Nebeský Jeruzalem, alebo kráľovstvo Astraie? (2)

JÁN ŠAFIN


Napriek legende o Hiramovi a príbehu o templársko-assasínskych koreňoch ostáva otázka pôvodu slobodomurárstva aj naďalej zdrojom nekonečných polemík. Niekoľko teórií vzniku tohto hnutia je zhrnutých do nasledujúcich výpiskov z Encyklopédie slobodomurárstva od Mackeya. V nej sa pod heslom Pôvod slobodomurárstva okrem iného píše: „Pôvod a prameň, ktorý podnietil vznik inštitútu slobodomurárstva, akým je teraz, vyvolal veľký nesúhlas v názoroch a väčšie diskusie medzi slobodomurárskymi autoritami než akákoľvek iná téma v literatúre tohto inštitútu. Tí, čo písali o dejinách slobodomurárstva v rôznych obdobiach, vzťahovali jeho pôvod k týmto prameňom: 1. k patriarchálnej relígii; 2. k dávnym mystériám; 3. k chrámu kráľa Šalamúna; 4. ku križiakom; 5. k rytierom templárom; 6. k rímskym kolégiám remeselníkov; 7. k obyčajným murárom stredoveku; 8. k rosenkruciánom šestnásteho storočia; 9. k Oliverovi Cromwellovi; 10. k Pretendentovi1 bojujúcemu za znovuustanovenie dynastie Stuartovcov na britskom tróne; 11. k sirovi Christopherovi Wrenovi, ktorý vybudoval katedrálny Chrám sv. Pavla; 12. k doktorovi Désaguliersovi a jeho kolegom (1717). Každú z týchto dvanástich teórií - v ostatnom čase obzvlášť tú poslednú - jej stúpenci podporovali s veľkou horlivosťou, ak nie tiež odôvodnenosťou. A tak hoci niektoré z nich sú už dávno zabudnuté, iné ešte stále priťahujú pozornosť a nachádzajú si ctiteľov."2

Každý z uvedených možných zdrojov pôvodu slobodomurárstva si nesporne zaslúži pozornosť. Avšak pri celej palete teórií jeho vzniku by sme si mali predovšetkým spomenúť na slová Victora Huga, ktorý hovoril, že ľudia v stredoveku všetko dôležité, o čom premýšľali, vkladali do kameňa. Z toho pramení aj význam, ktorý pripisovali povolaniu murárskeho majstra. Veď strážil profesionálne tajomstvá, pomocou ktorých sa stavali veľkolepé chrámy, hrady a pevnosti. Podľa všetkého práve na to upriamili pozornosť dvaja bádatelia - nemecký historik Wilhelm Begemann a jeho anglický kolega Robert F. Gould3 -, ktorí položili základy dôkladného a systematického štúdia všetkých podstatných dokumentov nejako súvisiacich so slobodomurárstvom, pričom napomohli oslobodiť jeho históriu od nespútaného vzletu fantázie.

A tak oficiálnou historickou vedou je genealógia rádu slobodomurárov odvodzovaná od pôvodne skromného londýnskeho klubu konca 17. a začiatku 18. storočia. Vo vtedajšom Anglicku, v ideovom priestore medzi religióznou reformáciou a antireligióznym humanistickým osvietenstvom, ktoré môžeme vnímať ako novopohanské náboženstvo rozumu usilujúce sa o zjednotenie celého človečenstva a vybudovanie „najveľkolepejšieho Chrámu" nového svetového poriadku (v čom je obsiahnutá paralela s budovateľmi murármi), sa sformovalo súčasné slobodomurárstvo.

