Jedným z najpozoruhodnejších zachovaných literárnych dôkazov opisujúcich ľudské predstavy o vesmíre a o rôznych formách života na nespočetných planétach sú aj staroindické Védy. Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že pre nás Európanov, zvyknutých na historické a prísne empirické vnímanie a posudzovanie sveta a jeho zákonitostí, sú tieto koncepcie vzdialené a svojím mytologickým charakterom na nás pôsobia až rozprávkovo. Taktiež treba pripomenúť, že kým naše vnímanie času je lineárne, odohrávajúce sa v konkrétnych historických na seba nadväzujúcich etapách, vývoj vesmíru je podľa východných náboženstiev špirálovitý, plynúci v neustále sa opakujúcich časových cykloch a v rozličných dimenziách. Možno i to je príčinou, že takýto výklad vesmíru nás vrhá do nereálneho až bizarného sveta čísel.

 

Nebesky dlhý život Brahmu

Ak svoju pozornosť upriamime na hinduizmus, starobylé Védy sú pre toto náboženstvo posvätnou vecou. Védske spisy, ktoré tvoria štyri Védy, Mahábhárata, Bhagavadgíta, Védántasútra, Purány, Upanišády a iné starodávne literárne diela, sú aj dnes autoritou, na ktorú sa často odvolávajú mnohé kulty pôsobiace na Západe, a to aj napriek tomu, že každý ich interpretuje odlišne. Za podklad tohto príspevku som si zvolil interpretáciu svámi Prabhupádu, zakladateľa Hare Krišna hnutia (ISKCON), okrem iného aj preto, že jeho preklad Bhagavadgíty, akéhosi filozofického zhrnutia rozsiahleho staroindického eposu Mahábhárata, sa spolu s jeho výkladmi javí ako jedna z najpodrobnejších u nás dostupných védskych publikácií.

Na lepšie pochopenie filozofických koncepcií vesmíru tejto jednej z najstarších svetových kultúr, bude isto zaujímavé bližšie sa s nimi zoznámiť. V ďalšej časti sa preto pokúsim zhrnúť Prabhupádove výklady opisujúce príčiny existencie vesmíru a jeho vývoj, ktoré na rôznych miestach Bhagavadgíty podáva približne takto:

Existencia hmotného vesmíru je obmedzená a prejavuje sa v jednotlivých obdobiach - kalpách. Kalpa je jeden Brahmov deň a toto obdobie pozostáva z tisícov mahájug - veľkých vekov. Každá mahájuga sa skladá zo štyroch vekov (jug): Satjajuga, Trétajuga, Dváparajuga a Kalijuga. Cnosť, múdrosť a nábožnosť sú charakteristické pre Satjajugu, ktorá trvá 1 728 000 rokov. Ľudský vek, ktorý sa neskôr úmerne znižuje, trvá v tomto období až niekoľko tisíc rokov. Metódou na dosiahnutie dokonalosti a návrat na duchovné planéty, odkiaľ duša pôvodne pochádza, je pre tento vek meditácia. Neresti a nevedomosť v tomto období prakticky neexistujú. Tie sa začínajú objavovať až v Trétajuge trvajúcej 1 296 000 rokov. V Dváparajuge, ktorá trvá 868 000 rokov, nábožnosť a cnosti upadajú a naopak, ohavnosti a neresti vzrastajú. Tento trend vrcholí v Kalijuge trvajúcej 432 000 rokov, z ktorej v súčasnosti už 5 000 rokov uplynulo. V Kalijuge, v ktorej sa teda nachádzame, pravá cnosť prakticky ani neexistuje. Jediným spôsobom, ako možno podľa stúpencov Hare Krišna hnutia dospieť k dokonalosti a ako sa možno - zbaviac sa zlej karmy - navrátiť k bohu Krišnovi, je spievanie jeho mien, tzv. mahámantra. To je, samozrejme, zorný uhol iba jedného z jogínskych systémov - teistickej bhaktijogy. Iné cesty jogy, ako napríklad hathajoga, karmajoga, rádžajoga, džňánajoga, tantrajoga a i., používajú osobité metódy, ako sa k cieľu dopracovať.

