Na samote v bývalej hájovni uprostred lesov pri obci Kuroslepy v oblasti Blanska je krásne, až sa z tej krásy človeku chce plakať. Aj obyvatelia - príslušníci náboženskej komunity Most k slobode - sú mierni, milí a dobrí ľudia. No aj tak komunita budí skôr obavy ako nadšenie. Príčinou je to, že sa u nich - napriek všetkým krásnym slovám - dá len ťažko hovoriť o slobode. Oveľa výstižnejším slovom je manipulácia. Avšak jedna z členov komunity - pani Ing. Magda Hauserová - je už na slobode.

 

Ako ste žili pred odchodom do komunity Most k slobode?

Vyrástla som v ateistickej rodine a veriaci pre mňa boli slabosi, ktorí potrebujú nejaké barličky. Vydala som sa, ale prvé manželstvo sa nám nevydarilo. Ostala som sama s päťročným synom, nemohla som zohnať podnájom. Keď ma postihli tieto problémy, začala som premýšľať o Bohu. Išla som do kostola, ale neoslovilo ma to. Začala som však veriť, že nejaký Boh, nejaká vyššia inteligencia, existuje.

V tom čase som spoznala svojho budúceho manžela, ktorý pochádzal z rodiny s dlhou tradíciou záľuby vo východných filozofiách. Majú bohatú knižnicu, sú vegetariáni a za totality si knižky opisovali na stroji. Považovala som to všetko za celkom zaujímavé a keď mi manžel začal hovoriť o Bohu a o tom, že Boh je láska, aj za krásne. Bola som vďačná, akým spôsobom ma rodina aj s dieťaťom prijala. Spočiatku všetko vyzeralo pekne, lenže potom prišli ďalšie deti, manžel bol stále pozitívne naladený, meditoval, a ja som bola tá, ktorá nemala nervy, nevyžarovala lásku. Meditovať sa mi veľmi nedarilo.

Jedna stará pani ma pozvala k adventistom, kde som poznala učenie, že Ježiš zomrel za naše hriechy. To ma nadchlo. Asi 2 roky sme tam chodili; manžel hovorieval, že aj kresťanstvo je cesta k Bohu. Ja som stále cítila, že to nie je ono, a keď kazateľa preložili na iné miesto, odišla som. Potom som už nechodila nikam.

 

Ako ste sa zoznámili s guru?

Raz sa manžel vrátil zo zrazu jogistov úplne nadšený. Z Brazílie, kde žila 14 rokov, prišla pani Ladislava Kujalová. Mala asi 40 rokov a bola vyučená v tzv. „spirituálnom centre". Vrátila sa do vlasti a na stretnutí jogistov povedala, že čas sa priblížil a má prísť vibračný zlom - niečo ako koniec sveta. Všetko však zničené nebude, ale prídu veľké katastrofy, povodne a zemetrasenia, aby sa tým táto planéta očistila. Naša planéta je vraj na najnižšom stupni vývoja v slnečnej sústave. Na ostatných planétach je tiež život, ale v iných dimenziách, ktoré nevidíme. Je zbytočné tam lietať raketami, pretože ich nemôžeme vidieť, aj keď oni nás vidia. Jednoducho máme „hrubšiu vibráciu". Tu žijeme oddelení od Boha, ale na ostatných planétach majú bytosti priamy kontakt s Bohom. Ona bola jednou z tých bytostí, ale vykonala niečo nepekné, a preto ju za trest poslali na túto zem, aby si vyskúšala, aké je to žiť bez Boha. Tu sa potrestané bytosti (aj ona) niekoľkokrát vtelili. Po odpykaní sa mohli vrátiť, ale ona tu dobrovoľne ostala, aby tejto zemi pomohla, pretože videla, aké je to tu hrozné. Je vraj množstvo bytostí, ktoré pracujú v neviditeľnom svete a pomáhajú nám. Niektorí dokonca na seba vezmú fyzické telo, aby sa s nami dohovorili. Ako sa zrodia, prejdú zabudnutím a musia sa znovu vypracovať. Ona tiež vyrástla v neveriacej rodine a až po čase si uvedomovala, prečo je tu. Teraz má vraj „otvorené kanály" a vidí „tretím okom" a Boh jej dal nahliadnuť do ich minulých životov.

 

Takže s manželom ste tiež išli na jej prednášku?

