskách sa konštatuje, že utajovanie celého projektu pred verejnosťou bolo zámerné a nesprávne, výber psychologicko-pedagogickej metódy určenej na skvalitnenie vyučovacieho procesu bol uskutočnený jednostranne a subjektívne, resp. nebol žiadny (!) a napokon - a to je najpodstatnejšie -, že na základe odborných a objektívnych analýz domácich i zahraničných odborníkov na problematiku náboženských kultov a nových duchovných smerov, ako aj na základe osobných svedectiev, sú veľmi oprávnené pochybnosti, či projekt R.A.S.T., ktorý sa má čo nevidieť realizovať na našich školách, je skutočne nábožensky neutrálny, ako sa to vo vyhlásení ministerstva tak dôrazne proklamuje.

Odpoveďou na už vopred očakávaný „úder" zo strany cirkví a na odbornú kritiku spomínaných špecializovaných združení bola a je stále pretrvávajúca až nápadne zinscenovaná mediálna kampaň proti „spiatočníckej cirkvi, ktorá sa bojí všetkého nového, bojí sa otvoriť voči novému poznaniu", kampaň voči cirkvi, „v ktorej sa zase raz ozval duch stredovekých inkvizičných praktík". Podobných reakcií sa v našej tlači objavilo viacero, iba kde-tu sa z času na čas vyskytol opačný názor brániaci postoje KBS a ERC. Z obžalovaného sa razom stal sudca a zo žalobcu obžalovaný v duchu overeného hesla „Najlepšia obrana je útok". Nápadné však je, že v spomenutých reakciách sa nikto nezmienil o samotnej spoločnosti JDŽ, o autokratívnej osobe svámi Mahéšvaránandu ani o jeho žiakoch silne od neho závislých, zmanipulovaných a pod. Cirkev - či už katolícka alebo evanjelická - sa pre týchto „zástancov duchovného pokroku" stala spiatočnícka až fanatická; podobne ju označovali aj strážcovia totalitného komunistického systému. (Táto zhoda myslenia je iba náhodná, alebo má spoločné korene?!) Niekedy stačí naozaj málo, aby sa človek mohol z duše posťažovať (samozrejme na kresťanov a na cirkev) a prejaviť tak svoju skutočnú orientáciu...

Treba však položiť pre niekoho možno nepríjemnú otázku: Čí je to zámer, že sa diskusia v médiách uberá úplne iným smerom, než by sa mala uberať? Často počuť jednostranné argumenty, že cirkev je proti joge iba na Slovensku, že už v roku 1968 Kongregácia pre vieroučné záležitosti zaradila jogu medzi techniky, ktoré katolíci môžu používať vo svojej duchovnej praxi; že joga sa v našom školskom systéme začala vyučovať už v bývalom Československu v roku 1958 a do škôl 1. a 2. stupňa sa na základe dobrovoľnosti zaviedla aj v 80. rokoch; že sa všade v Európe organizujú kurzy jogy, dokonca aj pre rehoľníkov či kňazov atď. O týchto argumentoch sa dá ťažko diskutovať, lebo sú jednoznačne účelovo vytrhnuté zo svojho kontextu. Ale aj keby sme na okamih pripustili ich racionálnosť a čiastočnú opodstatnenosť, ktorá by sa iste dala v ďalšej diskusii vyvrátiť, treba zároveň dodať, že diskusiu o tomto konkrétnom probléme zavádzajú do slepej uličky. Veď koreň sporu predsa nespočíva v tom, či cirkev hathajogu (tzv. telesnú jogu) odmieta alebo schvaľuje, či je proti nej nespravodlivo zaujatá alebo ju oprávnene odmieta ako niečo pre kresťana cudzorodé a neprijateľné, čo sa navyše nedá odčleniť od vlastnej duchovnej prapodstaty. Podstata sporu spočíva v tom, že podľa mnohých overených indícií sa predstavitelia jednotlivých cirkví, ale aj odborníci, dokonca i niektorí skúsení jogíni (!) právom domnievajú, že realizácia tohto konkrétneho projektu - za ktorým sa skrýva spoločnosť JDŽ - môže a pravdepodobne aj bude viesť k negatívnemu duchovnému ovplyvňovaniu a zneužívaniu či skrytej psychickej manipulácii a naše školopovinné deti privedie iba k otrockej závislosti od niekoho, kto sa v zmysle východnej náboženskej tradície považuje za „Božské svetlo", „Svetlo vedomia", za „stav Najvyššieho poznania, aké len možno dosiahnuť" (citované z knihy svámi Mahéšvaránandu Moje poslanie, str. 33). Mahéšvaránanda síce o sebe takto otvorene pred nezasvätenými priamo nehovorí, ale zato jeho žiaci ho tak bezvýhradne až fanaticky slepo prijímajú! (Pozri svedectvo I. Jírovej, ktorá bola jedenásť rokov žiačkou svámi Mahéšvaránandu; prinášame ho na str. 6 až 8).

