Prvá vlna – letničné hnutie

Najstaršiu vlnu obnovy v Duchu Svätom predstavuje letničné hnutie. Za jeho začiatok sa považuje zážitok modlitby „cudzími jazykmi" niekoľkých žiakov biblickej školy Bethel vedenej kazateľom Charlesom F. Parhamom v kansaskom meste Topeca v roku 1901. (Niektorí kladú počiatok do roku 1897, keď pápež Lev XIII. vydal encykliku Divinum illud munus, v ktorej žiada, aby sa vo všetkých farnostiach na celom svete veriaci modlili deväťdňové pobožnosti ako prípravu na sviatok Turíc, a zjednotili sa tak vo vzývaní nového a hojného vyliatia Ducha Svätého. Profesor teológie dominikán páter de Monléon a iní sa nazdávajú, že keby vtedy katolíci pápeža poslúchli, začala by obnova v Duchu Svätom u nich - pozn. redakcie). Druhou kľúčovou udalosťou bolo prebudenie, ktoré začalo na Azusa Street v Los Angeles v roku 1906 pod vedením Parhamovho žiaka, černošského kazateľa Williama J. Seymoura. V oboch prípadoch kresťania svedčili o silnej emocionálnej búrke, ktorú prežívali pri modlitbách a ktorú považovali za svedectvo Božej prítomnosti. Pretože sprievodným znakom tohto zážitku bolo tzv. hovorenie jazykmi, zvláštny jav, pripomínajúci skúsenosť, ktorou prešli apoštolovia pri zostúpení Ducha Svätého (Sk 2, 1-13), pre tento zážitok sa vžilo označenie „krst v Duchu Svätom".

 

Modlitba jazykmi (glosolália)

Pre letničné hnutie bolo hovorenie jazykmi vždy nevyhnutným znamením krstu. Tento fenomén sa však objavil v Európe už pred vznikom letničného hnutia, napríklad v Presbyteriánskej cirkvi na Regents Square v Londýne v roku 1831, alebo v Ruskej pravoslávnej cirkvi okolo roku 1855. Niektorí biblickí vykladači sa dokonca domnievajú, že zvláštny biblický text u proroka Izaiáša (28, 10-13), kde čítame v pôvodnom hebrejskom texte nezrozumiteľné slová: tsav-latsav tsav-latsav kav-lakav kav-lakav z`ér-šam z`ér-šam, sú vyjadrením glosolálie a naznačujú, že sa vyskytovala aj u extatických prorokov v prostredí Izraela. Z lingvistického hľadiska pri modlitbe jazykmi nejde o jazyk v pravom zmysle slova. Nie je to hovorenie nenaučenou rečou, ktorou sa niekde vo svete hovorí alebo hovorilo (tento nikdy vedecky nepodložený jav by sa nazýval hetero-, prípadne xenoglosia). V prípade modlitby jazykmi (glosolália) ide o schopnosť neverbálnej (mimoslovnej), respektíve nekonceptuálnej (nepojmovej) modlitby, ktorá vstupuje do vedomia človeka bez gramatického tvaru materského jazyka. Ani modliaci sa človek jej nerozumie. Vníma ju ako intenzívne povznesenie do Božej blízkosti, ale nejde o skutočný extatický stav - modliaci sa človek nestráca vedomie svojho Ja, nastáva len rozpojenie medzi jeho vedomím a jeho rečovým centrom, ktoré automaticky produkuje náhodné hláskové a slovné spojenia.

Aj keď glosoláliu v minulom storočí praktizovali i mormóni, pre začínajúce letničné hnutie sa stala skúšobným kameňom, podľa ktorého sa rozlišovala príslušnosť jednotlivých zborov k novo sa objavujúcemu hnutiu. Všetci letničiari až doposiaľ veria, že hovorenie jazykmi predstavuje základný z darov Ducha Svätého, ktorým Boh posväcuje človeka ku kresťanskej dokonalosti. Podľa niektorých letničiarov je človek týmto darom posvätený dokonca až k bezhriešnosti, a tým je zreteľne zmocnený pre duchovnú službu kresťanskému spoločenstvu.

