Nebeský Jeruzalem, alebo kráľovstvo Astraie? (4)

JÁN ŠAFIN


„Všetkých sedem neznámych sa zišlo roku 1610 v Paríži. Hovorí sa, že boli neviditeľní a žili už niekoľko ľudských vekov, z výšin svojej múdrosti hľadiac na ničotné vášne a veľké utrpenie ľudstva. Priniesli so sebou sedem kníh, ktoré obsahovali skryté poznanie a zaručovali moc nad živou a neživou prírodou i ľudskými dušami; v poslednej knihe boli spísané zákony, podľa ktorých žijú a rozpadajú sa štáty. Každý z týchto neznámych vlastnil iba jedinú knihu a dopĺňal a zdokonaľoval ju počas celého svojho dlhého života. A pokiaľ niektorý z nich, unavený krehkou telesnou schránkou, asketickou múdrosťou a blúdením po pozemských cestách, túžil nájsť pokoj, zvolal ostatných. Bez ohľadu na čas a vzdialenosti, nepoznajúc hlad ani smäd, ihneď sa poponáhľali prísť na smutnú výzvu brata, aby ho prepustili do večného spánku. Ale najskôr sa museli zoznámiť s tým, koho odchádzajúci určil za svojho nástupcu.

Pokiaľ bol kandidát hodný, pripustili ho k veľkému zasväteniu, po ktorom mu zverili knihu a magický prsteň. Prsteň mu dával moc nad svetom mnohých duchov a mohol priťahovať perly a drahé kamene. Takto sa zakladajúci otcovia tajne stretli, aby poznali toho, komu bolo od tejto chvíle súdené magickou mocou mnoho rokov vládnuť treťou knihou pojednávajúcou o transmutáciách prvkov. (...) Voľba musela byť zodpovedná, pretože tajomstvo tretej knihy, ukradnutej pred tisícmi rokov, bolo alchymistami čiastočne prezradené."1

Toto literárne stvárnenie rosenkruciánov Jeremejom Judovičom Parnovom nie je knižnou fikciou, ale umeleckým spracovaním dávno zapísaných dejín a učenia rádu bratov Ružového kríža, ktorému medzi tajnými spolkami ľudskej histórie patrí osobitné miesto. Skvelý spisovateľ a učenec Alexander Amfiteatrov vo svojej štúdii o tomto ráde pred viac ako sto rokmi napísal: „Rosenkruciánsky manifest priamo poukazuje na tajnú existenciu bratstva či spoločenstva, ktoré v záujme dosiahnutia svojho cieľa spojilo alchymistické, medicínske, teozofické a kabalistické prostriedky, aby vo všetkých týchto oblastiach dosiahlo schopnosti a sily dovtedy na zemi neslýchanej, nadľudskej a nadprirodzenej."2

A zvyčajne striedmy Charles William Heckethorn (1826 - 1902) vo svojej knihe o tajných spoločnostiach, ktorá po prvýkrát vyšla pred takmer poldruha storočím, no dodnes nestratila zo svojej príťažlivosti, takto s neskrývaným nadšením opisuje rád bratov Ružového kríža: „Veniec poetickej žiary obklopuje rád rosenkruciánov; magické svetlo fantázie sa pohráva okolo ich pôvabných snov a tajomnosť, do ktorej sa odievali, dodáva najväčšie okúzlenie ich dejinám. No ich lesk pripomína meteorit. Sotva zažiaril vo sférach fantázie a rozumu, aby navždy zmizol, zanechajúc však po sebe trvalé a okúzľujúce stopy svojho rýchleho preblesknutia, ako prchavý lúč slnka zachytený na zrkadle fotografa zanecháva pevné zobrazenie na prijímajúcom ho papieri.

Poézia a román sú rosenkruciánstvu vďačné za mnohé okúzľujúce diela. Literatúra každej európskej krajiny obsahuje stovky príjemných výmyslov, prebraných z ich filozofického systému, a hoci ten zmizol, musí nám byť jasné, že mnohé ich idey sú mimoriadne dômyselné a dosahujú takých výšin rozumových predstáv, aké dosiahli indickí sofisti. Alchýmia pred nimi vo všeobecnosti upadla do nízkeho poblúdenia vyhľadávajúc iba dočasné výhody a zaoberajúc sa jedine pozemským prachom; rosenkruciáni ju oduševnili a očistili a k chimérickým hľadaniam filozofického kameňa pridali ušľachtilejší cieľ, než je dosiahnutie bohatstva, to jest otvorenie duchovného oka, ktorým človek môže vidieť nadprirodzený svet a naplniť sa vnútorným svetlom kvôli osvieteniu svojej duše skutočnými poznaniami."3

 

Pôvod názvu

Pomenovanie rosenkruciánov sa zvyčajne odvodzuje od mena predpokladaného zakladateľa rádu Christiana Rosenkreutza (rosenkreuzer doslova znamená „ružový kríž"), no neskorší vykladači sa odvolávajú na spojenie dvoch latinských slov: ros (rosa) a crux (kríž), tzn. rosný kríž, pretože substancia označovaná ako rosa bola podľa mienky alchymistov považovaná za najsilnejší prostriedok na rozpúšťanie zlata. Emblém kríža mysticky predstavuje lux, teda svetlo, pretože figúra, respektíve iniciálové prepletenie troch písmen L V a X vytvára základný pojem - „svetlo", a to podľa názoru rosenkruciánov produkuje zlato.