Áno. Prednášku začala veľmi pekne: máme ľuďom pomáhať. Po vibračnom zlome prežije asi 15-20% ľudí. Prežijú všetci ľudia dobrej vôle, lenže budú dezorientovaní a nebudú vedieť, čo sa deje. My sme mali byť len jednými z tých, ktorí im budú pomáhať orientovať sa na Boha. Jej názory, že je dôležité, aby človek nebol sebecký a nemal nijaké osobné ambície, ale mal by chcieť byť len Božím nástrojom, boli imponujúce. Máme sa očistiť, aby sme sa mohli naučiť komunikovať s tými neviditeľnými bytosťami, počuť Boží hlas a konať Božiu vôľu.

Pre toto nás školila. Začínala teoretickými prednáškami, kde nám predstavovala rôznych „majstrov" - každý z nich má nejaký plameň - napr. pondelok je zlatý plameň - ten má František z Assisi, utorok je ružový plameň a tiež má svojho majstra, v éteri majú chrámy. Najdôležitejší bol fialový, očistný plameň - to bola sobota, nedeľa bol modrý plameň a to bol jej majster El Morya, čo bol v nejakej inkarnácii Tomáš Morus - ten bol prísny.

Na prednáškach sa často dostávala do tranzu, ktorému hovorila „projekcia". Mala vízie, menila rysy v tvári, hovorila mužským hlasom. Po niekoľkých projekciách nás začala trénovať, aby sme aj my začali rozumieť. Mne to však nešlo a skončila som pri meditáciách a koncentráciách, ktoré neovládam. Môj manžel a priatelia začali písať správy a ja som im verila. Bytosti sa podpisovali aj rôznymi neznámymi menami.

 

Koľko ľudí chodilo na stretnutia a ako často ste sa stretávali?

V Brne ste sa stretávali dvakrát do týždňa - začínalo nás asi 60 a v čase najväčšieho rozkvetu nás bolo asi 120. Jeden deň sme mali teóriu a „projekcie", druhý deň zas „éterické masáže". Používali sme bylinkové výťažky v liehu a masáže boli väčšinou energetické. Pracovalo sa aj s čakrami. Niektorí vraj videli farebnú žiaru a svetlo, ja som to nikdy nevidela. Masáže mi však išli veľmi dobre, ľudia hovorili, že mám požehnané ruky a chorľavým sa pri mne uľavovalo. Začali sme chodiť aj do domova dôchodcov. Odrazu som si pripadala užitočná a našla som zmysel života.

Pani Kujalová mala prednášky pre množstvo ľudí. Niekedy sa ich zišlo až 500 - ja som bola stále vedľa nej. Často bývala nepríjemná, ľuďom sa málo venovala a ja som to vždy upokojovala. Robila som prostredníka, ľudia sa potom obracali na mňa, aby som jej predkladala ich žiadosti. V Brne toto všetko trvalo dva roky.

 

Mali ste nejakú literatúru?

Guru preložila knihu o majstroch a chrámoch v Brazílii, ale nemala to celé, bol to len výťah. Sama nič nenapísala. Svoje učenie vraj len prevzala. Hovorila, že je vedená z éteru. Dopisovala si s nejakou ženou z Nemecka, kde je vraj odnož Mosta k slobode. Avšak boli sme úplne samostatní - dopisovali si len tak zo záujmu. Guru tvrdila, že je priamo vedená, že má čerstvé správy a že Biblia je už dávno prekonaná. Ježiš Kristus podľa učenia nebol Boh, ale len vysoká bytosť, ktorá si vzala na starosť Zem, aby ju doviedla do úspešného konca. Mal ostať tu na Zemi, kým sa všetko nevyrieši. Po vibračnom zlome mala po ňom nastúpiť iná vysoká bytosť - majster Saint-Germain.

 

Ako to, že vás pani Kujalová tak zaujala?

Guru bola silná osobnosť. Mala som pocit, že keď sa jej budem držať, ona ma dovedie k Bohu. Bola rozvedená, mala dve dcéry. V Brazílii všetko predala a kúpila si letenku naspäť do Čiech. Tu začínala úplne od nuly a tvrdila, že ju Boh poslal, aby sem priniesla svetlo po temnote totality. Ja som jej pomáhala, dávala som jej veci po svojich deťoch a stali sme sa dôvernými priateľkami. Toto vedomie mi robilo dobre.

