Do sály Biotronického centra sociálnej pomoci na pražskej Súkenníckej ulici sa začínajú schádzať prví poslucháči. O chvíľu sa má začať prednáška sanátora (uzdravovateľa, pozn. autora) Tomáša Pfeiffera. Prednášky sa konajú každý pondelok a piatok - v týždni cestuje sanátor Pfeiffer po Českej republike (občas i na Slovensko) a v miestnych školách, múzeách či telocvičniach odznievajú rovnaké prednášky. Je to jednoducho akási permanentná predvolebná kampaň, čo však nevedie do parlamentu. Jej cieľom je zhromaždiť dostatočné množstvo finančných prostriedkov na dokončenie rekonštrukcie budovy v centre Prahy. Nadačný fond Bytí (Bytie), ktorý Pfeiffer založil s úmyslom organizovať verejné zbierky totiž dlhuje stavebným firmám ešte asi päť miliónov korún...

Sála je už takmer do dvoch tretín zaplnená, keď vchádza sanátor Pfeiffer. V prednej časti miestnosti vidno pyramídové pódium s rečníckym pultom - pred ním na sklenom podstavci leží busta Jozefa Zezulku, zakladateľa biotroniky a učiteľa Tomáša Pfeiffera, ktorý je v súčasnosti jediným oficiálnym predstaviteľom biotroniky - typu životnej filozofie. Skutočnosť, že je produktom New Age, je jasná z väčšiny ich tvrdení a prístupu.

Reprodukovať obsah prednášky je veľmi ťažké, lebo vlastne nešlo o súvislý monológ, ale o sériu deklamácií všeobecného charakteru, napríklad, že choroby (napr. nádorové) „...vznikajú na základe bioenergetickej nedostatočnosti." Medzi riadkami Pfeifferovho prejavu možno zreteľne nájsť i výlučnosť, ktorá síce nezavrhuje napríklad medicínu, ale dáva jej efektívne fungovanie do súvislosti s biotronikou - bez nej to jednoducho nie je ono: „Medicína je nesporne v období svojho najväčšieho rozkvetu. Má to však jeden háčik" - hovorí Tomáš Pfeiffer. „Nejde o to, že by malo byť menej medicíny. Medicíny musí byť viac - pravdepodobne sa neskôr upustí od predstavy, že zdravotníctvo je iba medicína." Pfeiffer tajne dúfa, že biotronika bude začlenená do zdravotníctva a bude všeobecne uznaná.

Podľa jeho teórie človek pozostáva z troch častí: z hmoty, na ktorú pôsobí medicína - skalpelom, liekom, žiarením a pod., z duše, kde to už s hmotou nie je také jasné a nakoniec zo „sily života", tzv. vitálnej sily, na ktorú môže pôsobiť iba biotronika. „Viete, prvé, čo ma napríklad zarazilo pri štúdiu materiálu, ktorý mi dal Jozef Zezulka bolo, že v lekárskych publikáciách sa často uvádzalo: príčina choroby neznáma, liečba neznáma a pod. V súčasnosti sme príčinne schopní zachytiť len malú vzorku chorôb; človeka sme však schopní zachrániť pred časťou oveľa väčšou. Vzhľadom na ten obrovský pomer je to však smiešne málo" - vysvetľuje Pfeiffer. „Táto malá úspešnosť je možná aj preto, že všetko sa nedá liečiť len hmotou. Niektoré príčiny chorôb totiž ležia mimo nej - mimo dosahu odboru, akým je medicína. Pozrite sa napríklad na rakovinu. Nezvyčajný nárast tejto choroby ukazuje, že prevencia sa nezvládla. Zároveň niet na svete jediného lekára, ktorý by mohol povedať, že vyliečil rakovinu. Je mnoho lekárov, ktorí výborne prospeli pacientom tým, že ich zachránili pred rakovinou. Objavili nádor, vyrezali ho, použili chemoterapiu či iné metódy. Ale nikto na svete nevyliečil príčinu, prečo nádor vznikol" - dodáva Pfeiffer. Nehovorí síce priamo - mne sa podarilo vyliečiť rakovinu - avšak bystrý poslucháč pochopí, že trpiaci na túto chorobu nemajú bez biotroniky šancu. Takto výlučne sa síce vníma veľa liečiteľov, avšak Tomáš Pfeiffer je mediálnou hviezdou. Pred nedávnom sa pravidelne objavoval v televízii Nova a „liečebne" pôsobil na masy prostredníctvom obrazovky, často ho pozývajú do rádia Frekvence 1, televízie Prima, Českého rozhlasu atď. Noviny a časopisy (napr. Slovo, Týden, Mladý svět, Vlasta či Květy) mu uverejňujú reklamy zadarmo alebo za sponzorské ceny. V apríli 1997 sa v pražskej Lucerne dokonca usporiadal na jeho podporu koncert Dimenze 2 + 2, na ktorom vystúpila Marta Kubišová, Jaroslav Hutka, Pepo Nos, Paleček a Janík a ďalší. Kritické hlasy sa objavujú len sporadicky...

