V dianetickom rúchu za minulými životmi

„Keď vám poviem: ,Nemyslite na ružového slona!´ - čo ste si práve predstavili?" - hovorí pred nabitou sálou mestskej knižnice štíhly a usmievavý lektor Dianetického centra v Hamburgu. Pohráva sa so slovami i s poslucháčmi. „Zdvihnite, prosím, ruku! Zdvihnúť ruku predsa nebolí, nikto vás nepotrestá. A teraz sa obráťte a dotknite sa nosa svojho suseda. Výborne! Aký to bol pocit?" V okamihu, keď už lektor bezpečne ovláda sálu, začne objasňovať základy dianetiky - údajne „modernej vedy, ktorá sa zaoberá ľudským vedomím". (Priekopníkom dianetiky bol v 50. rokoch americký spisovateľ L. Ron Hubbard, ktorý „po výskumoch v budhizme a hinduizme" zistil, že všetci máme za sebou celý rad minulých životov.)

Nasleduje parádny estrádny výstup: pretože si ľudská myseľ môže vybaviť zážitok z minulých životov kedykoľvek a kdekoľvek, tak aj muž na pódiu predvádza fujavicu, kroky na cintoríne, ba i štekajúceho psa. Skrátka, one man show (šou jedného muža). „Duša sa sťahuje aj so svojimi spomienkami" - objasňuje ďalej lektor. „Môžete si povedať - moje auto, moje peniaze, ale nikdy nie moja duša. Vy nemáte dušu, vy ste duša." Taká duša si najlepšie pamätá bolestné zážitky. Už v prenatálnom živote ich môžu spôsobiť dieťaťu rodičia, ak sa napríklad nevyhýbajú sexu: „Ako by sa vám páčilo sedieť deväť mesiacov v automatickej práčke? Ľutujem, ale to je to isté!" Z publika sa ozve: „Ľudstva neustále pribúda, ako potom stačí existujúci počet duší obsadiť toľko nových tiel?" „Veľmi inteligentná otázka" - pochvaľuje si lektor. „Jednak nie sme vo vesmíre sami, mnohí z nás už žili predtým na inej planéte, a jednak ľudia hrajú každých štyridsať rokov hru - Poďme zabíjať telá. Si čarodejnica? Strčíme ťa na námestie a urobíme ohník. Dobrý spôsob, ako sa dostať z tela! Začne v ňom byť horúco. Taktiež sa vymýšľali rôzne zbrane. Jeden výstrel sa rovná mínus sto tiel. Končí sa to atómovou bombou, keď je k dispozícii naraz päťdesiattisíc duší. Problémy nastanú až s populačnou explóziou, takže sa poponáhľajte! Dostanete nové telá" - vysvetľuje lektor. Kedykoľvek vysloví nezvyčajnú informáciu, pozrie sa na divákov s odzbrojujúcim úsmevom: „Prosím vás, neverte mi!" Je to princíp spomínaného ružového slona: neverte šoumenovi, keď vás o to sám prosí - a pritom vystupuje tak úprimne a priateľsky, že vám ponecháva priestor na vlastný úsudok...! Vo vestibule si môžete vyzdvihnúť členskú prihlášku dianetického klubu. „Dianetika vám odkryje zákony života, ponúka vám možnosť naučiť sa, ako zvýšiť svoj duševný potenciál či svoje IQ, sami sa môžete presvedčiť, ako je to s minulými životmi, čo a prečo je vaším osudom, prečo sa vám dejú určité veci, prečo vo vašom živote dochádza ku konkrétnym situáciám..." - sľubujú v propagačnom letáku pražského Dianetického centra.