Iní hovoria, že rád prijal pomenovanie od ruže a tiež epopt4 sa nazýval ružou, zatiaľ čo ich breviár tvrdí, že ruža je emblémom Syna Hospodinovho, ktorého evanjelista porovnal s týmto kvietkom.5 Avšak takéto vyumelkované prekrúcanie je, napríklad podľa Parnova, v zrejmom rozpore tak so symbolikou rádu, ako i s jeho literárnou základňou.6

Amfiteatrov zasa meno Rosenkreutz (Rose-Croix) prekladá ako „krížo-ruža" alebo „krížom z ruže" a nie „ružovým krížom", na rozdiel od mnohých iných, čo vysvetľuje tým, že emblémy bratstva vyjadrujúce spojenie kríža a ruže nehovoria natoľko o kolorite, ako o forme: kríž na nich značí buď prerodenie na ružu, alebo sa skladá zo štyroch ruží.7

Taktiež v opise eleusínskych mystérií sa mimoriadna dôležitosť pripisuje ruži; napríklad Apuleus vracia Lucia k jeho pôvodnej podobe donútiac ho zjesť listy ruže. Nie náhodou rosenkruciáni považovali Román o ruži za najdokonalejší obraz provensálskej literatúry a alegorické vzorové dielo ich sekty, či - ako vraví Parnov - „za predchodcu svojho alegorického učenia, v ktorom sa dá ľahko rozpoznať zlaté okvetie obľúbenej kvetiny albigéncov a trubadúrov. Nie o mýtickej rose, ktorá rovnako dobre mohla byť elixírom života ako lúčavkou kráľovskou, ale o Rosa Philosophorum (Ruža filozofov) sa viackrát píše v knihe Umenie výroby zlata nazývaného chémiou,8 ktorá sa objavila v tom istom roku 1610, keď sa jezuiti od odsúdenca Haselmeiera dozvedeli o „sláve bratstva preberajúceho protipápežskú štafetu".9

Je nesporné, že tieto motívy sú súdobé rytierstvu, odtiaľ tiež pochádza literatúra bohatá na diela, do ktorých záhlavia je zahrnuté slovo ruža. Heckethorn v tejto súvislosti podotýka, že spojitosť medzi rosenkruciánmi, rytierstvom, trubadúrmi a albigénskymi negovať nemožno. Podobne ako oni, prisahali v rovnakej nenávisti k Rímu a katolicizmus nazývali náboženstvom nenávisti. Slávnostne vyhlasovali, že pápež je antikrist a odmietali pápežské a moslimské dogmy, nazývajúc Mohameda a pápeža šelmami Východu a Západu.10 Avšak v kontinuite symbolov, rovnako ako v kontinuite idey, existuje vlastná neúprosná logika. Tým, že rosenkruciáni posilnili opozíciu proti rastúcemu tlaku moci jezuitov v spoločnosti, objektívne napomáhali šírenie reformácie.

 

Dejiny rosenkruciánstva

Pôvod spoločnosti rosenkruciánov je veľmi sporný, alebo ako vravel Heckethorn, veľmi nejasný. „Avšak vedľa sporných správ je tu ešte tradícia," podotýka Parnov. „Rosenkruciánska legenda, ktorá prekvapujúco pripomína povesti duchovných rytierskych rádov Svätej zeme, odhaľuje taktiež zarážajúce podobnosti s jezuitským prototypom," dodáva inak skvelý ruský chemik.11

No napriek podobnostiam s jezuitským rádom nás niektorí spisovatelia presviedčajú, že už „od 14. storočia existovalo spoločenstvo fyzikov a alchymistov, ktorí sa usilovali nájsť filozofický kameň, a istý Nicolo Barno sa pustil do putovania po Nemecku a Francúzsku s cieľom založiť hermetický spolok.

Z predhovoru k dielu Ohlas spoločnosti rosenkruciánov vyplýva, že v roku 1597 sa uskutočnili zhromaždenia, ktorých zámerom bolo založenie tajnej spoločnosti ochrany alchýmie. Iný údaj skutočnej existencie takejto spoločnosti pochádza z roku 1610, keď notár Haselmeier tvrdil, že čítal rukopis Fama Fraternitatis obsahujúci všetky zákony bratstva. O štyri roky neskôr sa objavil spis Všeobecné premenenie sveta, kde sa rozpráva o tom, ako istý Nemec menom Christian Rosenkreutz založil rovnakú spoločnosť v 14. storočí, naučiac sa tejto vznešenej a veľkej vede v Oriente."12

O tomto Rosenkreutzovi (nar. 1378, resp. 1388) vieme, že ešte ako mladík sa spolu s jedným bývalým mníchom vybral do Palestíny. Tri roky strávil v Damasku a Jeruzaleme, neskôr presídlil do Káhiry a Fezu precestujúc krajiny Maghribov, kde sa zúčastnil na skrytej múdrosti miestnych mágov. Pochopiteľne, že celú jeho cestu sprevádzali veľké i menšie divy. Keď napríklad putoval po Arábii, volali ho po mene a pozývali k sebe filozofi, tí najučenejší muži, s ktorými sa nikdy dovtedy nestretol. Od nich sa mal dozvedieť veľa tajomstiev, okrem iného naučiť sa tajomstvu predĺženia života, ako aj iným mystickým vedám, po čom sa vrátil domov do Nemecka.

