Dnes sa už nikto nepozastaví nad tým, keď na ulici stretne ľudí, ktorí ponúkajú propagačné materiály, pozývajú na stretnutie, koncert či iné náboženské podujatie. Čo na ich správaní najväčšmi prezrádza, že ide práve o náborových členov rôznych deštruktívnych kultov či siekt?

Na propagačných materiáloch a na pouličnej misii ešte nemusí byť nič zlé. A pri prvom kontakte sa spravidla ani nedá spoznať, či by sa misionári mohli považovať za príslušníkov niektorej zo siekt. V takom prípade je najlepšie si materiál od nich vziať a opýtať sa známych, či nevedia, o čo ide. Podľa mojej skúsenosti už medzi niekoľkými vzdelanejšími ľuďmi nájdete niekoho dobre informovaného alebo aspoň niekoho, kto vie poradiť, kde sa dá získať nezávislá informácia. Pri posudzovaní, o akú skupinu môže ísť, je dobré položiť si otázku, či letáčik jasne a zrozumiteľne vyjadruje, o čo ide, kto akciu organizuje a či informácia už na prvý pohľad nepôsobí manipulačne a zahmlievajúco.

 

Akými charakteristickými črtami sa sekty najpodstatnejšie odlišujú od tradičných cirkví?

Odpoveď na túto otázku sa menila po celé 20. storočie. Dnes by sme sektu mohli definovať azda ako totalitnú náboženskú spoločnosť, ktorej štruktúra je polarizovaná v zmysle autoritatívneho vedenia na jednej strane a od tohto vedenia nekriticky závislých príslušníkov na druhej strane. Tendencia, alebo ak chcete pokušenie k tejto polarizácii existuje vo všetkých náboženských skupinách (dokonca i v politických a iných), ale aj v tradičných cirkvách, pretože táto štruktúra je veľmi stabilná (vyhovuje rovnako vodcom ako závislým) a umožňuje veľké pracovné, misijné, finančné aj iné nasadenie. Avšak prednosťou náboženských skupín nesektárskeho typu je to, že sú ochotné a schopné (napr. vďaka tradícii a možnosti vnútorného dialógu) toto sektárske pokušenie odmietnuť, i keď sľubuje ľahký úspech. Cirkvi a sekty od seba teda najväčšmi odlišujú práve tieto kontrolné mechanizmy.

 

Dominantné postavenie vodcu sekty ako absolútnej autority je často rozhodujúcim faktorom správania sa a konania jednotlivých členov spoločenstva. Na Východe má vzťah medzi guru a jeho žiakom stáročnú tradíciu. Čo však v našom - západnom - kultúrnom prostredí vedie mnohých ľudí k tomu, aby sa podriadili takejto autorite a odovzdali jej často celú svoju osobnosť, majetok i všetky svoje nádeje?

Odovzdať sa niekomu je pre mnohých veľmi lákavé, pretože závislosť človeka zbaví ťažkých bremien rozhodovania a zodpovednosti. Sekta navyše človeku poskytne množstvo príťažlivých vecí: zmysel života, pocit dôležitosti a vyvolenosti, vedomie majiteľstva pravdy, jednoduché odpovede na zložité otázky, dynamické a emočne priaznivé spoločenstvo atď. Sekta je jednoducho lákavým pokušením najmä vo chvíľach nepríjemných pocitov, zmätku, otázok či neúspechu.

 

Čím sú pre moderného človeka tretieho tisícročia - okrem toho, čo ste už spomenuli - sekty príťažlivé? Je to azda ich filozofická vízia, ktorú sekty svojim dôverčivým stúpencom tak presvedčivo ponúkajú?

Okrem toho, čo som menoval, na prvom mieste je predsa len náboženské hľadanie. Sekty ponúkajú predovšetkým alternatívu v cieli náboženského hľadania moderného človeka. Voči tradičným, zavedeným a pre niekoho možno málo lákavým kresťanským cirkvám sa ako alternatívna pociťuje exotickosť a myšlienková novosť siekt. A oproti všetkým náboženstvám (teda napr. aj oproti islamu a budhizmu) je sekta ľahkou alternatívou, ktorá v podstate umožňuje dospelým predĺžiť si detstvo odmietnutím zodpovednosti za vlastný život.

 

Takmer všetci, čo žijú v sektách, vravia, že tam vstúpili dobrovoľne, nikto ich nenútil a sú tam šťastní. Sú však takéto „presvedčivé" tvrdenia objektívne, alebo sú ovplyvnené veľmi premyslenými a jemnými praktikami psychickej manipulácie, ku ktorej sa takéto spoločenstvá zvyknú uchyľovať?