Kreslo pre thetana

Na štvrtom poschodí ošarpaného činžiaka umýva staršia žena schody. „Neviete, kde je tu dianetické centrum?" - pýtam sa jej. „Dia... čo?" - nechápe. „Dianetické centrum" - odpovedám hlasnejšie, pretože si myslím, že zle počuje. Pozerá sa na mňa ako na blázna: „To teda naozaj neviem." Po schodoch sa blíži mládenec a začuje koniec mojej otázky. Rýchlo zamrmle: „Poďte so mnou." Vedie ma o poschodie vyššie, na vizitke je len nejaké meno. V chodbičke ma víta dlhovlasá blondínka. Usmieva sa na mňa. Pozýva ma do jednej izby, kde nás vraj nikto nebude rušiť. Ponúka mi kávu. „Ako sa voláte? Adresa? Telefón?" Diktujem. „Odkiaľ ste získali našu kontaktnú adresu?" Reagujem vymyslenou historkou. „Aké máte problémy?" - pýta sa ma po chvíli. Rozprávam, ako sa mi v živote nedarí. Ako sa na mňa lepí smola a všetko sa mi vymyká z rúk. Ako nemôžem nájsť toho správneho chlapca. Ako sa mi nedarí v škole. Kýva hlavou a usmieva sa. Potom prinesie formulár, vraj spíšeme úvodné interview, aby sa správne postupovalo pri auditingu. Auditing predstavuje ako „zaručenú metódu", ktorou sa mám zbaviť stresu a traumatizujúcich zážitkov zo všetkých svojich životov.

„Aký máš vzťah k otcovi?" - vypytuje sa ďalej. Usmejem sa. Niekedy je tak trochu ako drak, rozčúli sa a nadáva. Ale mám ho rada. Snažím sa jej to vysvetliť. Nechápe. „Hovoríš, že na teba kričí? Tak je tvojím supresorom." „Čím?" - žasnem. Dozviem sa, že počas života nás ovplyvňujú supresori - utláčatelia, alebo že tými supresormi sme dokonca my. „Väčšinou sú rodičia voči svojmu dieťaťu supresormi" - vysvetľuje mi blondínka. „Zakazoval ti niečo otec?" „No, niekedy áno. Ale on to tak nemyslel. Chcel ma vychovávať" - nesmelo namietam. Vidím, ako podčiarkuje slovo supresor: „To si len myslíš! V skutočnosti vnímaš niečo podobné ako útlak." Vysychá mi v krku. Nasleduje vzťah k matke. Viem už, čo ma čaká, a preto rozhodne popriem, že by mi niekedy niečo zakázala. Vzťah k súrodencom. Ich mená. Manžel. Nemám. Vidím, že som sklamala. „Označ supresorov, s ktorými si sa v živote stretla." Neviem. „Otca už tu máme, kto ešte?" Hotový výsluch. Rýchlo si na niekoho spomínam. Diktujem meno toho, na kom mi veľmi nezáleží. A ešte ďalšie: „Dopúšťali sa voči tebe invalidácie?" Neviem, čo to je. „To znamená, či ti niekto povedal, že to, čo robíš, robíš zle a tak ti dodal pocit márnosti, nulifikoval ťa." Mená zo mňa padajú samy od seba. „Bola si vo vzťahu s niekým PéTéeS (potenciálny zdroj problémov) - to znamená utláčaná?" Menujem predtým označených supresorov. Zdá sa, že je to v poriadku. „Trpíš nadváhou? Berieš drogy?" Otázky padajú jedna za druhou. Ak si nemôžem spomenúť, dievčina luskne prstami alebo zatlieska. Funguje to. „Berieš lieky? Aké si mala úrazy? Máš dlhy? Naozaj nie? Vôbec žiadne?" Znova zavrtím hlavou, že nie. „Kedy si naposledy užívala acylpyrín? Si v nejakej strane? A čo zlozvyky? Fajčíš?" Otázok je na štyri strany. Zapisuje si každé moje slovo. „Bola si niekedy v bezvedomí? Prežila si klinickú smrť? Urobila si niekedy niekomu niečo, čo by si nechcela, aby niekto urobil tebe? Podrobila si sa niekedy liečeniu? Akupunktúre? Hypnóze alebo psychiatrickému vyšetreniu? Bojíš sa niečoho?" Už odpovedám automaticky: „Áno, mám veľký strach z mostov." Pozerám sa na ňu. Je veľmi pekná, ale má čudné oči. Akoby nič nevideli. Upreto sledujú len akýsi bod. Žeby myšlienku? Svet akoby im utekal. Spomenula som si na jednu priateľku. Mala rovnaký pohľad. Občas bývala nafetovaná...

