Jednoduchosť a komplexnosť

Každý, kto systematicky sleduje výklad fyziky o veciach a systémoch, ktorých zložitosť a komplexnosť postupne narastá, sa nepochybne presvedčí o pravde známej už starým Grékom a Rimanom, že celok je vždy obsahovo bohatší ako len súčet vlastností jeho častí. Na vyššej úrovni komplexnosti sa objavujú javy, ktoré sa na nižšej úrovni vôbec nepozorujú. Základné častice nášho sveta (protóny, elektróny, neutróny) majú svoje charakteristické vlastnosti. Keď z nich zostavíme systémy, vytvoria nové kvality, napríklad chemické prvky. Ak ich zoradíme do zložitejších systémov, začnú produkovať chemické reakcie. Najprv vznikajú anorganické látky, ale v komplikovanejších a špecifickejších podmienkach môžu spontánne vznikať aj organické látky. Zatiaľ sa nachádzame v neživom svete, ale keď necháme paralelne prebiehať dostatočný počet chemických reakcií, začne sa nám generovať v „sólových" reakciách nevídaná nová vlastnosť, tzv. autokatalýza. Jej podstata spočíva v tom, že niektorá látka v systéme začne priamoúmerne narastať (teda čím viac jej je, tým väčšmi pribúda). Hovoríme, že látka sa stáva sama sebe katalyzátorom, čiže urýchľovačom vlastnej syntézy. Aj matematicky možno dokázať, že tento fenomén sa dá považovať za začiatok postupného „oživovania" mŕtvej hmoty, lebo sa tu začnú generovať atribúty chemicko-fyzikálnych systémov, napríklad oscilácie, priestorová štrukturalizácia (kompartmentizácia) a na prvý pohľad aj úplne zázračná vlastnosť - selekcia, a to už na molekulárnej úrovni. Systém si spontánne vyselektuje z množstva možností tú, ktorá je na jeho prežitie optimálna. Nerobí to preto, lebo sa tu objavila nejaká záhadná „vis vitalis" (životná sila), ktorú postulujú mnohí biológovia i filozofi, ale jednoducho preto, lebo si to vynucujú prísne deterministické zákony, ktoré vyplývajú zo známych fyzikálnych síl.

Uvedený proces selekcie funguje (matematicky) tak, že všetky možné varianty vývoja možno rozdeliť na tzv. stabilné a nestabilné. Nestabilné stavy pri objavení prvej nepatrnej poruchy (tzv. fluktuácie) zlikvidujú samých seba a prežijú len stabilné, ktoré zodpovedajú situáciám, v ktorých systémy majú schopnosť zlikvidovať všetky pokusy o svoju destabilizáciu. Príroda teda veľmi efektívne odhadzuje „balast" (jeden známy biológ to veľmi vtipne vyjadril slovami, že „...príroda jednoducho stratila trpezlivosť vyskúšať všetky varianty"), a preto nie „vrabčími skokmi" ale „míľovými čižmami" sa posúvala smerom k životu. Tak vie fyzika celkom prirodzene vysvetliť pre biológov často nepochopiteľný fakt, ako sa mohla príroda v takom neuveriteľne krátkom čase dopracovať k oživeniu.

Teraz sa môžeme celkom prirodzene opýtať, čo sa stane, keď vytvoríme ešte komplexnejší systém napríklad tým, že necháme paralelne prebiehať množstvo autokatalytických procesov. (Príkladom takého superkomplexného systému by mohol byť napr. mozog.) Aká prekvapujúca vlastnosť by sa tu mohla vygenerovať? To (zatiaľ) nevieme - možno by to mohol byť určitý druh primitívnej sebareflexie. V takom prípade by sme v tom mohli vidieť akýsi prapočiatok pudových a neskôr aj psychických prejavov. Tak ďaleko sa zatiaľ prírodná veda nedostala a otázka je, či sa vôbec niekedy prehryzie cez túto bariéru. To nám však nebráni, aby sme sa na základe takého prístupu pokúsili urobiť aj určité filozofické konzekvencie.