 

Začiatky rozmachu

Udalosti na Azusa Street, kde sa v priebehu troch rokov konali nepretržité modlitbové zhromaždenia, podnietili explóziu, ktorá počas dvoch rokov rozšírila nový smer do všetkých kontinentov. Pre letničnú bohoslužbu boli v tom čase typické dynamické kázne založené na doslovnom výklade Biblie a súčasne vypätá citovosť s prejavmi nadšenia a zapájaním „reči tela" do bohoslužby. Tlieskanie, kričanie, padanie („pod mocou Ducha"), vyháňanie démonov, mykanie končatín, pochodovanie okolo stien modlitebne (tzv. Jericho marš) a pod. predstavovali bežné prejavy nového spôsobu uctievania Boha. Tieto vonkajšie prejavy boli vzrušujúce, ale súčasne vyvolávali taký odpor, že napríklad v nemeckom meste Kassel polícia pod tlakom verejnosti letničné zhromaždenia zakázala a tradičné protestantské denominácie nové hnutie tvrdo odsúdili. V tzv. Berlínskom vyhlásení v roku 1909 ho označili za diablovo dielo a vyhlásili, že ho rozhodne nemožno uznať za Boží dar Cirkvi.

Odsúdenie zo strany existujúcich cirkví však nezabránilo bleskovému rozšíreniu letničného hnutia po celom svete. Postupom času vznikali samostatné letničné útvary, ktoré sa organizačne vzájomne prelínali. V Spojených štátoch vznikla v roku 1915 konfederácia zborov Assemblies of God ako predovšetkým „biela" odnož letničného kresťanstva a krátko nato Church of God in Christ ako odnož prevažne „čierna". Avšak v černošskom prostredí USA bolo letničné hnutie od začiatku pod silným tlakom tradície zvanej Jesus only (Iba Ježiš), teda tradície uctievajúcej Ježiša ako jediného Boha a odmietajúcej kresťanské učenie o Trojici. Jej skupiny dali v roku 1915 podnet na vznik tretej veľkej denominácie v rámci letničného hnutia - Pentecostal Assemblies of World.

 

Uzdravovacia obnova a Neskorý dážď

Aj keď rastúci úspech letničiarov sa v období medzi svetovými vojnami prejavoval masovým prílivom nových veriacich, letničné hnutie ako celok predstavovalo ešte stále marginálnu (okrajovú) oblasť kresťanstva. Zlom nastal v roku 1948, keď vznikol štát Izrael. (Povojnové obdobie prebudilo extrémne mesiášske očakávania. Tie na Ďalekom východe podnietili v prostredí letničných cirkví vznik a onedlho celosvetovú expanziu náboženského impéria kórejského „mesiáša" San Mjung Muna a jeho Cirkvi zjednotenia - munistov.) Táto politická udalosť - vznik izraelského štátu - vyvolala v kresťanskom prostredí USA horúčkovité eschatologické očakávania (porov. Lk 21, 24) a v letničných kruhoch podnietila vznik dvoch veľkých hnutí obnovy: Uzdravovacej obnovy (Healing Revival) Orala Robertsa a Williama Branhama, ktorí sa preslávili masovými uzdravovacími zhromaždeniami v športových halách, pri ktorých tisíce ľudí vypovedali o neuveriteľných uzdraveniach a svedectvá o nich sa šírili v priamych televíznych prenosoch po celých Spojených štátoch. (Na podpore Robertsových aktivít sa podieľala aj vplyvná organizácia Medzinárodné spoločenstvo podnikateľov zvestujúcich plné evanjelium založená v roku 1952 arménskym Američanom Demosom Shakarianom. Svojím učením, že „osoba, ktorá je naplnená Duchom Svätým bude mať úspech v obchode, vyrábať lepšie traktory a automobily než konkurencia, a keď je to futbalista, bude dávať viac gólov než osoba, ktorá Duchom Svätým naplnená nie je" veľmi výrazne ovplyvnil neskoršie vzniknuté hnutie Viery.)

