Nebeský Jeruzalem, alebo kráľovstvo Astraie? (7)

JÁN ŠAFIN


Sprisahanie

Slobodomurárske sprisahanie znamená, že medzi tajným spoločenstvom masonov a ich vplyvom na mnohé významné historické udalosti (štátne prevraty, revolúcie, vraždy významných a vplyvných ľudí a i.) existuje podstatné spojenie. Viera v slobodomurárske sprisahanie je založená v prvom rade na tom, že vodcovia mnohých štátov, vplyvní a mocní ľudia, boli členmi niektorej zo slobodomurárskych lóží. Je preto predpoklad, že skrze nich slobodomurári vplývali na vývoj štátov a sled historických udalostí.

„V honbe za ‚tajným poznaním‘ a magickou silou kabalisti a okultisti minulosti vnikali stále hlbšie a hlbšie do oblasti temných duchov. Tam sa stretli s ‚vtelením‘ zla - Luciferom, poklonili sa mu, sťahujúc za sebou aj ďalších. Do siete kabaly a s ňou nerozdielne spojenou čiernou mágiou hľadači celosvetovej vlády vábili celé spoločenstvá - od gnostikov po rytierov chrámu (templárov). Vďaka tomu v stredoveku tajné hnutia a tajné poznanie zachvátili celú Európu. V 17. a 18. storočí členovia sekrétnych spoločenstiev definitívne dostali pomenovanie frankmasoni, čiže slobodomurári. Rozenkruciáni a ilumináti sa v 18. storočí ešte skrývali v temných útrobách masonstva, no už karbonári na začiatku 19. storočia otvorene vstúpili do zápasu s panujúcou mocou. Hrdili sa tými deštrukčnými aktmi, ktoré vykonali ich stúpenci vo Francúzsku, kde jednu revolúciu striedala druhá. Od roku 1871 toto tajné spoločenstvo začalo priamo hovoriť o svojom spojení s Parížskou komúnou, ktorá sa následne v Anglicku zmenila na Červenú internacionálu a neskôr na sociálnu demokraciu Lassalla a Marxa."1

To sú slová ruského bádateľa Kremeňa, ktorý, podobne ako mnohí iní, nevidí v slobodomurárstve nevinnú filantropickú organizáciu, ale akúsi anticirkev s presne určenými tajnými cieľmi. Tieto ciele môžeme pomenovať jedným slovom - sprisahanie. Konkrétnejšie sprisahanie proti kresťanskej civilizácii, proti Cirkvi, s cieľom pripraviť ľudstvo na prijatie Antikrista. Nesporne ide o vážne obvinenie, ktoré jedni budú považovať za úplne absurdné, hlúpe a urážlivé, a iní mu zase budú svätosväte veriť.

Nech je to akokoľvek, teória slobodomurárskeho sprisahania stojí za povšimnutie - ak pre nič iné, tak aspoň pre to, že nie je až taká nová, ako si poniektorí môžu myslieť a zrejme si aj myslia. Jej formovanie spadá minimálne do 80. rokov 18. storočia, predovšetkým do čias Francúzskej revolúcie. Svojimi koreňmi však siaha ešte o čosi hlbšie do minulosti.

Napríklad už roku 1748 natrafíme na existenciu pomerne závažných antimasonských vystúpení v štýle Listu a konzultácie, ktoré sa týkajú frankmasonstva napísaného šiestimi profesormi Sorbony. Uplynulo sotva polstoročie a už sa objavili azda najfundamentálnejšie diela s touto tematikou odhaľujúce slobodomurársku a antireligióznu podstatu Francúzskej revolúcie. Mám na mysli práce francúzskeho opáta Augustina Barruela a Angličana Johna Robinsona publikované v rokoch 1797 a 1799. Je zaujímavé, že Robinson pôvodne patril k anglickej slobodomurárskej lóži, no putovanie po Európe, zvlášť po Francúzsku a Nemecku, ho presvedčilo o radikálnej odlišnosti antireligiózneho kontinentálneho slobodomurárstva od úplne lojálneho k anglikánskej cirkvi. Názov jeho základného diela hovorí sám za seba: Dôkazy sprisahania proti všetkým náboženstvám a všetkým štátom Európy získané na zhromaždeniach iluminátov, frankmasonov a literárnych spoločností (Londýn 1797).

Zaujímavosťou ostáva, že iný, o niečo mladší vplyvný demaskovateľ masonského sprisahania a nezmieriteľný nepriateľ Revolúcie bol v minulosti taktiež slobodomurár, dokonca s vyšším stupňom zasvätenia. Ide o slávneho Josepha de Maistre, ktorý bol (a vlastne stále je) považovaný za zakladateľa absolútneho teokratického konzervativizmu a otca svetovej kontrarevolúcie.