Test je konečne hotový. Čaká ma lekcia z dianetiky. Dievčina s viditeľným nadšením berie ceruzu a papier: „Budem ti pritom kresliť obrázky, aby si to všetko lepšie pochopila." Je milá. Príjemná. Usmievavá. „Ľudská myseľ sa skladá z tzv. reaktívnej a analytickej mysle. Analytickú používame bežne, v reaktívnej sa zasa zaznamenávajú všetky zážitky. Sú uložené v reťazcoch tak, ako na seba nadväzovali. A keď si vyvoláme posledný zážitok a prejdeme celým reťazcom, môžeme preniknúť aj za prah minulých životov. Reťazce sa skladajú zo sekundárov - zážitkov spojených s psychickou bolesťou a pod nimi zaznamenanými engramami - zážitkami spojenými s fyzickou i psychickou bolesťou. Potom sú tu ešte uložené, taktiež v reťazcoch, tzv. overty a witholdy. Overty sú akcie, ktorými si niekomu ublížila, witholdy sú overty, na ktoré sa neprišlo." Som zvedavá: „Kedy sa mi podarí dostať sa do minulého života?" „Až na tretej alebo štvrtej hodine auditingu" - odpovedá a pokračuje vo výklade. O thetanovi. Všetci sme vraj potomkami nesmrteľných thetanov, ktorí vstúpili do hmoty a počas prevteľovania zabudli na vlastný božský pôvod. Radí mi, aby som sa nikdy nepokúšala o samovraždu. Svojmu thetanovi by som tým spôsobila psychickú a fyzickú bolesť. A ako trest by som potom mohla v budúcom živote dostať hoci telo mrzáka.

Dostávame sa k plateniu. Za 1250 Kč som získala dvanásť a pol hodiny intenzívneho auditingu. Dianetici majú svojich auditorov v mnohých pražských štvrtiach. Vyberám si preto adresu v blízkosti bydliska. Vybraná auditorka ma však môže prijať najskôr o štrnásť dní, teraz má totiž príliš veľa ďalších „intenzívov". Musím však potom k nej chodiť denne, maximálne každý druhý deň, inak nemá táto terapia zmysel. Počas auditingu nemám s nikým hovoriť o svojich zážitkoch...

„Používate hypnózu?" - zaujímam sa ešte. „V nijakom prípade. Hypnóza vedomie zužuje, my sa ho, naopak, snažíme rozšíriť. Používame rôzne iné metódy - s otvorenými alebo zavretými očami, ale hypnózu nikdy" - tvrdí. „Vyplň doma test osobnosti a na prvej hodine ho odovzdaj auditorke na vyhodnotenie. Po skončení kurzu urobíš test znova, aby si videla, či sa tvoja osobnosť upevnila a zlepšila. Každému sa zlepší." Lúčim sa, dievčina ma vyprevádza. „Máme tu dnes taký míting" - poznamenáva. V predsieni sa totiž zatiaľ nakopilo minimálne tridsať párov topánok. Nazriem do druhej izby. Vidím tam samé mladé tváre. Ani jeden návštevník nemá viac ako 25 až 30 rokov. Sú pekní, upravení. Majú len trochu čudné oči...

Odborník v otázkach nových náboženských hnutí a siekt MUDr. Prokop Remeš z Psychiatrickej liečebne v Bohniciach hovorí: „V roku 1947 sa spisovateľ L. R. Hubbard prihlásil o slovo na zjazde amerických autorov sci-fi a povedal, že písať science-fiction vynáša zhruba cent za slovo. Kto však chce získať milióny, mal by si vraj založiť vlastnú cirkev. V roku 1955 ju Hubbard už mal. Scientologická cirkev šíri po svete jeho učenie o dianetike. Dosahuje obrovské príjmy, presne podľa Hubbardovej predpovede..."

Otecka do polepšovne!

Do domáceho telefónu nahlásim svoje meno. „Idem na auditing" - hovorím. V predsieni sa na mňa usmieva moja auditorka. „Ahoj, budeme si tykať, dobre?" V izbe ma čaká veľké kreslo. Môj test osobnosti dopadol zúfalo. Všetky hodnoty mám „v mínuse". Auditorka sa zaujíma: „Najedla si sa, vyspala?" Áno. Moje odpovede sa opäť starostlivo zapisujú. „Neužila si nejaké lieky, nepila si alkohol, neprekáža ti v tejto miestnosti nič, nevieš o niečom, čo by bránilo auditingu? Netlačí ťa odev?" Takže začíname.