Veľmi presvedčivá bola najmä jedna príhoda. V éteri s nami pracovali duchovné bytosti - lekári, ktorí naším prostredníctvom pomáhali ľuďom. Túžila som poznať mená bytostí, ktoré so mnou pracujú. Vzala som si krížik a zoradila za sebou vystrihnuté písmenká. Napísalo mi to meno „Norekona". Utekala som telefonovať guru a ona mi povedala, že to nemám celé. Skúsila som to znova a ono mi to napísalo „Norekonáles". To ma prekvapilo.

 

Ako ste sa dostali do hájovne?

Patrila môjmu svokrovi. Chodievali sme tam na dovolenku - deti a ja a ona so svojím dievčatkom. V jedno ráno - chodila sa modliť do lesa - sa vrátila celá uplakaná, že dostala z éteru príkaz, že tam máme ostať a založiť duchovné centrum. Už sa vraj blíži vibračný zlom a my budeme pomáhať ľuďom, ktorí tam budú za nami cestovať. Ja som to brala tak, že sa čas skutočne schyľuje a ja mám zostať v jej blízkosti. Niekoľko nadšencov hneď predalo byty. Tri alebo štyri manželské páry sa tam hneď nasťahovali, všetko opustili a peniaze dali na spoločnú kôpku.

Na začiatku všetko vyzeralo krásne - jeden mladík hral na gitare, doviezol si tam klavír, bolo to uprostred prírody, vtáky spievali, nádherná krajina. Prenajali sme si pole, kúpili si kozy, kravu a hospodárili sme tam. Večer sme spievali pesničky, modlili sa za celú planétu, všetko bolo nádherné.

 

Ako dlho to bolo nádherné?

O nejaký čas sa mi zdalo, že guru venuje príliš veľkú pozornosť manželovi jednej ženy. Potom povedala, že patrí k nemu, pretože boli predtým na nejakej planéte spolu. Tú ženu potom prinútila sa rozviesť. Bolo to tri mesiace po ich svadbe, na ktorej im sama požehnala. Žena to skutočne prijala a podala žiadosť o rozvod. Rozviedli ich okamžite, pretože boli spolu krátko. Bolo však vidieť, ako tým veľmi trpia. Ja som to nedokázala prijať. Guru za mnou poslala tú ženu, aby mi to vysvetlila. „Vieš, aká je to úžasná kariéra byť v takej blízkosti guru?" presvedčovala ma. Ona to svojmu bývalému manželovi praje a všetko je vraj v poriadku. Po tejto udalosti mnoho ľudí za nami prestalo cestovať a guru vyhlásila, že kláštor sa pre verejnosť uzatvára.

 

Koľko vás tam ostalo?

Asi 14 dospelých, väčšinou stredoškolsky vzdelaných, tri vysokoškoláčky a niekoľko detí.

 

Aký bol v kláštore režim?

Zakrátko sme si dali ušiť habity. Guru a jej manžel mali hnedo-béžový, ostatní modré. Dali nám nové mená, vykali sme si, guru sme oslovovali Matka Lá. Málo sme spali - večer sme končili asi o jedenástej. Kým sa všetci vystriedali pod sprchou, bola už skoro polnoc a ráno sme vstávali o pol piatej. Aj preto sme sa nedokázali vzoprieť. Túžila som aspoň tri dni sa v pokoji vyspať a potom si to všetko rozmyslieť. Cítila som, že nie som schopná vôbec uvažovať. Na druhej strane guru veľmi dbala o jedlo. Bolo ho tam vždy dosť, jedli sme trikrát denne. Jedálny lístok bol vegetariánsky. Ráno syry - tie sa najskôr kupovali, neskôr sme si ich robili sami, pretože v obchode boli drahé. Nemali sme súkromie a s deťmi som sa videla asi tak pol hodiny pred spaním - každý mal svoju prácu a úlohy s nimi písal niekto iný. Ani manželia na seba nemali veľa času. Večer sa najprv sprchovali ženy. Kým sa muži vrátili, už sme spali. Na porozprávanie bol čas len v nedeľu popoludní, ale mnohí tento čas prespali. Veľa sme pracovali; nesmeli sme sa medzi sebou rozprávať o svojich problémoch - len pracovať a modliť sa.