Čo sa týka opáta Barruela a jeho nasledovateľov, ich logika sa dá zhrnúť do tohto konštatovania: slobodomurárstvo nereprezentuje filantropickú sekulárnu organizáciu nevinných humanistov a učencov - čudákov, ako bolo zvykom myslieť si v 18. storočí, ale tajnú spoločnosť s antikresťanským a satanským nasmerovaním, ktorej cieľom je zničiť Cirkev a európske monarchistické štáty, ustanoviť krvavú diktatúru a démonické kulty. Toto spoločenstvo má stáročnú históriu a je zodpovedné za základné katastrofy európskej kresťanskej histórie.

Pod maskou liberalizmu a voľnomyšlienkarstva sa v slobodomurárstve ukrýva totalitný ateizmus, tyrania, pričom vonkajšia hlúposť slobodomurárskych obradov má iba skrývať neľútostnú a rozvetvenú internacionálnu kozmopolitickú štruktúru pokrývajúcu celý svet. Francúzska revolúcia bola prejavom tejto diabolskej sily. Všetky masonské rituály sú Barruelom prevysvetľované v démonickom kľúči a slobodomurárstvu je inkriminovaný démonologizmus, všetky druhy bohorúhavých a svätokrádežných činov, čierne omše a pod.

Inými slovami, už v prvých antimasonských publikáciách možno vidieť typické a stabilné rovnice - „slobodomurárstvo je sociálno-politické vyjadrenie satanizmu", „slobodomurár je vrah, rozvracač morálky, ateista a bohoborec". Tento konšpirologický program ani neskôr nezískava takmer žiadne nové teoretické doplnenia a iba ďalšie fakty a ich interpretácie sa budú kopiť v jednotlivých knihách odhaľujúcich „diablov v zásterách s kladivami a lopatkami".

Prvú bulu proti slobodomurárom Vatikán vydal ešte roku 1738, krátko po založení prvej lóže v Londýne (1717). Približne o storočie a pol neskôr vydal pápež Lev XIII. novú antimasonskú bulu, kde je obsiahnuté znamenité zvolanie: „Strhnite zo slobodomurárstva masku, ukážte ho také, akým naozaj je!" Na tejto novej vlne antimasonstva sa prejavuje rukopis takých skvelých konšpirológov, akými boli biskup z Grenoblu Armand-Joseph Fava, Paul Copen Albanselli, de Bessonieur (známejší je pod pseudonymom Gabriel Soulacroix), Abel Claren de la Rive, no najmä Léo Taxil. V 20. storočí v tejto línii pokračoval poľský aristokrat Emmanuel Malynski, autor 25 zväzkov Misie Božieho ľudu, a jeho spoluautor Leon de Poncins vydávajúci časopis pod príznačným názvom Kontrarevolúcia.

V Rusku konšpirologickú antimasonskú líniu Západu (najmä západného katolicizmu) podporovali autori ako Georgij Butmi de Katzman, Pavel Kruševan, Alexej Šmakov či Alexander Seljaninov, ktorí, súc oboznámení s ideami európskych kontrarevolucionárov, nielenže ich pretlmočili ruskému publiku, ale teologickú antimasonskú polemiku obohatili taktiež o pravoslávny element. No najvýraznejšou osobnosťou na tomto poli sa stal Sergej Nilus, autor Protokolov sionských mudrcov, v ktorých sa teória sprisahania vykladá ústami samotných sprisahancov, pre ktorých slobodomurárstvo je iba dočasnou služobnou silou...

 

Léo Taxil

Hoci bol Gabriel Antoine Jogand-Pagés (1854 - 1907) pôvodne odchovancom jezuitov, neskôr písal antikatolícke knihy pod pseudonymom Léo Taxil. Istý čas bol členom slobodomurárskej lóže Veľký Orient. No keď roku 1881 vyšla jeho kniha Milostné príhody Pia IX., ktorej hlavný hrdina pápež Pius IX. zomrel tri dni predtým, členovia lóže zachovávajúci vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi neutrálny postoj, domnievajúc sa, že Taxilovo dielo zbytočne diskredituje masonstvo, ho radšej ako provokatéra vylúčili zo svojich radov. Stalo sa to v čase, keď zápas katolíkov s masonstvom prepukol s novou intenzitou a pápež Lev XIII. sa rozhodol kráčať v šľapajach svojich predchodcov, čo potvrdil vydaním buly z roku 1884.