„Minule si uviedla, že tvoj otec je pre teba supresorom. Pozrieme sa teda na neho" - hovorí. Chcem minulú chybu napraviť a vysvetľujem, že je to trochu inak. Slabo sa zamračí a potom sa rozhodne: „No, vieš, aj tak sa na neho pozrieme." Budem mať vraj otvorené oči. Sadne si na stoličku oproti mne a uprene na mňa pozerá. Prečo? „Musím byť s tebou v nepretržitom kontakte, neopustím ťa ani na chvíľu" - vysvetľuje. Začíname. „Vráť sa do okamihu, keď ti tvoj otec vnucoval afinitu, realitu alebo komunikáciu, tzn. keď chcel, aby si sa s ním bavila, počúvala ho alebo niečo vykonala: TERAZ!" - luskla prstami. Neviem, ako to robí, ale je to rana ako z pištole. Prúd reči sa uvoľní a ja spustím. Čo iné mi ostáva? Chvíľu rozprávam monotónne, potom sa dostávam do varu. Rozčuľujem sa a zlostím ako vtedy, keď sa tá udalosť stala. Ak sa zarazím, ozve sa: „Vráť sa do chvíle, keď ti tvoj otec vnucoval afinitu, realitu alebo komunikáciu, TERAZ!" - a znova lusknutie. Päťkrát. Desaťkrát. Rozprávam všetky možné i nemožné príbehy. Všetko sa starostlivo zapisuje. Keď je jasné, že už viac neviem, ozve sa obmena. „Vráť sa do chvíle, keď ti tvoj otec niečo odopieral. TERAZ!" Zatlieskala. Opäť spúšťam vodopád slov. „Vráť sa do chvíle, keď ti tvoj otec dominoval. TERAZ!" Zasa lusknutie. Vyhrabávam z pamäti každú hlúposť, aj dvadsať rokov starú. Už ani neviem, čo hovorím. Sú to situácie, na ktoré som už dávno zabudla. Pri každom „kole" pridávam niečo navyše. „Vráť sa do chvíle, keď ťa otec nulifikoval. TERAZ!" Lusknutie prstov. Na vlastné počudovanie aj tentoraz vydolujem niečo z pamäti. Dúfam, že bude koniec. Veľký omyl! Keď už mi naozaj nič nové nenapadne, musím rozprávať všetko od začiatku. Sem-tam dokonca vylepším detaily. A znova. Otázky sa opakujú stále dokola. Nie raz, nie dvakrát, desaťkrát, dvadsaťkrát prezrádzam o otcovi všetky jeho vymyslené prehrešky a zlé skutky. Potom musím spísať, čo som zasa ja vyviedla jemu. Overty, witholdy. Aj také veci sa nájdu. „Prečo si mu to urobila?" Rozčúlim sa a začnem sa obhajovať. „To bolo predsa preto, kvôli tomuto." „Aha" - chápe ona. A vraciame sa k úvodným otázkam. Teraz mám za úlohu všetko si znova v duchu prejsť. Robím to poctivo. Spomínam si na všetko zlé v našom vzťahu. Som veľmi unavená a už mi je to jedno. Veľmi jedno. „Ako sa cítiš?" - pýta sa auditorka. „Je mi to jedno. Asi sme si už s otcom kvit" - hovorím a ani si neuvedomujem, že som s ním dnes ráno ešte nebojovala. Čakám, že ma už nechá odísť. Nenechá. Musím všetko ešte mnohokrát zopakovať. „Ako sa cítiš?" - pýta sa po čase. „Dobre" - odpovedám a je mi možno naozaj dobre. Emócie sú preč. Už mi neprekáža omieľať jedno a to isté stále dokola. Už mi to vôbec neprekáža. „Ani otec mi už neprekáža, je mi to všetko jedno" - dodávam. Spomeniem si, že ho mám predsa len veľmi rada, ale nechce sa mi už myslieť. Konečne som prepustená. „Príď zasa zajtra, ahoj" - máva mi z okna. Odchádzam. Hovorím si, že som sa bála zbytočne. Ona mi chce predsa pomôcť. Mrknem na hodinky: ubehli tri hodiny. Myslím na otca a chcem sa tomu všetkému zasmiať, ale sa mi nedá. Pred očami mi nepekné výjavy z minulosti splývajú do jedného veľkého rozmazaného obrazu. Ešte dnes ráno som sa tým historkám smiala alebo sa nad nimi rozčuľovala. Teraz necítim nič. Ale predsa tých pekných a milých zážitkov bolo oveľa viac, presviedčam samu seba. Na nijaký z nich sa však nemôžem rozpamätať. Nepamätám si ich. Neviem...