Ale vráťme sa k Prabupádovi a jeho výkladom. Podľa nich dosiahnu neresti a ohavnosti v Kalijuge dokonca takú mieru, že na jej konci (teda asi za 428 000 rokov) na Zem zostúpi inkarnácia Krišnu v podobe avatára menom Kalki, ktorý cválajúc na bielom koni ohňom zničí celú zem, pozabíja všetkých démonov, zachráni svojich oddaných (tzn. oddaných boha Krišnu) a odštartuje novú Satjajugu. Tým sa začne ďalší vývojový cyklus. Tisíc takýchto cyklov skladajúcich sa zo štyroch jug tvorí jeden Brahmov deň a rovnako dlhá je aj jedna noc spolutvorcu sveta Brahmu. (Brahma je podľa Véd prvou stvorenou bytosťou, polobohom vytvárajúcim hmotný svet pod riadením boha Krišnu - pozn. autora.) Počas Brahmovho dňa sú všetky živé bytosti činné a manifestované v rôznych telách, avšak s príchodom Brahmovej noci ich telá zanikajú a sú zničené. Džívovia (individuálne duše) sú vtedy zhromaždení vo Višnuovom kozmickom tele a prejavia sa opäť až s príchodom Brahmovho dňa. Jeden Brahmov deň a noc spolu trvajú 8 640 000 000 pozemských rokov. Tridsať takýchto dní a nocí tvorí jeden Brahmov mesiac a 12 mesiacov tvorí Brahmov rok. Brahma sa dožíva 100 rokov (súčasný Brahma má vraj 51 rokov). Týchto jeho 100 rokov však v skutočnosti údajne trvá spolu nepredstaviteľných 311 triliónov 400 biliónov pozemských rokov.

Podľa týchto výpočtov sa Brahmov vek zdá fantastický a nekonečný, ale z hľadiska večnosti je krátky ako záblesk. V Oceáne príčin sa rodí a umiera tisíce Brahmov ako bubliniek v Tichom oceáne. Keď Brahma zomrie, dochádza k úplnej skaze a spustošeniu celého vesmíru. Znamená to, že energia, ktorá z Krišnu vyšla, opäť do neho vstúpi. Keď je nanovo potrebné stvoriť nový vesmír, stane sa tak vôľou Najvyššieho Pána - boha Krišnu. Všetky duše sú však dovtedy zničené a zostávajú neprejavené po mnoho miliónov rokov. Prejavia sa až vtedy, keď sa znova narodí nový Brahma.

Brahma a jeho vesmír sú súčasťou hmotného sveta, v rámci ktorého je veľký počet takýchto vesmírov, a teda aj Brahmov. (Avšak tento celý hmotný výtvor tvorí iba 1 štvrtinu Krišnovej energie, ostávajúce 3 štvrtiny teda tvorí duchovný svet s duchovnými planétami, z ktorých najvyššia je Krišnalóka, kde sa spolu so svojimi najčistejšími oddanými transcendentálne zabáva i sám boh Krišna.) Na počiatku hmotného stvorenia sa táto Krišnova hmotná energia uvoľní ako mahat-tattva, do ktorej vstúpi Krišna ako prvý Puruša - vo svojom vtelení ako Mahávišnu (meno, ktoré prevzala aj známa hudobná skupina Mahavishnu Orchestra). Mahávišnu leží v Oceáne príčin a zo svojich úst vydychuje (pričom všetko sa to chápe doslovne, nie iba symbolicky!) nesčíselné množstvo vesmírov. Takto sa ustavične tvoria nové a nové hmotné vesmíry a do každého z nich vstúpi Krišna ako Garbhódakašáji Višnu. Vo svojej ďalšej podobe ako Kšíródakašájí Višnu potom ako Paramátmá (Nadduša) vstúpi do všetkého, dokonca i do atómu, a je svedkom všetkých skutkov každej jednotlivej duše. To sa, samozrejme, premietne i v okamihu smrti, keď je duša za svoje skutky primerane ohodnotená (karmický zákon).