V spomenutej bule sa tvrdilo, že masoni „nasledujú Zlého," teda, že sa nechávajú viesť diablom a prajú si „zničiť každý religiózny a spoločenský poriadok ustanovený kresťanstvom". V čase vydania buly sa uskutočnila i legendárna premena Léa Taxila. Roku 1885 tento Francúz, šesť rokov píšuci knihy pre tzv. Antiklerikálny zväz, vyhlásil, že učinil pokánie a odteraz sa stáva dobrým katolíkom. Natoľko dobrým, že svojimi skúsenosťami a poznatkami bol pripravený pomôcť Cirkvi v zápase proti tým, ktorí „nasledujú Zlého".

Takmer ihneď sa pustil do písania kníh a pamfletov, v ktorých útočil na slobodomurárstvo a odhaľoval odporné skutky Veľkého Orientu. Obzvlášť veľa písal o úlohách, ktoré v lóžach zohrávali ženy. V roku 1880 feministické hnutie vo Francúzsku žiadalo masonov, aby prijali do lóží aj ženy. Veľký Orient síce túto požiadavku zamietol, no nenamietal proti tomu, keď lokálne začali vznikať ženské lóže, do ktorých za členov prijímali príslušníkov oboch pohlaví. Taxil vo svojich dielach Či sú ženy v slobodomurárstve? a Svedectvá o ženských lóžach otvorene písal o orgiách, ktoré sa v týchto lóžach diali a tvrdil, že slobodomurári vábia ženy, aby uspokojili svoje chúťky.

V dielach Masonské Francúzsko: nové odhalenia a Masonské vraždy Taxil slobodomurárov obviňoval z toho, že zabili princeznú de Lamballe, Philippa Egalité a že majú na svedomí aj iné obete Francúzskej revolúcie, ako i ruského cára Pavla I. Jeho knihy sa prekladali do mnohých jazykov a Cirkev ich viac než len odobrovala. Roku 1887 bol dokonca Taxil poctený mimoriadnou audienciou u pápeža Leva XIII., ktorý chválil jeho diela. Biskup Armand-Joseph Fava v liste Taxilovi pranieroval slobodomurárov za to, že učili o „Panne Márii ako o nedôstojnej svojho mena, že Ježiš Kristus nie je Syn Boží, ktorý sa stal človekom (...) toto všetko je od diabla: on predsedá ich bohorúhačským orgiám uspokojujúc sa zašľapávaním živého obrazu Krista do blata".

Počas jediného roka bola v 240 vydaniach novín Léa Taxila publikovaná jeho kniha Diabol v 19. storočí, ktorú napísal spolu so svojím nemeckým kolegom známym pod literárnym pseudonymom Dr. Battaile. V nej autori demaskovali plány amerických slobodomurárov, ako zvrhnúť kresťanstvo.

Ešte senzačnejšie odhalenie ale nasledovalo v júli 1895, keď Taxil vydal publikáciu Spomienky bývalej palladinky miss Diany Vaughanovej. Miss Vaughanová v nej uviedla, že známy americký slobodomurár Albert Pike vytvoril sekrétnu spoločnosť Palladium, ktorej tajným agentom bola taktiež ona, až do času, keď učinila pokánie. Súdiac podľa opisu slečny Vaughanovej, slobodomurári Palladia sa oddávali satanským rituálom.

Následok nenechal na seba dlho čakať. V septembri 1896 protivníci slobodomurárov inšpirovaní Taxilovými knihami zorganizovali v kniežatstve Trent v Rakúskej monarchii antimasonský kongres, na ktorom bolo prítomných sedemsto delegátov, vrátane 36 katolíckych biskupov. Niektorí delegáti ale zapochybovali o hodnovernosti knihy o slečne Vaughanovej, a preto Taxil prisľúbil, že túto dámu predstaví na zhromaždení Parížskej geografickej spoločnosti 19. apríla 1897.

V určený deň sála tejto spoločnosti doslova praskala vo švíkoch. Taxil vystúpil na tribúnu a prítomným oznámil „pravdu". Povedal, že Diana Vaughanová je jeho sekretárka, ktorá s masonmi nemala nikdy nič spoločné, a že on si jej históriu od začiatku až do konca vymyslel: „Ja som zrodil Palladium, ja som ho tiež zničil. Nemusíte sa vôbec báť jeho zlého vplyvu." Z dlhej Taxilovej reči vyplynulo, že si to všetko - zostávajúc naďalej ateistom a opovrhujúc veriacimi - vymyslel, že klamal Cirkev publikujúc zjavnú lož, ako aj samého pápeža Leva XIII. a všetkých, ktorí mu dvanásť rokov verili, vodil za nos, pretože žiadne masonské sprisahanie neexistuje. Následne celú túto reč publikovali všetky renomované francúzske noviny. Prekvapení poslucháči zostali natoľko udivení, že skôr, než sa zmohli na slovo, Taxil sálu opustil, aby už nikdy viac pred verejnosťou nevystúpil.