Sledujúc uvedenú evolučnú líniu by sme sa celkom logicky dostali k filozofii známeho kresťanského paleontológa, filozofa a kňaza Teilharda de Chardin, ktorý doslova povýšil evolúciu na „božskú technológiu kreácie sveta". Podľa neho Boh netvorí každú vec „ad hoc" (t.j. priamou kreáciou), ale na samom  začiatku stanovil v súlade so svojím cieľom hodnoty tzv. riadiacich konštánt, ktoré zabezpečili taký spontánny vývoj materiálneho sveta, aby sa jeho produktom mohol stať život, človek, ba aj jeho duša. Doslova napísal: „Nejestvuje nič až po najvyššie nám známy psychický fenomén - ľudskú dušu, čo by nepodliehalo univerzálnemu zákonu evolúcie." V takomto chápaní sa aj duša každého človeka vyvíja v ňom od samého počiatku a teda neprichádza do neho už ako hotová s tým, že niekedy predtým mohla byť hosťom nejakého iného človeka, či dokonca zvieraťa. Toto je podľa môjho názoru najpresvedčivejší a racionálny argument v prospech tvrdenia - a vlastne kvôli tomu sme robili aj taký obšírny úvod - že akékoľvek úvahy o reinkarnácii sú číry nezmysel. Naozaj sa ukázalo, že všetky výpovede osôb tvrdiacich o sebe, že v predchádzajúcich životoch boli nejakými inými osobnosťami, boli obyčajným podvodom. (Jedna skúmaná osoba napríklad tvrdila, že v predchádzajúcom živote žila v istej európskej krajine, kde sa s obľubou jedávala kukurica, a to v čase, keď v Európe kukurica ešte vôbec nebola.)

 

Chaotická dynamika

Hlavné poučenie, ktoré vyplýva z analýzy generovania nových, často veľmi prekvapujúcich fenoménov, podmienených rastúcou zložitosťou a komplexnosťou systémov je to, že je úplne zvrátené hľadať ich vysvetlenie pomocou nejakých jednoduchých, vede doteraz neznámych činiteľov, akými sú napríklad „slávne" Kahudove mentióny, záhadná „piata" doposiaľ neobjavená fyzikálna sila, či dokonca priamo zlí, resp. aj dobrí duchovia. Platí zásada, že pôvod tajomného a na prvý pohľad často aj nepochopiteľného správania sa mozgu treba hľadať len v jeho zložitosti, komplexnosti a z toho vyplývajúcej nesmierne komplikovanej dynamiky všetkých procesov, ktoré v ňom prebiehajú. Čo však vieme o mechanizme týchto procesov? Zďaleka nie všetko, ba pravdepodobne veľmi málo, ale aj to málo, čo vieme, nám ponúka akceptovateľné vysvetlenie mnohých záhad, napríklad takých, akými sú sny, hypnóza, čítanie a prenášanie myšlienok a pod. Moderná fyzika dokázala, že reálne a dostatočne komplexné systémy pracujú zvyčajne (ba takmer vždy) v režime tzv. deterministického chaosu. Tento chaos sa nazýva deterministický - aj keď je to dosť nelogické - preto, lebo si ho generujú systémy samotné na základe platných deterministických zákonov. Podstatou tohto režimu je enormná citlivosť systému na nepatrné podnety (fluktuácie). Veľmi dobre to vystihuje známy „butterfly effect" (motýlí efekt), ktorého formulácia sa zrodila v súvislosti s úsilím o vyriešenie problému dlhodobej prognózy počasia. Jeho formulácia znie: „Stačí, keď nad oceánom zamáva motýlik krídelkom a zmení sa počasie v celej Európe". Keďže „motýlikov" (a ostatných zdrojov fluktuácií) je nespočetne mnoho a každý takýto podnet môže inak nasmerovať klimatický front, dlhodobá prognóza počasia sa stáva nemožná. Práve takúto dynamiku kvalifikujeme ako chaotickú a my skúmame nielen jej negatívne, ale aj pozitívne dôsledky.

Mozog je taký zložitý systém, že vždy spĺňa podmienky na existenciu chaotickej dynamiky. Konkrétne to značí, že rozličné nepatrné podnety (pravdepodobne už na úrovni tzv. kvantových fluktuácií) spôsobujú náhodné prepájanie rozličných biookruhov a tým vybavovanie určitých informácií uložených v mozgovej pamäti, čím sa generujú rozmanité logické, ale často aj nelogické sekvencie myšlienok. Tu kdesi treba hľadať vysvetlenie snov, v ktorých sa preplietajú scény z minulosti i súčasnosti, ale nikdy nie z budúcnosti. Informácie z budúcnosti nemôžu byť v nich obsiahnuté, preto akékoľvek vykladanie snov z hľadiska osudov, ktoré v nej človeka očakávajú, sú nezmyslom.