Nie sú potrebné nijaké mimoriadne praktiky manipulácie, aby sa príslušníci siekt rozhovorili o svojom šťastí. Do istej miery sa skutočne môžu cítiť šťastní (aspoň na začiatku), ale v nijakom prípade sa niekomu, kto stojí mimo sekty, a tým v opozícii k nej, nepriznajú k opaku. Priznať si svoje pochybnosti, zápasy alebo dokonca neúspechy by každý príslušník sekty považoval za totálnu prehru. Priznať si omyl a porážku sú schopní len veľmi silní alebo zúfalí ľudia. A priznať sa človeku mimo sekty je ešte oveľa ťažší krok. Nečudujte sa, že sú šťastní. Oni takí jednoducho musia byť, pretože inak by sa ich svet rozpadol. S dobrovoľnosťou je to podobné. Vy by ste sa priznali cudziemu človeku, že ste hlupák, čo sa nechal naverbovať?

 

Je pravda, že nový člen vstrebáva „jedine správny a neomylný svetonázor" i za podpory rôznych extatických a hypnotických stavov, prípadne iných stavov zmeneného vedomia vznikajúcich napríklad pri holotropnom dýchaní či pri niekoľkohodinovom odriekavaní mantry?

Extáza samozrejme ničí bariéry kritického rozumu a napomáha konverziu do sekty, ale nemyslím si, že by bola nevyhnutná, alebo že by túto konverziu vysvetľovala. Je to oveľa ľahšie: nový člen jednoducho do sekty chce vstúpiť (či vedome alebo podvedome) z psychických a sociálnych dôvodov a rozum „necháva za dverami" aj bez extázy.

 

Môže u týchto ľudí napriek všetkému vzniknúť silná závislosť od takýchto techník? Ak by sme ju prirovnali k závislosti od halucinogénnych látok, napríklad drog, je vôbec možné zbaviť sa takéhoto otrockého puta?

Áno. Podľa všetkého je to dokonca ľahšie ako pri drogovej závislosti, pretože v sekte je závislosť „iba" psychická. Prekvapivo to ide niekedy aj samo: tým, že človek trochu zostarne a vyspeje, začne ho sektárska kazajka zvierať. Ak mu zostali aspoň niektoré sociálne väzby s ľuďmi stojacimi mimo sekty, môže nájsť v sebe silu zlomiť toto puto.

 

Aké následky sa najčastejšie prejavujú u ľudí, ktorí dlhší čas žijú v sekte?

To závisí od toho, o akú sektu ide. Môžu to byť napríklad podobné následky ako u ľudí, ktorí sú dlhší čas vo väzení: nie sú schopní sa sústrediť, rozhodovať sa, nadväzovať a udržať si vzťahy, orientovať sa v denných záležitostiach. Pre ich okolie je však najhoršie, že majú akoby inú, sektársku identitu. Ťažko sa s nimi dá hovoriť o bežných záležitostiach, v komunikácii sú veľmi neuvoľnení a v myšlienkach unikajú stále do sveta sekty, kam ich nesektárske okolie nemôže nasledovať. A sú zranení. Sklamali sa v ideáloch, v ľuďoch, ale najväčšmi v sebe. Ťažko sa vo svojom vnútri vyznajú, často trvá niekoľko rokov, než sú schopní svoju skúsenosť v sekte reflektovať a priznať jej aj niektoré pozitíva.

 

V súčasnosti je jedným z najpálčivejších diskutovaných problémov rodina a deti. Vzťah medzi manželmi (aj sexuálny) je často zaťažený ideológiou sekty a je teda veľmi neprirodzený. Deti sa v komunite väčšinou vnímajú ako bremeno, ktoré členov (rodičov) okráda o mnoho pozornosti a energie, ktorú by mohli venovať sekte. Môže byť život detí v takýchto spoločenstvách harmonický, alebo je pôsobenie na ne jednostranné, ba až smerujúce k zneužívaniu?

Opäť treba rozlišovať, o akú sektu ide. Myslím si, že najhoršie sú na tom deti v komunitách typu Rodiny, Sahadža jogy, Mosta ku slobode. Skutočne otrasným prípadom je ich sexuálna „výchova" v Rodine, alebo u nás totálna izolácia školopovinných dcér „mesiáša" Parsifala Imanuela. Bez problémov nie sú ani deti v komunitách hnutia Hare Krišna, kde sú vystavené niekedy až zbytočne vystupňovanému konfliktu dvoch rozdielnych kultúr. V sektách, zameraných predovšetkým na výkon (napr. Munova sekta, scientológia, kult Šrí Činmoja) môžu byť zasa, ako vravíte, bremenom. Na druhú stranu však treba objektívne dodať, že existujú aj sekty, kde je rodinné prostredie podstatne lepšie ako v mnohých rodinách bez akejkoľvek náboženskej výchovy.

