Fenomén, s ktorým sa musí rátať

Začiatky charizmatického hnutia ako samostatného prúdu v kresťanstve spadajú do obdobia okolo roku 1960 (USA). Po tom, čo sa pomerne rýchlo šírilo v protestantských cirkvách, zasiahlo v roku 1967 aj Rímskokatolícku cirkev. Azda iba s výnimkou Pravoslávnej cirkvi je dnes charizmatické hnutie prítomné vo všetkých kresťanských cirkvách a denomináciách po celom svete. Má rôzne organizačné podoby, od naddenominačných zoskupení a sietí až po samostatné slobodné cirkvi. Rozpoznávacím znakom je dôraz na tzv. „krst Duchom Svätým" a s ním spojené prijatie daru glosolálie alebo ďalších duchovných darov tak, ako o tom píše apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 12 a 14). Rozličné skupiny v rámci tohto hnutia spája nádej na obnovu cirkvi a kresťanstva, ktorú sprevádzajú evanjelizačné a misijné aktivity. Všetko toto je, podľa týchto hnutí, znakom nového vyliatia Ducha. Spočiatku sa hnutie označovalo výrazom neopentekostálne alebo novoletničné. Už po roku 1960 sa však tieto skupiny vo svojich publikáciách označujú ako charizmatické. Popritom prevládajú označenia ako Hnutie obnovy v Duchu Svätom, Duchovná obnova zborov, alebo Obnova (Renewal, Erneuerung).

Charizmatické hnutie zdôrazňuje skúsenosť Ducha Svätého ako moci (v intenciách pavlovského pojmu dynamis). Mať vzťah s Bohom tu znamená Božie pôsobenie na celom človeku, ktoré má byť aj fyzicky citeľné vo všetkých oblastiach jeho života (naplnenie Duchom, glosolália, uzdravovanie, vyslobodenie, intuitívne poznanie a proroctvo). Duchovný rozmer života kresťana a jeho spoločenstva prestáva byť iba predmetom viery a stáva sa prežitou skutočnosťou. To sa deje pri charizmatických bohoslužbách, konferenciách, kurzoch, modlitbových zhromaždeniach a pri pastorálnej starostlivosti. Týmto charizmatické hnutie so sebou prináša nový potenciál smerujúci k zásadným zmenám chápania kresťanskej viery v cirkvách. V dôsledku toho sa charizmatickí kresťania dostávajú do konfliktu so svojím kresťanským okolím a napriek deklarovanému zámeru zostať v pôvodnej cirkvi a pôsobiť v nej obnovenie, mnohí odchádzajú a zakladajú samostatné skupiny. Tradičné i liberálne prúdy v cirkvi vyčítajú charizmatikom ich preceňovanie osobného rozhodnutia a prehnanú emocionálnosť. Evanjelikálne cirkvi a prúdy im vyčítajú letničné učenie, od ktorého sa Evanjelická aliancia dištancovala tzv. Berlínskym vyhlásením. (V tomto dokumente z 15. 9. 1909 odsudzujú zástupcovia Evanjelickej aliancie a Gnadauerského spolku Letničné hnutie a vyčítajú mu, že duch v ňom pôsobiaci je „duch zdola". Odmietajú predovšetkým učenie o „čistom srdci" a s ním spojené očakávanie, že už na zemi človek môže dosiahnuť stav bezhriešnosti, a vyhlasujú: „Neočakávame nové letnice, očakávame druhý príchod Pánov!")

Napriek svojej jednostrannosti a svojvôli niektorých vodcov však vedenia mnohých veľkých cirkví charizmatické hnutie hodnotia pozitívne. Významný teológ a misionár, reformovaný farár, niekdajší biskup Cirkvi južnej Indie a predstaviteľ Svetovej rady cirkví Lesslie Newbigin už v roku 1953 povedal, že sú tri spôsoby, ako možno chápať cirkev: katolícky, protestantský a letničný alebo charizmatický. Podľa tohto tretieho prúdu cirkev nie je ustanovená apoštolským nariadením (katolícky pohľad), ani apoštolskou zvesťou (protestantský pohľad), ale Duchom Svätým, ako „skutočne prežitá a prijatá realita". Newbigin ďalej tvrdil, že charizmatické hnutie so svojím dôrazom na dary Ducha musí ekumenické hnutie rešpektovať, pričom je potrebné vstúpiť do dialógu s jeho predstaviteľmi: „Musíme priznať, že bez nich nemôžeme dôjsť k dokonalosti."

Hoci - ako sme už spomenuli - pôvodne charizmatické hnutia mali v úmysle spôsobiť obnovenie cirkvi zvnútra, dnes je v protestantských cirkvách veľmi vzácnou výnimkou, keď sa podarí nájsť charizmatickú skupinu integrovanú do niektorej tradičnej cirkvi. Avšak inak je to v Rímskokatolíckej cirkvi.

 

Rímskokatolícka cirkev

Aj keď došlo k početnému odlivu najmä mladých katolíkov do nezávislých charizmatických spoločenstiev, predsa mnohí v cirkvi zostali. Charizmatickí katolíci totiž vo väčšine nemali v úmysle opúšťať svoju cirkev. Skôr sa zdalo, že skúsenosť krstu Duchom Svätým ich posilňovala v ich katolíckej orientácii vrátane mariánskej úcty. Zo strany ostatných charizmatikov to však viedlo k údivu a neskôr i k napätiam.