Existencia chaotickej dynamiky v činnosti mozgu poskytuje uspokojivé vysvetlenie aj problému hypnózy. Vhodnými podnetmi možno vsugerovať inej osobe vynútený scenár jeho myslenia, transformáciu na inú osobnosť, podivné konanie, ba až určité duševné zotročenie. Tieto podnety možno dokonca realizovať aj prostredníctvom sústredenej myšlienky v tzv. informačnej rovine. Fyzika totiž vie, že každá informácia má aj určité „energetické zafarbenie", čiže zodpovedá jej aj určitá - i keď veľmi nepatrná - energia. Zložitý systém, akým je mozog, vie často aj takýto najmenší podnet zaregistrovať, čím sa dá ovplyvniť jeho chod. Tak si možno vysvetliť skúsenosť väčšiny z nás, že ak niečo intenzívne „sugerujeme" inej osobe, stane sa, že občas sa dostaví úspech.

 

Jasnovidci, prútikári a veštci

Aj keď v princípe nemožno vylúčiť, že by sa za mimoriadne priaznivých okolností naozaj mohlo vytvoriť akési prepojenie mozgu - vysielača s mozgom - prijímačom, predsa len skúsenosť potvrdzuje, že je to nesmierne vzácny jav. U väčšiny zázračných „jasnovidcov" (ak nie u všetkých) sa dokázalo, že za ich činmi sa skrývajú nekalé manipulácie a podvody. Ukázalo sa napríklad, že známy „jasnovidec" P. Propoff z USA mal sieť spolupracovníkov, ktorí v dave zbierali informácie o osobách, ktoré si tento jasnovidec vybral, a rádiovysielačkami mu ich vysielali do mikroprijímača umiestneného priamo v uchu. Tak mohol Propoff ľahko ohúriť dav údajmi o prísne subjektívnych charakteristikách vybraných ľudí. Podobná situácia sa prihodila aj na štátniciach na našej univerzite, kde jeden podnikavý študent predstieral zranenie hlavy a pod obväzom mal ukryté mikroelektronické zariadenie, pomocou ktorého komunikoval so skupinou študentov. Tí mu vonku pripravovali odpovede na položené otázky. Odhalilo sa to tak, že príslušné signály rušili veľmi jemné merania uskutočňované v blízkom laboratóriu. Známy je prípad istého Jamesa Randiho, ktorý vypísal šek na 10 000 dolárov tomu, kto ho v laboratórnych podmienkach presvedčí o svojich mimoriadnych schopnostiach. Doteraz sa to nikomu nepodarilo.

Spomínaná enormná citlivosť systémov pracujúcich v režime deterministického chaosu na nepatrné podnety vysvetľuje aj „zázračné" umenie rozličných prútikárov hľadajúcich nielen vodu, ale aj choré orgány, ako aj všetky formy tzv. radiestézie. Prútik či virguľa sú v exponovanej situácii, takže často stačí aj podvedomý podnet na to, aby sa objavil makroskopický pohyb. (Tento jav si môže demonštrovať aj každý sám pomocou dvoch zápaliek. Jednu položíte na kraj stola tak, aby z nej čo najväčšia časť trčala von. Pod ňu položíte druhú zápalku, ktorú za jej druhý koniec držíte dvoma prstami a tesne za miestom uchytenia pritlačíte na necht prstenníka tej istej ruky. Pohybom nechta, ktorý nikto z pozorovateľov nemôže zaregistrovať, dosiahnete to, že zápalka ležiaca na stole vyletí aj do výšky niekoľkých desiatok cm.)

S ohľadom na to, čo sme už povedali o informácii, možno pripustiť, že stimulátorom pohybu v takejto exponovanej situácii môže byť aj púha myšlienka. Zásadný omyl všetkých prútikárov a radiestétov spočíva v tom, že príčiny vyvolávajúce mechanický pohyb virgule či kyvadielka vidia v externých vplyvoch, zatiaľ čo skutočným stimulom tohto pohybu môžu byť aj ich vlastné myšlienky či podvedomý vlastný mikropohyb.

Akýkoľvek fyzikálny podnet generovaný čírou prítomnosťou vody či nejakým chorým orgánom musíme vylúčiť ako absolútne nereálny. Ak by išlo o gravitačné či elektromagnetické pole (a iný vplyv neprichádza do úvahy), príslušné vplyvy ležia hlboko pod prahom registrácie. Aj matematicky možno dokázať, že keby prútikár s pripravenou virguľou zatvoril na chvíľu oči a keby ktosi v tej chvíli zázračne priniesol veľký plavecký bazén naplnený vodou, jeho virguľa by na to absolútne nezareagovala.