 

Slobodomurárstvo a osvietenstvo

Slobodomurárstvo sa teda, pre mnohých paradoxne, začína výrazne prejavovať v období rozkvetu osvietenstva, v čase Francúzskej revolúcie. Paradoxne preto, lebo zhodne s osvietencami slobodomurári síce hlásali slobodu, bratstvo, rovnosť, ale z času na čas medzi nimi dochádzalo k vzájomnej kritike, pri ktorej sa nešetrilo zásadnými obvineniami. Veľmi jasne to vyjadril všestranne vzdelaný ruský mason A. F. Labzin, keď napísal: „Lživé osvietenstvo, všade sa vylievajúce, je tou riekou, ktorá sa usiluje pohltiť Pravdu (...) utekajúcu kvôli tomu z miest do púští a stepí."4

Na strane osvietenstva ale stála oficiálna veda, ktorá na odplatu nezostala nič dlžná slobodomurárom. Jej protagonisti zvrchu hľadeli na slobodomurárske idey, nepovažujúc ich za správnu či pravdivú filozofiu, ale za hlboko nevedeckú synkretickú mystiku, ktorá sa pre niektorých neznámo prečo náhle objavila v osvietenskom veku Voltaira a parných strojov, neschopnú odolať serióznej kritike učencov.

Napriek tomu vzťah medzi slobodomurárstvom a osvietenstvom nebol iba čiernobiely a už vonkoncom nie nepriateľský. Vzájomné ovplyvňovanie a istá interakcia neobišli ani tieto dva veľmi silné prúdy novovekých dejín, ktoré mali navyše množstvo odnoží. Toto vzájomné prelínanie niekedy dokonca viedlo ku konverzii osvietencov na slobodomurárstvo, čo neobišlo ani najznámejšieho osvietenca Voltaira, ktorý niekoľko týždňov pred smrťou vstúpil do masonskej lóže. A v 18. storočí nebol zďaleka jediný. V zložitej epoche Francúzskej revolúcie existovalo niekoľko osvietenských a slobodomurárskych hnutí, ktoré síce navzájom medzi sebou viedli spor, súperili, polemizovali, opierajúc sa o úplne odlišné kultúrne tradície či náboženské a filozofické systémy, no na druhej strane sa vzájomne ovplyvňovali a prenikali.

 

Od murárov k slobodomurárom

Dôležitú úlohu pri hľadaní pôvodu slobodomurárstva zohráva tá verzia jeho vzniku, ktorá sa zakladá na dejepisne pochopiteľnej a do istej miery verifikovateľnej spojitosti medzi stredovekou profesiou staviteľských lóží a formovaním rádu slobodomurárov. Stavby veľkých, prevažne cirkevných budov trvali celé roky, počas ktorých sa pracovníci a umelci usádzali blízko stavieb, vytvárajúc akési cechy staviteľov. Tieto sa formovali predovšetkým v Nemecku v 12. a 13. storočí. Nemeckí stavitelia potom toto bratstvo exportovali do Anglicka, Francúzska a Talianska.

Dialo sa tak v čase, keď všetky poddané vrstvy spoločnosti boli povinné zachovávať striktné zákony ohľadom určenia miesta pobytu. Preto jednou z najdôležitejších privilégií staviteľov bola sloboda pohybu, ktorá vzhľadom na ich profesiu bola nevyhnutná, keďže sa museli presúvať z mesta do mesta - či už kvôli budovaniu zámkov, šľachtických domov, kostolov alebo katedrál. Napríklad medzi obyvateľmi Anglicka murári boli jedinými daňovými poplatníkmi, ktorí mali dovolené slobodne sa pohybovať po krajine. Preto ich začali nazývať slobodnými. Ich oficiálnym pomenovaním bolo Free-stone-Mason, z čoho pochádza aj neskoršie pomenovanie frankmason - slobodný murár, slobodomurár.

Mimochodom, existujú aj iné názory na vznik tohto termínu, napríklad, že slovom franc bola označovaná osoba oslobodená od istých povinností voči feudálnemu pánovi, kráľovi a mestskej vrchnosti. Ďalšie vysvetlenie hovorí o tom, že pojem slobodomurárstvo bol odvodený od pojmu freestonemasonry: predtým v Anglicku rozlišovali medzi rougstonemasonmi a freestonemasonmi, teda medzi murármi, ktorí pracovali s hrubým, tvrdým kameňom, a murármi, čo opracúvali mäkký kameň, ako pieskovec, tuf, mušľový vápenec vhodný na umelecké a religiózne diela, napríklad sochy do kostolov a podobne.