Katolíckych charizmatikov zastrešil svojou autoritou belgický kardinál Leon J. Suenense. Charizmatické skupiny vo vnútri Katolíckej cirkvi medzinárodne zastrešuje Katolícka charizmatická obnova (KCHO) so sídlom vo Vatikáne (ICCRS). Toto hnutie vzniklo v 70. rokoch a dnes je etablovanou a uznávanou zložkou katolíckej spirituality. Takisto Konferencia biskupov Slovenska zachováva pomerne otvorený prístup k charizmatickým hnutiam a spoločenstvám pôsobiacim v rámci cirkvi. V súčasnosti ich na Slovensku pôsobí viacero. S celosvetovou štruktúrou Katolíckej charizmatickej obnovy spolupracuje napríklad Združenie JAS. Každoročne usporadúva  charizmatickú konferenciu; niektoré s medzinárodnou účasťou. Vydáva časopis Nová Zvesť, ktorý je zameraný na novú evanjelizáciu a katolícku charizmatickú obnovu.

Na pôde Rímskokatolíckej cirkvi ďalej pôsobia aj charizmatické spoločenstvá, ktoré však samy seba nechápu ako priamu súčasť hnutia Katolíckej obnovy v Duchu Svätom. Vznikali na rôznych miestach sveta v období nadšenia po Druhom vatikánskom koncile. Takými sú napríklad Komunita Ján Krstiteľ, Komunita blahoslavenstiev, hnutie Svetlo-Život a bratislavské Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Komunita Ján Krstiteľ má na Slovensku centrá v Zlatej Idke pri Košiciach a v Sklenom pri Banskej Bystrici, pričom formačné a pastoračné centrum je aj v Prešove. Svoj počiatok odvodzuje od rozhodnutia katolíckeho kňaza Ricarda Arganaraza, ktorý sa začiatkom sedemdesiatych rokoch odvrátil od sľubnej kariéry a svoj duchovný zrak upriamil na život v samote a modlitbe na púšti v talianskych Dolomitoch. Na Slovensku sa začiatky tejto komunity spájajú s návštevou členov komunity z Talianska v Prešove v roku 1994. Priority svojej práce jej členovia vidia v osobnej evanjelizácii prostredníctvom domov modlitieb, ktoré chápu ako miesto pôsobenia Krista, kde dochádza k premene rodín a následne i celej spoločnosti. Popritom sa venujú organizovaniu evanjelizačných kurzov, detských táborov a formujú školu diakonie. Spoločenstvo sa definuje ako charizmatické s dôrazom na evanjelizáciu, ktorej ústrednou postavou je Ježiš. Má vlastnú stránku na internete (www.koinonia.sk) a vydáva informačný mesačník.

Ďalšou je Komunita blahoslavenstiev. Vznikla v roku 1973 v južnom Francúzsku. Jej zakladateľom je brat Efraim. V roku 1979 ju do svojej diecézy prijal Robert Coffy, arcibiskup v Albi. Po celom svete má v súčasnosti asi 1200 členov žijúcich v 100 domoch (25 z nich je vo Francúzsku). Na Slovensku pôsobí od roku 1997 a svoj dom má v Okoličnom pri Liptovskom Mikuláši, kde žije približne desať členov. V zásade členmi tejto komunity môžu byť ľudia všetkých životných stavov, ktorí žijú v duchu čistoty svojho stavu podľa princípov života prvotnej cirkevnej obce (manželia s deťmi, muži alebo ženy v celibáte, kňazi alebo diakoni). Pre komunitu je typická otvorenosť pre charizmatické dary Ducha Svätého a účasť na obnove Cirkvi. Komunita zdôrazňuje židovské korene kresťanskej viery, jej členovia slávia niektoré židovské sviatky (napr. šabat), modlia sa za Bibliou predpovedané obrátenie izraelského národa a za jednotu kresťanov, praktizujú život chudoby a podstatnou časťou ich spirituality je i zasvätenie sa Panne Márii. Ako spoločenstvo chce byť (v duchu encykliky Redemptoris misio) „východiskovým bodom pre novú spoločnosť, ktorá bude vytvárať civilizáciu lásky". Komunita sa aktívne zúčastňuje na živote farnosti a je v spojení s miestnou cirkvou.

Hnutie Svetlo-Život (Oázy) - vzniklo v 60. rokoch v Poľsku a založil ho profesor teológie František Blahnický. Názov vyjadruje základný princíp hnutia - svetlo prichádzajúce zhora sa má uplatňovať v živote pôsobením Ducha Svätého. Blahnického prínos spočíval najmä v tom, že sa snažil závery II. vatikánskeho koncilu zakomponovať do formačného programu tak, aby si ich členovia hnutia hlboko osvojili. Od začiatku 80. rokov sa oázy začali robiť aj na Slovensku. Pre nedostatok kňazov hnutie od počiatku viedli laici a mohli tak naplniť sen jeho zakladateľa o tom, aby toto hnutie slúžilo najmä im, na rozdiel od Poľska, kde je hnutie doteraz výrazne klerikálne. (Podrobnejšie informácie na adrese www.svetlo-zivot.sk)

Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina - bratislavská skupina prevažne mladých ľudí, ktorá sa každý týždeň schádza v počte asi 300 osôb. Ich stretnutia sa vyznačujú predovšetkým modlitbami, svedectvami o Božom pôsobení v živote (zmena života, uzdravenie a pod.) oslavovaním Boha, ale i biblickými prednáškami. Spoločenstvo vydáva časopis informačník. Na internetovej stránke www.martindom.come.to uverejňuje rozličné tematické prednášky. Prednedávnom sa toto združenie prejavilo na verejnosti veľkoplošnými, kultúrne relevantnými pútačmi orientovanými na mladých ľudí. Vtipné heslá a grafika na plochách komerčných reklamných agentúr orientovali pozornosť ľudí na Ježiša.

Spoločenstvom, ktoré sa takisto nepovažuje za priamu súčasť KCHO, ale je otvorené voči charizmatickým dôrazom, je aj Komunita Emanuel s prepojením na Francúzsko (pozri: www.emmanuel-info.com).

Charizmatické dôrazy dnes prenikajú naprieč takmer všetkými hnutiami a spoločenstvami v Rímskokatolíckej cirkvi. Zväčša majú silné vedomie služby, ako i lojality voči cirkevnej hierarchii. Sú však prípady, keď dochádza k rozchodom. Napríklad v Nitre sa už pred rokom 1989 schádzala početná skupina katolíckej mládeže, aby pravidelne študovali Bibliu. Vďaka mobilite študentov, z ktorých viacerí strávili istý čas v zahraničí, najmä v Čechách, sa v tejto skupine postupne rozšíril charizmatický akcent. To nemohlo uniknúť pozornosti biskupského úradu. V záujme udržať túto mládež na pôde cirkvi biskupi súhlasili s tým, aby sa skupina schádzala ďalej a ponechala si svoje charizmatické dôrazy a prejavy. Zaviazali ich však povinnosťou zachovať lojalitu k cirkevnej hierarchii. V tejto súvislosti sa vyostrila aj otázka mariánskej úcty, ktorá sa však stala príčinou odchodu viacerých (odišli do Kresťanského spoločenstva Otvorené dvere). Najmä tých, čo boli misijným pôsobením tejto charizmatickej skupiny oslovení ako ateisti a nemali silnejšie katolícke zázemie.

 

Evanjelická cirkev a. v.

Prítomnosť charizmatického hnutia v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) nereprezentuje žiadna organizovaná skupina či hnutie. Vo viacerých cirkevných zboroch však možno badať prítomnosť jednotlivcov, ktorí síce boli pokrstení a konfirmovaní v ECAV a naďalej sa možno zapájajú do práce svojho zboru, ale súčasne navštevujú aj niektoré z charizmatických spoločenstiev stojacich mimo cirkvi. U týchto ľudí zväčša prevláda pocit viny či strachu z odhalenia, a preto o svojom živote a prípadnej práci v charizmatických spoločenstvách mlčia. Preto je len veľmi ťažké získavať v tomto smere konkrétne informácie. Pri rozhovore na tému ich duchovného života má človek pocit, že vstupuje do veľmi intímnej sféry, ktorú si chránia a chcú ju, najmä pred predstaviteľmi cirkvi, udržať v tajnosti. Svoju charizmatickú spiritualitu však prejavujú na stretnutiach mládeže v cirkevnom zbore. Často sú to veľmi talentovaní mladí ľudia s veľkým potenciálom. Zaujímavým príkladom je svedectvo členky jedného zo živých zborov ECAV, ktoré uverejnila na internetovej stránke spravovanej Apoštolskou cirkvou. Z tohto svedectva je zrejmé, že pri všetkej lojálnosti k cirkvi týmto ľuďom nejde o povrchné aktivity, ale o dôslednú biblickú prácu. Ak ju nenájdu „doma", hľadajú „zelené pastviny" v charizmatických spoločenstvách. Vo svojom svedectve vyčíta evanjelickému farárovi, že do chrámu síce pritiahol mnoho ľudí, no nie slovom Božím, ale rôznymi aktivitami a svetskými zábavkami.

 

Apoštolská cirkev

Najdlhšie pôsobiacim letničným spoločenstvom mimo tradičných cirkví je u nás Apoštolská cirkev (AC), ktorá je od roku 1977 štátom uznanou cirkvou. Pokladá sa za súčasť celosvetového cirkevného spoločenstva Assemblies of God. Podľa vlastných zdrojov AC uvádza, že jej začiatky na Slovensku siahajú do roku 1907, keď sa v oblasti Vysokých Tatier a západného Slovenska sformovali prvé zbory. Došlo k tomu v dôsledku Apoštolskej misie, založenej v roku 1906 v severoamerickom Portlande pod vplyvom duchovného prebudenia na Azusa Street v Los Angeles. Členovia slovenských zborov v roku 1924 zažili skúsenosť krstu Duchom Svätým a vytvorili prvé spoločenstvá AC na Slovensku. Na internetovej stránke (www.acs-net.sk) v kapitole týkajúcej sa vierouky v odseku o krste v Duchu Svätom vysvetľujú svoje chápanie krstu Duchom Svätým takto: „Veríme, že krst v Duchu Svätom je zmocnením veriaceho k životu a k službe pre Krista. Táto skúsenosť je odlišná od znovuzrodenia a nasleduje po ňom. Zasľúbený je všetkým znovuzrodeným. Prijímaný je vierou a sprevádzaný počiatočným prejavom hovorenia inými jazykmi tak, ako dáva Duch vysloviť sa." Kým v roku 1989 mala AC 6 zborov, v roku 2000 už 25 a popri nich 60 kazateľských staníc. Misijne je mimoriadne aktívna a rozvíja prácu aj medzi Rómami. Jednou z oblastí misie sú aj väznice a drogovo závislí ľudia. V tomto roku začala AC budovať Kresťanské centrum v Košiciach. AC má štatút pozorovateľa v Ekumenickej rade cirkví na Slovensku.