Celý tento príbeh má však až príliš jednoznačné rozuzlenie, natoľko jednoznačné, že napriek Taxilovmu priznaniu vyvstáva množstvo otáznikov, na ktoré dnes už len veľmi ťažko nájdeme odpoveď.

 

Tajný kult slobodomurárstva

Kabala, skrývajúca sa v slobodomurárstve za kresťanské symboly, úplne zvrátila kresťanský zákon. Avšak podľa slov Heleny P. Blavatskej, zakladateľky Teozofickej spoločnosti, tento najstarší židovský religiózno-filozofický systém, od ktorého kľúč nemal nikto okrem neveľkého počtu zasvätených, nesiaha svojimi koreňmi k biblickým patriarchom, ale k tajnej doktríne Východu. V Odhalenej Izide a v Tajnej doktríne Blavatská hovorí o existencii chaldejskej, babylonskej a perzskej odnoži kabaly, ktorej poznatky sú múdrosťou najstarších indických učení véd a upanišád, chaldejských mágov a staroegyptských žrecov. Znamená to, že toto poznanie si Židia „sprivatizovali", aby sa v 16. a 17. storočí dostalo medzi kresťanov a inšpirovalo tzv. kresťanskú kabalu.

„Každé víťazstvo slobodomurárov - revolucionárov bolo sprevádzané desivým bohorúhačstvom a svätokrádežou, vraždením kňazov, znásilňovaním mníšok, poškvrnením kresťanských chrámov Božích,"2 pripomína nejeden kritik slobodomurárstva. „Veď nie náhodou odvodzujú svoju genealógiu od Adonirama, vnuka Kainovho. A samého Kaina slobodomurári považujú za syna Lucifera,"3 dodáva Kremeň a ďalej poznamenáva: „V tejto legende sa skrýva celá história masonstva a všetok tajný zmysel bratstva založeného na zápase s Bohom, na zápase za obnovu ‚práv‘ padlého človeka prekliateho a vyhnaného Stvoriteľom, a tiež ‚práv‘ búriaceho sa archanjela - Satana."4

Tento fakt implicitne znamená, že slobodomurári odmietajú Kristovo vtelenie, jeho život, utrpenie, smrť na kríži, vzkriesenie a nanebovstúpenie, odmietajú tohto Nového Adama, ako o Kristovi hovorí apoštol Pavol, a skutočného Veľkňaza a namiesto toho chcú starého človeka hynúceho v duchovnom a vo fyzickom marazme a démonizme pohanstva. „Preto sa tento zápas vedie proti Cirkvi - proti večnému životu prinesenému Pánom Ježišom Kristom, Synom Božím, na hriešnu zem. Slobodomurári sa usilujú zameniť kresťanstvo za náboženstvo temnoty, zla a krvi, navonok sa skrývajúc za heslá a doktríny o ľudskosti, dobre, spravodlivosti a pravde. Samozrejme, nie všetci slobodomurári takto uvažujú a mnohí z nich sa úprimne z nezištných cieľov a skutočnej filantropie snažia bojovať proti bezpráviu, klamstvu, nespravodlivosti, vierolomnosti (...), avšak neuvedomujúc si, že čerta čertom nevyženieš," trefne podotýka Kremeň.5

V minulosti analogické náboženstvo našlo svoje uplatnenie u tých predstaviteľov vyvoleného židovského národa, ktorí sa začali klaňať a uctievať modlu Molocha. Do rozpálenej medenej sochy, ktorá ho stelesňovala, hádzali svoje deti, aby získali bohatstvo a úspech, ako to bolo napríklad v časoch proroka Izaiáša a bezbožného izraelského kráľa Achaza, ktorý chcel učiniť z Jeruzalema zrkadlový odraz hlavných miest pohanských štátov Fenície a zvlášť Asýrie. Preto zaviedol v Jeruzaleme klaňanie sa Slnku, Mesiacu a ostatným nebeským telesám, pričom sa nebál poškvrniť ani samotný jeruzalemský Jahveho chrám.

Táto duchovná situácia akoby sa dnes chcela zopakovať, len oveľa rafinovanejším spôsobom. Je to vlastne boj s pravdou, s pravým Bohom, s pravým učením o Bohu - inými slovami s večným životom. Kremeň píše, že dnes sa Molochova modla zmenila na temnú a ohavnú postavu Satana - Lucifera. Verbovanie nových adeptov masonstva zvyčajne prebieha cez ich agentov na univerzitách, akadémiách, v umeleckých, vedeckých, politických združeniach, vo svetských a v religióznych spoločenstvách, v závodoch i vo fabrikách. Slobodomurárskej Najvyššej rade sa predstavujú ľudia hodní pozornosti: rozumní, talentovaní, schopní. Alebo praktickí, chytrí, s väčšou náklonnosťou k hriechu. Prví slúžia pre hnutie ako reklama, druhí sa využívajú na jeho tajné ciele a úlohy. No všetci sú spojení prísahou nevyzradiť tajomstvo...

