Hoci väčšina hinduistov uznáva jedného z trimúrti - teda trojice Brahma (Stvoriteľ) - Višnu (Udržiavateľ - strážca kozmického poriadku, dharmy) a Šiva (Ničiteľ - Pán jogy) - mnohokrát sú predmetom ich úcty aj najrozličnejšie božstvá a mytologické bytosti s čudesným či až desivým zjavom (napr. Nrshinha - poločlovek, pololev; Ganéša - človek so sloňou hlavou; bohyňa Durgá, ktorá ničí démonov svojou nespútanou silou - šakti či hrôzostrašná bohyňa Kálí požierajúca svojich nepriateľov, ktorá nosí náhrdelník z lebiek). Na jednej strane stoja na oltári ušľachtilí avatári zostupujúci na Zem s božským poslaním či mocní očarujúci polobohovia spĺňajúci smrteľníkom ich túžby, na strane druhej sú objektom ich úcty napríklad aj „sväté" potkany či iní, pre nás odpudzujúci tvorovia.

Po celej Indii možno stretnúť svätých mužov - sádhuov, kráčajúcich cestou askézy k oslobodeniu (vymaneniu sa z kolobehu života a smrti). Veria, že tento svet vznikol tvorivou silou ilúzie (májá) a svojich pozemských pút a svetského života sa zriekajú preto, aby zotreli svoju karmu a mohli spoznať pravú božskú realitu. Mnohí z nich uctievajú boha Šivu a snažia sa ho napodobniť, lebo je považovaný za najväčšieho z askétov. Uctievajú lingam, Šivovu prejavenú podobu a nosia so sebou trojzubec. Na čelo si maľujú tri pruhy, ktoré naznačujú Šivov trojjediný cieľ askézy: zbavenie sa sebectva, túžby po plodoch svojich činov a prehliadnutie závojom májá.

Pandit Nehrú v knihe Objavovanie Indie napísal: „Hinduizmus ako viera je neurčitý, beztvarý, mnohostranný - všetko pre všetkých. Sotva ho možno definovať alebo povedať jasne či je, alebo nie je náboženstvom vo zvyčajnom zmysle tohto slova. Vo svojej terajšej, ba i v minulej podobe zahŕňa mnoho vier a zvyklostí - od najvyšších po najnižšie -, ktoré si často protirečia."

Hinduizmus je ako bezbrehý oceán, z ktorého sa vynára nekonečný rad mytologických príbehov božstiev a polobohov žijúcich na vzdialených planétach a galaxiách, ale tiež v ňom možno nájsť mnoho filozofických teórií a údajov o ľudskom tele, mysli, o hmotnej prírode, vesmíre či o živote na duchovných planétach - vainkuntách. Nezasväteného pozorovateľa možno prekvapia niektoré konkrétne informácie o veľkosti a vzdialenosti planét, o presnom počte a kvalitách materiálnych tiel či astronomické čísla udávajúce dĺžku jednotlivých opakujúcich sa období - kálp, prípadne vek spolutvorcu vesmíru - Brahmu. Obsiahnuť celý tento pre nás možno bizarný svet a navyše ho konfrontovať s našou západnou civilizáciou nie je v rámci tohto príspevku možné, preto sa sústredím iba na to najpodstatnejšie, na čo sa odvolávajú a z čoho čerpajú mnohé súčasné východné kulty. No najskôr sa vráťme k samotným koreňom tohto pre nás exotického náboženstva.

