Vznik nového svetového náboženstva

Ak chceme zostať v odvážnom obraze kontextualizácie kresťanstva na „mape náboženstiev", v západnej - ešte dominantne kresťanskej - kultúre sa čoraz zreteľnejšie prejavuje diagnóza „strakatého koberca" z navzájom pospletaných subkultúr, ktoré napriek svojej rozdielnosti ohlasujú na obzore úsvit jednotného nového svetového náboženstva. Paralelne so súčasnými dobovými hnutiami sa ani svetové náboženstvo nedá charakterizovať ako jednotná hierarchická štruktúra, ale skôr ako dynamická spleť sčasti veľmi heterogénnych malých zoskupení. Neuznáva nijakú jednotiacu vodcovskú osobu, nijaké spoločné zjavenie či teologické učenie, ale vyznačuje sa postmodernou nepriehľadnosťou a subjektívnou ľubovôľou. Napriek toľkej rozmanitosti však vykazuje silné zhodné črty, ktoré umožňujú vnímať pestré spektrum súčasnej religiozity ako jednotu.

Tu treba spomenúť moment prae-teizmu, v ktorom sa už Boh systematicky nepopiera, ale prekrýva sa najrozličnejšími božskými náhradkami. Z prvkov „teoplazmy" si postmoderný človek vytvára svoj obraz Boha podľa vlastných, spontánnych potrieb. Pritom mu prichádza na pomoc neoarchaická tendencia náboženstva súčasnosti, ktorá chce návratom k predkresťanským „počiatkom" znovu oživiť neskazené prvky vitálneho náboženstva a súčasne uznáva jedine arché subjektívnej skúsenosti ako ustavične prekypujúci prameň osobnej religiozity. Ako ďalšiu charakteristickú črtu možno označiť intimizáciu náboženského zážitku, pričom skúsenosť eko-psycho-somatického uzdravenia sa odohráva iba na úrovni vlastného telesného zážitku. Zároveň sa otázka pravdy v náboženstve presúva na otázku užitočnosti, a viera sa stáva terapiou.

Zhodná charakteristika tejto celosvetovo - aj v mimokresťanskom priestore - pozorovateľnej tendencie nachádza čoraz väčšiu oporu v náboženskohistorických štúdiách, ktoré dosvedčujú aktuálne vzťahy či spoločné historické korene mnohých nových náboženských hnutí. Podávajú ich ako postmoderné aktualizácie tieňovej religiozity, ktoré by sme mohli označiť ako neognostické, alebo ako „tajnú stranu Zjavenia".

Táto globálna zmena náboženského vedomia, ktorú musíme vnímať ako zreteľné „znamenie čias", neostáva však iba ako difúzna (rozptýlená) religiozita v akomsi nezáväznom prúdení ducha čias, ale pre jednotlivca sa konkretizuje v príslušnosti k niektorému z početných nových náboženských hnutí, zodpovedajúcemu jeho osobnej mentalite; po prekonaní fázy oslobodzovania sa z doterajších orientačných súvislostí ho bude opäť subjektívne vnímať a žiť ako náboženstvo s jeho novými požiadavkami a orientáciami.

 

Medzinárodné aktivity

Pokiaľ ide o konkrétne medzinárodné aktivity konfliktných smerov (siekt), treba rozlišovať dve dimenzie. Treba vziať do úvahy, že podľa taktiky „duchovnej vojny" sa na určité krajiny ide s propagandistickou kampaňou, zatiaľ čo problematické aktivity sa preložia do vzdialených krajín. Len čo sa guru alebo organizácia ocitnú v ťažkostiach, vytratia sa, alebo si zmenia mená. Ako príklad možno spomenúť odvezenie detí do indických škôl hnutím Sahadža joga a Thakar Singh, alebo v minulých rokoch celosvetové roztrúsenie predovšetkým ženských desaparicidos zo sekty Deti Božie (dnes Rodina). Cez satelit prenášané medzinárodne slávené Munove masové požehnania ilustrujú prítomnosť novej religiozity presahujúcej hranice.

Na druhej strane sa podnikajú obrovské pokusy, najmä z okruhu scientológie, uplatňovať zo zahraničia propagandistický, ba dokonca politický vplyv na súdne rozhodnutia v európskych štátoch. Pre celú oblasť konfliktných smerov je príznačné úsilie obmedziť diskusiu výlučne na jeden sociologický religionistický termín a žonglovať so záplavou súdnych rozhodnutí.