„Pre všetky sekty je príznačné, že sa snažia svojho príslušníka celkom odpútať od vplyvu rodiny. Zdá sa, že scientológovia pritom používajú poznatky modernej psychoanalýzy" - komentuje moje rozprávanie MUDr. Remeš. „Cieľom lekára je však priviesť pacienta do harmonického stavu a nie mu privodiť skrytý duševný úraz a spretŕhať jeho doterajšie väzby k blízkym ľuďom." A PhDr. Helena Kocourková (taktiež z bohnickej psychiatrickej liečebne) dodáva: „Absurdný je predovšetkým spôsob, akým auditorka zveličila bežné problémy medzi rodičmi a deťmi. Či sa azda previním voči dieťaťu, keď mu zakážem hrať sa so zápalkami, alebo strkať prsty do elektrickej zásuvky?"

Bola som v hypnóze?

„Ahoj, ako sa cítiš?" Fajn. Čaká ma auditing so zatvorenými očami. „Máš nejaký životný zážitok, v ktorom si pocítila veľkú stratu?" - pýta sa ma auditorka. Nespomínam si na nič. Pomôže mi opäť lusknutie prstami. V mysli sa mi vybaví situácia, keď som mala tri roky. Rozchod rodičov. „Ale ten sa napokon neuskutočnil" - dodávam. „To nič, bol to pre teba určite pocit ohrozenia." Súhlasne prikývnem. „Sadni si a zatvor oči. Vráť sa do chvíle, keď ti hrozil rozchod rodičov. TERAZ!" Pomaly sa vraciam do dávno zabudnutého okamihu. Veľmi pomaly. Trvá to celé minúty. Uprene na mňa pozerá. Premýšľam. Potom začnem hovoriť. V minulom čase. O tom, ako sme išli s novým ujom na prechádzku. Ako som sa ho bála a ako som sa bála dať najavo, že sa ho bojím. Ako som chcela ujsť. Vybavujem si tmavý tunel pod mostom. Ako som si myslela, že v tom tuneli nás s mamou prepadne a zabije. Ako nakoniec odišiel a my sme sa vrátili domov. Ako som so svojou veľkou sestrou plakala, pretože sme sa mali rozdeliť. Ako som sa bála, že keď odíde sestra, nedá mi už nikto cumlík a nikto ma nebude rozmaznávať. Ako ma potom sestra uspala. „Čo bolo ďalej?" - pýta sa auditorka. Ďalej som spala. „Tak čo sa dialo zatiaľ v byte?" Neviem. „Vráť sa na začiatok tejto udalosti a rozprávaj mi ju v prítomnom čase. TERAZ!" - dostanem rozkaz a plním ho. Odrazu mám zasa tri roky. Mám modrý kabátik a biele pančušky. Viem ďalšie podrobnosti. Myslím si, že ich viem. A rozprávam. Vyjadrujem sa v jednoduchých vetách. Mám predsa tri roky. Mám intonáciu dieťaťa. O chvíľu sa mi spustí vodopád sĺz. Auditorka mi ich utiera. „Čo cítiš?" - pýta sa každú chvíľu. „Bojím sa" - odpovedám. Naozaj sa bojím. Veľmi, naozaj. Že nás ten chlap prepadne a taktiež, že nebudem mať sestru. A cumlík. „Čo vidíš?" - pýta sa zasa. Tmavú ulicu. „Kde je tá ulica?" „V Nusliach." „Opíš mi ju" - hovorí. „Sú tam činžiaky. Také škaredé. Šedivé. Je tam tma." Potom sa opäť dostávam k tomu, že som zaspala. „Čo sa zatiaľ robí v byte?" - znie otázka. Vidím sa spať v mojej postieľke a odrazu sa môžem pozrieť do susednej izby. Viem aj to, čo sa hovorí v kuchyni. Výplod fantázie? Možno. Ale možno, že aj nie. Som presvedčená, že to tak bolo. Tvrdím to. Myslím si, že si nevymýšľam. A ešte stále veľmi plačem. Ako malá. Ako keď som mala tri roky. „Opakuj celú situáciu znova." A znova. A ešte raz. Stále vzlykám. Vetu, v ktorej tvrdím, že sa bojím ísť do tunela, musím opakovať niekoľkokrát za sebou. Dvadsaťkrát. Tridsaťkrát. Neustále musím hovoriť, čo cítim. Odrazu sa počujem hovoriť: „Už sa nebudem báť mostov. Nebojím sa. Je mi dobre." Dostanem nový príkaz: „Vráť sa pomaly do prítomnosti." Trvá mi dlho, kým otvorím oči. Minútu, možno dve. Oči mám zlepené slzami. Som spotená. Trasú sa mi ruky aj nohy. Chce sa mi spať. Som nesmierne unavená. „Ako sa cítiš?" „Som unavená" - hovorím. Potom mi prikáže, aby som pozorovala obraz. Kľúč od skrine. Aby som sa dotkla stola. „To preto, aby si si uvedomila prítomnosť" - dozvedám sa. „Nabudúce si urobíme kolovrátok s otvorenými očami na tvoje problémy so školou" - sľubuje. Šťastne sa usmievam. Vidno, že má radosť. Predsa mi pomohla. Ja to však neviem. Ešte dlho sa trasiem. Celý zvyšok dňa. Celý ďalší deň. Ale už sa nebojím mostov...