Nových členov slobodomurári lákajú postupne. Najprv v nich vyvolávajú zvedavosť, potom sympatiu k veľkému celosvetovému bratstvu, zdôrazňujúc jeho najvyššie a vznešené ciele. Nakoniec z nich vychovajú „hrdinov" - revolucionárov pripravených na mučeníctvo pre trpiacich bratov. Vtedy sa slobodomurári začnú považovať za neúnavných pracovníkov „dobra a svetla" zriekajúcich sa osobného šťastia pre „blaho ľudstva". Na zoznamoch tajnej spoločnosti môžu byť muži i ženy, deti aj starci, bohatí i biedni, ľudia akejkoľvek národnosti a akéhokoľvek vierovyznania - všetci sú iba nástrojmi pre vopred určené ciele; tehly, z ktorých slobodomurári budujú svoj „chrám".

Členovia prvých stupňov zasvätenia prechádzajú previerkou spoľahlivosti, a iba tých, čo touto skúškou prejdú a preukážu svoju oddanosť, pripustia k slobodomurárskemu tajnému poznaniu. Po dlhých pozorovaniach odhaľujú masoni zasväteným meno svojho pôvodcu - bohoborcu Lucifera. Tohto „vyhnanca", tohto „nevinne ohovoreného ochrancu slobodného myslenia a vôle", tohto „skutočného priateľa človečenstva", ktorý sa usiluje, v protiváhe k Ježišovi Kristovi, vytvoriť „svoje kráľovstvo na zemi" sľubujúc človeku blaženosť už počas jeho pozemského života.

 

Revolúcia v Rusku

Presne tieto sľuby sa mali naplniť aj v porevolučnom Rusku. Do najväčšej krajiny sveta masonstvo preniklo už na prelome 17. a 18. storočia spolu s kabalistickými traktátmi Raymonda Lullia. Preklady tohto známeho mysliteľa a podľa niektorých kabalistu okúzlili najširšie kruhy ruskej spoločnosti. Tajné poznanie sa šírilo medzi aristokraciou, staroobrjadcami, remeselníkmi i nevoľníkmi. Slobodomurári sa zúčastnili na všetkých palácových prevratoch a pripravili tiež povstanie dekabristov roku 1825. V druhej polovici 19. storočia slobodomurárstvo zosnovalo sieť tzv. „narodovolčeskich" družín chystajúcich zvrhnutie monarchie. Na konci storočia sa už masonstvo intenzívne šírilo medzi členmi literárnych, umeleckých a politických spolkov.

Likvidáciu kresťanstva začiatkom nasledujúceho 20. storočia sprevádzal rozkvet vedy a kultúry. Zároveň však v tomto období v Rusku prekvitala teozofia, antropozofia i rôzne iné druhy tajného poznania a okultizmu. V Peterburgu, Moskve, Kyjeve a ďalších mestách sa kabala verejne propagovala v podobe egyptskej či budhistickej múdrosti. Kvasenie rozumov, vyvolané týmito duchovnými pohybmi a tajnými spoločnosťami, priviedlo národ k revolúcii, zvrhnutiu monarchie, občianskej vojne a neuveriteľnému nešťastiu. Satanský cieľ bol naplnený - ako krvavá obeť boli prinesené milióny ľudských životov, oproti ktorým je i tá najväčšia staroveká hekatomba iba smiešnou hrou.

Na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia sa jedným z centier masonstva stal Chrám Krista Spasiteľa, ktorého predstaviteľ, otec Joann Arseniev, bol do roku 1922 vodcom slobodomurárskeho zväzu a zároveň vlastníkom jednej z najlepších gnostických knižníc v Európe.6

Strašné časy bezbožnosti v Európe v mnohom zostanú výsledkom očarenia ľudí tajným poznaním - v skutočnosti šlo o bohoborecké idey a o sľubovanie „raja na zemi". Bezbožníci v Sovietskom zväze v istom zmysle viedli „svätú vojnu", len nie za svätú vec. Našli sa dokonca boľševici, ktorí v Svjažsku v rámci antireligióznej propagandy a kampane postavili pamätník Judášovi, zradcovi Spasiteľa. Na jeho odhalení sa zúčastnil tiež dánsky spisovateľ Halling Keller, ktorý napísal: „Miestny sovdep sa dlho radil, komu postaviť sochu. Lucifer bol uznaný za nie celkom zdieľajúceho komunistické idey. Kaina považovali za postavu príliš legendárnu, preto zostali pri Judášovi Iškariotskom ako plne historickej osobnosti predstaviac ho v životnej veľkosti a s kyjakom pozdvihnutým k nebu."7