Na Slovensku pôsobí čoraz viac náboženských skupín, ktoré sa odvolávajú na jogu, alebo sa priamo prezentujú ako vedecké metódy a popierajú svoju náboženskú podstatu (zrejme si dobre uvedomujú, že takouto taktikou ľahšie oslovia pragmaticky zmýšľajúcich ľudí Západu). No smutné je, že už dnes je u nás mnoho ľudí, čo na vlastnej koži skúsili, že realita je úplne iná. Boli okradnutí o to najcennejšie - o seba samého - prišli o svoju identitu, prestali racionálne myslieť a často i konať. (V Rozmere sme už podobné osobné svedectvá uverejnili.) Podľa slov PhDr. Zdeňka Vojtíška, jedného z popredných českých odborníkov, predstaviteľa českej Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov „predstavuje Mahéšvaránandovo posolstvo typický guruizmus, s ktorým máme na Západe i výrazné negatívne skúsenosti." Ďalej si Dr. Vojtíšek kladie otázku: „Odlišuje sa naozaj Mahéšvaránanda od iných duchovných vodcov typu Šrí Činmoja, Bhagwana Rajneesha, Šrí Matadží Nirmaly Dévi (predstaviteľka Sahadža jogy), Maharishiho Mahesh Yogiho (vedúca osobnosť TM) či ďalších „guru v adidaskách"? Prečo sa JDŽ netvári jasne ako náboženstvo, ako to robia napríklad oddaní Krišnu? Alebo je to tak, že sa Mahéšvaránanda odlišuje od ostatných guru predovšetkým tým, že jeho nasledovníci majú výborne zvládnuté techniky pre styk s verejnosťou? Medzináboženské dialógy, ktoré Mahéšvaránanda absolvoval, by tomu nasvedčovali" (Dingir č. 1/1999). Na inom mieste Dr. Vojtíšek dodáva: „Atmosféra Mahéšvaránandových seminárov a akcií v Střílkách (stredisko JDŽ v ČR) je povestná duchom nenápadnej, ale zato účinnej manipulácie smerom k oddanosti tejto duchovnej osobnosti." Na ilustráciu uvádza i príklad jedného z popredných českých znalcov jogy RNDr. Václava Zdražilu, ktorý sa zúčastnil na niekoľkých akciách svámiho Mahéšvaránandu, okrem iného aj na 14-dennom seminári v Ostrave: „Nákazlivej atmosfére závislosti podliehali aj tí, čo na takéto podujatie prišli iba po prvýkrát. Už v prvý deň sa mi zverovali so svojimi výhradami k obradom a špecificky náboženskému poňatiu seminára, na tretí deň však sami požiadali o osobnú mantru a boli nadšení (hinduistickým) obradom zasvätenia."