Pre úplnosť ešte dodám, že najvyššou planétou v rámci jedného hmotného vesmíru je Brahmalóka, kde sídli Brahma. Zaujímavou informáciou je aj to, že éra jedného Manua - praotca ľudstva - trvá 305 300 000 rokov.

 

Evolúcia je vylúčená

Védy nepripúšťajú v stvorení žiadnu evolúciu. Podľa nich sú všetky druhy tiel (telá polobohov, ľudí, zvierat i rastlín) iba akýmisi vonkajšími hmotnými obalmi, ktoré duša po smrti ako nepotrebné odkladá, a všetky tieto telá sú stvorené súčasne. Tu sa už dostávame k známej teórii reinkarnácie, ktorú azda netreba osobitne vysvetľovať. Zameriam sa preto iba na okamih súvisiaci s prechodom duše do iného tela, ako v to veria hinduisti. V Bhagavadgíte sa v tejto súvislosti píše: „Každý dospeje práve k tej bytnosti (rozumej na takú karmickú, vývojovú úroveň s prislúchajúcim telom - pozn. autora), na ktorú myslí, keď opúšťa svoje telo, ó synu Kuntí" (Bg 9, 6). Prabhupáda to komentuje slovami: „Súhrnný výsledok všetkých myšlienok a konania z tohto života ovplyvňuje myšlienky v hodine smrti, preto činnosti v tomto živote rozhodujú o budúcom vtelení." Bhagavadgíta sa dokonca v tejto súvislosti zmieňuje aj o takých pokročilých jogínoch, ktorí si sami môžu zvoliť miesto a čas, keď ich duša opustí telo.

V tejto súvislosti je pozoruhodný aj jeden z konkrétnych príkladov poukazujúcich na to, ako sa môže reinkarnácia prakticky realizovať, ktorý Prabhupáda uvádza na inom mieste: „Živá bytosť (duša - átmá) môže dospieť k rôznych nebeským planétam podľa toho, aké obety vykonáva. Keď výsledok obiet skončí, zostúpi na zem v podobe dažďa, vezme na seba podobu zrna, ktoré zje muž, a je premiestnená do jeho spermie, ktorá oplodní ženu a tak získa živá bytosť opäť ľudské telo, koná nové obety a celý kolobeh sa znova opakuje".

 

Rozdielna motivácia a prax

V Bhagavadgíte sa opisujú rôzne skupiny jogínov (napr. hathajogíni, karmajogíni, rádžhajogíni, džňánajogíni, bhaktijogíni a iní), ktoré uctievajú rozličné božstvá a polobohov, pričom každá z týchto skupín sa zameriava na osobitý spôsob duchovného očisťovania a realizácie. Preto sú aj motivácie ich stúpencov odlišné a prezrádzajú ich rozmanité predstavy o tom, čo bude po smrti a kde chcú po nej dospieť. Nemožno sa dôkladne venovať všetkým týmto skupinám, preto spomeniem iba ilustračný príklad Kapila Muniho, ktorý v Šrímad Bhágavatam hovorí o ľuďoch vyznajúcich sa v plodonosných činnostiach a obetných metódach, ktorí sa po smrti dostali na Mesiac. Tam údajne žili približne 10 tisíc nebeských rokov, radovali sa zo života a popíjali sómarásu, nebeský nápoj nesmrteľnosti prístupný práve na tejto planéte. Avšak aj oni sa museli znova vrátiť na Zem. (Podľa tohto opisu Védy učia, že ľudia žijú aj na Mesiaci, avšak v jemnejšej dimenzii, našimi ľudskými zmyslami sú údajne nepostrehnuteľní). Taktiež sa v Bhagavadgíte spomínajú jogíni, ktorí uctievajú Brahmu. Po smrti sa narodia na Brahmalóke. Iní zas uctievajú Indru (tí sa zase narodia na Indralóke) alebo iných polobohov, panujúcich na týchto nebeských planétach. Pre každého je teda cieľom duchovného úsilia niečo iné, čomu prispôsobuje svoju filozofiu a prax.