 

Korene a tradícia

Korene hinduizmu siahajú až do polovice 2. tisícročia pred Kristom. Približne v tom čase si bojové kmene kočovných Árjov začali postupne podmaňovať indický subkontinent a spolu s kočovným životom priniesli so sebou i panteón s plejádou svojich bohov. Počas ich tisícročnej nadvlády vznikli (približne okolo r. 1200 pred Kr.) najstaršie zachované literárne pamiatky - védy. Pôvodne boli rozsiahlymi zbierkami hymnov a rituálnych formúl (mantier), recitovaných pri obetách bohom, dnes však tvoria ústrednú časť hinduizmu, i keď sú miestami zatienené neskoršími učeniami. Okrem štyroch véd (Rgvéda, Jadžurvéda, Sámavéda a Atharvavéda) medzi ne patria aj rozsiahle eposy Ramájána a Mahábhárata, ktorej filozofickým jadrom je známa Bhagavadgíta, ďalej Purány, Védantasútra, ale i nábožensko-filozofické texty 108 Upanišád, ktorých vznik sa datuje do neskoršieho obdobia (približne v 7. až 5. stor. pred Kr.). Tie však skôr ako na vzývanie vonkajších božstiev sa zameriavajú na hľadanie boha vnútorného a presúvajú preto akcent z ritualizovaných úkonov obety na pátranie po podstate univerzálnej sily obsiahnutej vo všetkých veciach. V čase vzniku raných Upanišád sa vytvoril filozofický koncept putovania duše (reinkarnácia) a kauzálneho karmického zákona, o čom sa ešte  zmienim.

Podivuhodný je spôsob, akým védy prežili veky - dlhý čas sa uchovávali ústnou tradíciou. Hinduisti sú presvedčení, že posvätný nie je iba ich obsah, ale aj samotný zvuk ich slov a védy nie sú výtvorom človeka, ale boli ľuďom zjavené, sú počutím (šruti) a v slovách je ukrytá moc bohov. Učenie véd sa odovzdáva z generácie na generáciu prostredníctvom postupnosti duchovných učiteľov (parampará). Ich najvnútornejším vyjadrením je vzťah duchovného učiteľa (guru) k svojmu žiakovi. Ten verí, že poznanie, ktoré mu guru odovzdáva, je neporušeným božským nektárom, a preto na svojho guru hľadí s absolútnou úctou a dôverou. Guru sa vo védskej tradícii vníma ako zástupca Boha na zemi, a preto by sa mal prijímať s takou úctou ako sám Boh. Svámi Prabhupáda (zakladateľ hnutia Hare Krišna) dokonca povedal, že nemožno sa odovzdať Bohu, kým sa človek úplne neodovzdá svojmu guru. Niečo podobné tvrdí aj iný súčasný indický guru svámi Mahéšvaránanda, keď v jednom zo svojich rozhovorov povedal: „Átman sa spojí s kozmickým Ja a splynie s ním. Ale to je možné iba milosťou guru. On je bránou k oslobodeniu."

Takáto absolutisticky poňatá úcta je navonok vyjadrená aj v titulovaní jednotlivých guru, ktorých stúpenci zo Západu oslovujú menami: „Jeho Božská Milosť" (svámi Prabhupáda); Realizácia Boha (Šrí Činmoj), „Božské svetlo", „Svetlo vedomia", „Stav Najvyššieho poznania, aké len možno dosiahnuť" (svámi Mahéšvaránanda) a pod. Napriek tejto tradícii posvätnosti guru pompéznosť niektorých z nich ostro kontrastuje s učením, ktoré západnému svetu priniesli. Spomeňme si len na vyhlásenie guru „oranžového ľudu" Bhagwana Radžníša, ktorý pristál na území USA so slovami: „Som Mesiáš!" a ktorého úrady o niekoľko rokov vyhostili z krajiny za nezákonné praktiky; alebo na nedávne vyhlásenie svámi Mahéšvaránandu, ktorý počas návštevy v Bratislave hrdo vyhlásil: „Prinášam pre vaše deti svetlú budúcnosť!"