 

Kresťanské spoločenstvo

Rozvoj tohto charizmatického zoskupenia úzko súvisí s udalosťami v zbore Českobratskej cirkvi v Prahe Na Maninách. V roku 1979 farár tohto zboru Dan Drápal prežil charizmatické obrátenie pod vplyvom predstaviteľa Pastierskeho hnutia (Shepherding discipleship), anglického univerzitného profesora Dereka Princa. V roku 1990 pre vieroučné a organizačné nezhody zbor Na Maninách i so svojím farárom vystúpil zo zväzku Českobratskej cirkvi a premenoval sa na Kresťanské spoločenstvo (KS) Maniny. Za pomerne krátky čas vzniklo - vtedy ešte v Československu - 50 zborov s podobným smerovaním. Na Slovensku jednými z prvých takýchto zborov boli KS Otvorené dvere v Nitre a zbor KS v Poprade. Kresťanské spoločenstvo je na Slovensku zaregistrované ako občianske združenie. Krátko po roku 1990 organizovalo masové evanjelizácie spojené s uzdravovaním, ktoré viedol austrálsky charizmatik Steve Ryder. Jednotlivé zbory medzi sebou nespája hierarchická ani iná pevnejšia štruktúra. V súčasnosti je u nás 13 zborov KS a viacero misijných skupín. Udržujú čulé kontakty so zbormi v Čechách a usporadúvajú výročné konferencie spolu s inými charizmatickými skupinami združenými v Kresťanskej misijnej spoločnosti.

Pastierske hnutie, z ktorého KS vzišlo, malo snahu obnoviť kresťanstvo entuziastickou zbožnosťou zvnútra. Mnohé charizmatické skupiny vo vnútri cirkví začali zakladať medzidenominačné siete a organizácie. Vedúci týchto štruktúr si čoraz lepšie upevňovali svoje postavenie a čoskoro sa stali pre charizmatických veriacich väčšími autoritami než predstavitelia ich vlastných cirkví. To prinieslo napätia dovnútra charizmatických skupín, začali sa deliť a vznikať samostatné zbory. Členmi KS sú prevažne mladí ľudia od 18 do 22 rokov a vysokoškolskí študenti. Veľkú skupinu tvoria veriaci tradičných ľudových cirkví, ktorí sú dynamickí a nevedia nájsť priestor vo svojej cirkvi. Pre tieto spoločenstvá je typická veľká fluktuácia členov. Mnohí mladí v charizmatických spoločenstvách postupne dozrievajúci ľudia neskôr hľadajú trvalejšie hodnoty vo vzájomných vzťahoch (tolerancia, priateľstvo, pevné a srdečné vzťahy v rodinách) i mimo okruhu svojej charizmatickej skupiny. Často sa pri takomto hľadaní vrátia do cirkvi, z ktorej vyšli.

Pre zbory KS je charakteristické tzv. dvojstupňové členstvo. Do prvej skupiny patria ľudia rozlične zasiahnutí misiou KS. Môžu sa zúčastňovať na zhromaždeniach a práci KS bez väčších záväzkov. Druhú skupinu tvoria ľudia stojaci v centre diania miestneho zboru, členovia staršovstva. Kto chce preniknúť do tejto skupiny, napríklad v zbore KS v Poprade, musí si „urovnať vzťahy s cirkvou". To znamená, že títo ľudia neraz žiadajú vyškrtnutie z matriky pokrstených, alebo iné formálne vystúpenie z cirkvi. Vzhľadom na to, že zbory KS medzi sebou nemajú hierarchickú štruktúru, ktorá by riešila vnútorné napätia zborov, často dochádza k vážnym zápasom o autoritu a post pastora v jednotlivých zboroch. Spôsob vedenia vôbec je v týchto zboroch - najmä v otázkach učenia - autoritatívny. Pastori zborov sa spočiatku vzdelávali prostredníctvom kurzov. Dnes niektorí študujú na Katedre evanjelikálnej teológie v Banskej Bystrici. Napríklad v oblasti Liptovského Mikuláša pôsobia v KS aj viacerí absolventi Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK, ktorí pôvodne študovali ako členovia ECAV.

KS sa vo svojej činnosti sústreďuje predovšetkým na misijnú a evanjelizačnú prácu. Jej členovia pritom veľmi účinne využívajú hudbu. Majú bohatú a kvalitnú piesňovú tvorbu, ktorou oslovujú najmä mladých ľudí. KS sa pripravuje na proces registrácie podľa zákona o cirkvách a náboženských spoločnostiach. Tento proces však komplikuje nejednotnosť v učení a často veľké vonkajšie rozdiely medzi jednotlivými zbormi.