 

Rovnostárska loby

V spoločnosti prevláda tendencia delegovať definíciu náboženstva udomácnenú v teológii výlučne na užitočnosť vymeniteľných sociologických modelov. V spolupráci s akademickými inštitúciami v rozličných krajinách vynikol na európskej úrovni predovšetkým celosvetovo pôsobiaci inštitút CESNUR (Turín, Taliansko) ako priama loby nediferencovanej nivelizácie všetkých zoskupení, ktoré sa samy vyhlasujú za náboženstvá v najširšom zmysle. S požiadavkou rigoróznej vedeckosti svojho poslania obracia sa v polemickej konfrontácii najmä proti dominancii Katolíckej cirkvi, ako aj proti organizáciám rodičovských iniciatív, ktorých kritické príspevky k danej problematike sa jednoducho diskvalifikujú ako nevedecké. Medzičasom však CESNUR odhalil svoju zaujatosť mohutným angažovaním sa v prospech konfliktných orientácií.

 

United Religions

Medzinárodná spolupráca najrozmanitejších náboženských organizácií sa obsažnejšie prejavuje v ich požiadavke etablovania univerzálneho fóra, ktoré by mohlo prepožičať viditeľný výraz jej charakteru akejsi megasiete. V nadväznosti na Parlament náboženstiev konštituovala sa v roku 1993 v Chicagu iniciatíva United Religions (Spojené náboženstvá), ktorá má v úmysle uverejniť v roku 2000 globálnu Chartu spojených náboženstiev. Tu sa vyvíja úsilie o stálu loby všetkých náboženstiev v sídle Organizácie spojených národov. Iniciatíve ide o neobmedzené právne uznanie všetkých náboženských variantov. Hoci plánované aktivity, vzhľadom na vývoj globálnej etiky náboženstiev a ich čo najširšej spolupráce pri riešení existenčných problémov ľudstva možno len uvítať, črtá sa tu aj nebezpečenstvo relativizmu v zmysle teozofického „večného náboženstva", ako aj inštrumentalizácie zo strany konfliktných orientácií, ktoré dúfajú, že práve tu nájdu propagandisticky účinné fórum na dosiahnutie spoločenského uznania.

 

Perspektívy

Aké dôsledky plynú z celosvetovo pozorovateľných symptómov a aktivít nového postkresťanského svetového náboženstva? Tu bude nutné pozorovať predovšetkým dialóg Katolíckej cirkvi s ostatnými svetovými náboženstvami a zvlášť sa venovať oslovovaniu okruhu nového náboženského hľadania. Cirkev sa otvára osobnému stretnutiu so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Aby sa však takýto dialóg mohol podariť na inštitucionálnej úrovni, musí vopred zavládnuť jednota na rôznych rovinách a ich špecifických metódach. Podľa modelu sústredných kruhov buduje sa kontakt Cirkvi najskôr na ekumenickej úrovni s cirkevnými spoločnosťami spojenými spoločným krstom. „Harmonogram" takéhoto dialógu sa tvorí podľa modelu „hierarchie pravdy" (Unitatis redintegratio) vo vedomí spoločnej kristológie. Zvláštnym prípadom ekumenizmu je kresťansko-židovský dialóg so „staršími bratmi", ktorého zásady zachytáva Nostra aetate. Medzináboženský dialóg so svetovými náboženstvami predstavuje ďalší kruh, na základe spolupatričnosti, ktorú možno nazvať „rodinou pravdy". Nakoniec prichádza dialóg s modernou kultúrou, s filozofiami a svetonázormi na základe ľudskej solidarity (Gaudium et spes). Nebolo by v súlade s komplexnou a citlivou požiadavkou dialógu, keby sa premiešavali odlišné úrovne a očakávania. Prirodzene, bezpodmienečným predpokladom každého stretnutia je ochota k úprimnému a otvorenému dialógu, ako to vyjadrujú slová encykliky Redemptoris missio: „Partner dialógu musí byť v súlade s vlastnými tradíciami a náboženským presvedčením a otvorený voči nim, aby chápal druhého, bez predstierania, ako aj bez uzatvárania sa, ale v duchu pravdy, pokory a lojality, s vedomím, že dialóg môže každého obohatiť. Tu niet miesta na kapitulačné vyhlásenia ani falošnú mierumilovnosť. Je potrebné vzájomné svedectvo spoločného napredovania na ceste náboženského hľadania a skúsenosti. Slúži to súčasne na prekonanie predsudkov, nedorozumení a intolerancie. Dialóg má za cieľ vnútornú očistu a obrátenie, ktoré bude duchovne plodné, ak sa nechá skutočne viesť Duchom."