Nedá mi neuviesť ešte jeden príklad. Pre májávádína (vyznávača neosobného, panteistického poňatia Absolútna) je cieľom splynutie s Univerzom, s akousi vesmírnou energiou, ktorá emanuje z božstva (brahmadžjóti), či dokonca splynutie priamo s božstvom. Na druhej strane cieľom bhaktijogína je slúžiť bohu Krišnovi jedným z piatich spôsobov, napríklad ako služobník, priateľ, rodič či milenec. Krišnu pritom chápu výhradne personalisticky v jeho rôznych transcendentálnych podobách. Z uvedeného vyplýva, že aj eschatologické vízie u stúpencov týchto dvoch historicky nezmieriteľných a protichodných smerov budú zákonite odlišné.

Ako som už spomenul, motiváciou ľudí, ktorí praktizujú jednu z týchto vyššie uvedených ciest, je reinkarnovať sa v budúcom živote na planéty duchovného vesmíru, resp. na niektorú z vyšších planét, kde sú omnoho lepšie podmienky a kde si budú môcť užívať plody svojich činov. Netreba však ani zdôrazňovať, že tí, ktorí sa o to z rôznych príčin neusilujú a ich skutky sú viac zlé ako dobré, poputujú opačným karmickým smerom a ich duše sa narodia na nižšom vývojovom stupni, na planétach, kde žijú duchovne menej vyspelé osoby či dokonca duchovia, démoni (rakšasovia) a pod., prípadne sa vtelia do menejcenného zvieracieho či rastlinného tela. V rámci takéhoto reinkarnačného putovania blúdi duša k svojmu cieľu - ku Krišnovi - cez tisíce až milióny znovuzrodení, a to v najrozličnejších telách. Vo védach sa uvádza aj presný počet druhov tiel - 8 400 000, z toho ľudských tiel je podľa nich asi 400 000, ostatné sú telá polobohov, zvierat a rastlín. Je preto len pochopiteľné, že smrť človeka má v tomto kontexte úplne iný význam ako napríklad pre kresťana, ktorý v reinkarnáciu neverí a po smrti očakáva všeobecný súd a vzkriesenie.

 

Záver

Na záver treba dodať, že tento pre nás nepredstaviteľný svet bizarných čísel, ktoré Védy podrobne komentujú, je pre hinduizmus a jeho svet typický, no pre nás je nielen nepochopiteľný, ale aj neprijateľný. (Navyše Védy obsahujú i mnohé ďalšie konkrétne výpočty a údaje, napríklad jednotlivé vzdialenosti medzi planétami, ich veľkosť, hmotnosť a pod.) Okrem iného aj preto, že sa toto tzv. transcendentálne poznanie neopiera o vedecký výskum, ale iba o autoritu posvätných védskych textov, čo však nevychádza zo žiadnych racionálnych podkladov. Možno väčšmi ako nereálnosť týchto výpočtov zaráža skutočnosť, že v dnešnom svete informácií a techniky, keď ľudia ku všetkému pristupujú zväčša racionálne a kriticky, sa nájde čoraz viac ľudí, pre ktorých sa tieto „múdrosti" stávajú skutočné a príťažlivé. Pre nás kresťanov nie je vzdialená iba ich iracionalita, ale najmä ich pohľad na každodenný, a ako veríme aj neopakovateľný život človeka. A to práve preto, lebo nehľadíme na život cez prizmu stámiliárd rokov, ale - hoci tiež žijeme pre večnosť - usilujeme sa zároveň žiť pre danú chvíľu a pre konkrétneho človeka.