 

Cirkev Slovo Života

Charizmatické zoskupenie Cirkev Slovo Života (CSŽ) je súčasťou európskej organizácie, ktorá je vetvou celosvetového Hnutia Viery s centrom v Tulse (Oklahoma, USA). Európske centrum má v Uppsale vo Švédsku a jeho hlavnou postavou je Ulf Ekmann. Hnutie Viery spája kresťanské učenie o Božej moci s hnutím ľudského potenciálu, jedným zo zdrojov inšpirácie hnutia Nového veku (New Age). Hnutie Viery hlása, že každý človek má predpoklady na to, aby bol zdravý, šťastný a bohatý. Ak to tak nie je, potom je to jeho chyba, jeho viera je nedostatočná, prípadne na neho pôsobí vplyv démonov. Človek má len to, čomu skutočne verí a o čom hovorí ako o skutočnej veci. Popri informujúcom slove LOGOS je pre tento smer omnoho dôležitejšie slovo RHÉMA, vyslovené vo viere, ktoré túto realitu viery pôsobí. Duchovný otec tohto hnutia Kenneth E. Hagin nadviazal na tradíciu pozitívnej teológie E. W. Kenyona. Je známy i tým, že svojim nasledovníkom sugeroval odmietanie lekárskej starostlivosti a nad svojimi protivníkmi vyslovoval kliatby.

Zoskupenie CSŽ na Slovensku nie je zaregistrované ako cirkev. Prostredníctvom pouličných evanjelizácií pôsobí najmä v Bratislave a jej okolí, avšak početné misijné stanice má najmä na východnom Slovensku. Vyvíja veľmi bohatú publikačnú činnosť. Na svojej internetovej stránke (www.slovozivota.sk) ponúka okolo 100 titulov tlačených publikácií a audio či videokaziet. Veľmi známa je napríklad videokazeta s názvom Európa pre Ježiša, ktorá vychádza od januára 1998. Obsahuje kázne U. Ekmana a ďalších kazateľov a misionárov, piesne a chvály, rozhovory s kazateľmi a svedectvá o obrátení a uzdravení ľudí na Slovensku. CSŽ vydáva časopis Víťazný život, organizuje semináre a spoločné zájazdy na výročné konferencie Hnutia Viery v Uppsale. Dňa 25. a 26. júna 2000 CSŽ zorganizovalo v Bratislave konferenciu na tému Podnikanie, financie a kresťanstvo. Voľba témy a obsah konferencie boli v súlade s dôrazom Hnutia Viery na prosperitu veriacich. Hlavný rečník konferencie, podnikateľ a kazateľ Míla Sklenář, na otázku, na základe čoho môžu kresťanskí podnikatelia veriť v prosperitu, odpovedal takto: „Je dôležité uvedomiť si, že podľa biblického textu (Gal 3, 13) nás Ježiš Kristus vykúpil z prekliatia chudoby a namiesto chudoby nám patrí bohatstvo (2 Kor 8, 9). Skrze dávania desiatkov potom Boh otvára nebeské okná požehnania (Mal 3, 10). Prosperita nám teda patrí a musí sa stať súčasťou nášho života." Takéto vyjadrenia a odkazy na biblické miesta sú však svedectvom o povrchnosti biblického štúdia a hrubým nepochopením zmyslu Pavlových slov o vykúpení spod zlorečenstva zákona, či týkajúcich sa obsahu nášho zbohatnutia „Kristovou chudobou".

 

Iné spoločenstvá

Calvary Chapel - je hnutie rozšírené predovšetkým na západnom pobreží USA. V publikáciách sa prezentuje ako kresťanská cirkev, spoločenstvo veriacich, ktorého prvotnou túžbou je poznať Krista a prispôsobovať sa jeho podobe silou Ducha Svätého. Nechápe sa ako denominačný zbor, ale ako maličká súčasť veľkého Kristovho tela, ktorá nechce odporovať denomináciám ako takým, iba ich prehnanému zdôrazňovaniu náukových rozdielov, ktoré často viedli k rozdeleniu Kristovho tela. Zdôrazňuje dva princípy: vyučovanie Božieho slova a uctievanie Boha. Na Slovensku má zbor v Prešove s internetovou stránkou (www.calvarychapel.com/presov). Samotná štruktúra a učenie Calvary Chapel sú však problematické. Všetko je založené na neobmedzenej autorite pastora Chuck Smitha a ústredia Calvary Chapel - Big Calvary, ktoré sa tiež nazýva Costa Mesa a sídlo má v Santa Ana v Kalifornii. Vo svojom učení Calvary Chapel zastáva niekoľko vypuklých problematických názorov, ktoré sú v rozpore s tradičným kresťanským učením. (Na internete existuje stránka, ktorá má zámer slúžiť obetiam Calvary Chapel a rozoberá všetky ich problematické otázky učenia a štruktúry - http://members.tripod.com/ccfuaq/).

