Opis obradu vúdú vedúceho k posadnutiu od autora Wade Davisa v základných rysoch pripomína opis rockového koncertu: „Bubon bez prestania dunel, riadne a hlboko, silné údery akoby dopadali na chrbticu onej ženy. Skrúcala sa pri každom údere... V sprievode lavíny zvukov prišiel duch, (...) pomaly zdvihla tvár, navštívil ju božský jazdec, stala sa duchom. (...) Vyzerá to tak, že duchovia bývajú chtiví, lebo po chvíli zostali posadnuté ďalšie dve „hounsis"... Bubny ustavične duneli. Potom duchovia tak ako prišli aj odišli" (W. Davis: The Serpent and the Rainbow, s. 43 - 45). Ďalší opis je ešte expresívnejší: „Úder za úderom, pohyb za pohybom - sila, ktorá tlačí človeka napred (...) aj cez smrteľný strach, (...) k temnej predtuche smrti" (M. Deren: Divine Horsemen - Voodoo Gods of Haiti, s. 250).

Kvasi Džidžornu, syn arcikaplána vúdú z Ghany prezývaný Rocky interpretoval rockovú hudbu pre skupinu Rolling Stones a gitaristu Jimmyho Hendrixa. Ray Manzarek, hrajúci na klávesových nástrojoch v skupine The Doors, oslavoval spojenie rockovej hudby s vúdú slovami: „Keď je sibírsky šaman pripravený vstúpiť do tranzu, všetci obyvatelia osady sú zhromaždení na jednom mieste, udierajú na klopačky, fúkajú do píšťal a hrajú na všetkom, čo majú poruke, len aby ho odprevadili. Ustavične počuť monotónne vibrácie zvuku. Trvá to celé hodiny. To isté sa deje i v našej skupine počas koncertu. Žiaden z našich výstupov netrvá tak dlho, no ja mám dojem, že vďaka tomu, že experimentujeme s drogami, sme schopní dosiahnuť takýto stav oveľa skôr. Vedeli sme, ako sa to dá dosiahnuť, a tak sme sa mu pokúsili priblížiť. Je to ako keby bol Jim (Morrison) elektrickým šamanom a my elektrickým sprievodom, skupinou stojacou za ním a udávajúcou rytmus. Niekedy sa stane, že Jim nie je vo forme, ale my hráme a hráme a on sa postupne dostáva do švungu. Je to neuveriteľné, ale hrajúc na organ som schopný zasiahnuť ho elektrickým úderom. John dokáže urobiť to isté na bubnoch. Niekedy možno ten zásah presne pozorovať - kŕč. Udriem na príslušný akord a on na to reaguje podobne, ako keď niekomu behá mráz po chrbte. A oslobodzuje sa. Niekedy býva skrátka skvelý. Naozaj fenomenálny. Ľudia to takisto cítia" (J. Hopkins, D. Sugerman: Nikt nie wyjdzie stad žywy, s. 168 - 169).

Populárny spevák John Lennon rozprával o svojich osobných mystických skúsenostiach ešte z čias, keď bol tínedžerom: „Doslova som odlietaval v tranze rovno do hladiny alfa (...) videl som, ako sa halucinačné vízie mojej vlastnej tváre menia na kozmické, absolútne." John volal Yoko Ono (svoju partnerku) „Donom Juanom" vďaka spojeniu s čarodejníkom z indiánskeho kmeňa Yaqui, ktorý zasvätil Carlosa Castanedu do sveta čarodejníctva. Lennon, pokúšajúc sa opísať svoj proces „inšpirácie", vysvetľoval: „Je to ako posadnutosť, ako nejaké médium." Yoko Ono o Beatles povedala: „Boli ako médiá. Nevedomí si toho, čo hovoria, prechádzalo to cez nich" (The Playboy Interviews with John Lennon and Yoko Ono, s. 106, 114, 169, 204).

Vodca známej rockovej skupiny šesťdesiatych rokov The Doors Jim Morrison, ktorý zomrel v roku 1971 vo veku necelých 27 rokov, bol v médiách prezentovaný ako „posadnutý učeň temnoty, ktorý odmietal vládu v každej forme; bádateľ testujúci hranice reality len preto, aby zistil, čo sa stane." Vokalista heavymetalovej skupiny Krokus, Marc Storace, povedal o podobnej inšpirácii: „Nedá sa to opísať. Možno iba povedať, že je to ako tajomná energia, prichádzajúca z metafyzickej sféry, ktorá do mňa vstupuje. Práve tak, ako keby som bol médiom" (Circus, 31. 1. 1984, s. 70).

