Editoriál

BORIS RAKOVSKÝ


Číslo, ktoré práve držíte v rukách, je z časti venované islamu - v sú časnosti takej diskutovanej téme. Titulok prvého z príspevkov si kladie nástojčivú otázku: Uctievame toho istého Boha? Ak sa aj obrátite na teologicky zdatných ľudí, ani od nich sa jednoznačnej odpovede nedočkáte. Názory sa rôznia, ba niekedy sú až protichodné. Jedni sú skalopevne presvedčení, že Alah nie je bohom, v ktorého veria kresťania, iní naopak tvrdia, že v Koráne a v kresťanskej Biblii sa prihovára tá istá Najvyššia autorita, rozdiel je len v dobovej a kultúrnej interpretácii. Sám autor predkladá viacero rozporuplných citátov z oboch týchto svätých písiem, ktoré svedčia o odlišných postojoch moslimov a kresťanov v ich ponímaní Boha, ale i kresťanskej viery. V závere však dodáva, že hoci je obraz Boha, aký hlásal Mohamed, iný, ako ho nachádzame v Biblii, v prístupe k moslimom by sme nemali na Alaha útočiť a mali by sme im pomôcť nájsť Boha takého, akého ho poznáme my - trojjediného, milujúceho Otca, ktorý svojho jednorodeného Syna obetoval za našu záchranu. Druhý text zase vymenúva tri dôvody, pre ktoré sa islam stáva čoraz citlivejšou témou: vznik štátu Izrael; islamský terorizmus a napokon moslimská invázia spojená s neutešivou civilizačnou situáciou dnešnej Európy. Islamizáciu nášho kontinentu a tiež stratu jeho kresťanskej identity napomáha nielen sekulárna bezmocnosť, ale i náboženská vlažnosť. Religiózny synkretizmus a morálny rozklad prinášajú svoje plody. Autor tejto krátkej štúdie je presvedčený, že hoci islam ako ideový systém treba rešpektovať, s myšlienkovou tradíciou Európy je absolútne nezlučiteľný a jeho bezvýhradné nároky na človeka a spoločnosť treba pokojne, no dôrazne odmietnuť. Otázka, či veríme v totožného Boha a v akého Boha vlastne veríme, sa však nemusí vzťahovať iba na islam. Dá sa aplikovať i v širších dimenziách. Zaujímavá konfrontácia by nastala, keby sme ju položili stúpencom jednotlivých kresťanských cirkví či denominácií, alebo dokonca veriacim v rámci tej istej cirkvi. Aj tu by sme našli mnohé rozpory a prístupy; od ultraliberálnych až po ultrakonzervatívne. Ale možno najväčšmi prekvapení by sme boli, keby sme sa na ňu pokúsili úprimne odpovedať my sami. Je pre nás Ježiš Kristus skutočne naším osobným Spasiteľom, jedinou cestou, po ktorej máme s vierou kráčať, alebo je iba prázdnym symbolom a tradíciou, ktorú sa usilujeme navonok dodržiavať, aby sme nestratili spoločenský kredit? Ak sa ukáže ako pravda to prvé, potom snáď i osud nášho európskeho spoločenstva bude v blížiacej sa budúcnosti o čosi priaznivejší.