Základným predpokladom, z ktorého implicitne vychádzajú všetky cirkevné dokumenty o ekumenickom či medzináboženskom dialógu, je vnímanie „náboženského" charakteru súčasných hnutí. Zatiaľ čo v čase koncipovania príslušných koncilových textov sa bral zreteľ najmä na spoločný náboženský základ s veľkými tradíciami ľudských dejín, dnes sa nedá automaticky predpokladať náboženský charakter nového náboženského hnutia. Je potrebné podstatne rozlišovať medzi dialogickou otvorenosťou pre transcendentný vzťah a autonómnymi „samonáboženstvami". Takéto procesné rozlišovanie určí, či ide o novovznikajúce subkultúry na základe kultúrnych interakčných procesov medzi kresťanským kultúrnym dedičstvom a vitálnou religiozitou, alebo o čosi pôvodné, novo vyvinuté, v rámci mimokresťanských náboženstiev. Rozlišovací proces stanoví, nakoľko sa stretnutie vyvíja od rozhovoru na kultúrnej úrovni k vlastnému medzináboženskému dialógu.

 

Pojmy

Zvláštny vzťah Cirkvi k novej „religiozite" sa nedá definovať bez objasnenia terminológie. Oprávnene vládne všeobecná stiesnenosť ohľadom používania pojmu „sekta", hoci sa ešte stále používa vďaka svojej sémantickej stručnosti a zrejme aj preto, lebo zo strany Cirkvi vyjadruje špecifický odstup od problematických foriem religiozity. Teraz tu nie je priestor na nové diskusie o ďalších zaužívaných výrazoch, ako napríklad nové hnutia mladých (F. W. Haack), alternatívne náboženstvá (najmä v talianskom jazykovom prostredí), deštruktívne kulty; rád by som sa dištancoval od zaužívaného slovného spojenia nové náboženské hnutia. Problém tohto pojmu spočíva v prvom rade v tom, že celú šírku fenoménu dokáže zachytiť iba s dodatkom lámajúcim jazyk: „...a svetonázorové skupiny", lebo v nejednom prípade zjavne nejde o náboženskú spoločnosť (napr. antropozofia alebo alternatívne terapie). V druhom rade ho takto klasifikované zoskupenia čoraz častejšie využívajú ako protiargument pri žiadosti o zákonné uznanie ako náboženskej spoločnosti; zo skutočnosti, že Cirkev klasifikuje nejakú skupinu ako „sektu", vyplýva ich jednoznačne náboženský charakter.

 

Náboženské menšiny

Celkom v zmysle tejto argumentácie sa v ostatnom čase až natoľko rozširuje uznanie náboženských prvkov v pojme nové náboženské hnutia, že sa hovorí o náboženských menšinách, aby sa na politickej rovine dosiahlo nediferencované, rovnaké postavenie s uznanými veľkými náboženstvami. Podľa metódy dialektiky triedneho boja sa konštruuje neodôvodnený stav prenasledovania, volajúci po urýchlenom uznaní ľudských práv a po právnom a fiškálnom uznaní. V tejto súvislosti treba spomenúť aspoň medzinárodnú diskreditačnú kampaň scientológie proti nemeckej spolkovej vláde, ale aj čoraz väčšmi inštrumentalizované aktivity konferencií a poradenskú činnosť rozličných inštitúcií na európskej úrovni. Tichá a nenápadná zmena terminológie z obviňujúceho sektárskeho imidžu nových náboženských hnutí na nevinnú abstraktnosť náboženských menšín zahmlieva celú problematiku, lebo pochybné zoskupenia kladie bez rozlíšenia na rovnakú úroveň s menšinami tradičných náboženstiev - nepochybne hodnými obrany - a na druhej strane redukuje problém výlučne na ilegálnu túžbu po uchopení moci zo strany spoločensky dominantného náboženstva. Ale aj napriek zastieranej zmene terminológie sotva možno poprieť, že mnohé tieto náboženské menšiny objektívne vyvolávajú konflikty, a to nielen vo vzťahu k Cirkvi, ale aj vo vzťahu k spoločnosti a vedeckým disciplínam.