No nech je to akokoľvek, zmienky o frankmasonoch sa nachádzajú už v anglických dokumentoch zo 14. storočia. Tieto spolky sa po čase sformovali do homogénnej organizácie, v rámci ktorej vypracovali pravidlá týkajúce sa vzájomných vzťahov medzi jednotlivými členmi, prijímania nových pracovníkov, riešenia vznikajúcich vzájomných sporov a pod.

Okrem cechových organizácií sa remeselníci spájali do tesnejších zväzkov - bratstiev vzájomnej pomoci, ktoré mali cirkevno-religiózny charakter. V nich existoval kult svätého ochrancu či patróna cechu (u murárov to bol obvykle sv. Ján). Veľkú úlohu v činnosti týchto bratstiev zohrávala vzájomná starostlivosť a pomoc, napríklad počas ciest. Takto vznikali lóže staviteľov, ktoré sa neskôr centralizovali do hlavných lóží. V nich horlivo chránili pravidlá architektúry, číselnú mystiku (zvláštny význam sa udeľoval číslam 3, 5, 7 a 9) a ornamentálnu symboliku pred vonkajšími vplyvmi.

Aby sa tieto umenia nerozširovali medzi nepovolanými, bolo zakázané zapisovať ich. A keď ich už zapisovali, vyvstala nutnosť vytvoriť symbolický jazyk a tajné znaky. Heslá a tajné znaky existovali nielen u členov bratstiev, ale aj u členov cechov, kde sa úzko spájali s kvalifikáciou. Pri prechode od jednej stavby k druhej sa pomocou nich murári oboznamovali o svojej príslušnosti k cechu a o úrovni majstrovstva.

Komunikácia prostredníctvom hesiel a symbolov a prísaha vernosti tvorili tiež podstatnú časť ceremónie vstupu do bratstva. Ceremoniálny poriadok bol vypracovaný nielen pre prijímanie nových členov či ich prechod k vyšším stupňom, ale aj pre rôzne iné udalosti bratstva. Počas výročných cechových sviatkov sa organizovali hostiny, kde sa rituál zachovával nemenej stroho, než pri obvyklých stretnutiach a besedách.

Symbolický jazyk, tajné znaky a ceremoniálny poriadok sa navyše posilňovali ešte jednou okolnosťou. Stavitelia veľkolepých stredovekých budov totiž mali zavedenú prax prijímať do svojich radov ľudí, ktorí neovládali profesiu staviteľa. Výsledkom tohto procesu je postupný vznik dvoch kategórií slobodomurárov - operatívnych, t. j. tých, čo boli stavbármi, ovládali staviteľskú profesiu, a špekulatívnych či povolaných - čo nemuseli mať žiadnu spojitosť so staviteľstvom, no rozhodli sa podriaďovať sa vnútorným pravidlám cechu, prijímať jeho zvyky a morálne postuláty a v nemalej miere využívať aj ich privilégiá.

 

Lóža – to je artel

Najstaršími dokumentmi opisujúcimi život a činnosť anglických staviteľov sú artelové poriadky pochádzajúce zo 14. a začiatku 15. storočia. Z nich je vidieť, že zhromaždenia sa uskutočňovali v špeciálnej krytej budove nazývanej lóža, v ktorej stavitelia, nemajúci vlastné rodiny, zároveň žili. Na správne vykonávanie prác a počínanie murárov dohliadal starší majster a akísi dozorcovia. Vstupujúc do artelu pracovníci prisahali „na knihu" (zrejme na akúsi ústavu, poriadok). V 15. storočí lóžou začali nazývať nielen miestnosť majstrov, ale aj samotný artel.

