S pribúdajúcim významom a komplikovanosťou obetí sa k štyrom védam postupne pripojovali výklady o zmysle obeti - brahmany, ktoré vznikali asi okolo roku 1000 pred Kr. Od nich sa odvodzuje označenie bráhmani, meno védskych obetných kňazov. Keď táto spoločenská trieda nadobúdala väčší význam, postupne sa menil aj charakter védskeho náboženstva, obráteného k pozemským veciam. Bráhmani sa začali zaoberať pôvodom vesmíru a jeho síl ovplyvňujúcich ľudí a všetok život. Tieto otázky sa snažili zodpovedať pomocou dvoch nových pojmov, brahma a átman, a tak sa začala fáza brahmanizmu. Svoj vrchol dosiahla v upanišádach, vznikajúcich v rôznych bráhmanských školách. V týchto textoch sú už obsiahnuté všetky náuky, ktoré od tých čias majú dôležitú rolu v hinduizme: koncept najvyššej bytosti a snaha o zjednotenie s ňou, viera v poslednú identitu medzi individuálnym Ja (átman) a prazákladom kozmu (brahma) a učenie o znovuzrodení, ktoré sa zakladá na zákone o príčine a pôsobení každého konania (karmický zákon). V nasledujúcom období klasického hinduizmu sa prejavuje šesť ortodoxne náboženských systémov: mímánsa, védanta, sánkhja, joga, vaišéšika a njána. Najstaršia z nich je mímánsa. Podáva filozofické odôvodnenie védskych rituálov a zastáva neomylnosť véd. Védanta vyvinula niekoľko škôl zastupujúcich rôzny stupeň identity medzi átmanom a brahmou. Vzájomne protikladné smery sú nedualistická adveita védanta a dualistická dvaita védanta. Dualistické poňatie sveta zastáva aj sánkhja, ktorá s jogou vytvára určitý celok. Kým sánkhja prináša filozofický základ, joga je väčšmi praktickou cestou „spásy". Sú dva kozmické princípy - puruša (duša) a prakrti (hmota). Spojením s hmotou sa s ňou duša nesprávne stotožňuje a zabúda na svoje večné bytie. Cestou jogy, ktorá predpisuje určité očistné príkazy, telesné cvičenia a meditačné techniky, sa duša, podľa tejto teórie, oslobodzuje od neznalosti seba samej, a tým od kolobehu nových zrodení. Vaišéšika učí atomistickú kozmológiu, ktorá rozdeľuje prírodu na rôzne substancie (zem, voda, oheň, vzduch, éter) vystupujúce v rôznych kvalitách (pozostávajúce z farby, chuti, počtu, spojení a pod.). Spojením týchto substancií vzniká javový svet. V kozmických periódach vzniku a zániku sveta uchovávajú duše svoje dobré a zlé skutky, spájajú sa s atómami a otvárajú nový tvorivý cyklus. Njána stavia predovšetkým na materialistickom systéme vaišéšiky a učí najmä logiku ako cestu poznania. Všetkých šesť systémov uznáva védy ako najvyššiu autoritu a záväzný systém kást, t. j. rozdelenie spoločnosti do štyroch základných kategórií: bráhmani (kňazi), kšatrijovia (panovníci, bojovníci), vajšjovia (obchodníci a roľníci) a šúdrovia (robotníci). Etika, resp. pravé konanie (dharma) závisí od sociálneho postavenia indivídua a nie je rovnaká pre všetkých.

V epoche monoteistického hinduizmu sa vytvárajú dva výrazné smery - šivaizmus a višnuizmus, v ktorých buď Šiva alebo Višnu preberá všetky tri funkcie absolútna. Vo vnútri šivaizmu sa vyvinuli viaceré rozdielne smery, avšak pre všetky je spoločný ich náboženský cieľ, aby sa duša oslobodila od svojich pozemských zväzkov a dosiahla stav označovaný ako šivatá (prirodzenosť Šivova). So šivaizmom je úzko spojený aj šaktizmus, uctievanie bohyne Šakti, Šivovej manželky. Pre stúpencov tohto smeru je spojenie oboch aspektov absolútna, mužského so ženským, výrazom pôvodnej kozmickej harmónie. Iný veľký monoteistický smer - višnuizmus - vidí najvyšší princíp v bohu Višnuovi. Aj v rámci višnuizmu sa vytvorili viaceré školy, pričom najslávnejšia je Rámánudžova, Vallabhova a Čaitanjova škola. Líšia sa najmä v chápaní ontologického pomeru boha a individuálnej duše. Z višnuizmu sa vyvinulo sčasti veľmi extatické hnutie bhakti, ktoré sa sústreďuje na uctievanie Krišnu a Rámu. Obaja sa považujú za inkarnácie (vtelenia) boha Višnua.