 

Neobjavili sa medzi vami v takých podmienkach hádky a nervozita?

Problémy boli najmä so mnou. Ja som guru brala len ako človeka (aj keď s nadprirodzenými schopnosťami), lenže ostatní v nej videli niečo vyššie a počúvali ju na slovo. Považovala za drzosť, keď som jej povedala, že sa mi niečo nepáči. A potom - teraz už mala manžela a prestala sa priateliť so mnou.

Vtedy som mala 38 rokov a tri deti. Guru mi povedala, že podľa Božieho plánu by som mala mať štyri deti. Preto sme sa s manželom rozhodli pre ďalšie dieťa, ale tehotenstvo som dosť ťažko znášala - najskôr mi dovolila ležať, lenže potom mi vyčítala, že sa nechám obsluhovať. Narodila sa nám dcéra Sabínka. Keď mala 4 týždne, manžel podal žiadosť o rozvod. Guru mu to schválila, patrí vraj k inej žene, pretože ja som ako manželka sklamala. Takže v šestonedelí som prežívala ďalšie veľké krízy. Najhoršie bolo, že ma dokázala presvedčiť, že som neschopná, a ja som jej to verila. Premýšľala som o samovražde, lenže som nevedela, ako to urobiť, aby som im nespôsobila problémy.

Ku všetkému som mala pripomienky - guru napríklad vôbec nevedela hospodáriť a za peniaze z bytu nakupovala drahé zubné pasty a rakúske syry - a tak mi zakázala hovoriť. Neskôr spievať, napokon so mnou ani ostatní nesmeli hovoriť. Keď mi povedala, že len čo prestanem dojčiť, dcérku mi vezme, už som to nevydržala. Išla som si posťažovať do kuchyne jednej žene. Lenže tá jej to hneď utekala povedať. Guru prišla a kričala, že Boh potrebuje silných ľudí a ja som úplná ruina. Bola som taká šokovaná, že som ju prosila, nech sa nado mnou zmiluje, ale ona na to nedbala.

No v nedeľu po bohoslužbách sme sa zdravili pozdravom „Svetlo zdraví svetlo" a objali sme sa. Ona ku mne prišla, objala ma a prosila o odpustenie. Jediná cesta k Bohu je vraj cesta utrpenia a kríža. To boli také kontrasty - keď som bola na dne, vždy ma povzbudila.

Raz som jej povedala, že pri rozvode klamať nebudem a poviem, že sa rozvádzať nechcem. Kričala, ale keď videla, že so mnou nič nepohne, zlomil sa jej hlas a začala vzlykať, že nikdy nikoho nemala tak rada ako mňa. Inokedy mi vyčítala, že môj duchovný vývoj nestojí za nič a že ľpiem na majetku a aby som predala byt, ktorý bol písaný na mňa. Počúvla som, ale nebolo to lepšie. Teraz sme jej boli vydaní na milosť a nemilosť. O všetkom rozhodovala za nás. My sme len pracovali a modlili sa.

 

Môžete nám opísať priebeh bohoslužby?

Začali sme spievať kresťanské pesničky. Guru prišla so svojím manželom do modlitebne a modlili sme sa. Kadilo sa tam tyčinkami. Mali sme oltár, na ktorom bol Ježiš, Mária a ešte Tomáš Morus, František z Assisi a obrázky našich majstrov. Pridali sme ešte nejaké kvetiny. Bola tam voda v džbáne, ktorú sme prijímali, pretože počas bohoslužby voda získala akési fluidum. Pomodlili sme sa a guru sa dostala do projekcie. Mala kázeň, ako keby hovoril jeden z majstrov, potom sa modlil každý sám, nakoniec sme pristupovali a s úklonom prijímali vodu. Na záver sme spievali a po bohoslužbách boli masáže.

 

Spovedali ste sa jej?

Ja len raz, ale nedostala som nijaké rozhrešenie ani odpustenie. Ona chcela vedieť všetko o manželovi a o mne. Vraj cítila podľa negatívnej energie, že ju všetci neuctievajú. Ale zaviedla to asi preto, aby sa dozvedela, čo si kto myslí a mohla si upevniť postavenie.

 

Ako to bolo s dodržiavaním povinnej školskej dochádzky? Chodili deti do školy?