Medzi jeho prvými spojencami, ktorí sa spolu s ním rozhodli realizovať reformu sveta, sú menovaní traja žobraví mnísi, neskôr k nim pribudli ďalší štyria. Takto Rosenkreutz spolu „so siedmimi žiakmi založil bratstvo, ktorého najvyšším cieľom bola svetová reformácia. Každoročné zhromaždenie v spolkovom dome (Templum Sancti Spiritus) malo slúžiť k zjednoteniu bratov, ktorí boli inak na cestách"13 po rôznych krajinách hlásajúc ideály rosenkruciánstva. Raz do roka sa potom schádzali, aby sa navzájom zodpovedali zo svojej činnosti.

Tu má pravdepodobne svoj pôvod legenda O siedmich neznámych, ktorá bola podľa Parnova mýtom utkaným spoločným úsilím slobodomurárov a okultných básnikov typu Stanislasa de Guaita. „Nárekmi nad alchymistami vyzradenou najvyššou múdrosťou rosenkruciáni len dokazujú svoje nepochybné epigónstvo" (...) lebo „sa objavili v čase, keď už bolo s ezoterickou alchýmiou v podstate skoncované. Skutoční vedci odhodili mystickú pavučinu a plne sa oddali skúmaniu prírody a tajomní výrobcovia zlata rozmnožili rady peňazokazov".14

Avšak s názorom, že ezoterické tajomstvo bolo dedičstvom, o ktoré nikto nestál, celkom súhlasiť nemožno. „‚Červené levy‘, požierajúce sa draky i zlatá živá voda zahalená ‚kimmerskými tieňmi‘ síce opúšťali scénu za nostalgických vzdychov estétov," no ako potvrdili nasledujúce dejiny, mágii, ezoterizmu či okultizmu zďaleka neodzvonilo. „Nech sa hovorí čokoľvek," podotýka ďalej Parnov, „i tak bola škoda ohňa toho, ktorý nad celým vesmírom vzplanul a odchádza do temnôt a odchádzajúc plače. Ako prekvapivo sa Fetove verše hodia k alchýmii! Alchýmia ako ‚bezbožná kométa‘ zažiarila nad celým stvorením a navždy odletela do toho odvekého mračna, ktoré sa usilovala, ale nedokázala osvietiť. Avšak nič, skutočne takmer nič nemizne z pamäti ľudstva bez stopy."15

Tak je to aj v prípade rosenkruciánov, ktorých už aj tak nejasná história sa mala skomplikovať nariadením zakladateľa, „aby po jeho smrti spoločnosť pôsobila ešte sto rokov v tajnosti".16 Napriek tomu bratstvo získalo mnohých prívržencov a učeníkov. „Otec Rosenkreutz zomrel, keď mal 106 rokov (podľa iných prameňov dokonca 150 - pozn. autora), to znamená roku 1494, ale až o 120 rokov neskôr, teda práve v roku 1614 našli bratia v starej budove Sancti Spiritus jeho hrob obklopený mystickými symbolmi a ukrývajúci záznamy o tajomstvách rádu."17

Mimochodom, Heckethorn uvádza ako rok objavu učiteľovej hrobky rok 1604 spomínajúc podivné nápisy spolu s rukopisom napísaným zlatými písmenami, ktoré, ako píše Parnov, obsahovali proroctvá o budúcom konci sveta. Jaskyňa, v ktorej bola mohyla nájdená, podľa opisu veľmi pripomína jaskyňu mitraistov.18 A sama história nájdenia chrámu Sancti Spiritus sa mimoriadne podobá na objavenie Smaragdovej dosky, ktorá je vlastne najmenej od 13. storočia, keď žil Albertus Magnus, základnou listinou všetkých alchymistických tajných spolkov a ktorej vlastný arabský pôvod bol dokázaný skvelým výskumom Julia F. Rusku prezentovaným v knihe Tabula Smaragdina (Heidelberg 1926). Smaragdovú dosku vraj našiel veľký kúzelník v ruke starca Hermesa sediaceho na tróne. Ten sa potom rozhodol otvoriť magicky strážený vchod do „temnej komory".19

V druhom rosenkruciánskom manifeste Confessio Fraternitatis sú obsiahnuté ciele a duch rádu. Podľa Heckethorna ide o zmes hlúposti a fanatizmu, ale zo všetkého najskôr tu máme do činenia so satirou na filozofické pomätenosti tej doby. Autorom diela by mal byť nadaný a všestranne vzdelaný protestantský teológ Johann Valentin Andreae, ktorý pohŕdal dogmatickými spormi a namiesto toho hlásal ideu všeobecnej kresťanskej jednoty. Vyzradený vydavateľom sa priznal, že v mladosti napísal hanebné fantastické dielo Chymische Hochzeit (Chymická svadba), ale od ostatných diel, ktoré mu pripisovali, sa rozhodne dištancoval. Navyše erb jeho rodiny obsahoval andreaeovský kríž a štyri ruže medzi lúčmi s ružou a krížom uprostred. Keď heraldici analyzovali tento jeho rodový erb, údajne sa snažili prekrútiť záležitosti tak, že on sám bol „zakladateľom" vymyslenej, nikdy neexistujúcej spoločnosti. A je tiež možné, že sám Andreae sa snažil ukázať, že rád rosenkruciánov bol založený práve ním samým.20