Z toho, že osudy reálneho sveta sú ovládané - okrem všeobecne platných deterministických zákonov - aj chaotickou dynamikou, vyplýva, že predikcie a veštby týkajúce sa čiastkových konkrétnych udalostí postrádajú dôveryhodnosť. S určitosťou vieme len to, že napríklad pri zasadení semena jablone z neho vyrastie jabloň a nie hruška, ale aká bude jabloň veľká, koľko bude mať listov a koľko jabĺk sa na nej urodí, to nikto nikdy nevypočíta, pretože to všetko je produkt chaotickej dynamiky a tá v princípe znemožňuje predikciu. To platí aj pre biologickú a sociálnu sféru, preto predpovedanie budúcnosti aj v tejto sfére je ničím nepodložené hádanie.

Je známe, že pred niekoľkými rokmi sa v Nemecku registrovalo okolo 70 oficiálnych (a zrejme dobre platených) veštcov, ktorých úlohou bolo predvídať dôležité udalosti na nasledujúci rok. Nikto z nich nič dôležité nevyveštil, preto túto „inštitúciu" zrušili. (Nikto napr. neupozornil na smrť princeznej Diany. To vôbec neprekvapuje, pretože práve v tom prípade je úplne zreteľné, ako malá „fluktuácia" môže mať závažné dôsledky, ktoré nie sú principiálne predpovedateľné.) Inakšie je to samozrejme s biblickými proroctvami, ktoré sa týkajú globálnych problémov ľudstva, napríklad konca sveta, ale aj tam sa jasne hovorí: „Neviete dňa ani hodiny..."

Existencia chaotickej dynamiky v chemicko-biologických systémoch môže poskytnúť vysvetlenie aj inak nevysvetliteľných spontánnych uzdravení (nemyslíme teraz na oficiálne uznané zázraky), ktoré si často pripisujú ako svoju zásluhu rozliční alternatívni liečitelia. Mnohé choroby, napríklad leukémia a AIDS, dokázateľne prebiehajú v režime deterministického chaosu, čo značí, že nepostrehnuteľná fluktuácia môže vývoj choroby nasmerovať buď ku kolapsu, alebo k uzdraveniu. Samozrejme, že príslušní „tiežliečitelia" evidujú len pre nich úspešné prípady, čím ľahko získavajú punc zázračných liečiteľov a predovšetkým veľký ekonomický profit. Ako výsostne neetické a vrcholne amorálne treba kvalifikovať „sériové" liečenie s odvolávaním sa na pôsobenie nadprirodzených síl. Nie je to vlastne nič iné, ako naliehanie na to, aby sa Pán Boh správal tak, ako mu to my porúčame.

 

Podprahové pôsobenia

Od nepatrných fluktuácií, účinných v prípade, že systém pracuje v exponovaných podmienkach (čiže v režime deterministického chaosu) a majúcich povahu krátkodobej poruchy, treba odlišovať trvalé vplyvy, ktorých intenzita je „podprahová". To značí, že ak sa skúmaný systém nachádza pod účinkom týchto vplyvov, vôbec na ne nereaguje. Príkladom takýchto vplyvov, hodne v praxi zneužívaných, sú napríklad astrologické javy, v ktorých ide o pôsobenie planét a hviezd na osudy ľudí a vplyvy magnetických polí a ich využívanie v tzv. alternatívnej medicíne.

Každý, kto len trošku „privoňal" ku vzorcom vyjadrujúcim gravitačné pôsobenie - a iné tu neprichádza do úvahy - si za pomoci astronomických tabuliek týkajúcich sa veľkostí a vzdialeností týchto objektov, t.j. planét a hviezd, ľahko vypočíta, že ich konštelácia nemôže ovplyvniť gravitačné pole v okolí jednotlivca. Ako vtipne píše I. Kapišinský v jednom svojom článku, takýto vplyv na novorodenca je podstatne slabší, ako vplyv gravitácie generovanej lekárom či zdravotnou sestrou prítomnými pri pôrode. Ak už teda prorokovať osud novorodenca, tak nie podľa konštelácie hviezd a planét, ale podľa hmotnosti pôrodníka.

