„Podľa starodávneho rukopisu objaveného Notovičom strávil Pán Ježiš šesť rokov poznávaním a štúdiom Véd (staroindických posvätných písiem) v Džaganáth Purí, Benárese a ďalších mestách v indickom štáte Orisa. Bolo to práve tu, kde sa utvárala jeho filozofia. Akokoľvek vo védskom poznaní videl obrovské hodnoty, videl, ako toto poznanie môže byť zneužité." (Bol Ježiš v Indii?, Satya-Series, 1987, s. 3)

 

Odpoveď:

Evanjeliá nie sú životopisom Ježiša Krista, obmedzujú sa iba na podstatné úseky jeho života a pôsobenia. Keďže Kristus je dominantnou postavou dejín, ľudia sa často zamýšľajú nad otázkou, čo robil počas obdobia, ktoré evanjeliá nezachytávajú. Najstarším pokusom o vyplnenie tejto časovej medzery boli opisy niektorých apokryfných spisov prvých storočí, ktoré sú však značne legendické a navyše neprekračujú rámec Palestíny.

Novšie teórie súvisia so šírením orientálnych a ezoterických učení, ktorých renesancia prebieha od konca minulého storočia, zvlášť intenzívne od druhej polovice 20. storočia. Tvrdia, že Ježišovo učenie nepramení iba z tradície vyvoleného izraelského národa, ale že čerpalo poznanie z orientálnych filozoficko-náboženských systémov, ktoré údajne Kristus spoznával počas tzv. „stratených rokov". Známymi autormi týchto teórií sú napr. A. Readová, J. Furst, E. Clare-Prophetová, manželia Bockovci a ďalší. Spomenuté názory možno rozdeliť takto: 1. Ježiš navštívil egyptských kňazov bohyne Isidy, spoznal ich mystériá, magické praktiky, tajomstvo Veľkej pyramídy; 2. Ježiš putoval do Indie a Kašmíru, študoval védske spisy a dostal sa do sporu s brahmanmi; 3. Ježiš navštívil Babyloniu a vyhľadal troch mudrcov, ktorí sa mu prišli pokloniť pri jeho narodení; 4. Ježiš sa vybral do Japonska, kde bol žiakom istého mudrca. Všetci autori týchto „senzačných odhalení" odvolávajúci sa na najnovšie archeologické a iné výskumy sa snažia dospieť k záveru, že Ježiš nadobudnutú orientálnu múdrosť vyučoval v Palestíne. Treba však zdôrazniť, že tieto „výskumy" nemajú nijaký vedecký podklad a sú založené iba na fiktívnych dohadoch. Navyše sú poplatné zámerom a uhlu pohľadu ich tvorcov, ako aj spoznávaniu Orientu západnou civilizáciou.

Je pravda, že nevieme, čo Kristus robil medzi 12. a 30. rokom a že teoreticky by počas tohto obdobia mohol podniknúť aj ďalekú cestu. Možno však ťažko pripustiť, že by navštívil všetky uvedené krajiny a navyše, ako sa v teóriách uvádza, strávil určitý čas štúdiom tamojších náuk (indická teória predpokladá až 12-ročné štúdium). Tieto názory sú veľmi mladé a protirečia cirkevnej tradícii, ktorá predpokladá jeho pobyt v Nazarete (porov. Lk 2, 51). Okrem toho by Ježišove cesty nezostali utajené a slúžili by ako tromf v rukách jeho protivníkov.

Zástancovia týchto tvrdení ďalej argumentujú existenciou obchodných ciest spájajúcich staroveké krajiny a poukazujú na misijné cesty apoštolov (apoštol Tomáš podľa tradície pôsobil v Indii) a pod. Iné však bolo poslanie Krista a iné poslanie apoštolov. Hoci v mnohých situáciách (uzdravenie sluhu rímskeho stotníka, rozhovor so Samaritánkou) Kristus naznačuje, že jeho poslanie má všeobecný ráz, svoje pozemské pôsobenie obmedzuje na izraelský národ. Aj učeníkom pri ich prvom rozoslaní prízvukuje, aby nezabočovali k pohanom, ale hľadali stratené ovce domu Izraelovho. Prečo? Izraeliti ako vyvolený národ boli nositeľmi pravej náboženskej tradície. Boh k nemu osobne prehováral a vychovával ho. Zo Starého zákona vieme, že ho často napomína, aby sa neodvracal od jeho tváre a neprikláňal sa k falošným bohom a náukám. Preto je vylúčené, aby sa Kristus ako pravoverný Izraelita obracal k pohanským náboženstvám a rôznym mýtom a vyučoval podľa nich. Čo sa týka poslania apoštolov, títo dostali priamy pokyn ohlasovať evanjelium celému svetu a všetkým národom (porov. Mk 16, 15). Avšak apoštolovia tieto cesty nepodnikali preto, aby sa v cudzine zdokonaľovali v duchovnom poznaní, ale aby sami boli učiteľmi evanjelia.

Ani Kristovi protivníci - farizeji a zákonníci nikdy neobvinili Ježiša z toho, že by vyučoval cudzie náuky. Vytýkajú mu nedodržiavanie rituálnych predpisov, rušenie sobotného odpočinku, poburuje ich, že hovorí o sebe ako o Božom Synovi, no zároveň tvrdili: „Učiteľ, vieme, že hovoríš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste". (Mt 22, 16) Kristus vždy cituje a odpovedá v duchu Starého zákona, nikdy sa neodvoláva na cudzie učenie. V Ježišovom učení niet ani náznak synkretizmu, ktorý by bol logický, ak by čerpal z cudzích zdrojov.

Treba zdôrazniť aj odlišnosť Kristovho učenia od orientálnych náuk. Ak sa medzi nimi vyskytujú niektoré podobnosti, sú iba zdanlivé. Indická tradícia učí neubližovať nijakému tvorovi, Kristus však prikazuje milovať aj svojho nepriateľa. Vzťah k Bohu ako k osobe síce poznajú aj orientálne národy, avšak zároveň uctievajú celý zástup rôznych bohov či polobohov ovenčených mytologickými príbehmi, čo Starý zákon dôrazne zakazuje, podobne ako mystériá, mágiu, astrológiu, veštenie a iné tajuplné praktiky, o ktoré v Oriente nie je núdza.

Ak sme veriaci kresťania, ktorí Krista chápu ako Božieho Syna - druhú Božskú osobu, je nám jasné, že Ježiš nepotreboval múdrosť pohanského učenia, keďže on sám je „Cesta - Pravda - Život".

„Ježiš mu riekol: Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Ak ste ma poznali, budete poznať aj môjho Otca. Odteraz ho už poznáte a videli ste ho. Ozval sa Filip: Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí! Ježiš mu povedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznal si ma? Kto videl mňa, videl aj Otca. Ako to, že teraz hovoríš: Ukáž nám Otca? Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý zostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne! Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!" (Jn 14, 6-12)