V skutočnosti toho o pôvode a učení rádu rosenkruciánov až tak veľa nevieme. A to napriek veľkému vplyvu, aký toto hnutie malo v dejinách európskeho myslenia, predovšetkým kultúrneho a ezoterického; a tiež napriek tomu, že už roku 1623 vyšla v Paríži kniha, ktorej autorom bol vo svojej dobe známy bibliograf, dvorný lekár Ľudovíta XIII., neskôr bibliotekár kardinála Mazariniho Gabriel Naudé (1600 - 1653). Jej názov je veľavravný: Poučenia Francúzska o tom, čo je pravdivé v dejinách bratov Krížovej ruže.

Ako píše F. A. Yatesová, jeden z historikov rosenkruciánstva, známy tiež ako otec moderného tarotu, Arthur Edward Waite, „rozdelil všetkých ľudí, zaoberajúcich sa rosenkruciánstvom, na tri kategórie: 1. tých, ktorí neotrasiteľne veria v pravdivosť dejín spojených s Ch. Rosenkreutzom a s formovaním bratstva rosenkruciánov; 2. tých, ktorí samotné rosenkruciánske spoločenstvo a jeho zakladateľa považujú za úplný výmysel, číry mýtus, a nakoniec na tých, ktorí si nezakladajú na historickej hodnovernosti rozprávania o živote a diele Ch. Rosenkreutza, no napriek tomu uznávajú existenciu samotného bratstva Ruže a kríža".21

Autori hesla o rosenkruciánstve v Lexikone alchymie a hermetických věd zasa tvrdia, že v prípade bratstva Ružového kríža ide o „súhrnné označenie niekoľkých hnutí a organizácií, ktoré spolu historicky priamo nesúvisia". A tak hovoria o tzv. staršom rosenkruciánstve, „ktoré má svoj pôvod v krúžku známych a priateľov zoskupenom okolo roku 1610 v Tübingene okolo Johanna Valentina Andreaeho a presvedčeného paracelziána a právnika Tobiasa Hesseho (1568 - 1614). Duchovný postoj tejto skupiny charakterizovali výhrady voči luteránskej cirkvi, ktorá bola v tom čase už rigidne ortodoxná, a tak trochu bláznivá túžba po prevratnej reforme usporiadania kresťanskej spoločnosti v duchu neskoro stredovekého devotio moderna, nadkonfesijného humanizmu a protestantského disidenta Valentina Weigla (1533 - 1588) či Johanna Arndta (1555 - 1621). (...)

Literárne tieto predstavy stvárnil Andreae, ktorý stvoril postavu Ch. Rosenkreutza a jeho tajného bratstva. Avšak tzv. manifesty rosenkruciánov, Fama a Confessio Fraternitatis, ako aj Chymická svadba vyšli zrejme bez autorovho vedomia. Požiadavka, vyhlásená predovšetkým vo Fame, aby sa európski učenci vyjadrili k myšlienkam a cieľom údajného bratstva rosenkruciánov zaznamenala, počínajúc rokom 1614, enormný literárny ohlas. Táto bola nesená, okrem iného, prianím podieľať sa na alchymistických vedomostiach - texty totiž sľubovali ich uverejnenie."22

Ako stredné rosenkruciánstvo sa označuje oživenie rosenkruciánskeho duchovného odkazu v Anglicku v druhej polovici 17. storočia. Svojich zástancov v Anglicku si toto hnutie našlo už v čase najživších diskusií na kontinente - patril medzi nich napríklad Robert Fludd.

Podľa spomínanej Yatesovej, „v súčasnosti hádam žiaden vážny bádateľ neverí v doslovnú pravdivosť Rosenkreutzovej biografie".23 Pokiaľ ide o tú verziu udalostí, podľa ktorej tajné spoločenstvo rosenkruciánov existovalo, no kamuflovalo svoju činnosť rúškami mýtu, tak táto bola spochybnená ešte Paulom Arnoldom v knihe, ktorá vyšla pred viac ako polstoročím, konkrétne roku 1955.24

Taktiež netreba zabúdať na to, že rosenkruciánske manifesty sú určené pre širšiu verejnosť a ich publikovanie bolo svojím spôsobom provokáciou. A pretože akákoľvek tajná spoločnosť sa, prirodzene, snaží zachovať okolo seba rúško tajomstva, zdá sa byť veľmi málo pravdepodobné, aby skutočné rosenkruciánske spoločenstvo či bratstvo - môžeme ho rôzne nazývať - by tak dramaticky a otvorene začalo informovať o svojej existencii. Skôr treba manifesty rosenkruciánov chápať ako výzvy k osvieteniu, zabalené do obalu utopického mýtu - takého, ktorý sa týka sveta, kde osvietené stvorenia, takmer neodlíšiteľné od duchovných bytostí, konajú dobro, prejavujú blahodarný vplyv na jednoduchých smrteľníkov, oboznamujú ich s úspechmi prírodných vied a umení a tým zároveň vracajú človečenstvo späť, do stavu pred hriešnym pádom v raji. Preto ľudia, prečítajúc manifesty, prijali v nich opisovanú tajnú spoločnosť za realitu, čo ale bolo prostým nedorozumením: tvorcovia manifestov pravdepodobne neočakávali, že udalosti naberú takýto spád a dostali sa do rozpakov. „V každom prípade, Johann Valentin Andreae sa neraz pokúšal vysvetliť, že Christian Rosenkreutz a jeho Bratstvo nie sú ničím iným ako výmyslom."25