Jimmy Hendrix, zvaný „najväčší rockový gitarista", známy aj pod prezývkou „Dieťa vúdú veku Vodnára", podľa Alana Douglasa „veril, že je posadnutý duchom". Býval pravidelným návštevníkom špiritistických seáns. Hovoril: „Pretože hudba je vo vzduchu, som schopný jej prostredníctvom nadviazať kontakt s určitým duchom." Bývalá Hendrixova priateľka Fayne Pridgonová tvrdila: „Vždy rozprával o akomsi diablovi. Cíti, že v ňom niečo je, čo v podstate nemôže kontrolovať; nevie, čo ho vedie, aby robil to, čo robí a hovoril to, čo hovorí. A skladby (...) jednoducho z neho vychádzali... Bol taký utrápený, v podstate vo svojom vnútri rozorvaný... Keď som mu rozprávala o čudnom správaní sa mojej starej mamy, povedal, že ju pôjdeme navštíviť a že by sa možno dal nájsť nejaký bylinkár alebo dakto, kto by zistil, či sa z neho dá vyhnať démon" (zo zvukového záznamu filmu Jimmy Hendrix, interview s Fayne Pridgonovou).

Little Richard sa priznával k podobným zážitkom. Za zdroj svojej inšpirácie považoval satana: „Riadila ma a rozkazovala mi akási sila. Sila temnoty..., v ktorej existenciu veľa ľudí ani neverí. Sila diabla, satana" (Ch. White: The Life and Times of Little Richard, s. 206).

Spojenie medzi vúdú a šamanistickým prúdom rocku v konečnom dôsledku viedlo k vzniku nového prúdu rockovej hudby známej ako satanistický rock. Už jeden zo spolutvorcov súčasného satanizmu, Aleister Crowley (1875 - 1947) uviedol tri spôsoby, ktorými možno uviesť človeka do stavu satanistického tranzu: l. ustavičným opakovaním rovnakého rytmu v hudbe, 2. drogami, 3. sexuálnou mágiou (porov. U. Baumer: Wir wollen nur deine Seele. Rockszene und Okultismus: Daten - Fakten - Hintergrunde, s. 97). Anton La Vey (nar. 1930), ktorý bol v šesťdesiatych rokoch jedným zo spoluzakladateľov kultu satana v USA, vydal roku 1968 knihu Satanská biblia, obsahujúcu pravidlá správania pre satanistov. Okrem vymedzenia týchto pravidiel, ktoré možno nazvať antidekalógom, sa v nej zaoberá aj troma ďalšími metódami: l. slovom ako nositeľom informácií, 2. zhovievavosťou, založenou na vedomom narúšaní hraníc medzi dobrom a zlom, pravdou a klamstvom, 3. hudbou ako nositeľkou emócií, no rovnako i odcudzenia (porov. R. M. Pęczak: Satanišci: Maly slownik subkultur mlodziežowych, s. 84). Takto sformulovaným zásadám veľmi dobre vyhovuje práve rocková hudba, ktorá kult satana rýchlo prebrala.

Začiatok tohto kultu siaha azda až do roku 1968, keď skupina Beatles vydala album s názvom Devil's White Album (Diabolský biely album), ktorý obsahuje piesne Revolúcia č. 1 a Revolúcia č. 2. John Lennon veľakrát na verejnosti v tom čase tvrdil, že podpísal zmluvu s diablom. Na jeho platni Sargent's Pepper bol zrejmý portrét A. Crowleya.

Spojenie medzi rockom a satanizmom bolo pre veľa ľudí zo scény dôvodom na pýchu. Vznikli piesne i celé albumy venované satanovi, napríklad Highway to Hell (Diaľnica do pekla) skupiny AC/DC; Their Satanic Majesty's Request (Požiadavka Jeho Veličenstva Satana) skupiny Rolling Stones, Running With the Devil (Beh so satanom) Davida Lee Rotha. Roth sám seba nazýva „majstrom obradu nemorálnej väčšiny" a konečným cieľom jeho hudby je „privolanie zlých duchov". V jednom zo svojich rozhovorov pre tlač povedal: „Mám v úmysle odovzdať im dušu, o to sa vlastne celý čas usilujem. Človek vstupuje do takého stavu a začína prosiť bohov-démonov" (Rock, kap. IV: 1984, s. 30).