Medzi extrémne charizmatické spoločenstvá patrí aj Združenie univerzálneho života (Univerzálny život - UŽ), ktoré sa v roku 1975 sformovalo okolo prorokyne Gabriely Wittekovej pochádzajúcej z nemeckého Würzburgu. Rozširuje sa zakladaním roľníckych dvorov, remeselníckych a obchodných dielní, tlačiarní, materských škôl, telefonických poradní. Na Slovensku sa v roku 1988 utvorilo prvé spoločenstvo v Žiari nad Hronom. Často organizuje verejné podujatia spojené s prijímaním tzv. Božského prorockého liečenia prostredníctvom priameho telefonického spojenia Würzburg - Bratislava. Od roku 1996 u nás pôsobí menej početná skupina aj v Bratislave. Mnohí členovia sú zároveň členmi aj iných kresťanských konfesionálnych spoločenstiev. Je to ezotericky orientované združenie, o čom svedčí aj jeho pravidelná prezentácia na bratislavskom Ezoterickom festivale, sklon k meditáciám, údajná aktivácia vlastných liečiteľských síl (podobná ako v New Age), praktizovanie tzv. éterickej modlitby a pod. Nebiblickou náukou, ktorú UŽ včlenil do svojej vierouky, je i teória o prevteľovaní duše (reinkarnácia).

Okrem spomenutých skupín na Slovensku pôsobí ešte niekoľko charizmatických spoločenstiev, ktorých pôsobenie je iba okrajové, a preto ich pre informáciu aspoň vymenujem: Cirkev Manna - prvotný impulz pochádza z Portugalska, v súčasnosti má na Slovensku asi 10 zborov; Internacionálne združenie obchodníkov plného evanjelia - orientuje sa na pracujúcich mužov; Nové zjavenie (swedenborgiáni); Spoločnosť priateľov Ježiša Krista Meč Ducha - centrum má v Košiciach; Slobodná ľudová misia (branhamisti) - na Slovensku pôsobia od konca 60. rokov, každoročne sem prichádza nemecký misionár Ewald Frank, odmietajú vieru vo Svätú Trojicu; Torontské požehnanie (TP) - počiatky pôsobenia spadajú do roku 1993; vyskytujú sa tu extrémne telesné prejavy „darov Ducha", napríklad svätý smiech, revanie leva, brechanie psa, kikiríkanie kohúta, kŕče a trhanie celého tela - v charizmatických zhromaždeniach sa však praktizuje iba ojedinelo, avšak napriek spomenutým extrémom v rámci stretnutí TP mnoho ľudí zažilo obrátenie a zmenilo svoje životy.

 

Niekoľko teologických poznámok

V úvode chcem zdôrazniť, že nasledujúce pripomienky sa všetkých uvedených skupín netýkajú v rovnakej miere. Jedného spoločenstva sa môžu týkať iba niektoré z nich, aj to okrajovo, iného (najmä extrémistickejšieho) viaceré, resp. vo väčšej miere.

V charizmatickom hnutí hrá veľkú úlohu osobná skúsenosť. To je prirodzený dôraz, ktorý sa po mnohých rokoch zdôrazňovania intelektuálneho poznania najmä v protestantských cirkvách dal očakávať. Avšak nebezpečenstvo prichádza v preceňovaní tejto skúsenosti, čo vedie k tomu, že sa stáva meradlom určujúcim čo je a čo nie je pravá viera. Skúsenosť je však iba jednou dimenziou viery, v žiadnom prípade nie je základom viery. Ním je biblické Slovo, ktoré Boha, jeho podstatu, ako aj jeho vôľu zvestuje, a ktoré sa dáva poznať v osobe Ježiša Krista (Rim 10, 14 - 17). Zážitok je naproti tomu prchavý, skúsenosť môže byť neistá, pretože býva zakotvená nielen v Bohu, ale aj v človekovi.

Medzi charizmatickými kresťanmi často badať sklony k tomu, že za náboženskú skúsenosť vyhlasujú len pozitívne skúsenosti, napríklad istotu viery a spasenia, vypočutie modlitieb, Božiu blízkosť, uzdravenie, zatiaľ čo záporné zážitky - pocity opustenosti Bohom, bolestné súženia, odriekania, obete - sa vytrácajú. Charizmatická zbožnosť túži po zážitkoch prinášajúcich úžitok jednotlivcom. Dary Ducha Svätého sú však darmi k službe týkajúcej sa celej cirkvi, obnovenia celého cirkevného zboru. Dary Ducha dostávame od Boha na službu iným (1 Kor 12, 7). Toto je treba zdôrazňovať, aby charizmatickí kresťania neupadli do egoistickej viery a viera sa im nestala iba úžitkovým tovarom trhovej konzumnej spoločnosti, ktorá má len o to záujem, čo sa oplatí, z čoho je osoh.

Charizmatici viažu kvalitu duchovného života na bezprostredné prejavy pôsobenia Ducha Svätého. V popredí záujmu je vždy život z Ducha, ovocie Ducha (podľa Gal 5, 22 - 25). Ovocie však nie je možné mať bez koreňov a kmeňa, teda bez cirkvi a jej rôznych prejavov. Apoštolovia predsa najprv zvestovali evanjelium, budovali cirkevné zbory a potom vyžadovali ovocie viery.