„Názov rosenkruciáni od druhej polovice 19. storočia používali najrôznejšie okultné, teozofické a neognostické skupiny a spoločenstvá ťažiace sčasti eklekticky, sčasti synkretisticky z celého dedičstva ezoterických a arkánových náboženských tradícií. Roku 1867 založil Robert W. Little (1840 - 1878) Societas Rosicruciana in Anglia (SRIA), ktorej členom bol svojho času aj slávny okultista Aleister Crowley (1875 - 1947). Niekdajší Steinerov stúpenec Max Heindel (alias Carl Louis von Grasshoff, 1865 - 1919) založil v roku 1909 Rosicrucian Fellowship. Nesmieme zabúdať ani na toho času najväčšiu rosenkruciánsku organizáciu na svete Antiquus Mysticusque Ordo Rosae Crucis (AMORC), nadáciu založenú roku 1915 (resp. 1909) Harveym Spencerom Lewisom (1883 - 1939). A od roku 1925 existuje v Holandsku aj Lectorium Rosicrucianum, ktoré vychádza zo spisov staršieho rosenkruciánstva, podrobne komentovaných zakladateľom Janom van Rijckenborgh (alias J. Leene, zomrel r. 1968)."26

 

Rosenkruciánstvo a slobodomurárstvo

Skutočné historické štúdium vzťahu rosenkruciánstva a slobodomurárstva sa začalo až v 18. storočí v Nemecku. Základné výsledky nemeckých bádateľov, ktoré vo svojich štúdiách zovšeobecnil Johann Gottlieb Buhle (1763 - 1821), uzreli svetlo sveta roku 1804, aby boli čoskoro prerozprávané v anglickom jazyku v stati Thomasa de Quincey vydanej presne o dvadsať rokov neskôr.27

De Quincey tvrdil, že „historické pramene neposkytujú dôvody hovoriť, že v Nemecku bolo vôbec niekedy založené kolégium či lóža rosenkruciánskych bratov." Napriek tomu bol presvedčený, že po presídlení na anglickú pôdu sa rosenkruciánstvo stalo slobodomurárstvom: „Frankmasonstvo nie je nič viac a nič menej ako rosenkruciánstvo, iba zľahka zmenené v podobe tými, ktorí ho preniesli do Anglicka" (odkiaľ sa už v novej podobe rozšírilo po iných krajinách Európy - pozn. autora).

Podľa Quinceyho mienky, hlavná úloha v tejto „translácii" patrila Robertovi Fluddovi (Robert de Fluctibus). Praobrazy masonských náboženských predstáv a rituálov, spojených s mystickou interpretáciou budovania Jeruzalemského chrámu, je možné, ako sa domnieva, odhaliť už v rosenkruciánskych dielach, no po prenesení hnutia do Anglicka slobodomurári spojili dve tradície: rosenkruciánsku a tradíciu gild kamenárov. A preto Quincey s plným presvedčením konštatuje: „Pôvodné slobodomurárstvo vzniklo z rosenkruciánskej mánie - určite počas trinásťročného intervalu medzi rokmi 1633 až 1646, ale najskôr v rokoch 1633 až 1640."28

Situácia sa od čias Buhleho a Heckethorna prirodzene zmenila. „To, že až do nedávnych čias historické bádania o rosenkruciánskych manifestoch a ich vplyve na ďalšie rozvinutie spoločenského myslenia takmer úplne chýbali," píše Francis Yatesová, „bolo zapríčinené hlavne horlivými stúpencami tajných spoločností, ktorí neuveriteľne zamotali samo pomenovanie problému. (...) Napriek tomu každý, kto sa zaoberá rosenkruciánstvom, musí nevyhnutne naraziť na podobné otázky. Inými slovami povedané, riešiť problematiku slobodomurárstva a rosenkruciánstva oddelene od seba jednoducho nemožno."29

Je preukázateľné, že rosenkruciánstvo vo svojom strednom období malo vplyv na rozvíjajúce sa slobodomurárstvo, menovite v osobe alchymistu a astrológa Eliasa Ashmola (1617 - 1692). V druhej polovici 18. storočia sa na nemeckom území formuje rád Gold und Rosenkreuzer (rád Zlatého a Ružového kríža). Pokiaľ vieme, hoci nemá priamy vzťah k rosenkruciánstvu 17. storočia, napriek tomu sú si tieto hnutia ideovo blízke. Samuel Richter, píšuci pod pseudonymom Sincerus Renatus, ktorý mimochodom začal roku 1703 študovať teológiu práve vo Wittenbergu, o tomto ráde napísal traktát nazvaný Pravdivý a úplný opis kameňa mudrcov rádu rytierov Zlatého a Ružového kríža (1710). V traktáte vysvetľoval, že pomocou filozofie treba vniknúť do tajomstiev prírody a dosiahnuť šťastie na zemi, že teozofia rytierov Ružového kríža umožní odhaliť tajomstvá božského a večného života.