Druhým z týchto hnutí bolo hnutie Neskorý dážď (Latter Rain), ktoré vzniklo v kanadskom štáte Saskatchewan a svojimi prejavmi sa veľmi podobalo prvotným prejavom misie z Azusa Street; s tým rozdielom, že sa tu objavilo nové učenie o tzv. víťaznej autorite veriacich, ktorí majú zvíťaziť nad satanom a už teraz ustanovovať Božie kráľovstvo na zemi. Toto hnutie bolo v roku 1949 odsúdené ako odporujúce letničnej tradícii a čoskoro splynulo s hnutím Uzdravovacia obnova. Po určitom útlme sa vrátilo na pentekostálnu scénu v šesťdesiatych rokoch, keď začalo ovplyvňovať hnutie Viery, a začiatkom deväťdesiatych rokov, keď spolupôsobilo pri vzniku tzv. Torontského požehnania.

 

David Wilkerson a Teen Challenge

Úspechy letničného kresťanstva sa prejavili nielen v kvantitatívnom náraste počtu priaznivcov a veriacich, ale tiež v stále väčšej popularite niektorých kazateľov. Z nich najznámejším sa stal kazateľ Assemblies of God David Wilkerson. Pôsobil vyše štyridsať rokov v New Yorku v štvrtiach Brooklyn a Bronx medzi gangmi mladistvých delikventov a narkomanov. Po prvotných neúspechoch zhromaždil okolo seba skupinku konvertitov a podnietili tak vznik hnutia, ktoré bolo schopné ponúkať mladistvým nielen akútnu sociálnu pomoc, ale aj vstup do komunít, v ktorých mohli evanjelizačne pôsobiť medzi svojimi vrstovníkmi. Toto hnutie, známe pod názvom Teen Challenge, sa postupne rozšírilo do celého sveta a Wilkersonovo úsilie si čoskoro získalo všeobecný obdiv nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v kruhoch sociálnej prevencie. Wilkersonova prvá kniha vydaná v roku 1963 pod názvom Dýka a kríž sa stala svetovým bestsellerom a opakovane inšpirovala zástupy nových nasledovníkov, aby hľadali letničnú skúsenosť.

 

Letničiari v bývalom Československu

Prvé letničné zhromaždenie na území bývalého Československa vzniklo v roku 1910 na severnej Morave (Pavel Wojnar). Letničné skupiny boli rakúsko-uhorskými úradmi registrované ako náboženský spolok Rozhodní kresťania a v období prvej republiky sa šírili predovšetkým v oblasti Těšína a v okolí Prahy - tu pod názvom Záchranný spolok Tábor (Josef Novák). Po zákaze v období 2. svetovej vojny a neskôr i v komunistickom režime boli letničiari nútení pokračovať vo svojej činnosti v podstate ilegálne. Najprv boli krytí aktivitami Cirkvi bratskej, ale pre vzrastajúce napätie s vedením tejto cirkvi sa rozhodli v roku 1977 obnoviť vlastnú denomináciu pod názvom Cirkev rozhodných kresťanov letničných. Vytrvalé snahy o jej legalizáciu viedli čoskoro až k súdnym procesom, kde žalovali štát za rozdielnu interpretáciu Ústavy v oboch častiach federácie (na Slovensku boli letničné zhromaždenia povolené už skôr). Tieto spory boli ukončené v januári 1989 oficiálnou registráciou letničných kresťanov pod názvom Apoštolská cirkev. V Českej republike má Apoštolská cirkev v súčasnosti svoje administratívne stredisko v Kolíne a zahrnuje vyše dvadsať zborov po celej ČR s viacej než dvoma tisícami členov. Nie je však jedinou denomináciou, ktorá vzišla z letničnej tradície. Unitársku vetvu (tzv. „Oneness") reprezentujú nasledovníci amerického „uzdravovacieho" kazateľa Williama Branhama (1909 - 1965), ktorých významná časť teraz vystupuje pod názvom Slobodná ľudová misia (pod vedením nemeckého misionára E. Franka).