„Tanec na hranici zdanlivo sekulárnej hathajogy a výrazne náboženskej bhaktijogy je typický pre hlavnú organizáciu Mahéšvaránandových žiakov, už spomenutú JDŽ" - pokračuje vo svojom príspevku Dr. Vojtíšek. „Táto spoločnosť sa na jednej strane usiluje o zavedenie svojho systému jogy do všetkých stupňov škôl, vrátane materských (...) na druhej strane však si len ťažko možno predstaviť, že na nábožensky neutrálnych českých školách by sa vyučoval systém, ktorého základom je náboženské vedenie Mahéšvaránandom ako indickým duchovným učiteľom." (To isté platí aj o slovenských školách - pozn. red.) Tieto slová ilustruje opäť skúsenosťou Dr. Zdražilu z augusta 1992: „Na medzinárodnom seminári v Ostrave nevládla atmosféra otvorenosti a slobody. Mohol by som to doložiť početnými príkladmi, uvediem však iba tento: Jeden z účastníkov (povolaním učiteľ) dal návrh, aby zo seminára zaslali žiadosť ministrovi školstva, v ktorom by sa systém Joga v dennom živote zaviedol do učebných plánov škôl všetkých typov. Nasledoval nadšený súhlas. Neozvala sa jediná pripomienka alebo pochybnosť. V sále stál veľký oltár s obrazmi guru a horiacou sviecou. Ráno prebehla hodinová meditácia na osobné mantry. Z času na čas sa ozval spev bhadžanov - indických duchovných piesní spievaných v hindčine (resp. v sanskrite). Riaditeľka seminára napísala emotívny sprievodný list ministrovi a pripojila k nemu 13 hárkov s 572 podpismi. Nikto neuvažoval nad tým, aký ohlas môže spôsobiť prijatie ich žiadosti. Ako by na to reagovali stúpenci iných jogových smerov, kresťania, židia, ateisti. Guru Mahéšvaránanda, ktorý celých štrnásť dní bdel nad každou maličkosťou, dal celej akcii voľný priebeh..."

Napokon, nie sú to iba kresťania, čo vyjadrujú svoje obavy z realizácie projektu R.A.S.T. Aj RNDr. Václava Zdražilu sotvakto môže obviniť z konfesionálnej zaujatosti či rivality. Nehlási sa ku konkrétnemu náboženstvu (ani ku kresťanstvu), dokonca má k hathajoge v podstate kladný vzťah. To sa však nedá povedať o jeho postoji k jogovému systému a k praxi spoločnosti JDŽ, ako aj ku guru svámi Mahéšvaránandovi. V správe, ktorú v roku 1997 vypracoval pre MŠMT ČR ako člen expertnej skupiny poradcov pre posudzovanie duchovných, bojových a rehabilitačných smerov, ktoré svoju činnosť spájajú s telesnými cvičeniami a jogou, jednoznačne systém JDŽ ako vhodný pre školskú mládež neodporúča a má k nemu i dôrazné a konkrétne výhrady. Citujem zo znenia dokumentu, ktorý nám Dr. Zdražila zaslal:

„Český zväz JDŽ reprezentuje skôr orientálne chápanie jogy, ktoré sa od ostatných českých jogových organizácií, pôsobiacich v ČR, odlišuje najmä: 1. dominantným postavením svojho tvorcu, indického guru svámi Mahéšvaránandu a z toho vyplývajúcou odlišnosťou vnútornej atmosféry a spôsobu komunikácie; 2. jogovou praxou, kladúcou zvýšený dôraz na náboženské a rituálne prvky; 3. tým, že praktizuje meditáciu guru mantry (s požehnaním udeľovanej aj neplnoletým osobám), čo vedie k porušeniu rovnováhy vzťahov medzi guru a členmi organizácie, ktorí sú mu nesmierne oddaní, prejavujú mu zbožnú úctu a možno povedať, že sa stávajú od neho závislí; 4. sústavnou intenzívnou snahou o rozšírenie členskej základne najmä z radov detí a mládeže a snahou o preniknutie do oblasti školstva.