 

História zahalená záhadou

Jozefa Zezulku, zakladateľa biotroniky, zahaľuje aureola tajomstva. Aj spôsob, akým sa Pfeiffer k biotronike dostal, je ako scéna z amerického filmu podradnejšej kvality: „Stretli sme sa úplne náhodou vo dverách," spomína Tomáš Pfeiffer na prvé stretnutie so svojím učiteľom. „Ja som práve vychádzal, on sa na mňa pozrel a na ten pohľad do smrti nezabudnem. Bolo to úžasné, hlboké a ja som vtedy nevedel, o čo ide. Potom si ma zavolal a na moje prekvapenie mi povedal, že patrím k ľuďom, ktorí - ak by o to mali záujem - by mohli svoje nadanie v oblasti liečby rozvíjať. Po troch rokoch som mal z okruhu svojej rodiny prvého pacienta. Frekvencia sa začala zvyšovať - jeden pacient za týždeň, potom za deň a tak ďalej. Nakoniec bolo pacientov viac a asi tak po ôsmich rokoch mi Jozef Zezulka povedal: ,Vidíte, tu sa práve hlási jeden pacient s nádorovým ochorením. Už by ste mohli mať úspech.‘ To bol môj prvý pacient s nádorom. Zezulka ma zásoboval knihami z medicíny a rôznych duchovných smerov (...) a vlastne sem biotroniku po revolúcii uvádzal. Aj jej názov sem uviedol on. Je to termín, ktorý Zezulka vymyslel pre tento druh liečby a ja idem v jeho šľapajach" - hovorí Pfeiffer. Po Zezulkovej smrti pokračoval v jeho snahe biotroniku spoločensky etablovať. Tridsiateho marca 1997 položili základný kameň Biotronického centra sociálnej pomoci, ktoré je akousi biotronickou nemocnicou (i keď Pfeiffer tvrdí, že nie sú zdravotníckym zariadením) s normálne vybavenými izbami, ktoré si budú chorí môcť prenajať. Biotronika sama je vraj zadarmo, ale prevádzka niečo stojí. „Nechcel som stavať nijaké centrá" - odpovedá Pfeiffer na otázku, čo ho priviedlo na nápad zariadenie vybudovať. „Chcel som biotroniku včleniť do zdravotníctva. Bohužiaľ sa to napriek veľkému úsiliu nepodarilo. Je tu biotronika, ktorá má svoje výsledky a chce ľuďom pomáhať... Na začiatku sa objavil muž, podnikateľ, a tvrdil, že má záujem o biotroniku. Nasľuboval hory-doly a nič z toho nesplnil. Nedal ani korunu. Vďaka jemu, paradoxne, sa celý projekt začal rozbiehať. Nakoniec sme založili nadáciu, nadačný fond, zbierali sme peniaze a výsledok dnes vidíte."

 

Zlučuje sa biotronika s etikou?

Je pravdepodobné, že Tomáš Pfeiffer úprimne verí tomu, čo hlása. Na tom nie je nič čudné a ak sa jeho tvrdenie nedá dokázať, to ešte neznamená, že biotronika nie je pre množstvo ľudí atraktívna. V histórii by sme napokon našli veľa prípadov ľudí, ktorí začali hlásať bizarné vízie s cieľom pomôcť ľuďom (prípadne zachrániť svet) - nezriedka sa to skončilo trpkým sklamaním. Asi najznámejším omylom v tomto storočí bola predpoveď Charlesa T. Russela, zakladateľa náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi, o konci sveta. Na základe výpočtov vychádzajúcich z rozmeru egyptských pyramíd dospel Russel k záveru, že koniec sveta príde v roku 1914. Keď sa nič nestalo, prepočítal dátum na rok 1915 - do poslednej chvíle veril svojim omylom a keď zomrel sklamaný v ústraní, existovala jeho organizácia bez toho, aby bolo podstatné, či jej zakladateľ hlásal pravdu alebo nie. V prípade podobných extrémistických náboženských spoločností je totiž doktrína druhoradá - dôležitejšia je poslušnosť členov a pocit výlučnosti voči ostatným.

Je objektívnou skutočnosťou, že dosiaľ nikto nezaznamenal, verejne neprezentoval a nedoložil jediný prípad, kde by sa biotronika zaslúžila o vyliečenie človeka z nádorového ochorenia. Zdá sa však, že pravidelní návštevníci Pfeifferových prednášok si podobnú otázku nekladú. Skôr ich priťahuje jeho charizmatický a ľudský prejav, navodený pocit, že sa niekto stará o ich zdravie a duševnú pohodu a nie na poslednom mieste aj vedomie, že ponúka odpovede na transcendentálne otázky. Náboženstvo, ktoré s tým súvisí, sa však samo označuje za filozofiu a na rozdiel od iných náboženstiev nevyžaduje od človeka poslušnosť - je to väčšmi návod na dlhoveký život bez útrap. Tento prístup je napokon pre súčasnú náboženskú scénu typický - nie je podstatné, čo je pravda, ale či to, čo sa nám predkladá, funguje a môže nejako zlepšiť kvalitu nášho života. Iné kritériá, ako sa zdá, nie sú podstatné.

Je tu však jeden moment, ktorý sa objavuje aj u iných liečiteľov, ale v spojení s mediálnou publicitou vytvára veľký etický problém. Je eticky v poriadku dávať nevyliečiteľne alebo ťažko chorým nádej na uzdravenie - nádej, ktorá nie je podložená nijakými empiricky overiteľnými výsledkami? V súčasnej spoločnosti, bohužiaľ, prevláda pocit, že kto sa objavuje v médiách často a v pozitívnom svetle,  akoby poskytoval záruku, že to, čo hovorí a robí, je v poriadku. A nádej umiera posledná. Lenže kým má človek nádej na záchranu života, investuje čokoľvek, aby sa zachránil. V tomto kontexte sa teda relatívna úspešnosť pri zbieraní financií na aktivity Tomáša Pfeiffera a jeho nadácie ukazuje v inom svetle, ktoré však vrhá na biotroniku temný tieň.