 

Druhá vlna – charizmatické hnutie

Po určitom odlive myšlienok a dôrazov klasického letničného hnutia v období 2. svetovej vojny došlo na prelome 50. a 60. rokov znovu k ich renesancii, tentoraz vo vnútri tradičných cirkví. Na rozdiel od letničného hnutia bolo pre túto obnovu, pre ktorú sa vžil názov charizmatické hnutie (z gréc. charizma = dar z milosti), príznačné to, že dar jazykov sa nepovažoval za nevyhnutný znak krstu v Duchu Svätom. Navyše jeho členovia nejavili výraznú túžbu po opustení existujúcich cirkví.

Aj keď za otca druhej vlny pentekostalizmu sa zvykne označovať episkopálny duchovný Dennis Bennet z Kalifornie, kľúčovým pripravovateľom novovznikajúceho charizmatického hnutia bol pôvodne letničný kazateľ David du Plessis. Ten vraj v roku 1936 dostal proroctvo, že Boh zošle do tradičných cirkví svojho Ducha a použije na to du Plessisa ako svoj nástroj. V roku 1948 nadviazal du Plessis kontakt so Svetovou radou cirkví a na začiatku šesťdesiatych rokov sa zúčastnil ako pozorovateľ na II. vatikánskom koncile. Napriek tomu, že du Plessis bol v roku 1962 vylúčený zo združenia letničných zborov Assemblies of God, neustal vo svojom ekumenickom úsilí a stal sa prvým nekatolíkom, ktorý v roku 1983 získal za vynikajúcu službu celému kresťanstvu zlatú medailu Good merit od pápeža Jána Pavla II.

 

Katolícka charizmatická obnova

Vzťah ku katolíctvu nadobudol v novovznikajúcom hnutí zásadnú dôležitosť. V roku 1967 sa charizmatické obdarovanie objavilo aj medzi členmi Katolíckej cirkvi na amerických univerzitách Duquesne v Pittsburghu a Notre Dame v Indiane. V Pittsburghu to boli dvaja laickí učitelia teológie R. Kiefer a B. Storey, ktorí pod vplyvom knihy Davida Wilkersona Dýka a kríž začali hľadať letničnú skúsenosť v rámci katolíckych modlitbových zhromaždení. Na Notre Dame University zasa skupina katolíckych intelektuálov prijala dary Ducha Svätého prostredníctvom vkladania rúk členov Assemblies of God. Títo „letniční katolíci" však od začiatku nemali v úmysle opúšťať Cirkev a naopak sa zdalo, že skúsenosť „krstu v Duchu" upevňuje ich katolícku orientáciu, vrátane mariánskej úcty. To viedlo zo strany klasických letničiarov k istému roztrpčeniu, tým skôr, že po určitom váhaní celé hnutie oficiálne zaštítila autorita belgického kardinála Leona J. Suenensa a nemeckého teológa Heriberta Mühlena. Pod názvom Katolícka charizmatická obnova (KCHO) sa počas sedemdesiatych rokov definitívne oddelilo od letničnej terminológie a etablovalo sa ako uznávaná zložka katolíckej spirituality.

 

Mesiášske židovstvo

Pozoruhodným javom však bolo, že približne v tom istom čase sa začali v Kalifornii v prostredí hippies a ježišovského hnutia objavovať charizmatické tendencie aj v rámci klasického judaizmu. (K výrazným skupinám ježišovského hnutia sa zaraďuje aj extrémna skupina Deti Božie Davida Berga. Tá sa neskôr pod názvom Rodina lásky preslávila predovšetkým sexualizáciou kresťanstva a vysielaním dievčat-misionárok do ulíc na získavanie nových mužských konvertitov. Metódou tejto škandalóznej misie bolo tzv. Flirty-Fishing - „rybárčenie flirtovaním".) Tieto tendencie viedli k vykryštalizovaniu tzv. Mesiášskeho židovstva, judaistického prúdu, ktorý vyznáva Ježiša ako Mesiáša a Boha, i keď sa pritom usiluje o zachovávanie tradičnej židovskej vierouky a liturgie. Toto hnutie sa časom prelialo z USA do Izraela, kde v súčasnosti predstavuje jeden z najdynamickejších židovsko-kresťanských prúdov.

