Doposiaľ bolo sformulovaných mnoho definícií. Niektoré vidia podstatu náboženstva v stretnutí sa človeka s tým, čo je posvätné a nedotknuteľné (tabu). Iné zasa nachádzajú túto podstatu v pocite závislosti od nekonečna, resp. vo vedomí závislosti od vyššej, transcendentnej moci. Alebo jednoducho od niečoho, čo presahuje ľudské poznávacie schopnosti. Všetky tieto a im podobné definície sa dotýkajú mnohých významných aspektov náboženstva. Zároveň zostáva faktom, že je veľmi ťažké podať iba jedno presné a vyčerpávajúce vymedzenie pojmu náboženstvo. Mnoho totiž záleží na tom, z akého stanoviska sa k fenoménu náboženstva a k jeho definovaniu pristupuje, či zvonku alebo znútra, na základe objektívneho výskumu či vlastných skúseností, a preto definícií môže byť viacero.

Ani u Grékov nenachádzame presnú definíciu. V klasickej gréčtine ani neexistovalo špeciálne označenie pre pojem náboženstvo. Gréci používali buď rôzne opisy, alebo výraz theosebeia, čo značí ctiť si bohov, mať k nim úctu. Podobný je výraz eusebeia z rovnakého základu, znamenajúci zbožnosť či bohabojnosť. Výraz theologia sa objavuje až neskôr a znamená náuku o bohoch, nie vlastné náboženstvo. Podobne ani latinský výraz religio, ktorý prešiel do mnohých moderných jazykov, neznamenal pôvodne celý komplex javov, ktorý sa dnes spája so slovom náboženstvo, ale len ostych a úctu pred niečím, alebo v širšom poňatí starostlivé zachovávanie všetkého, čo sa vzťahuje na uctievanie bohov. V tomto zmysle vykladal religio rímsky mysliteľ Cicero vo svojom spise O prirodzenosti bohov. Spájal ho so slovom relegere (ustavične mať na pamäti), starostlivo dbať, ktoré je opakom slovesa neglegere (zanedbávať). Výraz religio sa etymologicky odvodzoval aj od slovesa religare (pevne spájať) a videlo sa v ňom pevné spojenie s bohom, resp. vytvorenie vzťahu s ním. Podľa výkladu cirkevných otcov Lactantia a Augustína to priamo znamená nadviazanie opätovného (predtým v dôsledku hriechu prerušeného) spojenia medzi človekom a Bohom, teda ich zmierenie. Prirodzene takýto výklad nezodpovedal rímskemu chápaniu náboženstva a väčšmi odrážal neskoršie predstavy prvých kresťanských apologétov.

Správny výklad slova religio sa príliš nelíši od významu gréckeho theosebeia. Antický človek videl v náboženstve uznanie nejakej vyššej moci, stojacej nad ľudským životom a konaním, i určitý ostych pred ňou (gr. aidós), ale predovšetkým prejavovanie úcty k nej. A práve vzťah človeka k bohu či božstvu býva určovaný ako jeden z hlavných predmetov štúdia náboženstva.

U Grékov nachádzame ešte ďalší výrazný prvok základného náboženského pocitu, nazývaný slovom thombos (údiv, úžas). Tento výraz označuje stav, do ktorého sa človek dostáva vtedy, keď sa stretne s pôsobením božstva, alebo s niečím posvätným a nevysvetliteľným, teda s tým, čo sa vo všeobecných definíciách náboženstva uvádza ako sanctum, sacrum, numinosum, mysterium fascinosum et tremendum atď. (t. j. sväté, numinózne, tajomné, ktoré vzbudzuje posvätnú hrôzu a zároveň priťahuje) a čo je úplne odlišné od profánneho. Všetko, čo mocne pôsobí na človeka, pochádza podľa Grékov od boha alebo bohov, či už je to hviezdne nebo nad hlavou alebo mravný zákon skrytý vo vnútri človeka, ako ho odhaľovali filozofi. Je to pôsobenie boha i boh sám. V náhlom údive antický človek často priamo pocítil zásah božstva a jeho bezprostrednú prítomnosť. Žasol, čudoval sa a velebil jeho moc. Tento posvätný úžas sa vyskytuje už u Homéra a nie je cudzí ani židovskému a kresťanskému chápaniu. Napríklad v Knihe žalmov vidíme, ako zbožný žalmista veľmi často prejavuje úžas nad dielami Stvoriteľa a oslavuje jeho mocné skutky. Výraz thombos sa nachádza v Starom zákone v preklade Septuaginty i v Novom zákone, v evanjeliách. Aj apoštolovia žasli a cítili posvätnú bázeň napríklad pred Ježišovými zázrakmi, alebo pri Kristovom vzkriesení.