Zdá sa, že Valdes nechcel vytvoriť novú cirkevnú organizáciu, ale aj napriek tomu odoprel podriadiť sa zákazom pápežskej kúrie rozširovať svoju náuku. Po jeho smrti (v r. 1218) hnutie v hlbšej miere prepadlo heréze. Vidno to najmä u lombardskej skupiny, ktorá bola radikálnejšia než francúzska skupina. Lombardskí „chudobní" mali svoju vlastnú cirkevnú organizáciu. Delili sa na „dokonalých" (perfecti) - kazateľov žijúcich spoločným životom, na „veriacich" (credentes) a na ich priaznivcov a sympatizantov (imperfecti). Táto lombardská odnož typická svojou aktivitou a vitalitou sa rozšírila aj do Nemecka, Čiech, Moravy a do Uhorska. V 15. storočí sa v Čechách valdenci spojili s husitmi a bratríkmi. V l6. storočí sa zjednotili s kalvínmi, a tak zavŕšili separáciu od Katolíckej cirkvi. Dnes sa počet valdencov odhaduje na 45 tisíc. Viac ako polovica z toho žije v Taliansku, najmä v údoliach Álp niekdajšieho Savojska a Piemontu.

Spolu s valdencami boli z Cirkvi vylúčení aj katari (gr. katharoi - čistí). Žili v prísnej chudobe. Ako putovní kazatelia podľa vzoru apoštolov sa cvičili v najprísnejšej askéze. Za tým však stálo pozoruhodné učenie, svedčiace o pôvode sveta, ktoré bolo pre Západ cudzie. Podľa neho bol Satan sám bohom Starého zákona, ktorý vytvoril tento viditeľný svet, kým dobrý Boh je pánom duchovna. Boh posiela jedného zo svojich anjelov, Krista, aby učil duše, ktoré Satan zatemnil, o ich skutočnom domove. Prostredníctvom čo možno najsilnejšieho odpútania od sveta (zrieknutie sa manželstva, jedenia mäsa, práce, zbrane) sa uskutočňuje oslobodenie z područia diabla.

Po prvýkrát - ak odhliadneme od dualistických učení, akými sú manicheizmus, marcionizmus a rôzne gnostické prúdy prvých storočí - nachádzame takéto názory u Bogomila, kňaza byzantskej cirkvi l0. storočia, pravdepodobne žijúceho v Macedónsku. Jeho stúpencov - bogomilov - v 12. storočí vyhnali z Carihradu. Neskôr ich stretávame najmä v Bulharsku a na Balkánskom polostrove. Sporadicky sa dostali pravdepodobne aj na Západ (možno aj prostredníctvom križiakov). V severnom Taliansku a potom aj v južnom Francúzsku sa mnohí, na ktorých zapôsobil ich vzorný spôsob života, pripojili ku katarom. Postupne sa u nich zaviedlo hierarchické delenie a vytvorila vlastná cirkevná organizácia s viacerými diecézami. Na najlepšie organizovanú a najvplyvnejšiu sa vyvinula „ecclesia Albigensis", spoločenstvo so sídlom v Albi, ktoré založili okolo roku 1150 severofrancúzski katari, podľa čoho ich pomenovali albigéncami. Albigénci sa zblížili so šľachticmi chystajúcimi odboj proti francúzskemu kráľovstvu. Napätie prepuklo do krvavej albigénskej vojny (1209 - 1229), ktorá mala čiastočne náboženský a čiastočne politický charakter. Odrodou katarov je sekta luciferiánov, ktorí sa rozšírili po celej Európe. V Nemecku proti nim radikálne vystúpil Konrád z Marburgu (spovedník sv. Alžbety Uhorskej), v roku 1233 ho však heretici zabili.

Ako osobité hnutie sa na rozdiel od uvedených heretických smerov v tomto čase ukazuje blúznivý apokalypticizmus, ktorý vznikol v 13. storočí vo františkánskej reholi a prenikol aj do širokých laických kruhov, nadväzujúc tak na myšlienky cisterciátskeho opáta Joachima de Fiore v Kalábrii († 1202). Tieto názory odporovali tradičnému chápaniu činnosti Cirkvi vo svete, ale stretli sa s veľkým súhlasom u prísnejšej frakcie františkánskej rehole, tzv. spirituálov. Joachimove spisy odsúdila synoda v Arles v roku 1263. Napriek tomu myšlienka odstránenia vonkajšej moci Cirkvi a hierarchie, často spojená s politickými cieľmi, žila ďalej.

Rovnako ako hnutia boli - čo sa týka podoby a motívov - rôznorodé aj reakcie vedenia Cirkvi. Spájala sa v nich náboženská starosť o čistotu viery a ostrozraká diagnóza falšovania viery s obranou moci a individuálnych záujmov. To tiež vysvetľuje, prečo sa obrana pred týmito hnutiami realizovala často s plným súhlasom a zapojením svetskej moci, ktorá videla v heretických hnutiach aj vážne nebezpečenstvo pre celú spoločnosť.