 

Pastierske hnutie

V charizmatickom hnutí existovala snaha obnoviť a oživiť existujúce kresťanstvo zvnútra, avšak túžba nerozdeľovať cirkvi nezabránila tomu, aby činnosť mnohých charizmatických skupín neviedla ku konfliktom s autoritami. Bolo to spôsobené predovšetkým tým, že mnohí charizmatici začali zakladať vlastné „medzidenominačné" organizácie, ktorými sa usilovali prerastať jestvujúce cirkevné spoločenstvo. Organizátori tohto tzv. Pastierskeho hnutia (Shepherding Discipleship), z ktorých najznámejší bol Derek Prince, zdôrazňovali autoritu charizmatických vodcov napriek členstvu v existujúcich cirkvách. To viedlo k mnohým napätiam a kontroverziám i medzi samotnými charizmatikmi a po určitom váhaní bola koncepcia Pastierskeho hnutia odmietnutá. (Derek Prince sa neskôr verejne od niektorých aktivít tohto hnutia dištancoval a z niektorých svojich postojov sa kajal.)

Antidenominačné pôsobenie sa začalo prejavovať skôr tým, že „nezávislí" charizmatici začali vystupovať zo starých cirkví a zakladať samostatné zbory. Zatiaľ čo charizmatická obnova v tradičných cirkvách v poslednom čase prejavuje zreteľné známky odlivu, v deväťdesiatych rokoch sú to práve samostatné zbory, ktoré vykazujú mimoriadne misijné úspechy po celom svete (juhovýchodná Ázia, Afrika, Južná Amerika).

 

Charizmatické hnutie v Československu

Začiatky charizmatického hnutia v Československu možno sledovať už od začiatku 70. rokov a sú spojené s pôsobením po česky hovoriaceho Angličana Johna McFarlana. Zásadnou udalosťou pre rozvoj hnutia bola charizmatická konverzia pastora zhromaždenia Českobratskej cirkvi evanjelickej v Prahe na Maninách Dana Drápala v roku 1979. V tom čase sa do ČSSR v stále väčšej miere pašovala charizmatická literatúra a vznikajúce charizmatické hnutie bolo najväčšmi ovplyvnené učením predstaviteľa Pastierskeho hnutia, profesora univerzity v Cambridge Angličana Dereka Princea. Navzdory tlaku zo strany ŠtB prešlo maninské spoločenstvo explozívnym rastom a v rokoch 1977 - 1989 dvanásťnásobne zväčšilo počet svojich členov. Pre vieroučné a organizačné nezhody (neuznávanie krstu detí na jednej strane a regionálne členenie a „skupinkový systém" na druhej strane) sa však v roku 1990 oddelilo od materskej cirkvi a premenovalo sa na Kresťanské spoločenstvo Praha. Počet jeho členov sa stabilizoval na súčasných asi 800 dospelých príslušníkov.

Zhromaždenia s podobným zameraním vznikali po roku 1989 po celej ČSFR a v Českej republike tvoria v súčasnosti tzv. Kresťanské spoločenstvá - mnohopočetný zväzok vyše 30 nezávislých charizmatických zhromaždení. Popri ďalších zhromaždeniach, ktoré nechcú byť začlenené pod nijakú denomináciu (Dobrá správa v Jablonci nad Nisou, Caesarea v Opave, Ježiš príde v Brne), tu pôsobia aj početne veľké skupiny katolíckych charizmatikov pod vedením P. Aleša Opatrného, P. Michaela Slavíka a P. Michaela Špilara, ktorý vystriedal vo funkcii hlavy KCHO jej dlhoročnú koordinátorku Katarínu Lachmanovú. Okrem toho pôsobí v ČR i celá jedna charizmatická denominácia - Jednota bratská. V nej charizmatické krídlo na čele s Evaldom Ruckým získalo prevahu nad tradičným smerom a priviedlo Jednotu bratskú ku schizme.

