Publikáciu vydala Evanjelická bohoslovecká fakulta UK ako učebnicu pre Katedru filozofie a religionistiky. Pôvodne išlo o autorovu dizertačnú prácu z roku 1975 vypracovanú na Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe. Podnetom na jej vydanie - aj keď ide o 25-ročný materiál - bola skutočnosť, že téma dialógu kresťanstva s inými svetovými náboženstvami je na prahu nového tisícročia obzvlášť aktuálna.

V úvodnej kapitole autor konštatuje, že kresťanstvo sa v období „planetárnej civilizácie" a rýchleho rozvoja komunikačných technológií nemôže uzavrieť do seba a odmietnuť iné náboženstvá ako modlárske a menejcenné (najmä po tom, čo „kresťanská" Európa rozpútala dve najničivejšie vojny v dejinách ľudstva a rozpadol sa koloniálny systém). Ľudstvo sa stáva jednou rodinou, hoci je jazykovo, etnicky, kultúrne, ale aj nábožensky veľmi pestrá. Väčšinu obyvateľov sveta tvoria nekresťania, čo je pre kresťanstvo veľká výzva. Autor na túto výzvu odpovedal tým, že sprostredkoval niekoľko kresťanských prístupov k téme a ponúkol i vlastné riešenie.

Kapitola Stručný prehľad starších prístupov začína biblickým pohľadom na inovercov: v Starom zákone sa síce zväčša hovorí o výlučnosti židovského národa, no spomenutí sú i „zbožní pohania"; v Novom zákone si autor všíma najmä teológiu o Logu (Slove) z Evanjelia podľa Jána, na ktorú nadviazali ranokresťanskí apologéti i patristika. Zo stredovekých prístupov sa zameriava na prístup Tomáša Akvinského a Mikuláša Kuzánskeho. Nasledujú prístupy reformátorov Luthera a Kalvína, z neskorších období uvádza postoje osvietencov, ako aj dvoch protestantských liberálnych teológov 19. storočia - Schleiermachera a Troeltzscha, ktoré kladne hodnotí.

Kapitola Súčasné prístupy je najobsiahlejšou časťou knihy. Začína sa stanoviskom Rímskokatolíckej cirkvi sformulovanom na II. vatikánskom koncile (1962 - 1965), ako aj mimokoncilovou teológiou, hlavne Rahnerovou školou (teológia náboženstiev). Tá vypracovala pojmy „implicitnej viery" a „anonymného kresťanstva", ktoré umožňovali považovať za kresťanov i tých, ktorí sa nimi necítili byť. Autor však tento postoj napriek vysokému oceneniu nakoniec predsa len odmieta, lebo - ako uvádza - pre kresťanov relativizuje inkarnáciu Ježiša Krista a nekresťania ho považujú za pokus integrovať ich učenie do rímskokatolíckej vierouky.

Protestantskú oblasť zastupujú stanoviská niekoľkých teológov. Z dialektickej teológie si autor vybral K. Bartha, E. Brunnera a H. Kraemera. Všetkých troch kritizuje za to, že sa problému dialógu vlastne vyhli - kresťanstvo považovali striktne za jedinečné a výlučné (exkluzívne). Protikladom k nim je prístup Paula Tillicha, u ktorého autor i napriek veľkej osobnej sympatii poznamenáva, že jeho ontologický pohľad na skutočnosť nemôže byť prijateľný pre tradičné kresťanstvo, ktoré je svojou podstatou teistické. Za dobre použiteľnú považuje však jeho dynamickú typológiu náboženstiev, ktorá triedi náboženstvá medzi dva póly: univerzalistický a partikularistický. Jednostrannosť prístupu autor kritizuje v teológii sekulárnej interpretácie, ktorú analyzuje na príkladoch T. J. J. Altizera a A. Th. van Leeuwena.

Autor ďalej v diele vykresľuje vývojovú líniu témy v ekumenickom hnutí. V závere ešte raz zhŕňa problematiku a vyvodzuje konklúzie. Zdôrazňuje nutnosť vyrovnávania sa s náboženstvami. Konštatuje silnú prítomnosť univerzalistických tendencií v súčasnej kresťanskej teológii, ale aj nezmeniteľnú exkluzivitu tradičného kresťanstva. V tomto kontexte rozvádza svoju „malú typológiu náboženstiev", v ktorej triedi svetové náboženstvá na ontologicko-univerzalistické a teisticko-partikularistické. Kresťanstvo patrí do druhého typu. Z toho pramení jeho exkluzivita. Namiesto predčasných dogmatických téz odporúča dialóg ako adekvátny prístup k iným náboženstvám. K podobnému postoju došiel aj H. Küng.

Recenzovanú knihu možno odporučiť, pretože vyčerpávajúco podáva priebeh dialógu kresťanstva s inými náboženstvami a je vhodným doplňujúcim materiálom pri štúdiu religionistiky.