 

Jednodolárová symbolika

Jednou z možností hovoriť o sprisahaní slobodomurárov sú pre stúpencov tejto teórie zobrazenia na jednodolárovej bankovke. Trinásťstupňová pyramída poukazuje na slobodomurárov ako na budovateľov Šalamúnovho chrámu - nového svetového poriadku a súčasne symbolizuje ich hierarchiu. Zložená je z trinástich tehlových radov, kde každá tehla označuje jednotlivý národ či štát. Podľa iných výkladov tieto rady predstavujú jednotlivé stupne slobodomurárstva: humanizmus - murári bez zástery - modré lóže - rotariáni a YMCA - Yorský rítus - Škótsky rítus - komunizmus - Grand Orient - B´nai B´rith - Klub 300 - Rada 33 - Rada 13 - RT. Pod týmito radmi je ako ich fundament uvedený letopočet MDCCLXXVI (1776), teda dátum vzniku rádu iluminátov.

Pyramída je v hornej časti useknutá a jej vrcholom je žiariace trojuholníkové oko Veľkého Architekta vesmíru. To vyjadruje neúplnosť človečenstva bez všemocného Vrcholu. Niektorí toto oko pokladajú za Hórovo oko, ba nájdu sa i takí, ktorí ho považujú za symbol Veľkého zasväteného - v skutočnosti Lucifera - a podľa nich Spojeným štátom ide o vytvorenie svetovlády pod jeho patronátom. Ilumináti - osvietení - sú osvietení svetlom, ktoré im dáva práve Lucifer (nositeľ svetla).

Pyramídu lemujú dve latinské frázy prevzaté z Vergíliových diel: zdola Novus Ordo Seclorum (Nový svetový poriadok) a zhora Annuit Coeptis (doslovne (On) schválil (nami) započaté, alebo aj (On) požehnal započaté). Tento druhý nápis skladajúci sa z trinástich písmen zdôrazňuje, že vyvolenej triede je určené vládnuť nad svetom. To potvrdzuje tiež nápis The Great Seal (Veľká pečať) symbolizujúci, v zhode so slobodomurárskou tradíciou, že všetky bohatstvá a tovary, služby a energie práce patria vlastníkom Pečate.

Okrem toho, pokiaľ na pyramídu aplikujeme pentagramový kľúč (pozri obr.), potom jeho vrcholce budú ukazovať na hlásky A, S, N, O, M, z ktorých sa skladá slovo MASON.

V pravej časti bankovky je zobrazený orol nápadne sa podobajúci na bájneho vtáka fénixa, ktorý podľa legendy povstal z popola, podobne ako ilumináti po prenasledovaní. Na jeho hrudi je štít s trinástimi stuhami, agátová vetvička s trinástimi lístkami a trinástimi púčikmi zovretá v pazúroch pravej nohy orla a trinásť šípov zovretých jeho ľavou nohou. Podľa názoru konšpirológov je agát posvätným stromom slobodomurárov a symbolizuje kľúč otvárajúci mohylu jeho legendárneho zakladateľa Hirama, trvanlivosť a pevnosť masonskej tradície a organizácie, vlastnenie tajných poznaní a schopnosť samovzkriesenia alebo nesmrteľnosti. Šípy v ľavej nohe orla zase symbolizujú poznanie a moc. Sú povolané zmieriť, ale pri nevyhnutnosti aj usmrtiť nepriateľov.

Je zaujímavé všimnúť si, že orol má na krídlach rozdielny počet pier. Na pravom krídle je ich 32, ale na ľavom 33. Tridsaťdva pier predstavuje normálne, obvyklé stupne v Škótskom ríte a 33 pier zase 33-stupňové slobodomurárstvo. Deväť pier na chvoste orla sa zhoduje s počtom stupňov v Yorskom ríte. Pokiaľ sa bližšie zahľadíme nad orlovu hlavu, zbadáme 13 pentagramov vo vnútri mraku. Pentagramy sú zaranžované do tvaru hexagramu, veľkej Šalamúnovej pečate. Hexagram je mocný nástroj používaný pohanmi na privolávanie démonov a Satana. Je to tiež znamenie Antikrista skladajúce sa zo 6 bodov, 6 uhlov a 6 plôch - 666. Päťbodové pentagramy spolu s 13 hviezdami dávajú po vynásobení týchto dvoch hodnôt číslo 65, čo je posvätné kabalistické číslo.