Áno. Ráno sme ich vždy vozili autom do školy. Deti boli v poriadku, neustále sa o ne niekto staral. Guru dbala o to, aby všetko bolo v rámci zákona, takže v škole asi vôbec netušili, čo sa v dome deje. My sme usporiadali pre deti šachový turnaj, napiekli buchty, prišli ľudia z dediny. Na Vianoce sme nacvičili program, išli sme do dediny a v kultúrnom dome deti predviedli scénky, takže si ľudia mysleli, že sme pokojné a usporiadané spoločenstvo.

 

A čo hračky?

To bola jedna z vecí, ktoré ma rozčuľovali. Deti nesmeli mať hračky pri sebe, len v herni. Aj keď na Vianoce dostali hračky, bolo všetko všetkých. Pritom jej dcéra mala izbu plnú plyšových zvieratiek. Nemohla som to stráviť, ale guru mi hovorila, že moja dcéra si to za svoj minulý život zaslúži.

 

Odhaľovala vám vaše „minulé životy"?

Áno. Ja som vraj bola predstavená kláštora, bola som veľmi zlá a zneužívala som svoje postavenie. Preto si to teraz musím odtrpieť - poslúchať a pracovať.

 

Ako to bolo so zabíjaním živých tvorov?

Guru nám povedala, že sa nič nesmie zabíjať, ani muchy. My sme tam mali kravy, kozy a v živote už asi neuvidím tie množstvá múch, ktoré tam lietali. Nedalo sa s tým žiť, tak guru vymyslela, aby sme chytali po večeroch muchy do vrecúšok. Vynášali sme ich v igelitových vreckách von, ale ony sedeli na verajach dverí a keď sme otvorili, vleteli späť. Všetci sa s tým zmierili, len ja som stále nechcela poslúchať. Pripadalo mi to všetko absurdné, zvlášť keď som vtedy mala bábätko - kvôli infekcii.

Svojho najstaršieho syna, ktorý k nám mohol chodiť na návštevy, som požiadala o lapačku a Pif-paf. Oni všetci asi tak pol roka chodili popoludní na lúku, kde ich guru cvičila v kung-fu, džude a iných bojových umeniach, ktoré sa naučila v Brazílii. Ja s bábätkom som mala iný program, takže keď raz boli preč, vzala som sprej a všetko som tam vystriekala. Podlaha bola čierna od napadaných múch. Zamietla som to, nahádzala do pece a prosila Boha o odpustenie za toľké „mŕtvoly". Myslela som si, že z toho budem mať problémy, ale po návrate ani guru ani nikto iný nič nepovedal. Asi o dva týždne za mnou guru prišla a požiadala ma, aby som to tam opäť vystriekala, že ona si to nemôže dovoliť. Ja som už bola taká zlá, že som to zniesla, ale ona ako vysoká bytosť nemôže zabíjať muchy. Keď som sa jej pýtala, čo urobiť s kliešťami, ktoré si odstránime z tela, či ich mám dávať späť na trávu, povedala mi, že som drzá.

 

Čím ste sa živili?

Mali sme štyri počítače a zabezpečovali sme recepty pre VZP. Manžel vozil prácu z Brna. Ženy pracovali od rána do večera, aby sa nezdržiavali, a ani sa nestriedali. Normálne sa robí 800 receptov denne, my sme museli urobiť 1000. Každý dostal svoju prácu - najskôr sme boli v kuchyni tri, potom zistila, že to pre dvadsaťtri ľudí môže zvládnuť jedna. Ja som mala na starosti bielizeň, umývala som kotolňu a podlahy. Jedna žena sa starala o deti, keď prišli zo školy. Keď nijaká práca nebola, guru si nejakú vymyslela - sťahovali sme sem a tam nábytok a pod. Človek musel neustále sám so sebou bojovať, aby nebol drzý a ja som už videla, že na to nemám. Aj keď som bola ticho, mala som v sebe vnútorný vzdor a už som to nemohla zniesť. Videla som, že to už nezvládnem, a tak som všetkých „majstrov" nechala tak a prosila som Ježiša, aby mi dal silu, ak tam mám naďalej ostať.

 

Aký bol váš odchod?