Jogová prax JDŽ vychádza z telesných cvičení hathajogy. V jej rámci sa uskutočňujú dychové (pránájáma) a relaxačné (joganidra) cvičenia. Avšak zaraďujú sa do nej i prvky náboženské a rituálne. Do cvičebných jednotiek sa vkladajú spevy indických duchovných piesní (bhadžany). Významnú súčasť jogovej praxe tvoria satsangy, čo môžeme voľne preložiť ako „prebývanie pri nohách Majstra". V ich ponímaní sú to formálne stretnutia žiakov so svojím guru, popretkávané spevmi bhadžanov a príhovormi Majstra. Z objektívneho hľadiska je najproblematickejšou súčasťou jogovej praxe JDŽ meditácia. Medituje sa spravidla v súvislosti s mantrou. Mantra je posvätná slabika, slovo alebo veta. Pomocou nej sa rozvíjajú duchovné sily. V systéme JDŽ je zavedená prax guru mantier (dikša mantra; dikša = zasvätenie), ktorú udeľuje guru Mahéšvaránanda svojim žiakom spoločne s požehnaním. Meditácia s guru mantrou býva spojená s premietaním predstavy najvyššej dokonalosti osoby guru. Udelením a prijatím guru mantry sa upravuje vzťah medzi guru a jeho žiakom. Guru sa zaväzuje, že žiaka povedie na jeho duchovnej ceste až k cieľu. Žiak prijíma Majstra raz a navždy a zaväzuje sa mu hlbokou oddanosťou. Opakovanie mantry (džapa) je hlasné, tiché alebo len v predstavách, až konečne automaticky opakovanú mantru prevezme sama myseľ (adžapa). Pri opakovaní mantry sa väčšinou používa mála, čo je indická obdoba ruženca.

Svámi Mahéšvaránanda je zakladateľom, tvorcom a vedúcou osobnosťou uceleného systému JDŽ. Za 25 rokov jeho činnosti v Európe sa mu podarilo tento systém rozšíriť do viacerých európskych štátov. Získal i menšie skupiny priaznivcov v USA, Austrálii i na Novom Zélande. V úsilí rozširovať členskú základňu a prenikať do oblasti školstva v ČR JDŽ predbieha všetky ostatné české jogové organizácie. Vytvorila si pre to tie najlepšie podmienky. Vďaka štedrosti svojich členov (niektorých na významných miestach v štátnej správe či v akademických kruhoch) disponuje v súčasnosti vlastným jogovým centrom v Prahe a rozsiahlym zámockým areálom v Střílkach pri Kroměříži, kde zriadili nadáciu Živoucí světlo Maháprabhudíp satsang. V obidvoch týchto strediskách po celý rok prebiehajú cvičebné a vzdelávacie činnosti organizácie. Konajú sa tu prednášky, semináre, ako aj dlhodobé pobyty detí a mládeže. Už v auguste 1992 počas medzinárodného seminára v Ostrave, na ktorom som sa zúčastnil, mi svámi Mahéšvaránanda povedal, že je pripravený vypracovať pre všetky stupne našich škôl ucelený výchovný program, ktorý by vychádzal z jeho systému JDŽ. O niekoľko dní skutočne žiadosť adresovanú ministrovi školstva ČR odoslali, aby bol systém JDŽ zavedený do učebných osnov na všetkých stupňoch škôl. V decembri 1996 sa obrátil český zväz JDŽ na MŠMT ČR so žiadosťou, aby ich ministerstvo poverilo zriadením vzdelávacieho strediska pre inštruktorov jogy v zámockom areáli v Střílkach.