Podľa iných interpretácií agátová vetvička, ktorú zviera orol, symbolizuje mier a plody na nej sú symbolom plodov tohto mieru. Trinásť šípov zovretých v drápoch druhej nohy orla sú zase symbolmi vojny a vojenskej sily. Orol má spolu 8 drápov. Osmička je v okultnej numerológii číslo nového stvorenia. Talón je u vtáka zovretý, čo symbolizuje, že táto nová vláda nahradí predchádzajúci poriadok násilím. Pod štítom orla je 9 pier, počet symbolizujúci vedenie a ovládanie. Deviatka je číslo definitívnosti a jej zdvojenie vo význame peria na chvoste znamená, že kontrola a ovládanie novej vlády konečne prichádza.

Aj nápis E Pluribus Unum (Z množstva jedno) je úplne v zhode so slobodomurárskou doktrínou o pôvode sveta prebranej zo starovekých mysteriálnych učení. Na začiatku bytia existovalo iba „Jedno", ktoré sa potom rozpadlo a stále sa rozpadá na „Množstvo" rozličných bytostí, predmetov a javov, foriem, mien, druhov a kategórií.

Podľa názoru konšpirológov je ideálnym cieľom slobodomurárov zničiť túto mnohosť, zlikvidovať bohatosť rôznorodosti vlastnej ľuďom, ich kultúram a tradíciám; všetko toto kvôli znovuustanoveniu obnoveného „Jedného". Práve preto orol drží v zobáku stuhu s týmto latinským nápisom zloženým - ako inak - z trinástich písmen. No pokiaľ túto frázu preložíme ako „V mnohosti jednota", potom sa prijíma pochopiteľnejšie ako výzva k zjednoteniu kvôli vybudovaniu novej americkej spoločnosti.

No podľa názoru stúpencov teórie o slobodomurárskom sprisahaní je „hlavným cieľom slobodomurárstva ustanovenie nového svetového poriadku s jedinou svetovou valutou, so stieraním hraníc medzi národmi". Priaznivci konšpiračných teórií tvrdia, že vplyv slobodomurárstva sa transformuje cez filantropické, mierotvorné, právo ochraňujúce a iné organizácie.

Najznámejším príkladom je fond Kultúrna iniciatíva Georga Sorosa. V Rusku Sorosa s jeho fondom obviňujú z podrývania ekonomiky (tzv. vaučernaja privatizácia), z pádu rubľa 11. októbra 1994 (tzv. čierny utorok), čo spôsobilo kolaps ruského finančného systému a zničenie mnohých jeho zámerov. Finančná aféra s pyramídou GKO zase túto krajinu priviedla k novej ekonomickej kríze v roku 1998, ku oklamaniu zahraničných investorov a k veľkému zahraničnému dlhu.

 

Záver

V. I. Kremeň vo svojej knihe Tajná sieť masonstva píše: „Staré pohanské obety sa dnes zmenili na rituálne vraždy. Masonstvo sa spojilo so satanizmom a prijalo formu tajnej spoločnosti meniacej názvy, no zostávajúcej rovnakým nástrojom zlých síl. Tieto sily sa snažia uchmatnúť svetovládu nielen pre svoju domýšľavosť, z túžby po moci a nenásytnosti, ale hlavne pre to, aby rozdrvili, ponížili a zničili kresťanstvo, aby na mieste Pánovho kríža bol pozdvihnutý Antikristov trón - pohanský Satanov chrám.

Všetky slobodomurárske lóže riadi neveľká skupina ľudí, ktorá pripravuje príchod Antikrista. Medzinárodné finančné a slobodomurárske spoločnosti priamo alebo nepriamo riadia všetky tajné spoločnosti sveta. Nedbajú už natoľko na rituály a symboly, zaoberajú sa vážnejšími záležitosťami. Znamenito vedia, že pre obcovanie so zlými silami nie sú obrady záväzné. Väčšine radových členov slobodomurárstva sa podľa príkladu ‚tajných kresťanov‘ esejcov predkladá ‚bratské spoločné jedlo‘, štúdium Svätého písma a filozofie, filantropia.

V rukách slobodomurárov sa sústreďujú masovokomunikačné prostriedky, ktoré môžu negovať alebo meniť informácie, fakty, nazývať čierne bielym a biele čiernym. Slobodomurárstvo preniká do systému vzdelávania, zasievajúc do detí snahu o uspokojenie a rozptýlenie, zábavu a pôžitkárstvo, morálny rozvrat a zmyselnosť.

V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú správy o krvavých hromadných samovraždách (správnejšie vraždách) ľudí. Väčšina z nich patrila do tajných siekt uctievačov Slnka, spoločnosti Ruže a kríža a iných organizácií. Pod bezprostredným tajným riadením slobodomurárstva sa dnes, tak ako i v minulosti, nachádza väčšina siekt.