Hinduizmus ako eklektický a pomerne tolerantný náboženský systém na iné náboženstvá nazerá ako na rôzne aspekty jedinej božskej podstaty, ktorých rozličné podoby odrážajú mnohotvárnosť iluzórnej reality. Sám nemá vyhranenú teologickú náuku a v zásade nie je náboženstvom prozelytickým, no napriek tomu mnohí indickí guru prichádzajú do nášho kultúrneho prostredia zvestovať osvietenie a vyslobodenie z kolobehu rodení a smrti, ako aj splynutie individuálnej duše s kozmickým vedomím a predostierajú teórie a techniky hovoriace o tom, ako dospieť k dokonalosti a zbožšteniu. Učia o tom, že podmienkou na to je, aby sa átma (duša) zbavila zlej karmy a unikla klamlivým osídlam ilúzie (májá).

 

Várnašrámsky systém

Najskôr, ako sa pozrieme na niektoré už naznačené hlavné vieroučné tézy, povedzme si niečo o védskej spoločnosti, ktorej štruktúru tvorí várnašrámsky systém. Postavený je na štyroch spoločenských triedach - varnách (kastách), do ktorých sa človek rodí na základe svojej karmy, a na štyroch duchovných štádiách - ášramoch, v ktorých realizuje svoj duchovný život. Tieto štyri základné varny (v prekl. farby) sú: bráhman, kšátrija, vaišja a šúdra. Keby sme ľudskú spoločnosť prirovnali k telu, brahmani - kasta kňazov a učiteľov - by boli hlavou; kšátrijovia - kasta bojovníkov a panovníkov - plecami; vaišjovia - kasta roľníkov a obchodníkov - žalúdkom a šúdrovia - kasta robotníkov - nohami spoločnosti. Mimo kasty stojí ešte početná skupina tzv. nedotknuteľných - párjov. (Niektoré pramene uvádzajú, že ich je až 60 mil.) Každá varna sa člení na menšie celky - džáti (približne ich je 2 tisíc), ktoré mávali svoje tradičné povolania, napr. hrnčiarstvo, tkáčstvo a pod. V Bhagavadgíte Krišna hovorí: „Podľa troch kvalít hmotnej prírody (kvalita dobra, vášne a nevedomosti - pozn. autora) a podľa činnosti im určených som stvoril v ľudskej spoločnosti štyri triedy." (Bg 4, 13) Brahmani sú v kvalite dobra, u kšátrijov prevláda kvalita vášne, vájšovia sa nachádzajú v kvalite vášne a nevedomosti a u šúdrov je kvalita nevedomosti dominantná. V tejto súvislosti je zaujímavá poznámka svámi Prabhupádu, ktorý povedal, že „ľudská spoločnosť sa ničím neodlišuje od ktorejkoľvek inej zvieracej spoločnosti, ale aby Boh povýšil človeka nad zvieraciu úroveň, stvoril uvedené skupiny, aby v nich ľudia mohli systematicky rozvíjať náboženské vedomie."

Hoci bol kastovný systém oficiálne zrušený, v myslení ľudí a v ich praxi nedošlo k veľkým zmenám.

Nemenej dôležité sú štyri duchovné štádiá - ášramy. Prvým štádiom je brahmačári - študent žijúci v celibáte pod ochranou duchovného učiteľa. Druhým je grhastha - hospodár, ktorý žije rodinným životom v súlade s náboženskými predpismi. Je to v podstate jediný ekonomicky sebestačný stav, a preto grhasta materiálne podporuje ostatné duchovné stavy.  Ďalším štádiom je vánaprastha. V tomto období človek navštevuje pútnické miesta a v odriekaní sa pripravuje na zrieknutie sa hmotného spôsobu života. A napokon štvrtým štádiom je sannjása, keď človek odvrhne všetky svetské statky a žije potulným životom asketického žobravého kazateľa. Treba však podotknúť, že súčasní západní stúpenci sa stávajú sannjásinmi po veľmi krátkom čase bez toho, aby prešli predchádzajúcimi štádiami a duchovne dozreli; tento rozdiel sa prejaví najmä pri styku s tradičnými indickými sannjásinmi.