 

Tretia vlna – Viničné hnutie a hnutie Viery

Od začiatku osemdesiatych rokov možno pozorovať v rámci druhej vlny istý presun akcentu. Dôraz sa začal klásť na dary uzdravovania, vyháňanie diabla a na Božiu moc a zázraky pôsobiace tu a teraz. Dary Ducha sa prestali vnímať ako aktuálne obdarovanie, ale skôr ako dispozícia, ktorú možno duchovným úsilím ďalej rozvíjať. Aby sa tento prúd odlíšil od tradičného letničného (prvá vlna) a charizmatického (druhá vlna) hnutia, začalo sa o tomto hnutí hovoriť ako o tretej vlne vylievania Ducha Svätého.

Najznámejším predstaviteľom tretej vlny sa stal zakladateľ združenia amerických zhromaždení Vinica (Vineyard Christian Fellowship), bývalý džezový hudobník John Wimber. Na prelome 70. a 80. rokov pôsobil Wimber vo Fullerovom seminári v Pasadene v Kalifornii a jeho hlavnou témou sa stala tzv. evanjelizácia mocou. Tá videla významnú podporu kresťanskej misie v tzv. znameniach a zázrakoch - predovšetkým v masových uzdravovaniach, v omdlievaní pod mocou Ducha a vo vyháňaní diabla. Pod vplyvom týchto „znamení" sa tisíce a tisíce ľudí začali znova obracať k Bohu, čo vyvolalo nadšenú expanziu, ktorá toto hnutie rozšírila do celého sveta. Sám Wimber kládol kľúčový dôraz na moc Božieho Ducha a na rozdiel od charizmatického hnutia začal popierať, že by „krst Duchom" bol nutnou skúsenosťou života obrodeného kresťana. Podľa Wimbera môže jednotlivec prijať dary Ducha Svätého aj bez toho, že by prešiel skúsenosťou krstu v Duchu Svätom, takže skôr než o „krste" sa v rámci tretej vlny začalo hovoriť o „naplnení" či „zmocnení" Duchom Svätým (v zmysle „zmocnenia" na niečo).

 

Torontské požehnanie

Najväčší rozruch, ktorý upútal pozornosť verejnosti na zhromaždenia tretej vlny, nastal v prvej polovici deväťdesiatych rokov v súvislosti s tzv. Torontským požehnaním. To malo začiatok v roku 1993 v torontskom letiskovom zhromaždení Airport Vineyard Church u pastora R. Clarka. Znovu a obzvlášť intenzívne sa v ňom objavili fenomény pripomínajúce začiatky letničného hnutia - divoké telesné prejavy exaltácie spojené s tzv. svätým smiechom, levím revom, psím štekotom a kohútím kikiríkaním, kŕčmi a mykaním celým telom. Ale znovu sa objavilo i to, čo poznáme z dejín všetkých prebudeneckých hnutí - odsúdenie zo strany materských denominácií. Opäť sa ukázalo, že letniční a charizmatickí kresťania sú veľmi citliví na každé nové prejavy, a zatiaľ čo niektorí ich prijímajú s nadšením ako platformu pre nové a intenzívnejšie zjednocovanie, iní sa od nich tvrdohlavo dištancujú. Torontské požehnanie vsalo do seba myšlienky i akcenty všetkých prúdov minulosti (Uzdravovacej obnovy, hnutia Neskorého dažďa i hnutia Viery), ale namiesto zjednotenia sa začalo rozdeľovať, čo pripomína osud i posledného veľkého hnutia, ktoré sa ako búrka prehnalo cez obnovu v Duchu Svätom - hnutia Viery.