Tento traktát ale nemožno považovať za dôkaz obnovenia starého či vzniku nového rádu v Nemecku. Naopak. Vo Francúzsku hlásalo myšlienky podobné tým, ktoré uvádza vo svojom traktáte S. Richter, bratstvo rytierov Ružového kríža, skutočne existujúce začiatkom 18. storočia.30 Preto o ráde Zlatého a Ružového kríža zvyknú tvrdiť, že vlastne pochádza z francúzskeho slobodomurárstva. Tam bol v roku 1762 zavedený systém stupňov tzv. adonhiramického rítu, ktorého najvyšším stupňom bol Chevalier Rose-Croix (rytier Ružového kríža).

V roku 1777 bol v berlínskej lóži Zu den drei Weltkugeln (Pri troch zemeguliach) založený Orden der Gold und Rosenkreuzer alten Systems (rád Zlatého a Ružového kríža podľa starého systému), ktorého zásady okrem iného vychádzali zo spisov Michaela Maiera, Henricha Khunratha a Georga von Wellinga a mali do činenia s hermetizmom, kabalou a alchýmiou. Zhromaždili sa v ňom predovšetkým odporcovia osvietenstva, ktoré podľa nich až príliš verí v rozum, pokiaľ nie je priamo protináboženské. Týmto tvorili akýsi opak k tajnému spolku iluminátov, ktorý je rovnako úzko osobne spojený so slobodomurárstvom.

 

Rosenkruciáni sami o sebe

Rosenkruciáni ostatných uisťovali, že nepociťujú hlad, smäd, nepodliehajú starosti ani bolesti, že majú schopnosť prikazovať a riadiť duchov, priťahovať k sebe perlu a drahokamy a taktiež stávať sa neviditeľnými. Presviedčali, že cieľom ich spoločenstva či bratstva je obnovenie všetkých vied, zvlášť medicíny, a tajným umením získavať poklady a bohatstvá, ktoré mohli vládcom a kráľom poskytnúť potrebné prostriedky na veľké spoločenské reformy, nielen v tom čase nevyhnutné. Museli sa doslova zžiť so siedmimi základnými zákonmi: 1. liečiť chorých v mene milosrdenstva, od nikoho neprijímajúc nijaké náznaky vďačnosti; 2. odievať sa podľa zvykov tej krajiny, v ktorej sa nachádzajú; 3. raz v roku sa zúčastniť na zhromaždení rádu na určenom mieste či poslať písomné vysvetľujúce ospravedlnenie v prípade neúčasti; 4. pocítiac blížiacu sa smrť vybrať takého svojho nástupcu, ktorý bude jeho dôstojným nástupcom a predstaviteľom; 5. nosiť devízu (heslo) Kríža-Ruže ako dohodnutý znak príslušnosti k bratstvu a symbol rádu; 6. v prípade, že niekto z bratov zomrie mimo hraníc rodnej zeme, prijať všetky predbežné opatrenia, aby miesto jeho pochovania zostalo neznáme; 7. chrániť svoje spoločenstvo v strohom tajomstve počas 120 rokov a pevne veriť, že pokiaľ by aj vyšlo najavo, zostáva nedotknutým v hrobke zakladateľa bratstva Kríža a Ruže.

Ako cenu za splnenie týchto nijako obzvlášť zložitých povinností rosenkrucián získava fantastickú moc nad svetom. „Sme povolaní k zdokonaľovaniu a zlepšeniu tohto všetkého existujúceho - do tých čias, pokiaľ nepríde koniec sveta. Stojíme na vyššom stupni lásky a múdrosti. Sme krotkými vládcami každého blaha, ktoré nám môže dať príroda, a môžeme ich rozdeliť podľa nášho uváženia. Nech by sme sa nachádzali kdekoľvek, vieme všetko, čo sa všade deje na iných miestach sveta lepšie, než tí, ktorí sú pri tom priamo prítomní. Nepodliehame ani hladu, ani smädu, ani starosti, ani bolestiam, ani jednému zo ziel prírody.

Tých, ktorí sú dôstojní vstúpiť do nášho spoločenstva, spoznáme na základe zjavenia. V akomkoľvek čase žijeme nezmenení, ako by sme existovali od počiatku sveta alebo mali žiť do konca vekov. Vlastníme knihu, z ktorej vieme to, čo je napísané alebo bude napísané v iných knihách. Je nám dané prikazovať duchom a dokonca najsilnejším démonom. Silou našich zaklínaní môžeme k sebe priťahovať perlu a drahokamy. Boh nás pokryl svojím oblakom, aby nás zbavil našich nepriateľov. Nikto nie je schopný nás uvidieť, pokiaľ by nemal zrak prenikavejší než je orlí.