Je pravdou, že v tradičných cirkvách sa dlhý čas uzdravujúca moc Božia alebo Božie požehnanie v živote človeka nezdôrazňovali. Iste aj preto sa v charizmatickom hnutí taký dôraz kladie na dar uzdravovania. Nebezpečenstvo však spočíva v tom, že za konaním z viery sa môže skrývať snaha človeka vziať veci do vlastných rúk. Novozmluvné uzdravovania by sme chápali nesprávne, ak by sme v nich videli príležitosť na vytvorenie úspešného a harmonického pozemského života. Tu pramení nebezpečenstvo, že takéto chápanie uzdravovania zjednoduší chápanie darov Ducha Svätého iba na službu prosperite.

Bohoslužby charizmatikov sú plné oslavy a vzývania Boha, doslova plesania a modlitbových chvál. Hrozí tu však nebezpečenstvo, že sa tým vnútorné problémy človeka neriešia, ale iba zakrývajú. Obsah ich piesní nie je zvestovaním spásy, ale iba premiestnením sa do priestoru Božej slávy. Požehnanie kladením rúk je medzi charizmatikmi niečo ako sprostredkovanie vyššej - Ježišovej moci. V biblickom chápaní je však takéto požehnanie znamením kňazskej služby, ktorá všeobecne platné Božie požehnanie sprítomňuje človekovi.

Niektoré charizmatické skupiny sa zdráhajú vyjadriť alebo vysvetliť pojem Ducha Svätého teologicky. Sú v nebezpečenstve zdôrazňovať Ducha len ako nejakú nie presne definovanú silu. Iste aj preto kresťanská teológia hovorí vždy o Duchu Svätom ako o tretej Božskej osobe, aby sa nestalo, že by Duch Svätý bol iba ako nejaká duchovná sila, ktorú možno mať v rukách a manipulovať ňou.

Mnohé významné osobnosti dejín spásy mali bezprostredný osobitý vzťah k Bohu. Potrebu toho zdôrazňujú aj charizmatické hnutia. Takýto vzťah sa však môže stať nepravým a falošným vtedy, keď človek určitý poznatok alebo vnuknutie Božie, ktoré v modlitbe nadobudol, urobí záväzným pre iných a vyhlási ho za mimoriadne zjavenie. Ak o niečom vyhlásim, že mi to povedal Pán, alebo Duch Svätý, tak to prezentujem ako niečo, o čom už nemožno debatovať. Avšak kto z nás, ktorí sme iba nedokonalými nádobami, môže niečo vyhlásiť za záväzné pre všetkých? Záleží predsa na kvalite a biblicite tohto zjavenia a nie na osobnom presvedčení toho, kto o sebe vyhlási, že mu to zjavil Pán. Treba vedieť, že toto vyhlásenie, či pravda pochádzajúca z bezprostredného vzťahu modlitebníka k Bohu, môže byť tak nanajvýš profetiou - vysvetľovaním Písma, ktoré sa aj tak podľa poriadkov prvotnej cirkvi musí podrobiť skúmaniu: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha" (1 Ján 4, 1). „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Všetko skúmajte, dobrého sa držte." (1 Tes 5, 19 - 21)

Hovorenie jazykmi - glosolália - sa vo viacerých charizmatických spoločenstvách pokladá za dôsledok „pravého krstu", preto zaujíma popredné miesto medzi charakteristickými znakmi pravého kresťanského spoločenstva. V cirkvi ju však nemožno vyhlásiť za povinnú. Je to dar Ducha, ktorý „rozdeľuje každému osve, ako chce" (1 Kor 12, 11). Preto tento dar nemožno vyhlásiť za pravidlo. V novozmluvných časoch sa glosolália nachádzala na okraji zborového života. Dokonca i apoštol Pavol ju podroboval kritike a poukazoval na nebezpečenstvo povyšovania sa a rozkolu, ktoré so sebou prináša zdôrazňovanie tohto daru (1 Kor 12 a 14). Takisto krst Duchom v tej forme, v akej ho charizmatici a letniční praktizujú, nemožno v živote kresťana vyhlásiť za nutný. Tento druhý krst má podľa nich nasledovať po prvom, ktorý praktizuje väčšina kresťanských cirkví, keď trojnásobným poliatím vodou krstí v mene Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Takéto „dopĺňanie" krstu je - podľa môjho názoru - vlastne spochybňovaním vernosti Božej, ktorá je každému pokrstenému zvestovaná a darovaná v krste v mene Trojjediného Boha. Tento krst (udeľovaný v tradičných cirkvách) je aj krstom v Duchu Svätom, ktorý v našom živote rozličným spôsobom pôsobí naše posvätenie. Martin Luther v Malom katechizme v tejto súvislosti o krste hovorí: „Voda to isteže nepôsobí, ale Božie slovo, ktoré je s vodou a pri vode a viera, ktorá verí takému Božiemu slovu, vode pridanému..."