„Lusknutie prstami, postupný návrat do prítomnosti aj opísané následky nasvedčujú, že pravdepodobne išlo o hypnotický tranz" - myslí si MUDr. Remeš. „Určite ste sa ocitli skôr pod vplyvom sugescie než faktického prebudenia pamäti: svedčí o tom príkaz - ,spomeň si, čo sa dialo, keď si spala!' Preto sa vám taktiež vybavil váš dnešný byt a nábytok, ale nie zariadenie, v akom ste vtedy naozaj žili."

Kontrola a závislosť

„Prečo si všetko zapisuješ?" - zaujímam sa. „Pretože si tu nemôžem robiť, čo mi napadne. Podľa zápisu sa kontroluje, či postupujem správne" - dodáva. „A prečo nesmiem počas kurzu užívať lieky?" - pýtam sa zasa inokedy. „Na ľudí ovplyvnených liekmi a psychofarmakami zatiaľ nemáme vyvinutý liečebný postup. Narkomániu v Nemecku už liečime pomocou našich metód. Neznižujeme im dávky tak, ako to robia lekári, ale im drogu zoberieme. Nedostanú nič. Auditor je s narkomanom asi dva mesiace vo dne i v noci. Máme až 60-percentnú úspešnosť." Rozmýšľam, koľko asi stojí narkomana takéto liečenie. „Nedochádza u nich po skončení auditingu k recidívam?" - zaujímam sa. „Nie. Auditor s nimi predsa môže pokračovať. Obyčajne už ostanú pri dianetike." Už nemám otázky. Chápem. Dianetika zrejme môže byť pre človeka taktiež drogou. Ako pre mňa: chcem vedieť viac. Tým sa stávam závislá od svojho auditora. Aj ten má vlastného auditora. Kam až pokračuje reťaz takejto závislosti...?