 

Ak sú záujmy sekty, najmä vodcu, pre jej členov prvoradé, netrpí tým partnerský vzťah manželov, a najmä detí, ktoré sú azda väčšmi majetkom komunity ako súčasťou vlastnej rodiny?

Samozrejme, že trpí. Ale v rámci celej spoločnosti to nie je nič mimoriadne. Sekta nie je pre rodinu o nič horšia ako alkoholizmus alebo workholizmus (otroctvo práci) jedného z rodičov. V uzavretých komunitách - nie iba náboženských - však býva situácia rodiny mimoriadne zlá.

 

Až na niektoré extrémistické skupiny sa sekty svojim členom nezvyknú za ich prípadný odchod vyhrážať fyzickou likvidáciou či inými donucovacími prostriedkami. Používajú azda iný spôsob, ako si svoje ovečky udržať v presne vykolíkovanom ovčinci? Môže to byť živenie strachu zo všetkého, čo stojí za neprekonateľnými hradbami sekty?

Áno, psychické väzby sú oveľa účinnejšie ako prípadné fyzické tresty. Scientológovia si napríklad môžu dovoliť svojich oddaných vylúčiť, lebo vedia, že je len otázka času, kedy narušená psychická rovnováha prinúti bývalého člena vyvinúť maximálne úsilie na cestu späť. Avšak sú chvíle, keď človek dokáže tieto väzby prekonať. Pravda, ešte účinnejšie sú sociálne väzby - a predovšetkým ich absencia - na ľudí mimo sekty. Niekedy trochu zjednodušene hovorím: nie je taký problém zo sekty odísť, ako mať kam odísť.

 

Ktoré ďalšie faktory znemožňujú odchod zo sekty?

Myslím si, že som toho už povedal dosť, ale možno som dostatočne nezdôraznil, že odchod zo sekty najväčšmi znemožňuje roztržka s ľuďmi mimo sekty: s rodičmi, s manželom, s priateľmi. Pre okolie je jednoduché sa s takto orientovaným človekom pohádať a izolovať ho. Niekedy sekta túto izoláciu dokonca zámerne podporuje. Okolie si však väčšinou neuvedomuje, že práve roztržkou svojho blízkeho do sekty zahnalo ešte hlbšie.

 

Aké fázy resocializačného procesu prebiehajú u človeka, ktorý opustí sektu?

Prvou fázou je, samozrejme, hlboké rozčarovanie a sklamanie, pocit životnej prázdnoty a totálnej prehry. Tieto pocity niekedy ústia do apatie a celkovej ľahostajnosti k možnostiam duchovného života, niekedy dokonca až do cynického postoja. Našťastie po prvej fáze, keď človek obviňuje sám seba, zvyčajne nastupuje druhá fáza, keď obviňuje sektu. Stáva sa z neho bojovník, ktorý tvrdohlavo trvá na svojej úlohe obeti. Aj túto fázu často vystrieda ďalšia, v ktorej si človek uvedomí i tie príčiny vstupu do sekty, ktoré sú v ňom samom a v jeho životnej a rodinnej situácii. Najlepší záver sa dosiahne, keď je človek schopný svoju skúsenosť so sektou zhodnotiť a rozhodne sa ju aj v ďalšom živote pozitívne využiť pre seba i svoje okolie. Dosiahnuť tento stupeň však často trvá mnoho rokov a nepodarí sa to všetkým.

 

Aké príznaky môžu signalizovať, že dieťa sa dostalo pod vplyv zhubnej sekty? Akých chýb sa najčastejšie dopúšťajú rodičia, ktorí sa snažia ohrozené dieťa chrániť? Čo by ste poradili takto postihnutej rodine?

Keď sa už prejavujú príznaky, na každú ráznu rodičovskú akciu je už spravidla neskoro. Rodičom možno len odporučiť, aby ostali pokojní, vystríhali sa zákazov, hádok a argumentačných bojov, ale sústredili sa na rozvíjanie svojho vzťahu k dieťaťu a poskytli mu istotu svojej lásky. To platí i vtedy, keď sa rozhodne pre sektu. Mali by sa pohybovať medzi slušným, ale jasným odmietnutím sekty a jasnou deklaráciou rešpektu k slobode dospelého dieťaťa. Ale skutočne najdôležitejšou zo strany rodičov je láska: dávajúca, nie vyžadujúca, rešpektujúca, dospelá a bezpodmienečná.

 

Ďakujem za rozhovor.