Napokon si všimnime napätie medzi tzv. teológiou slávy a teológiou kríža. Mnohé novozmluvné výroky o úžase a radosti kresťanov charizmatici zdôrazňujú ako potrebu upierať náš pohľad na Vzkrieseného, ktorý v sile Ducha musí aj dnes pôsobiť medzi nami. Dôsledok je však ten, že kyvadlo vierouky z jednej strany - zo strany evanjelickej teológie zdôrazňujúcej pocit hriešnosti a hľadanie milostivého Boha - sa prehuplo do druhej krajnosti - do tzv. „haleluja kresťanstva", načahujúceho sa po ľudskej dokonalosti. Obidve pozície sú extrémne. Teológiu slávy už Luther považoval za nebezpečnú. Podľa takejto teológie Boh chce už tu a teraz uskutočniť plnú spásu. Ale môže to uskutočniť len vtedy, keď my budeme mať dokonalú vieru. V takomto pojme spásy sú často zahrnuté naivné predstavy o oslobodení sa od každej bezmocnosti, od bolestí a utrpenia. Takéto očakávanie má však aj svoju temnú stránku; názor, že každý, kto sa nachádza v utrpení alebo v hriechu, je v ňom preto, lebo sa ešte úplne neodovzdal Bohu, neverí správne. Kto Bohu dôveruje, bude uzdravený a naopak, keď nebude uzdravený, je to iba jeho vina. Duchovný život, ktorý sa orientuje len na víťazný život viery, iba na úspešné účinkovanie Ducha a všetky biedy nášho života pripisuje na konto nepravej viery, zabúda na dva podstatné znaky kresťanskej viery:

1. Aj po vzkriesení je Kristus ukrižovaným a obetovaným Kristom a pred svojich učeníkov predstupuje so svojimi ranami, a nie ako v novom oslávenom tele sa zjavujúci Boh. To pre kresťanov znamená, že každé „vzkriesenie", či už z hriechu, tela, biedy, zúfalstva, ide cez napätia nášho života, a nie ponad ne;

2. Ako kresťania žijeme eschatologickú existenciu. Naše vzkriesenie a obnovenie ešte nie je na konci časov, ešte nenastalo v úplnosti. Prichádzajúce kráľovstvo Božie sa iba prelamuje do tohto sveta ako znak milosti, podľa ktorého sa v našom živote môžeme orientovať. Týmto milostivým, teda charizmatickým dianím ešte nevzniká „nové bytie", nedosahuje sa „nový stav". Ako znamenie patrí skôr tomu budúcemu veku, je vždy a nanovo darom milosti a dianím spásy. Teológia kríža nechce hovoriť o nezmeniteľnosti ľudského osudu. Naopak, je to premáhanie utrpenia obeťou, krížom.

Z rozšírenia a pôsobenia charizmatického hnutia na Slovensku je zrejmé, že ho cirkvi nemôžu ignorovať a musia toto hnutie začať teologicky interpretovať v kontexte svojej tradície a kultúry. Namiesto defenzívneho a nepriateľského postoja by však mohli zaujať postoj konštruktívneho učenia sa. Zaiste je veľa sporných otázok. Namiesto problémov sa však môžeme sústrediť na kreatívny potenciál, ktorý charizmatické hnutie nesporne prináša, ako aj na jeho využitie na obnovu práce cirkvi.

 

Mgr. Ondrej Prostredník (* 1963) – absolvent EBF UK v Bratislave (1987). V súčasnosti pôsobí ako spirituál Teologického domova ECAV. V r. 1995 - 99 pracoval ako tajomník pre prácu s mládežou vo Svetovom luteránskom zväze v Ženeve. V r. 1999 sa stal predsedom ekumenického výboru ECAV. Od roku 1998 je doktorand na katedre Novej zmluvy na EBF UK, kde sa venuje otázke chápania cirkvi ako spoločenstva (koinonia) podľa Novej zmluvy.

 

Ad: Charizmatické hnutie na Slovensku

Do redakcie sme dostali reakciu na článok O. Prostredníka Charizmatické hnutie na Slovensku. Poslala nám ju sestra Veronika Katarína Barátová z Komunity Blahoslavenstiev v Okoličnom, ktorá nás upozornila na niektoré nepresnosti týkajúce sa ich komunity a požiadala nás o opravu. Jej pripomienky uverejňujeme v plnom znení:

1. Komunita Blahoslavenstiev sama seba nedefinuje ako charizmatické spoločenstvo. Ide o kontemplatívne a apoštolské spoločenstvo záväzného života v duchu karmelskej tradície. Komunita je otvorená charizmám Ducha Svätého, ale charizmatická skúsenosť nie je nosná, a teda ani nevyhnutná v živote členov komunity ani jej samej;

2. Komunita Blahoslavenstiev neslávi šabat. V piatok večer si liturgicky pripomína duchovný zmysel šabatu asi v tom rozmere, ako sa o ňom vyjadruje Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 2168 - 2173). Sláviť šabat by totiž znamenalo naplňovať židovské prikázania o sobote, ktorá má 24 hodín, čo je vlastné jedine príslušníkom židovského národa;

3. Komunita Blahoslavenstiev sa nemodlí za obrátenie Izraela. Modlí sa s Izraelom a za Izrael ako stále vyvolený Boží ľud a to v eschatologickej vízii druhého slávneho príchodu Pána. Modliť sa za obrátenie Izraela by znamenalo modliť sa za to, aby spoznal a uveril v pravého a jediného Boha atď. Takáto formulácia by mohla viesť k tomu, že by bol postavený do protikladu „starozákonný" Boh Izraela a „novozákonný" Boh kresťanov, čo je nezmysel.