Do tejto kategórie javov treba zaradiť aj všetky javy súvisiace s tzv. geopatogénnymi zónami. Je pravdou, že sa problémom optimálnej polohy pri spánku vzhľadom na orientáciu zemského magnetizmu venovali aj seriózni výskumníci a fenomén pripisovali reálnej (tzv. Hallovej) sile, ktorá v magnetickom poli Zeme pôsobí na krvné ióny v hlavnej aorte a vychyľuje ich k stenám tým silnejšie, čím je ona viac odklonená od severo-južného smeru, avšak pri numerickom vyhodnotení takejto sily dospejeme k záveru, že je hlboko podprahová. Z rovnakého dôvodu treba zamietnuť aj škodlivé pôsobenie spomínaných zón na spánok a život ľudí. Omnoho vážnejšia námietka proti „premiestňovaniu postelí" v bytoch však nesúvisí s tým, že ide o podprahové vplyvy, ale s tým, že ak za tým sú naozaj nejaké fyzikálne „polia" (gravitačné či elektromagnetické), v nijakom prípade sa nesprávajú tak, že v niektorej časti miestnosti sú a inde už nie. Polia sa menia „spojito" a nie „skokom". Sú síce aj oficiálne publikované návody, ako zrušiť pôsobenie škodlivých polí v žiadanom priestore, ale tieto návody pripomínajú skôr afrických šamanov, ako vzdelaných inžinierov, ktorí ich odporúčajú. (Takýto návod napr. znie takto: umiestnite do malej nádržky šikmo posekané niekoľkocentimetrové kúsky ovsenej slamy, drobné kamienky, kúsky nebrúseného jantáru, rozdrvené a dobre vysušené škrupiny slepačích vajec, gaštany, alebo gaštanovú múčku a úlomky niektorých sladkovodných mušlí.)

Najpozoruhodnejším poznatkom sprevádzajúcim uvedené javy je zvyčajne reakcia „postihnutých", že sa im po príslušných manipuláciách skutočne uľavilo, spánok sa im zlepšil a pod. To je aj najčastejší tromf, s ktorým príslušní manipulátori obhajujú svoju profesiu. Pozitívne zmeny sa naozaj pozorujú, ale seriózni lekári veľmi dobre poznajú vysvetlenie - ide o tzv. placebo efekt. Keď užívateľ ponúkaného dobrodenia verí, že sa mu po príslušnom zásahu skutočne polepší a v tomto smere s poskytovateľom ochotne spolupracuje, potom sa pozitívny efekt skutočne dostaví (hoc len krátkodobo). Nie je to však výsledok zmeny reálnych podmienok dosiahnutej využitím fyzikálnych síl, ale výsledok manipulácie psychiky. Veriacemu človekovi to môže nahradiť pokorná modlitba a pevná viera, že jeho prosba bude vyslyšaná.

Mnoho vzruchu bolo donedávna, a ešte stále aj je, okolo zázračného uzdravovania pomocou tzv. „živočíšneho magnetizmu". O tom, že tu vždy ide o hlboko podprahové vplyvy, nás najľahšie presvedčí kvantitatívne porovnanie. Ani pri magnetických indukciách okolo 2 T (tesla), v ktorom sa nachádza človek pri tzv. magnetorezonančnom vyšetrení, sa nepozoroval nijaký vplyv na organizmus. Čo potom môže vyvolať „biomagnetické" pole súvisiace s pohybom rúk, ktoré je možno tisícmiliárdkrát slabšie a dokonca aj asi miliárdkrát menšie ako všadeprítomné magnetické pole Zeme? Z rovnakých príčin treba hodnotiť aj vplyv rozmanitých magnetických náramkov ako absolútne nevýznamný.

 

Záver

Dodajme ešte, že smutné skúsenosti so spomínanými javmi mali aj mnohí vynikajúci vedci. Napríklad slávny astronóm J. Kepler vyhlásil, že „...ak si chcem udržať svoj ročný príjem, musím toto primitívne čudáctvo, akým je astrológia, tolerovať." Rímsky básnik Ennius zhodnotil „cenu" astrológie poetickým jazykom: „Astrologická predpoveď stojí drachmu, a je o jednu drachmu predražená". A celkom na záver pridajme astrologickú predpoveď istého moderného slovenského veštca: „Na Veľkú noc roku 2000 zomrie Ján Pavol II.". Na jeho žiaľ, ale na radosť všetkých ostatných ľudí, pápež ešte žije a dokonca cestuje po svete.

Objektívne treba konštatovať, že veda ani zďaleka neobjavila všetky možnosti, ktoré reálne fyzikálne „interakcie" legálne umožňujú. Hodne sa očakáva najmä od teórie mikrosveta, v ktorom sa odohráva mnoho záhadných vecí. Výskum však nezadržateľne postupuje a zrejme nás v budúcnosti môže ešte všeličím prekvapiť.

 

Prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc. (1931) – vyštudoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, od roku 1951 (začal už ako študent) až doteraz pracuje na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, od roku 1997 aj na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Zaoberá sa problémami fyziky tuhých látok, najmä polovodičov a interakciou fyziky s ostatnými vedami. Venuje sa popularizácii fyziky formou odborných článkov, prednášok a vystupovaním v médiách. Je autorom 10 monografií a 90 vedeckých prác.