Prst privrznutý v stroji času

„Ahoj, tak dnes preberieme tú moju nešťastnú školu, pravda?" Prišla som na poslednú zaplatenú hodinu. Tentoraz ma však nevíta úsmev. Žeby súkromné problémy? „Na školu sa nepozrieme. Radšej si zasa vezmeme nejaký sekundár." „Ale ja už o nijakej životnej strate neviem!" - bránim sa. Nechcem mať znovu zavreté oči. „Vezmeme si teda aspoň engram, to je zážitok s psychickou i fyzickou bolesťou." Taktiež nemám. „Ale veď tu máš zaznamenaný vážny úraz." Vzdávam sa. „Aby si si začiatok dobre vybavila, musíš si spomenúť na nejakú inú fyzickú bolesť, ktorú si si spôsobila len nedávno. Zavri oči a vráť sa do chvíle, keď si prežila fyzickú bolesť, TERAZ!" - známe lusknutie prstami. „Vlani v horách som pri skákaní z mostíka spadla a vyvrtla som si palec" - zabrala som. Tvrdím, že to bola celkom nepodstatná, bezvýznamná bolesť. Musím ju však opäť veľmi presne opísať. V prítomnom čase. „Čo vidíš? Čo cítiš?" - pýta sa ma auditorka každú chvíľu a mňa z toho nakoniec ten palec naozaj rozbolí. Tentoraz stačilo zopakovať príhodu desaťkrát. „To stačí" - počujem, ako hovorí. „Tvoj archivár nám teraz vyhľadá starší zážitok spojený s psychickou a fyzickou bolesťou." Zaregistrujem ešte nový obrat - archivár - a už sa vraciam do minulosti. K jednému nešťastnému dopoludniu. Rozprávam, ako to vtedy bolo. A znova. A ešte raz. V minulosti a potom aj v prítomnosti. Cítim to, čo vtedy. Zlosť. Hroznú zlosť. Vysvetľujem prečo. Potom sa niečo stalo a mne sa veľmi uľavilo. Cítim aj to. Hovorím to nahlas. Viem, že sa jej to nepáči. Nesúhlasí so mnou. Nemáva zlosť. Ja áno. „Kto v tvojom okolí sa takto zlostí?" - pýta sa. Otec. Mám to po ňom. „Vráť sa do chvíle, keď sa tvoj otec zlostil. TERAZ!" Zatlieskala. A ja sa nahlas smejem. „Ale to sa nedá. Otec sa predsa zlostí skoro stále" - odporujem. „Spomeň si na posledný zážitok, keď sa zlostil na teba." Prestanem sa smiať a opäť čudesne opisujem udalosti. Nešvindľujem. Opakujem každú situáciu niekoľkokrát, vybavujú sa mi aj detaily. Až mám päť rokov a otec ma chce zbiť. „Čo cítiš?" „Strach." „Čo robí tvoj otec?" „Chce ma zbiť." „Opakuj túto situáciu niekoľkokrát za sebou." Ešte. A znova. „Dospela si k nejakému rozhodnutiu?" „Nie." Musím opakovať všetko znova. Neviem ani koľkokrát. K nijakému rozhodnutiu som však aj tak nedospela. Vraciame sa k pôvodnej situácii. Rozoberáme ju. Je mi z toho nanič! Viem, že ak sa ma teraz spýta, kedy som niečo také už zažila, budem pokojne rozprávať zážitky z minulých životov. Budem hovoriť čokoľvek. A budem tomu veriť. Chcem, aby sa to už skončilo. Ale mám smolu. Opakujem všetko od začiatku. Celé hodiny. Potom odrazu príde príkaz: „Vráť sa do prítomnosti." Kurz sa skončil. „Aké to vlastne máš teraz doma? Je to dobré?" - pýta sa auditorka. „Je to v poriadku" - len kývnem. „Vážne? To je fajn." Ale veľmi nadšene nevyzerá, aj keď sa usmieva. „Príď cez víkend na seminár o dianetike, povieme si tam, čo s tebou ďalej" - pozýva ma. Sľubujem, že určite prídem. Avšak viem, že neprídem. Začínam sa báť. Minulých životov. Thetana. Auditingu...

Z ponukového listu pražského Dianetického centra

„Myslíte si, že váš úspech závisí len od školského vzdelania alebo od talentu? Nie! Je tu veda, ktorá pozná tajomstvo úspechu. Po absolvovaní nášho kurzu získate schopnosť kontroly a riadenia ľudí, naučíte sa pracovať so zámerom, zlepšia sa vaše schopnosti riešiť všetky problémy... Ak ste si vybrali niektorý z našich kurzov, potom vám srdečne gratulujeme. Cena kurzu: 5990 Kč."

Paródia? Nie, realita!