Osem prvých bratov Krížovej ruže vládne darom liečiť všetky choroby. Boh nám dovolil zväčšovať náš počet. Našli sme nový jazyk schopný vyjadrovať všetko to, čo je vo svete pre všetkých pochopiteľné. Našimi úsiliami sa rozpadne na prach trojitá tiara pápeža. Slobodne vyznávame a vyhlasujeme, bez akéhokoľvek strachu zodpovednosti, že pápež je antikrist. Preklíname rúhania Východu a Západu, to je Mohameda a pápeža, a uznávame iba dve sviatosti podľa obradov prvobytnej cirkvi vzkriesenej naším spoločenstvom. Uznávame štvrtú monarchiu a uctievame rímskeho imperátora ako našu hlavu a hlavu všetkých kresťanov. Poskytneme mu viac zlata a striebra než španielsky kráľ získal z oboch Indií, Východnej i Západnej - tým skôr, že naše poklady sú nevyčerpateľné. Na naše kolégium, nazývané Kolégium Svätého Ducha, nemôže nikto siahnuť, hoci by ho stotisíc ľudí uvidelo a malo s ním zločinné zámery. V našich knižniciach je množstvo tajomných kníh; medzi nimi je pre nás po Biblii najužitočnejšou tá, ktorú našli v pravej ruke dôstojného úcty Otca ‚osvieteného‘ R. C. po jeho smrti. Nakoniec sme presvedčení a pevne veríme, že pravda nášho učenia neochvejne pretrvá do posledných čias sveta."31

Tento zoznam vonkajších povinností, ktoré na seba brali rosenkruciáni, a možností, ktoré si pripisovali, je vybraný zo spomínanej knihy Gabriela Naudéna Poučenia Francúzska o tom, čo je pravdivé v dejinách bratov Krížovej ruže. Už z toho je vidieť, aké kruhy v prvej polovici 17. storočia zasiahlo pri svojom verejnom zrode kúzlo rosenkruciánov. V Anglicku ku Krížovej ruži nesporne primkol najväčší spomedzi učencov tej epochy Robert Fludd, potom Elias Ashmole, a znamenitý filozof Francis Bacon, barón Verulamský. Roberta Fludda Fama fraternitatis priviedla do takého entuziazmu, že sa ihneď stal ohlasovateľom Ružového kríža a roku 1616 napísal niekoľko osobitných apológií na jeho obranu. Od iných sa odkláňal iba v tom, že názov neodvádzal od Rosenkreutza, ale videl v ňom „Kríž skrášlený ružovou krvou Krista" - staroveký symbol.

Pokiaľ ide o Francisa Bacona, tohto otca anglického empirizmu, treba spomenúť aspoň toľko, že jeho dielo Nová Atlantída zohralo takú závažnú úlohu v mystickej organizácii slobodomurárstva, t. j. v jeho rosenkruciánskom pohraničí, že neskôr známy nemecký bádateľ F. Nicolai sa „nevdojak nechal uniesť predpokladom, že zväz kamenárov vďačí za svoj pôvod práve tomuto románu, čo je, mimochodom, dnes už dávno vyvrátené".32

 

Vzostup a pád rosenkruciánov

Peter Mormius, nedokážuc obnoviť spoločnosť rosenkruciánov v Holandsku, kde existovala minimálne od roku 1622, aspoň roku 1630 publikoval v Leidene spis Arcana Naturoe Secretissima (Najskrytejšie tajomstvá prírody),33 v ktorom tajomstvá bratov rozdelil do troch častí: večný pohyb, premena kovov a všeobecné lekárstvo.

Ešte neúspešnejšie sa rosenkruciáni pokúšali rozšíriť svoje učenie vo Francúzsku. Aby upútali pozornosť, v uliciach Paríža tajne pribíjali takéto vyhlásenie: „My vyslanci kolégia Ružového kríža viditeľne aj neviditeľne prebývame v tomto meste. Bez kníh alebo znakov učíme každý jazyk, ktorý môže zachrániť ľudí pred smrteľným zablúdením (herézou)". Ich pokusy nakoniec aj tak zlyhali. Spomínané dielo Gabriela Naudéna im totiž podľa Heckethorna zasadilo poslednú ranu.

Čiastočný neúspech v Holandsku a úplný vo Francúzsku ale predchádzalo prebudenie všeobecného záujmu o rosenkruciánstvo v Nemecku. Nemeckí rosenkruciáni sa vždy považovali za ochrancov či spoluochrancov slobodomurárskych dogiem presviedčajúc, že tie im zverili Angličania počas vlády kráľa Artuša. Verní johanitskej (jánovskej) tradícii svojich veľkých majstrov nazývali Johann I., Johann II. atď. Zo začiatku mali iba tri stupne, okrem troch symbolických stupňov slobodomurárstva. Táto sekta bola tiež známa vo Švédsku a v Škótsku, kde mala svoje tradície, domáhajúc sa práv na svoj pôvod od alexandrijských žrecov Ormuzda, ktorí pod vplyvom kázne apoštola Marka konvertovali na kresťanstvo a založili spoločnosť Ormuzd či spoločnosť Mudrcov svetla.