 

Konfliktné zoskupenia

Namiesto ideologizujúcej terminológie uprednostňujem, odvolávajúc sa na návrh Reinharta Hummela, nahradiť výraz nové náboženské hnutia termínom konfliktné orientácie, pričom sebadefinícia sa vedome ponecháva na zváženie tej-ktorej skupine, či sa chápe ako špecificky náboženský, alebo ako svetonázorový či terapeutický smer. Ale na rozdiel od ľubovoľných iných spoločenských formácií sa tým vyjadrí, či ide o mienkotvornú orientáciu, alebo o zjavný konfliktný potenciál. Analogicky k doterajšiemu pojmu „sekta", ale bez odsudzujúcej príchute, sú teda konfliktné orientácie v rozpore s inými orientáciami a ako také vyvolávajú ich zvláštny záujem, ktorý sa výrazne odlišuje od iných bežných spôsobov kontaktu (bezproblémová spolupráca, ekumenický - medzináboženský dialóg, vzťah spoločenskej väčšiny - menšiny), a práve preto vyvoláva spory. Pojem sa teda môže používať tak v cirkevnej sfére, ako aj v sociologickom, psychologickom alebo náboženskom kontexte. Vzhľadom na „náboženský" rozmer týchto „orientácií" sa jednak neprejudikuje, či pritom ide o kresťansko-ekumenické, nebiblické, filozofické či vnútrocirkevné zoskupenia vôbec, a jednak sa môže skúmať príslušný konfliktný potenciál z teologického, humanistického, terapeutického či sociologického hľadiska. Na rozdiel od tradičného pojmu „sekta" sa však obchádza moment potláčania bezmocných alebo ilegálnych zoskupení, lebo aj veľké cirkvi či iné spoločensky dominantné skupiny (ako klasická medicína alebo uznané psychoterapie) sa dostanú na rovnaký stupeň s „orientáciami". Súčasťou diskusie teda nebude výhrada voči spoločenskému alebo svetonázorovému uchopeniu moci; presunie sa na objasnenie viditeľných konfliktov v interdisciplinárnej perspektíve. Nespochybní sa, či nejaká alternatívna terapia vykazuje pozitívne medicínske výsledky, istotne sa však musí preskúmať konflikt, ak sa jej „liečiteľské" ambície pomiešajú s náboženskými.

 

Diakonia pravdy

Z tohto terminologického spresnenia vyplýva diferencované stanovenie úloh pre cirkevnú pastoráciu, ktorú možno označiť prechodne ako „diakonia pravdy". Toto šťastné slovo z najnovšej pápežovej encykliky na jednej strane začleňuje službu cirkevných splnomocnencov pre sekty a svetonázorové otázky do rámca charitatívnej diakonie a umožňuje zhodnotiť konkrétnu pomoc na trhu orientácií ako duchovnú službu a na druhej strane sa posúva potrebné filozofické rozlišovanie duchov z apologetického kúta do centra dnešnej výmeny názorov medzi Cirkvou a svetom. Práca splnomocnenca v cirkevnom „výskume konfliktov" je rovnocenná s prácou fundamentálneho teológa v jeho úlohe „vrátnika", ako ho opísal Hans Wandenfels: „Kto stojí na prahu, nachádza sa súčasne vonku aj vnútri. Počúva argumenty tých, čo sú pred bránou, i tých, čo sú v dome. Ide mu však o vstup do domu. Na jednej strane si privlastňuje, čo vedia a vidia ľudia vonku - z filozofie, historických a spoločenských vied - čo si myslia o Bohu, o Ježišovi Nazaretskom a Cirkvi, ale aj o sebe samých, o svete, spoločnosti, v ktorej žijú. Na druhej strane prichádza s poznaním zvnútra ako s pozvaním pre všetkých, čo sú vnútri aj vonku. Hlavným bodom kresťanskej teológie je potom potvrdiť bránu, o ktorej obrazne hovoríme ako o bráne k reálnej spáse ľudí, s pohľadom na toho, ktorý slovami Jánovho evanjelia povedal: ,Ja som brána‘ (Jn 10, 9).

Partner rozhovoru na základnej úrovni bezprostredne vníma túto „diakoniu rozlišovania" ako životné konflikty a usiluje sa v spolupráci s ostatnými pastorálnymi službami ponúknuť postihnutým pomoc. Na druhej rovine sa realizujú bazálne výskumy, ktoré jednak dokumentujú základné východiskové poznatky a jednak odovzdávajú Cirkvi a spoločnosti príslušné informácie a stanoviská. Ak má byť k dispozícii pastorálna ponuka pre prvý problémový okruh na úrovni diecézy a farnosti, môže sa druhá forma akademickej výmeny názorov uskutočniť prostredníctvom niekoľkých špecializovaných inštitúcií pôsobiacich s cirkevným poverením. Preto je poľutovaniahodné, že na katolíckych teologických fakultách v nemeckej jazykovej oblasti už niet takmer nijakých možností špecializácie v komparatívnej religionistike, hoci dnes sa už sotva dá praktizovať fundamentálna teológia bez solídneho poznania náboženského prostredia.