 

Vesmírny kolotoč rodení a smrtí

Vráťme sa však k učeniu starobylých véd, ktorých podstatou je sanáthana dharma - najzákladnejší zákon sveta, na ktorom stojí vesmírny poriadok a princípy správneho konania človečenstva. Každá varna má svoju dharmu. Ak človek nekoná v súlade s dharmou, vytvára si negatívnu karmu, ktorá ho viaže na ďalšie zrodenia. Tento kolobeh je takmer nekonečný, najmä ak si predstavíme, že védy uvádzajú až 8 400 000 rôznych druhov tiel: rastlinných, zvieracích, ľudských a tiel polobohov (z toho 400 000 druhov je ľudských), do ktorých sa duša môže reinkarnovať. Krišna Ardžunovi v Bhagavadgíte vysvetľuje, že „každý dospeje práve k tej bytnosti, na ktorú myslí, keď opúšťa svoje telo" (Bg 8, 6). Prabhupáda to komentuje slovami: „Súhrnný výsledok všetkých myšlienok a konania z tohto života ovplyvňuje myšlienky v hodine smrti." Ďalej hovorí, že ak niekto túži dostať sa na Mesiac, Slnko alebo na iné planéty, môže sa tam dostať dodržovaním zvláštnych védskych predpisov podrobne opísaných pod názvom daršapaurnamásí. Tie odporúčajú uctievanie príslušného poloboha sídliaceho na planéte, na ktorej sa chce vo svojom budúcom živote narodiť. Tam si bude užívať plody svojich predchádzajúcich skutkov a obetí, až kým nepominie ich účinok. Potom sa vráti na zem. Môže sa však narodiť aj v nižších životných formách alebo na nižších planétach ako je naša Zem, kde žijú démoni (rakšovia), strašidlá (jakšovia) alebo zloduchovia (pisáčovia). V okamihu smrti je však myseľ človeka veľmi vzrušená a on spravidla myslí na to, čo ho počas života ovládaného májá, pohybujúcou ako bábkami spomenutými troma kvalitami hmotnej prírody - kvalitou dobra, vášne a nevedomosti - najväčšmi priťahovalo.

Krišna vozotaja Ardžunu na bojovom poli povzbudzuje, aby bol statočný a bojoval, lebo hoci zabije telo protivníka, jeho dušu zabiť nemôže. Tá je nehynúca a večná. Mnohí sádhuovia preto počas iniciačných obradov rituálne predvádzajú svoju smrť, aby tak naznačili zánik svojho JA a odpútanie sa od svojho ega.

Podľa védskej filozofie zanecháva karma na jemnohmotnom tele „odtlačky" a „účinné faktory" (vásaná a samskára), ktoré sa nachádzajú v psychickej štruktúre ako uzlíky v sieti. Tie potom pôsobia nové narodenie a sprevádzajú dušu do novej existencie, aby sa tam vybili. Nahromadená karma (sančita karma) z predchádzajúcich existencií je sčasti určená na to, aby v prítomnom živote dospela k zrelosti (vipáka). Má to však iba pramálo spoločné s dozrievaním osobnosti. Táto časť sa zvykne označovať ako „začatá karma" (prárabdha karma), lebo sa už začala prejavovať. Nesprávnymi žiadosťami alebo konaním vzniká nová, budúca karma (ágámi karma). Povedať, kto určuje, ktorá karma kedy dospeje k zrelosti, je ťažké. Funkcia akéhosi správcu nášho karmického konta môže pripadnúť nielen božstvu, ale i duchovnému učiteľovi, ktorý údajne pri iniciácii môže vziať na seba negatívnu karmu svojho žiaka. Karma z minulých životov, ktorá sa ešte v tomto živote neprejavila, ale čaká na budúce zrodenie, sa môže zotrieť alebo zbaviť sily prekonaním nevedomosti a žiadostivosti.