Takto to fungovalo pomerne dlho. Avšak počas 17. storočia staviteľské bratstvá v Anglicku a Nemecku začali rýchlo upadať a na začiatku 18. storočia prakticky zanikli. Vtedy sa u niektorých anglických vzdelaných až osvietených stúpencov slobodomurárstva zrodila myšlienka využiť obal bratstiev staviteľov, ktoré sa v istých ohľadoch javili ako filantropické inštitúcie, a vdýchnuť do nich nový život, vytvoriť tak nové dielo všeľudskej lásky. V roku 1717 sa štyri londýnske slobodomurárske lóže spojili do jednej Veľkej anglickej lóže a od tohto momentu bratský zväzok skutočných staviteľov prechádza do stupňa zväzu symbolických staviteľov duchovného diela.

Mimochodom, neznamenalo to, že remeselníci stavitelia týmto prestali existovať. V Konštitúcii sa niektoré paragrafy dotýkajú výlučne iba ich. Avšak rozhodujúcou sa stáva idea všeľudskej lásky vložená do základu slobodomurárskeho bratstva. Podľa § č. 1 konštitúcie Veľkého francúzskeho orientu (Grand Orient de France) z roku 1884 je „frankmasonstvo organizácia hlboko filantropická a progresívna. Za cieľ si kladie hľadanie pravdy, štúdium svetovej morálky a uvedenie princípu solidarity do praxe. Frankmasonstvo pracuje nad materiálnym a morálnym progresom, nad rozumovým a spoločenským zdokonaľovaním ľudstva. Jeho princípmi je vzájomná tolerancia, váženie si vlastnej i cudzej dôstojnosti, plná sloboda svedomia. Frankmasonstvo predpokladajúc, že metafyzické predstavy sú osobnou vecou každého, odmieta despotické prístupy. Jeho devízou je: sloboda, rovnosť a bratstvo."5

Prirodzene, že túžba po všesvetovej humanite a filantropii nebola výlučným vlastníctvom iba nie príliš početnej skupiny osôb tvoriacich Veľkú anglickú lóžu alebo lóžu Veľkého francúzskeho orientu. Myšlienka o mravnom zdokonaľovaní a spojení človečenstva už skôr prenikla medzi osvietenú anglickú spoločnosť, a to vďaka dielam Jána Ámosa Komenského (1592-1670). Preto niektorí autori tvrdia, že základy nového spoločenstva sa prebrali práve od tohto spisovateľa a pedagóga. A tak zväzok, ktorý spája súčasný masonský rád so starými bratstvami, má v podstate iba vonkajší charakter spočívajúci v určitej kontinuite rituálu a terminológie.

História starého slobodomurárstva nie je ani tak kapitolou z dejín rádu, ako skôr úvodom k nemu. Podľa terminológie W. Begemanna staré masonstvo predstavuje jeho „prehistorickú" periódu, ku ktorej môžeme prirátať aj ideových predchodcov neskorších slobodomurárov - alchymistov a utopistov 17. storočia s ich projektmi celosvetových zväzov a plánmi na premenu človečenstva. Pokiaľ staré organizácie murárov staviteľov boli nominálnymi predchodcami slobodomurárstva, potom jeho skutočnými, duchovnými predkami boli práve títo predstavitelia predrevolučnej európskej inteligencie, vtlačiac charakteristický ráz nielen 17., ale aj 18. storočiu, pre ktoré je typické spolužitie veľkých vedeckých objavov s úsilím ovládať tajné mystické poznanie. Chémia a alchýmia, astrológia a astronómia, fyzika a mágia, sloboda religióznych presvedčení a teozofické blúznenia sa v podivnom spojení navzájom zmiešavali dokonca aj u najvýznamnejších osobností tých čias. Nuž a do tejto atmosféry veľmi dobre zapadol i vznik prvých veľkých lóží.