V januárovom čísle časopisu American Photographer Magazine z roku 1980 bolo vysvetlenie, že názov skupiny KISS je skratkou slov Kids in Satan service (Deti v službe satana). Logo skupiny AC/DC obsahuje symbol smeru strely, ktorý symbolizuje satana padajúceho z neba ako blesk (porov. Lk 10, 18). Podobný symbol má aj skupina KISS.

Skupina Black Sabbath (na snímke) pred koncertom skladá obetu satanovi na oltári pokropenom krvou z kohúta. Spevák Ozzi Osbourne tvrdí: „Naše obecenstvo je pod vplyvom pekelnej sily a to vysvetľuje náš úspech." Aj jedna z piesní, konkrétne Mr. Crowley, je venovaná satanistovi A. Crowleyovi. Vo svojich skladbách napríklad Bloodbath in Paradise (Krvavý kúpeľ v raji), Osbourne vyjadruje obdiv luciferskému kultu Charlesa Mansona, ktorý riadil vraždy manželov La Bianca a americkej herečky Sharon Tateovej (9. a 10. augusta 1969) a bol zakladateľom sekty, ktorá hlásala, že medzi Kristom a satanom niet rozdielu. Sám sa považoval za dediča ideí Adolfa Hitlera, okrem iného hlásajúceho nadradenosť árijskej rasy. Prvý album skupiny Black Sabbath má na obale obrátený Kristov kríž. Na neskoršom albume s názvom Sabbath Bloody Sabbath (Sabat, krvavý sabat) sú ako ilustrácie použité obrázky satanistického rituálu nudistov s priečne vpísaným číslom 666. Na tielkach skupiny je namaľovaná lebka s prekríženými hnátmi spolu s číslom Antikrista 666. Magazín Register z 28. 1. 1982 opisuje, ako Osbourne na koncerte v štáte Iowa odhrýza hlavu netopierovi. V televíznej relácii spoločnosti TV CBS Osbourne vytiahol z vrecka holubicu a odhryzol jej hlavu. Vo februári 1986 rockový magazín Circus napísal: „Black Sabbath má moc nad fanúšikmi."

Jimmy Page, člen skupiny Led Zeppelin, neraz vyjadril svoj obdiv satanistovi A. Crowleymu. Dokonca odkúpil i jeho škótsku usadlosť v Boleskine. Mick Jagger zo skupiny Rolling Stones sa oddal satanovi v masonskej sekcii Lóže zlatého úsvitu a pobočke Zákonu Illuminátov. Názvy jeho piesní Sympatia pre diabla či Vtelenie do môjho brata diabla iba potvrdzujú jeho prezývku „Lucifer rocku".

Najväčšie hudobné vydavateľstvá Zodiac Profiction, Capital Record, Mercury, Interglobus Music, Aristo Records a iné vydávajú a šíria diela najagresívnejších rockových skupín. Najznámejší rockoví producenti - David Crosby, Nathan Young alebo Graham Nash - sú členmi Satanistickej cirkvi. Chválospevy na diablovu počesť, popularizácia Antikrista, podnecovanie vzdávania cti satanovi alebo vstupu do pekla, propagácia okultizmu a čarodejníctva niekedy vystupujú v textoch rockových piesní v skrytej forme, ale najčastejšie sa hlásajú otvorene. Možno ich nájsť napríklad v tvorbe Paula McCartnyho, Rolling Stones, Ozzy Osbourna zo skupiny Black Sabath, Led Zeppelin, Electric Light Orchestra, Dee Snidera, Alice Coopera, Davida Lee Rotha, Daryla Hala z duetu Hall and Oates, Stevie Nyxa, Run DMC, LL Cool J., The Beastie Boys, Whitesnake, Heart, Diamond Rexx, The Mentors, Slayer, Poison, Stryken Niny Hagena, Johna Lennona, Ronnie James Dia, De Garmo and Key, Amy Granta (porov. C. V. Manzanares, Prekursorzy Nowej Ery, s. 104).

