Ešte roku 1875 vznikla v New Yorku Teozofická spoločnosť. Na jej čele spočiatku stála ruská emigrantka žijúca v USA Helena Blavatská. Mnohí znalci práve vo formovaní tejto spoločnosti vidia počiatok širokého duchovného prúdu, ktorý svoju inšpiráciu nachádza v gnóze prvých troch storočí, ale i kabale a stredovekej alchýmii, ezoterike či vo východných okultných mystériách a náukách - hnutia New Age.

Jedným z ďalších inšpiračných zdrojov tohto hnutia bola i Antropozofická spoločnosť R. Steinera, ktorá vznikla odštiepením sa od Teozofickej spoločnosti. Na rozdiel od svojej predchodkyne zdôrazňovala určitú formu Kristocentrizmu, avšak treba zároveň dodať, že chápanie Krista, ako aj jeho učenia, bolo a dodnes stále je silne poznačené práve spomenutým príklonom k náukám Východu, ezoterike a starovekej gnóze (pozri článok Pramene waldorfského školstva, Rozmer 1-2/2002).

Podobné paralely by sme mohli nájsť aj u ďalších skupín, ako Kresťanská veda M. B. Eddyovej, Swedenborgiáni, ale i hnutie unitárov, ktoré od prvej svetovej vojny aktívne pôsobí aj v ČR pod názvom Náboženská společnost československých unitářů. Väčšina z týchto spoločenstiev vychádza z kresťanstva, avšak neprijíma učenie o Trojici, neuznáva božstvo Ježiša Krista, resp. oddeľuje jeho ľudskú prirodzenosť (Ježiš) od božskej (Kristus), pričom ho pokladá iba za jedného z božských avátarov rovných Budhovi, Krišnovi, Konfuciovi, Mohamedovi a pod. Ich členovia sa považujú za lepších kresťanov vlastniacich ezoterické poznanie, ktoré Cirkev údajne vedome zamlčuje. Neviem ako dnes, ale v minulosti pražské centrum unitárov pravidelne organizovalo prednášky zamerané na mnohé témy východnej spirituality.

Syntézou kresťanstva, gnózy a východných náuk sa vyznačuje aj na Slovensku pomerne aktívne Hnutie Grálu (pozri Rozmer 3-4/1999 a 3/2001), ktorého zakladateľom bol „Syn Svetla", charizmatický Oscar Bernhardt alias Abd-ru-shin. Týmto hnutím sa inšpirovala aj slovenská „prorokyňa", tragicky zosnulá pani N. L. Makedonová, ktorá o sebe vyhlasovala, že je Prakráľovná - Božia matka - a v novembri 1998 mala údajne vo vyvolenom slovenskom národe porodiť syna Stvoriteľa - Imanuela. Z tohto dôvodu sa vraj do nej vtelila praduchovná bytosť Svanhilda (labutia panna). O slovenskom národe pani Makedonová tvrdila, že „Slováci sú pôvodný židovský národ a do nich sa inkarnovali mnohí starovekí proroci a apoštolovia."

Iným spoločenstvom, začleňujúcim do svojej vierouky teórie východných učení, je i Univerzálny život. Táto kresťanská sekta, ktorá sa pravidelne zúčastňuje na ezoterických festivaloch v Bratislave, prezentuje svojské chápanie reinkarnácie v jednej zo svojich brožúrok slovami: „Ak duša napríklad spozná, že je hriechmi pripútaná k svojim príbuzným, potom často rezignuje a pripustí prianie prijať nové telo. (...) K vteleniu pristupuje vtedy, keď súhvezdia, v ktorých je uložené jej pre a proti - a tým tiež jej pozemská cesta -, ukazujú cestu k matérii a keď je na Zemi splodené jej pozemské telo, ktoré zodpovedá jej duševnému stavu. Do tohto ľudského obalu potom pri pôrode skĺzne."

V 60. rokoch minulého storočia boli myšlienkami Východu očarené aj „deti kvetov" - hippies. Mnohí mladí ľudia z dobre situovaných rodín odchádzali za svojou novou nádejou do vzdialeného sveta Indie, v ktorej videli únik z prázdnoty všedných a bezmyšlienkovitých predošlých dní. Namiesto očakávanej slobody a duchovného naplnenia sa však často stávali bezmennými otrokmi bohorovných guru a neraz stratili nielen svoju identitu, ale i schopnosť vnímať realitu. Pre ich rodičov či známych to v praxi znamenalo, že ich stopa zmizla v nekonečne.