Koncom mája 1995 sa guru pohádala s mojím manželom kvôli výchove detí a kvôli tomu, že si kupuje noviny, keď cestuje do Brna pre prácu. Povedal jej, že nechce byť fanatikom a chce vedieť, čo sa deje vo svete. Kričala, že ona je guru a jemu má stačiť to, čo nám predkladá. Odpovedal jej, že ju za svoju guru nepovažuje, a ona ho vypovedala z komunity. Na základe toho som išla aj ja. Veľmi som plakala, pretože som cítila, že sme sklamali. Ona mi pri lúčení povedala, že Boh si ma vraj všade nájde a že sa kedykoľvek môžem vrátiť. Dovolila mi, že môžem prichádzať v nedeľu na bohoslužby. Všetkým ale zakázala sa so mnou rozprávať, takže keď som tam prišla, okrem pozdravu mi nikto nič nepovedal. Po bohoslužbe som musela hneď odísť domov. Bola som z toho zúfalá, pretože som nevedela, kam vlastne patrím.

Manželovi rodičia mali domček s dvojizbovým bytom, kam sme s deťmi odišli. Nedokázala som si návrat predstaviť - už som nevedela, ako vyzerajú peniaze, bola nová mena, rozpadla sa republika a všetko bolo trikrát také drahé. Keď som prišla s malou Petrou do obchodného domu a ona tam uvidela bábiky Barbie, tak z toho - po živote takmer mimo civilizácie - skoro koktala. Aby si snáď Boh nemyslel, že som odišla kvôli pohodliu, piekla som doma chlieb a rožky. Keď som náhodou spala v noci osem hodín, tak som sa za to ospravedlňovala - bola som úplne dezorientovaná. Na jeseň toho roku som išla znovu na bohoslužbu, ale prosila som Ježiša, aby mi dal jasne poznať, kam patrím - tak, aby som už nikdy nemala pochybnosti. Hodinu som sa usilovne modlila a Boh ma vypočul. Po bohoslužbe si ma guru zavolala a nakričala na mňa, že som tam naposledy. Plakala som, ale už bez pochybností.

 

Ako sa vám podarilo nájsť rovnováhu?

Vedľa domu manželových rodičov bývajú katolíci a od nich som sa dozvedela, že v stredu sú v miestnom kostole omše pre deti. Išla som tam vyslovene kvôli deťom, chcela som pre ne nájsť nejaké spoločenstvo. Sama som však naďalej verila učeniu guru. V kostole som počula kňaza hovoriť o Božej láske a o odpustení. To bol balzam na moje rozdrásané nervy. Asi o mesiac som si trúfla ísť za pánom farárom, všetko som mu povedala a on sa len chytal za hlavu. Postupne mi vysvetlil, že sa nemusím báť. Dostávala som sa z toho, ale musela som ešte bojovať s nenávisťou voči guru, pretože sme kvôli nej prišli o všetko. V štyridsiatich rokoch sme začínali vlastne odznova.

 

Čo si myslíte o budúcnosti tejto skupiny? Nemôže tam dôjsť napríklad k hromadnej samovražde ako pred časom v Nebeskej bráne?

To si netrúfam odhadnúť. Obávam sa však, že keby ju napríklad sklamal jej manžel, je schopná povedať, aby odložili svoje fyzické telá a odišli pracovať do éteru. Keby sa to stalo v čase, keď som tam žila, pravdepodobne by som ju poslúchla aj napriek tomu, že som nebola taká sfanatizovaná ako ostatní.

 

Podarilo sa vám získať zo sekty späť nejaký majetok?

Keď sa môj najstarší syn ženil, chceli sme späť nábytok a ďalšie veci. Guru nám odpísala, že prepadli kláštoru. Pohrozila som jej trestným oznámením, a tak sa raz večer u nás objavilo nákladné auto plné našich vecí. Keď si dnes kúpim zmrzlinu, mám radosť, že si môžem kúpiť čo chcem a ísť kam chcem. Namiesto hrozného trestu, ktorý mi guru predpovedala, nastala úplná pohoda. Mám výbornú prácu, splachovací záchod, teplú vodu... Keď si spomeniem, že v šestonedelí som si sama kúrila a vynášala uhlie, pretože manžel sa v tom čase chcel so mnou rozviesť, a záchod bol na dvore, neľutujem, že som tým všetkým prešla. Predtým som bola stále akási nespokojná, ale teraz vidím veci inak a všetko si po tej trpkej skúsenosti viac vážim.

 

Ďakujem za rozhovor.