Slobodomurárske organizácie môžu vystupovať jednak pod starými názvami, jednak pod neutrálnymi štítmi filantropických organizácií, zväzov, klubov, medzinárodných valutových fondov - až po spoločnosti zamerané na ochranu prírody či štúdium filozofie a bojových umení. Názvy sa menia, formy a obrady zasvätenia čiastočne tiež, no tajný cieľ zostáva nezmenený. Ten však poznajú iba najvyšší zasvätenci. Pre široké publikum sú pripravené heslá o ochrane ľudských práv, náboženskej a rasovej tolerancii, slobode slova, bezhraničnom styku, slobode pohybu, rovnosti, bratstve, zavedení všeobecného svetového poriadku."8

Preto by kresťania mali byť maximálne ostražití, aby neupadli do pokušenia starého hada, a mali by pamätať na Ježišove slová: „Dajte si pozor pred falošnými prorokmi, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, no vnútri sú draví vlci" (Mt 7, 15). V Európe a USA je už zavŕšená práca na zrušení hraníc medzi náboženstvami, ako i úsilie o politické zjednotenie západných štátov.

Mondializmus - nový svetový poriadok - sa prakticky využíva s cieľom riadiť svet. Aby bola odvrátená pozornosť národov od podstaty svetovej politiky, používa sa mondialistická „ideológia Walta Disneyho" - snaha dostať do podvedomia verejnosti pocit „umelej bezstarostnosti" a ustavičnej pozornosti k nepodstatným detailom života. To nie je nič iné, ako ideológia rozptýlenia. (Mimochodom, Walt Disney bol jedným z najvplyvnejších predstaviteľov amerického slobodomurárstva.)

V stredoveku slobodomurári požadovali od tých, ktorí vstupovali do ich tajného spoločenstva, aby nohami šliapali po Ukrižovanom a pľuvali na neho. V súčasnosti, ako aj v minulosti, slobodomurárstvo využíva na vábenie tajné poznanie. Členom tajných spoločností sa ponúka a predstavuje pohanská chaldejská, egyptská, indická a čínska mágia, stará symbolika, kabalistika a hermetizmus. Avšak v konečnom dôsledku je úlohou mystického masonstva odovzdanie moci nad človečenstvom „rozumovo vyšším bratom" - v kresťanskom chápaní to znamená - démonom.

Ešte roku 1863 na zjazde študentov v Liege slobodomurár Paul Lafargue vyhlásil za cieľ masonstva „víťazstvo človeka nad Bohom". Lafargue k tomu dodal: „Vojnu Bohu, nenávisť k Bohu! Celý proces spočíva v nasledovnom: treba preklať nebo ako papierovú klenbu!" Vo vyhlásení Konventu Veľkého Orientu z roku 1903 stálo: „Pripomeňme, že slobodomurárstvo a kresťanstvo sú navzájom absolútne nezmieriteľné - natoľko, že primknúť sa k jednému znamená pretrhať spojenia s druhým. V takomto prípade je u slobodomurára jediná úloha - smelo vstúpiť do arény zápasu a bojovať. Triumf Galilejčana sa tiahol dvadsať storočí. Ilúzia trvala príliš dlho."9 Aj preto metropolita Antonij Chrapovickij roku 1932 napísal: „Slobodomurárstvo je nezmieriteľný nepriateľ kresťanstva. Jeho cieľom je zničenie Cirkvi, vojna so všetkými náboženstvami, otrasenie základov národnej kresťanskej štátnosti a organizácia revolúcie po celom svete."10

Nehľadiac na vážne nebezpečenstvo, ktoré vychádza zo slobodomurárstva, netreba si myslieť, že ono v sebe vteľuje základnú zlú silu riadiacu svet. Slobodomurárstvo, takisto ako iné tajné spoločnosti, je iba vrcholom ľadovca. Jeho základ však tvoria politické, finančné a mystické sily snažiace sa o moc nad svetom a pripravujúce cestu na ujatie sa vlády Antikrista.

 

Poznámky:

1 Kremeň, V. I.: Tajná sieť masonstva - http://www.apocalypse.orthodoxy.ru/review/1999_2.htm

2 Tamže

3 Tamže

4 Tamže

5 Tamže

6 500 rokov gnózy v Európe. In de Pelikan, Amsterdam 1993, s. 31

7 Schubbart, W.: Európa a duša Východu. Moskva 1997, s. 340

8 Kremeň, V. I.: c. d.

9 Ivanov, V.: Pravoslávny svet a masonstvo. Trim, Moskva 1993, s. 12-15

10 Chrapovickij, A.: Masonstvo - http://www.krotov.info/acts/20/1930/19320828.html