 

Hnutie Viery

Začiatky hnutia Viery spadajú do jedného zo začiatkov charizmatického hnutia šesťdesiatych rokov, ale teológia i prax hnutia Viery sú značne odlišné. Spájajú kresťanské učenie o Božej moci s hnutím ľudského potenciálu, jedného zo zdrojov hnutia New Age. Hnutie Viery hlása, že je v možnostiach každého človeka, aby bol zdravý, šťastný, bohatý, dokonca vytváral realitu, v ktorej žije. Podľa tohto učenia Boh chce, aby človek vo všetkých smeroch prosperoval. Jediným limitujúcim faktorom je ľudská viera, respektíve ľudská reč. Človek má len to, čomu skutočne verí, o čom hovorí ako o hotovej veci. Veriaci kresťan má byť podľa tohto učenia absolútne zdravý, bohatý a všestranne úspešný, a keď to tak nie je, je to chyba človeka, pretože má malú vieru, prípadne je to vplyv démonov, ktorými je človek posadnutý.

Za duchovného otca hnutia Viery sa považuje bývalý letničný kazateľ Kenneth E. Hagin, ktorý nadväzoval na tradíciu „pozitívnej teológie" E. W. Kenyona (1867 - 1948) a v päťdesiatych rokoch prešiel Uzdravovacou obnovou. Svojim nasledovníkom sugeroval odmietanie lekárskej starostlivosti, a aj keď ho obviňovali, že takto spôsobil niekoľko úmrtí, jeho chýr stále rástol. V roku 1967 založil v oklahomskej Tulse vlastnú biblickú školu Rhema Bible Institut a vytvoril z tohto mesta svetové centrum hnutia Viery. Odtiaľ šíril svoje myšlienky o prosperite do celého sveta, zvlášť medzi klasické letničné a charizmatické zhromaždenia, takže počas nasledujúcich rokov boli ním poznamenaní nielen najznámejší „pastierski" kazatelia B. Mumford či Ch. Simpson, ale aj letniční kazatelia ako Yonggi Cho v Južnej Kórei či R. Bonnke v Afrike. Najmä čierny kontinent je veľmi ovplyvňovaný Haginovými myšlienkami a juhoafrický Johanesburg sa stal najvýznačnejším centrom hnutia Viery na južnej pologuli.

 

Súčasná situácia v ČR

V súčasnosti Českú republiku najväčšmi ovplyvňuje európske centrum hnutia Viery vo švédskej Uppsale. Jeho hlavnou postavou je Haginov žiak Ulf Ekman, ktorý je súčasne vedúcim medzinárodnej organizácie Slovo života. V súčasnosti má Slovo života vlastnú biblickú školu v Brne a jeho zhromaždenia vedú čiastočne českí, čiastočne švédski vedúci.

Druhú rodinu zborov hnutia Viery predstavuje dielo austrálskeho misionára Steva Rydera, ktorý prišiel do Československa začiatkom roku 1990 a počas niekoľkých impozantných uzdravovacích misií založil v ČR niekoľko zborov pod názvom R.O.F.C. (Reach out for Christ). Ryderove zbory sa uchytili predovšetkým na Morave a ich hlavným predstaviteľom je pastor Todd Levin z Bruntálu.

Napokon k hnutiu Viery patria v Českej republike aj misijné aktivity pod názvom Nový život v Ústí nad Labem (orientovaný na Zbor viery v Budapešti), Holy Ghost End Time Ministries ugandského misionára Festusa Nsohu v oblasti Loun, ďalej pražské biblické školy Dómata („strechy") a Victory Christian Center, Kresťanské spoločenstvo viery v Dobříši a pražské Nové začiatky Alexandra Fleka. Učenie hnutia Viery zastáva i extravagantný austrálsky reemigrant John Podmolik, ktorý založil v roku 1998 v Olomouci cirkev Pánova cesta (Cesta Panujúceho) a pokúša sa kompiláciou českých a anglických textov vytvoriť vlastný „preklad" Biblie.