Preto je logické, že pre koniec 60. rokov dvadsiateho storočia je príznačný nástup mnohých náboženských hinduistických kultov exportujúcich na Západ odkaz starobylej védskej civilizácie. Pre nedostatok miesta vymenujem iba tie najznámejšie, o ktorých sme väčšinou už v Rozmere písali. Sú to Transcendentálna meditácia zakladateľa Maharišiho Maheša Jogiho (pozri Rozmer 1-2/1999), hnutie Hare Krišna - ISKCON (Rozmer 1/1999, 2/2001), Sahadža joga zakladateľky Šrí Matadží Nirmala Déví (Rozmer 4/1999), kult exhibicionistických guru Šrí Činmoja (Rozmer 1-2/1999) a Bhagwana Šrí Radžníša - Osha (Rozmer 3/1998), spoločnosť Joga v dennom živote zakladateľa svámi Mahéšvaránandu (Rozmer 4/2000, 2/2001), ale i mnoho ďalších - Ánanga márga, hnutie Brahma Kumárí, Misia Šrí Čajtanju, Eckankar a i., z ktorých väčšina aktívne pôsobí aj na Slovensku.

Dnes však v miere omnoho väčšej ako pred dvoma desaťročiami pozorujeme, že myšlienky Východu - hoci v rôzne deformovanej a prispôsobenej podobe - sú súčasťou nielen náboženských kultov, ale svojským spôsobom sa transformujú i do mnohých ufologických či ezoterických skupín a udomácňujú sa aj v najrozličnejších alternatívnych metódach, či dokonca v tzv. psychoterapeutických praktikách. Teória reinkarnácie tvorí základ rôznych experimentálnych regresívnych metód, ktoré počas psychoterapeutických sedení vracajú človeka do niektorého z jeho minulých životov, aby objavil príčinu i korene svojich súčasných problémov a narušených vzťahov. Psychoanalýza už dávnejšie odvodzovala duševné konflikty z raných detských zážitkov. Dokonca niektoré terapie išli až k pôrodnej traume a do prenatálneho obdobia. Reinkarnačná terapia však toto obdobie posunula ešte ďalej, späť do minulých životov a na bežné otázky hľadá odpovede v negatívnych zážitkoch realizovaných v minulých životoch.

Nakoniec o popularite náuky o prevteľovaní svedčia aj výsledky rôznych medzinárodných sociologických prieskumov. Jeden z nich - prieskum hodnotových orientácií v 25 európskych krajinách, ktorého výsledky boli publikované ešte roku 1993 - ukázal, že napríklad v Poľsku verí v reinkarnáciu 32% opýtaných. Iný prieskum, ktorý sa konal v štyroch stredoeurópskych krajinách roku 1992 odhalil, že na Slovensku je to 16%, avšak z tých, ktorí pravidelne aspoň raz za mesiac navštevujú kostol, je to už takmer 30 %. Dnes tie čísla budú zaiste ešte vyššie. Ak by ste sa napríklad na ezoterickom festivale v Bratislave započúvali do jednotlivých prednášok, takmer v každej by ste objavili „vedecké" dôkazy o existencii minulých životov. A, samozrejme, nielen tam - verejnoprávne médiá nevynímajúc. Je to niečo, čo sa postupne vkráda do nášho vedomia a stáva sa komerčným tovarom.

Zdá sa, že pragmatický človek Západu na reinkarnáciu hľadí s istou nádejou i očakávaním a ako vidíme, využíva ju aj na „liečebné účely". Nie je pre neho už takým traumatizujúcim ohniskom skepsy ako pre hinduistu. Kam ho však toto experimentovanie privedie, to dnes možno len ťažko odhadnúť. Jedno je isté - nekritickým a niekedy až emotívne ladeným či pudovým prijímaním týchto vplyvov sa čoraz väčšmi vzďaľuje od svojich vlastných tradícií a koreňov, hoci sa nemalou mierou podieľali na vytvorení civilizácie, ktorej je súčasťou. Možno tak robí v nádeji, že za sebou necháva realitu a všednosť dneška a kráča v ústrety Novému veku...