O tom hovorí v Bhagavadgíte Krišna Ardžunovi, keď mu vysvetľuje rôzne cesty vedúce k dokonalosti. Najskôr hovorí o karmajoge - ceste, po ktorej sa vydávajú ľudia konajúci predpísané povinnosti a rituálne obety a učia sa neľpieť na svojich činoch. Ďalej spomína rádžajogu - kráľovskú cestu, ktorou kráčajú jogíni „usilujúci sa o sebarealizáciu ovládaním mysle a zmyslov a obetujú všetky činy svojich zmyslov a životného dychu v ohni ovládnutej mysle" (Bg 4, 27). Opisuje jogínov, ktorí praktizovali Patándžalího jogový systém a dosiahli stav samádhi, čiže vnútorného vytrženia.V tomto stave je ich myseľ údajne úplne odpútaná od všetkých mentálnych činností a nadobudli schopnosť nazerať na svoje JA prostredníctvom svojej mysle a inteligencie, žiť a tešiť sa vo vlastnom JA. Títo ľudia sa niekedy usilujú o to, aby nadobudli výnimočné nadprirodzené schopnosti - siddhi. Napríklad sa údajne môžu stať menší ako atóm alebo väčší ako hora, ľahší ako vzduch alebo ťažší ako kov, môžu konať materiálne divy, napríklad pomocou svojej vôle stvoriť či zničiť planétu, ovládať iné bytosti, dokážu cestovať v čase a priestore ako sa im zapáči, dokonca i mimo tohto hmotného vesmíru, sú schopní lietať nielen na Zemi, ale i na iných planétach, môžu si vybrať čas a miesto smrti a slobodne si zvoliť nové zrodenie a takisto dokážu odporovať prírodným zákonom. Táto mystická joga zvyčajne začína dychovými cvičeniami (pránájámou) a pokračuje meditáciou. Iní jogíni, ktorí si zvolili cestu poznania - džňánajogíni - sa zase usilujú priblížiť k Absolútnu poznaním a mentálnou filozofickou špekuláciou. Študujú védske spisy, najmä Védantasútru.

Nie je možné zaoberať sa naraz všetkými druhmi jogy a jej praktikami, avšak určitým vyvrcholením môžu byť slová, ktoré vraví Krišna Ardžunovi: „Zo všetkých jogínov považujem za najvyššieho toho, ktorý je so mnou najdôvernejšie spojený, ustavične na mňa myslí, oddane a láskyplne mi slúži" (Bg 6, 47). Tento dôverný vzťah a oddanosť sa nazýva bhakti a jej najznámejším predstaviteľom na Západe je kontroverzné a viacerými škandálmi známe hnutie Hare Krišna (ISKCON).

Okrem toho, že existuje mnoho jogínskych smerov, sú v hinduizme dva hlavné nezmieriteľné filozofické smery: personalistický (teistický) a inpersonalistický (májávádsky). Personalisti tvrdia, že Boh je osobný a jeho podoby, napríklad Šrí Krišna či Višnu sú zvrchované a absolútne. Z nich emanuje celý hmotný svet so všetkými svojimi prejavmi, kozmickými sústavami, planétami. Ten však tvorí iba jednu štvrtinu jeho energie. Zostávajúce tri tvorí duchovný, nemateriálny svet. Ani v ňom však živá duša (džíva, átmá) nestráca svoju individualitu a ďalej transcendentne slúži Bohu a zažíva jeden z piatich základných vzťahov - pasívny, služobnícky (dasja-rasa), priateľský (sakhja-rasa), rodičovský (vatsalja-rasa), alebo dokonca milenecký (madhurja-rasa). Naopak inpersonalisti za najvyššiu métu považujú neosobné Absolútno, akési kozmické nadvedomie, kozmické JA alebo neosobnú kozmickú žiaru (brahmadžjóti). Ich cieľom po vymanení sa z pút ilúzie je splynúť s Absolútnom, uvedomiac si, že sú jeho nedeliteľnou súčasťou. Rôzne božstvá a ich inkarnácie považujú iba za telesné prejavy a manifestácie tohto zvrchovaného Absolútna. Nazdávam sa, že práve tento smer je na Západe početnejšie zastúpený a väčšmi oslovuje mentalitu ľudí žijúcich na tejto strane zemegule.