Nie je to tak dávno, čo verejne priznať a vyznať Krista u nás znamenalo vykopať si spoločenský aj politický hrob. Jednotná štátna ideológia síce navonok „akože" deklarovala náboženskú slobodu, v skutočnosti však diskriminovala tých, čo svoj postoj k viere vyjadrovali aj vonkajšími náboženskými prejavmi. V skrytých formách diskriminácie sa veriaci považovali za ľudí druhej kategórie, znemožňoval sa im prístup k vyššiemu vzdelaniu a v riadiacich funkciách sa s nimi nepočítalo. Naopak - byť vyrovnaný s náboženskou otázkou a oddaný novému (rozumej ateistickému) spoločenskému zriadeniu patrilo k imidžu nádejných straníckych kádrov.

Prišiel rok 1989 a s ním zásadné zmeny. Na spoločensko-politickom poli došlo k pomyselnej hlbokej orbe - čo bolo skryté, vyšlo na povrch, čo bolo na výslní, zapadlo. Vzišli nové generácie, nezaťažené ideologickým prenasledovaním, otvorili sa hranice pre cesty ľudí (i myšlienok) von i k nám. Slová liberálny, tolerantný, rovnoprávny a pod. obohatili náš výrazový slovník a značne zvýšili svoju frekventovanosť v našej komunikácii.

Veci však nie sú len čierno-biele. Mladí si dnes užívajú slobodu, za ktorú iní ľudia iného veku a iného spoločenského zriadenia prelievali krv. Avšak mnohí posilnení všemocným liberalizmom namiesto prudkého rozvoja v duchovnom smere prudko odbiehajú od tradície a vrhajú sa bez bližšieho poznania do hocijakého duchovného dobrodružstva, nezriedka práve s opačným znamienkom. Od demokratického štátu sa očakáva súhlas a registrácia akéhokoľvek náboženského zoskupenia, ktoré nazbiera dostatok podpisov, a od kresťanov takmer bezbrehá tolerancia. O svoje miesto na slnku sa uchádzajú novodobí proroci, ezoterici, veštci, liečitelia, vodcovia a predstavitelia najrozličnejších duchovných prúdov. Každý vynukuje najlepší tovar: nádherný život, zaručený úspech, vrelé prijatie, istotu vo vzťahoch, jednoznačnú zmenu k lepšiemu. A čo tradičné kresťanstvo? V spleti ponúk sa stáva jedným z mnohých náboženstiev, ktoré si človek môže zvoliť, alebo sa ho zriecť a slobodne prijať iné. Pravda, na vlastné riziko.

Prijať slobodu znamená prijať zodpovednosť, hovorí stará pravda. Žiť v slobode sa ešte len učíme, hoci od zmeny režimu už ubehlo dobrých dvadsať rokov. Nie všetko, čo je dovolené, je aj dobré, hovorí ďalšia múdrosť. Sme svedkami, že nové náboženské hnutia sa vydávajú na misijné cesty za zvýšením svojej členskej základne a lobujú medzi hľadajúcimi, vlažnými či nespokojnými veriacimi. Samozrejme, využívajú na to rozličné prostriedky: klasické i tie moderné. Aj virtuálny svet je nabitý informáciami na webových stránkach, veď sa hovorí, že kto nie je na webe, neexistuje. Internet sa tak stal prirodzeným prostriedkom novej evanjelizácie, čo pochopili rovnako tradičné svetové náboženstvá (aj pápež Benedikt XVI. má svoju webovú stránku: www.pope2you.net, kde sa prihovára mladým písomne i prostredníctvom videa v piatich svetových jazykoch), ako aj novovzniknuté náboženské formácie využívajúce digitálnu technológiu na priblíženie svojich ideí. Z množstva informácií si dnešný moderný človek skladá vieru „na svoju mieru", len dnes ešte nevedno, či na svoju spásu, alebo záhubu.