Začiatkom roku 1998 zorganizovala spoločnosť JDŽ medzinárodnú konferenciu Joga v praxi pedagóga. Uskutočnila sa síce na akademickej pôde Pedagogickej fakulty Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach, no jej zmyslom nebolo poctivo sa zaoberať otázkou, ako by mohla tisícročná východná kultúra prispieť k riešeniu našich aktuálnych problémov a ku skvalitneniu pedagogickej praxe v našom školstve. Jej jediným zmyslom bola popularizácia a zdanlivé vedecké zdôvodnenie jedného problematického jogového systému, ktorý vo svojich dôsledkoch vedie od slobody k závislosti a od demokracie k autokracii.

Nemožno očakávať, že sa proti praxi JDŽ ohradia ostatné jogové organizácie, lebo príslušníci JDŽ sú často i členmi týchto jogových skupín a niektorí z nich sú dokonca členmi ich riadiacich orgánov. Skôr môžeme očakávať, že sa budú stále častejšie ozývať protesty rodičov, ktorých deti budú v školách viesť k neželaným a neprijateľným náboženským praktikám. Napokon, prvú takúto sťažnosť už Ministerstvo školstva ČR v súčasnosti rieši..."

Toľko z odbornej správy Dr. Václava Zdražilu.

Podľa našich informácií pokus spoločnosti JDŽ preniknúť prostredníctvom školského systému na masovej úrovni do vedomia žiakov, a tým aj verejnosti, nie je ojedinelý iba u nás či v ČR. Podobné snahy táto spoločnosť údajne vyvíjala napríklad i v Rakúsku, no neúspešne. Naše ministerstvo sa však tvrdošijne bráni tým, že tieto „kuvičie hlasy" (odmietavé stanoviská podľa nich iba „takzvaných" odborníkov či „samozvaných" laikov) sú zatiaľ neopodstatnené, pretože sa joga v školách de facto neučí (pardon - necvičí) a niet preto čo kritizovať a hodnotiť. Pedagógovia sa však už na tento účel od januára 2000 školia v kurzoch, rozplánovaných na dva roky a toto školenie údajne vo výške až 20% všetkých prevádzkových nákladov spolufinancuje JDŽ. (Asi je to pre túto spoločnosť napriek značným finančným stratám veľmi výhodná investícia...) Niektorí známi cvičitelia jogy však upozorňujú, že cvičiteľom jogy môže byť iba skúsený a niekoľkoročnou praxou overený jogín, nie napochytro vycvičený absolvent akéhosi „rýchlokurzu". Joga sa podľa nich nemá cvičiť na masovej úrovni ako nácvik spartakiády, lebo to vedie iba k jej deformácii a nežiaducim následkom (!). Ja sa obávam, že ak sa preukážu na našich školopovinných deťoch prvé konkrétne následky tohto prinajmenej nepremysleného kroku, nebude zrazu človeka, ktorý tento zbytočný požiar uhasí. Alebo sa azda na to podujme samotný pán minister so svojimi nezištnými poradcami, múdrejšími nad múdrych, čo nechcú počuť hlasy tých, ktorí sa jogou zaoberali dlhé roky a poučili sa na vlastnom živote?

 

Citáty z materiálov spoločnosti Joga v dennom živote:

Tu uvádzame citáty z časopisu Joga v dennom živote (č. 2/1992), ktorý vydali žiaci svámi Mahéšvaránandu pôsobiaci na Slovensku. Citácie uvádzame bez komentára. Ponecháme úsudku čitateľa, či sú alebo nie sú nábožensky neutrálne:

 

„V určený čas sa (svámi Mádhavánanda - duchovný učiteľ svámi Mahéšvaránandu - pozn. red.) stretol so svojím duchovným učiteľom Majstrom Mahábrabhudžím a spoznal v ňom svojho milovaného Boha, Pána Krišnu. Šrí Mahábrabhudží mu požehnal slovami: ,Ja som tvoj Išta dévata, spomeň si na sľub, ktorý som ti dal‘" (podľa knihy Líla ambrit - Nesmrteľná Božská hra).