Podobne ako pri ostatných formách dialógu s dnešnou kultúrou, nemôže Cirkev delegovať ani dialóg s konfliktnými orientáciami jednoducho na neutrálnu religionistiku; márne „bezhodnotová" religionistika nie je možná pre samotné chápanie náboženského fenoménu a redukovala by náboženstvo na kultúrny rozmar. Ani v právnickej perspektíve voči štátnym a európskym inštitúciám sa Cirkev nemôže rozlúčiť so svojou najvlastnejšou „službou pravde", ak sama nechce zradiť princípy skutočnej náboženskej slobody stanovené v encyklike Dignitis humanae.

 

Podnety

Pre sféru Cirkvi vyplývajú rozličné oblasti potrebnej medzinárodnej spolupráce, pričom treba nástojčivo vyžadovať intenzívnu ekumenickú spoluprácu: „Ekumenické úsilie a svedectvo kresťanov, patriacich do rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev, v súlade s Kristovým učením už priniesli bohaté ovocie. Je však čoraz nevyhnutnejšie, aby spolupracovali a spoločne vydávali svedectvo v tomto čase, v ktorom kresťanské a mimokresťanské sekty spôsobujú zmätok. Šírenie týchto siekt predstavuje hrozbu pre Katolícku cirkev a pre všetky kresťanské spoločenstvá, s ktorými vedie dialóg. Kdekoľvek je to len možné a je to v súlade s miestnymi pomermi, odpoveď bude môcť byť jedine ekumenická." (Ján Pavol II.: Redemptoris missio)

V rámci interdisciplinárneho výskumného projektu a v nadväznosti na vatikánsku správu Sekty alebo nové náboženské hnutia - pastorálna výzva (1986) zorganizovala FIUC (Féderation Internationale des Universités Catholiques - Medzinárodná federácia katolíckych univerzít, Paríž - Rím), v rokoch 1991 - 1993 päť medzinárodných seminárov, aby dala dokopy odborníkov jednotlivých kontinentov k priamemu dialógu. Pre rozličné ťažkosti bolo možné výskumné príspevky publikovať až so značným oneskorením. Najdôležitejším zámerom projektu však bolo umožniť postupnú výmenu expertov, presahujúcu hranice štátov, ako aj vytvoriť medzinárodnú sieť poradenských a dokumentačných stredísk, a tým mať výskumné inštrumentárium voči medzinárodne prepojenej štruktúre konfliktných orientácií. Praktickým výsledkom tohto pracovného projektu sú medzinárodné letné kurzy pre cirkevných multiplikátorov, najmä zo strednej a východnej Európy, organizované v ekumenickej spolupráci s Dialog Centret v Ĺrhuse, z ktorých zasa vzišli v rozličných krajinách samostatné partnerské organizácie pod strechou DCI (Dialog Center International). Preto možno len uvítať, že v roku 2001 sa plánuje podobná letná akadémia z iniciatívy CCEE (Konferencia európskych katolíckych biskupských konferencií).

Žiaľ, medzinárodná spolupráca na inštitucionálnej úrovni nepresiahla osobné kontakty jednotlivých odborníkov. Pri Pápežskej rade pre medzináboženský dialóg je koordinačný úrad, v rámci ktorého spolupracujú štyri vatikánske dikastériá (pápežské rady pre jednotu kresťanov, pre medzináboženský dialóg, pre kultúru, ako aj Kongregácia pre evanjelizáciu národov). Na európskej úrovni, čiastočne pod záštitou CCEE, sa medzitým viedlo viacero konzultácií, ktoré položili základy na spoločnú prácu. Pritom sa ukázalo, že v budúcnosti bude nevyhnutné rozdeliť prácu na dve časti. Na jednej strane ostáva bezprostredné dušpastierske poradenstvo pre postihnutých určite nenahraditeľnou oporou cirkevnej činnosti, na druhej strane sa však musí intenzívnejšie dopĺňať religionistickým a teologickým výskumom. Takýto výskum a dokumentácia by mali na jednej strane zabezpečiť tok informácií do cirkevných masmédií a sprostredkovať farnostiam priamu pomoc pri styku s novým náboženským prostredím, a na druhej strane sa táto fundamentálna práca stane čoraz dôležitejšou pre zodpovedných činiteľov Cirkvi i sveta. Toto je výzva pre najvlastnejšiu, pastorálnu dimenziu cirkevnej činnosti.