Pri krste Diabolského bieleho albumu sa John Lennon vyjadril: „Kresťanstvo zanikne, rozpadne sa a zmizne. Nepotrebujem o tom ani diskutovať. Slovom mám pravdu a história to potvrdí. Sme už populárnejší ako Ježiš Kristus. Neviem, čo zanikne skôr - rock či kresťanstvo." Taylor Derek, tlačový zástupca skupiny Beatles, sa raz o štvorke z Liverpoolu vyjadril: „Sú úplne antikresťanskí. Prirodzene, ja som tiež antikresťanský. Oni sú však tak veľmi antikresťanskí, až ma to zaskočilo, a to nie je ľahké." (Saturday Evening Post, 8. 8. 1964). V pesničke Ballad of John and Yoko používa Lennon meno „Ježiš" ako nadávku. V známej lyrickej skladbe Imagine (Predstav si) otvorene vyhlasuje celosvetové bratstvo v zjednotenom povstaní proti Bohu.

V Poľsku sa satanistické texty začali vyskytovať u domácich hudobných skupín heavymetalového prúdu na festivale v Jaročinie. Okrem satanských oslavných chválospevov sa v textoch piesní konzekventne objavili rôzne protikresťansky zamerané časti a výsmech kresťanstva pomocou častého opakovania slov zo slovníka cirkevných pojmov. Ako príklady možno uviesť skladby zahraničných interpretov a skupín Pray (Pomodli sa) od M. C. Hammera, Like a Prayer (Ako modlitba) od Madony, Can't Find My Way Home (Nemôžem nájsť cestu domov) od skupiny House of Lords, alebo hudbu írskej rockovej skupiny U2. V Poľsku sa navyše od príchodu „čistého rocku", teda od roku 1980, začala objavovať výrazná vlna textov odsudzujúcich nielen svet politiky či tradičnej kultúry, ale aj textov ironicky vypovedajúcich o náboženstve a popisujúcich celé Poľsko ako provinčnú, primitívnu a netolerantnú krajinu. Svedčí o tom i priznanie Krzysztofa Skibu zo skupiny Big Cyc (Veľký cecok): „Skutočne som pracoval v opozícii, ale v alternatívnej opozícii. Organizovali sme vtedy tiež demonštrácie proti Solidarite. Uvažovali sme, že by bolo potrebné vyhodiť do vzduchu výbory a kňazov napichovať na bodáky. Nikto z nás nechodil do kostola, ale často sme sa prichádzali pozrieť na koniec omše, keď sa dalo čakať, že sa môže strhnúť bitka."

Charakteristickú evolúciu poľských rockových skupín od antikomunizmu po antiklerikalizmus zosobňuje práve skupina Big Cyc. Na obale prvého albumu umiestnili Lenina s chocholom Irokéza typickým pre túto hudobnú vlnu, na druhom albume Walesu so symbolom Playboya na chlopni kabáta, no na ďalšom albume už mníšku stojacu pred sušiacimi sa prezervatívmi.

Pre hudobníkov propagovaných médiami je zosmiešňovanie duchovenstva, cirkvi či dokonca kresťanských hodnôt povinné. Hudobná skupina Piersi (Prsia) použila v skladbe vysmievajúcej sa z kňazov a katolíkov ako hudobný podklad náboženskú pieseň. V texte poľskej skupiny Kobranocka je pasáž: „Nech zdochne židokomúna a kňazom nech splešatejú hlavy,/ ak sa nechceš dostať do pekla, choď odovzdať milodary./ Zákonník za cudzoložstvo nech určuje popravisko,/ no keď príde chlapík v čiernom, choď odovzdať milodary." Skupina Kazik v pesničke Ešte Poľsko spieva: „Na ulici, no i v bytoch/ koktail kňaza s úderníkom./ Kto netrpel za komančov,/ je teraz nikým jednoducho."

Slová spievané v hlasno hranom rytme sa ukladajú hlboko do vedomia mladých vyznávačov rocku. Stávajú sa kliatbami, identifikátormi a sloganmi, ktoré padajú v horúčkovitých rozhovoroch mladých ako údery rozdávané nevedno prečo a za čo...