 

„Odpusť, svamidží, nikdy som nemal guru, ale od detstva som si túžobne prial cvičiť jogu a dosiahnuť samádhí (tranz, vytrženie, vnútorné pohrúženie, zameranie mysle na Božstvo - pozn. red.). Často som si sadol a meditoval niekde osamote na ÓM (známa jogínska zvuková vibrácia, transcendentálna slabika, ktorá v preklade znamená „Ó, môj Pane" - pozn. red.). Asi pred troma rokmi som zažil svoju prvú skúsenosť, keď sa energia prány a ápany spojila a stúpala chrbticovým stĺpcom nahor. Túžil som tento zážitok opakovať, cvičil som stále intenzívnejšie, až som jedného dňa naraz stratil vedomie tela. Chvíľu bolo všetko naprosto temné, a potom som zažil intenzívne svetlo, ktoré trvalo vyše hodiny. (...) V mojom samádhi vídam opakovane nejakého svätca, ale neviem, kto to je, či je to Ráma (vtelenie boha Krišnu - pozn. red.), alebo nejaký svätý."

 

„Môžem ti povedať niečo z tvojho minulého života: ty i ja sme boli guru-bratia, teda obaja žiaci Maháprabhudžího. Bol si jogínom, jogovú silu si dostal od neho a tieto sily sa v tomto živote znova prebudili" (dva výňatky z knihy Živoucí světlo od svámiho Mádhavánandu).

 

„Bez primeranej osobnej prípravy nemôže človek pochopiť a odkryť pravdy obsiahnuté v Upanišádach alebo vo Védante (tradičná védska literatúra, z ktorej čerpá hinduizmus i joga - pozn. red.) (...) Cieľom života je uskutočnenie Božstva v človeku. Veda jogy ukazuje cestu. (...) Uskutočnenie seba samého, to nie je stav neexistencie alebo čírej prázdnoty. Je tu a nie je. Nie je ničím, čo by sa malo dosahovať znova. Nie je potrebné, aby ste dospeli k Átmanovi, čiže dosahovali zvrchované božské Ja. Vy sami ste Átman. (...) Zvrchované božské Ja sa dá docieliť metódou priamej vízie alebo intuície, i keď nie je možné ho poznať normálnymi rozumovými metódami" (výroky z 12 Šivánandových epištol).

 

„Sledovanie učenia JDŽ vedie k rozvoju telesného a duševného zdravia, k duchovnému vývoju a mnohostrannému rozvíjaniu skrytých schopností (okultných siddhi? - pozn. red.) a vytvára ochranu proti stresu" (citát z obálky časopisu).

 

„Si na správnej ceste a poznal si svoj cieľ, ale ešte si ho neuskutočnil. Svojimi kladnými myšlienkami, meditáciou, mantrou, oddanosťou a milosťou Gurudévu (guru - pozn. red.) svoj cieľ raz dosiahneš. (...) Átman sa spojí s kozmickým Ja a splynie s ním. Ale to je možné iba milosťou Guru. On je bránou k oslobodeniu" (úryvok z rozhovoru so svámi Mahéšvaránandom).

 

„Satsang sa začína vonku. Pod stromami, pár krokov od rieky, na tráve ešte zelenej. Oranžový bod uprostred kruhu ľudských tiel (t.j. svámi Mahéšvaránanda - pozn. red.) magicky priťahuje všetky pohľady. Magnet pre duše. A neprekáža, že blízko hrmocú pražské električky. (...) Stačí zavrieť oči a cítime dotyk všeobjímajúcej lásky. Vnútorné pohladenie. (...) Spomínaný pražský seminár mal názov Joga je umenie naplniť zmysel života. (Teda už nejde iba o telesné cvičenie? - pozn. red.) Tak kúsok po kúsku odhaľujeme cestu tohto naplnenia a silu čerpáme zo svetla podobných stretnutí. Stačí zavrieť oči..." (zo spomienky žiačky svámi Mahéšvaránandu na stretnutie so svojím guru).