Ako bolo zrejmé už z vatikánskej správy, rozširuje sa požiadavka novej sekulárnej religiozity na všetky oblasti poslania Cirkvi. Či už sú to liturgisti s úlohou vyvinúť nové liturgické formy pre uzdravujúce bohoslužby, katechéti s potrebou nového uvedenia do Kristovho tajomstva, kanonisti so sprostredkovaním cirkevného právneho chápania do procesov štátoprávnej tvorby rozsudkov na národnej a európskej úrovni, alebo biskupi s nutnosťou vytvoriť nové pastorálne služby v oblasti poradenskej práce - prakticky všetci cirkevní hodnostári sa dôraznejšie vyzývajú na uvedomenie si zodpovednosti za novú identitu Cirkvi voči celosvetovej zmene náboženského vedomia. Súčasné kontinentálne synody vo Vatikáne k príprave Veľkého jubilea rozhodne potvrdzujú formulovanie oboch pastorálnych priorít pre 90. roky, stanovených mimoriadnym konzorciom kardinálov v roku 1991, ktoré sa okrem angažovania za ochranu života zameriavajú na dialóg s novými náboženskými hnutiami. Už vtedy sa pohľad upriamoval na vznik celosvetového fenoménu, z ktorého sa zaiste musia, omnoho naliehavejšie než doteraz, vyvodiť rozhodné dôsledky: „Ide o ustavične sa meniaci fenomén hrozivých rozmerov, ktorý je takmer všade prítomný, hoci s odlišnou tendenciou a razením. V Afrike dominuje pestré šírenie „autonómnych cirkví" synkretického typu. V Latinskej Amerike sú to spoločenstvá evanjelikálnej, fundamentalistickej a spontánnej povahy, ktoré sa odštepujú od jednotnej katolíckej tradície, čím súčasne trhajú aj sociálnu väzbu. Na Západe ide najmä o gnosticky inšpirované skupiny. Aj v Ázii v niektorých krajinách zaplavuje rázovité katolícke oblasti sektárska propaganda v štýle nezávislých kresťanských spoločenstiev." (Konsistorium, 1991; Záverečný dokument)

Základný aspekt každej novej evanjelizácie, v zmysle požiadavky pápeža so zreteľom na nové milénium, sa týka istotne aj budúcej práce cirkevného výskumu a poradenstva v oblasti nových konfliktných náboženstiev, najmä prekonania „stratenosti" postmoderného človeka, poskytnutím mu osobnej opory v životných krízach a pri orientácii v novej nepriehľadnosti náboženských ideových ponúk. Z poctivej analýzy príčin sa môže jasne vyprofilovať budúca práca v službe obnovenej identite kresťanstva: „Možno napríklad zamlčať náboženskú ľahostajnosť, ktorá dnes mnohých ľudí privádza k tomu žiť tak, akoby Boha nebolo, alebo sa uspokojiť s vágnou religiozitou, ktorá nie je schopná dať do súvislosti problém pravdy a povinnosti? S tým sa musí dať do súvislosti aj rozšírená strata transcendentného zmyslu ľudskej existencie a zmätok v etickej oblasti, dokonca aj v základných hodnotách úcty k životu a k rodine. Zdá sa, že aj synom a dcéram Cirkvi sa ponúka skúška: Nakoľko sú aj oni postihnutí atmosférou sekularizmu a etického relativizmu? A koľko zodpovednosti za nenáboženské správanie si musia aj oni priznať, lebo pre nedostatky svojho náboženského, mravného a spoločenského života nezjavili pravú tvár Božiu?" (Ján Pavol II.: Apoštolský list Tertio millennio adveniente).

 

Prof. Dr. Michael Fuss (* 1949) – prednáša na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme. Je členom vedeckej rady časopisu Berliner Dialog. Vydáva zborník Rethinking New Religious Movements (Prehodnotenie nových náboženských hnutí), ktorý publikoval na záver sedemročného výskumného projektu a konzultačného procesu Rímskokatolíckej cirkvi v oblasti nových náboženských hnutí. Zborník obsahuje 53 príspevkov od 52 autorov.