Túto tradíciu by mala potvrdzovať aj pečať na starých pergamenoch rádu, ktorá predstavuje dvoch levov kladúcich svoju labu na papier s výrokom: „Pax tibi, Marce Evangelistameus" (Pokoj ti, môj Marek evanjelista), z čoho môžeme, podľa Heckethorna, usúdiť, že Benátky sú akosi spojené s rozšírením tohto podania.34

F. Nicolai hovorí, že v Benátkach či Mantove sa nachádzali rosenkruciáni majúci kontakty s erfurtskými, lipskými a amsterdamskými rosenkruciánmi. Vieme, že v Benátkach sa konali zjazdy alchymistov a na spojenie medzi nimi a rosenkruciánmi sme už poukázali. A predsa, škótski a švédski rosenkruciáni sami seba nazývali najstaršími a uisťovali, že Eduard, syn Henricha III., bol iniciovaný do tohto rádu už roku 1296 Raymondom Lullom, známym učencom a predovšetkým alchymistom.35

Napriek všetkým snahám rosenkruciánstvo začalo postupne upadať. Pod ochranou slobodomurárskych lóží, zdobených kabalistickými znakmi a atribútmi smrti, takmer úplne zaniká v systéme symbolov. Kameň mudrcov prestáva byť „červeným levom" a „magistérium" sa stáva synonymom duchovnej dokonalosti. História sa rozpúšťa v symbolizme.

Je však možné, že správny prístup k problému je obsiahnutý v tom, aby sme prestali poľovať na „reálnych" rosenkruciánov a namiesto toho sa začali zaoberať otázkou, či rosenkruciánske hnutie neposlúžilo ako model pre vytvorenie tajných spoločností. V úvahách rosenkruciánov sa hovorí o tom, že učení muži sa musia deliť s uskutočnenými objavmi a spájať svoje úsilia v spoločnej práci, v čom je obsiahnutá idea spoločnosti napomáhajúcej vedecký progres - idea, ktorá bola neskôr materializovaná v Kráľovskej spoločnosti. Máme pravdu, keď sa domnievame, že v rosenkruciánskych manifestoch bola obsiahnutá taktiež pôvodná idea či projekt medzinárodnej tajnej spoločnosti, nielen kedysi, ale aj dnes skutočne existujúcej, a to práve idea slobodomurárstva?

 

Poznámky:

1 Parnov, J. J.: Luciferův trůn, Praha 1989, s. 229

2 Amfiteatrov, A.: Rozenkrejcery (Rosenkruciáni). In: Sobrannyje sočinenija (Súborné dielo). St. Peterburg 1896, s. 3. Celá časť o rosenkruciánoch sa nachádza na stranách 3 až 101. Nové vydanie: Tajnyje ordena (Tajné rády). Charkov 1997, s. 327-404

3 Heckethorn, Ch. W.: Tajnyje obščestva vsech vekov i vsech stran. (Tajné spoločnosti všetkých storočí a krajín). Charkov 1997, s. 163

4 Epopt, z gr. epoptis, t.j. zasvätenec do mystérií, konkrétnejšie zasvätenec eleusínskych mystérií; tiež zasvätenec do mystérií tajných spoločností.

5 Heckethorn, Ch. W.: c. d., s. 165

6 Parnov, J. J.: c. d., s. 233

7 Amfiteatrov, A.: c. d., s. 327

8 Rosa Philosophorum je dielo, ktoré sa nie menej ako desaťkrát uvádza v Artis Auriferoe quam Chemiam vocant (Umenie vytvárania zlata pod názvom chémia), Bazilej 1610.

9 Parnov, J. J.: c. d., s. 233

10 Heckethorn, Ch. W.: c. d., s. 165

11 Parnov, J. J.: c. d., s. 231

12 Heckethorn, Ch. W.: c. d., s. 163-164

13 Marx, A.: Zlatí a Růžoví křižáci. Praha 1999, s. 13

14 Parnov, J. J.: c. d., s. 230-232

15 Tamže, s. 232

16 Tamže, s. 232

17 Tamže. Napríklad podľa Heckethorna zomrel ako 150-ročný, a to nie preto, že by stratil sily, ale preto, lebo ho už omrzel život. - Heckethorn, Ch. W.: c. d., s. 164

18 Heckethorn, Ch. W.: c. d., s. 163-164

19 Marx, A.: c. d., s. 13-14

20 Tamže, s. 14

21 Waite, A. E.: The Real History of the Rosicrucians. (Skutočné dejiny rosenkruciánstva). London 1887, s. 217-218. Pozri: Yates, F. A.: Rozenkrejcerskoje prosveščenije. Moskva 1999. Je aj český preklad Rosenkruciánské osvícenství (Praha 2000); anglický originál Rosicrucian Enligntenment vyšiel v Londýne roku 1972.

22 Lexikon alchymie a hermetických věd. Praha 2006, s. 257

23 Yates, F. A.: c. d.

24 Arnold, P.: Histoire des Rose-Croix. Paris 1955. Napríklad Peuckert sa v knihe Die Rosenkreutzer tohto problému takmer ani nedotýka. Pozri: Yates, F. A.: c. d.

25 Yates, F. A.: c. d.

26 Lexikon alchymie a hermetických věd, c. d., s. 258-259

27 Quincey, T. de: Historico-Critical Inquiry into the Origins of Rosicrucians and the Freemasons. Collected Writings, Edinburgh 1890, s. 384-448

28 Tamže, s. 426

29 Yates, F. A: c. d.

30 Čerňak, J. B.: Tajné spoločnosti. Bratislava 1990, s. 88

31 Amfiteatrov, A.: c. d., s. 328-330

32 Tamže, s. 330

33 Po Mormiusovi o tomto ráde písal i Arnauld de Velleneuf.

34 Hackethorn, Ch. W.: c. d., s. 168

35 Tamže