Za počiatok historickej periódy slobodomurárstva môžeme teda považovať dvadsiate roky 18. storočia, dovtedy slobodomurári pracovali v absolútnej utajenosti (najmä v Anglicku, Škótsku a Írsku). Tak to bolo do 24. júna 1717, keď Londýnska lóža slobodomurárov skončila s ukrývaním svojej identity a činnosti. Práve uvedený dátum viacerí bádatelia v dejinách slobodomurárstva považujú za deň jeho oficiálneho vzniku. Avšak mnoho je tiež takých slobodomurárov, ako aj ich odporcov, ktorí pripomínajú, že ich tajná činnosť sa začala dávno predtým, a že pokiaľ by stratila pre ňu taký typický sekrétny charakter, poslanie a úsilie slobodomurárov by nemalo žiaden význam, pretože každý, kto by si to želal, by sa mohol ľahko dozvedieť, kedy, kde a čo títo spravili.

 

Stupne a ríty slobodomurárstva

Slobodomurárstvo od samého počiatku nebolo iba bratstvom sentimentálnych ľudí nadchnutých túžbou po všeobecnej jednote človečenstva, ale predovšetkým, ako hovorí ruská bádateľka Tira Sokolovská (1878-1942), veľká znalkyňa slobodomurárskej písomnosti na prelome 19. a 20 storočia, bolo „tajným celosvetovým spoločenstvom, ktorého cieľom bolo viesť ľudstvo k dosiahnutiu pozemského Edenu, zlatého veku, kráľovstva lásky a pravdy, kráľovstva Astraie".6 Preto si nemohlo počínať chaoticky a neorganizovane, práve naopak. Muselo vytvoriť dobre fungujúcu inštitúciu s jasnými právami a povinnosťami jednotlivých členov, ich istým hierarchickým postavením. Takto vznikli jednotlivé stupne v slobodomurárstve.

Za jeho pôvodné, základné sa považujú tri: učeník, tovariš a majster, ktoré vytvárajú tzv. modré stupne (v Nemecku johannovské). Avšak počet stupňov v rozličných systémoch či rítoch nie je rovnaký. Bolo ich 3, 7, 9, 33, 97, 99 - zvyčajne nepárne číslo, pričom všetky tieto čísla majú v slobodomurárskej symbolike osobitný význam. Systémy sa pomenúvali na počesť krajiny, v ktorej vznikali a rozvíjali sa. Existoval systém anglický, francúzsky, škótsky, švédsky. Niekedy bol pomenovávaný na počesť hlavného organizátora a iniciátora jeho vzniku: systém Fesslera, Saint-Martina, Zinnendorffa. Alebo tiež podľa charakteru práce - duchovné rytierstvo Lopuchina a pod. Najrozšírenejší bol anglický systém.

Anglické trojstupňové či johannovské masonstvo malo vo svojej symbolike farbu zlata a nebeskej lazúry, podľa ktorej dostalo názov modré masonstvo. Vynikalo veľkou obradnosťou. Spolu s ním patrí k najrozšírenejším aj Škótsky rítus, myšlienkovo najlepšie prepracovaný, s nesmierne bohatým iniciačným obsahom. Ďalej je to Francúzsky rítus nazývaný i Francúzsky moderný či jednoducho moderný, ktorého počiatky údajne siahajú do roku 1761. Bol vytvorený vo Francúzsku vo Veľkom francúzskom oriente. Obsahuje iba sedem stupňov a iba štyri vyššie stupne (hoci skôr ako o stupňoch môžeme v tomto prípade hovoriť o rádoch, lebo každý zo stupňov obsahuje syntézu niekoľkých stupňov z iných zdrojov).

Opravený Škótsky rítus veľa čerpal z Rádu slobodomurárskych rytierov vyvolených Kohenov a z nemeckého rádu Striktnej observancie. Delí sa do troch skupín. Prvá má štyri stupne, zostávajúce dve po dvoch. Ide teda o štvorstupňové symbolické slobodomurárstvo. V 18. storočí k nemu patrili niektoré veľmi významné osobnosti ako J. W. von Goethe, G. E. Lessing, W. A. Mozart.

Emulačný rítus (doslova Rítus súperenia) je zasa spojený s roztržkou medzi Veľkou londýnskou lóžou a Yorskou lóžou. Tento je od roku 1823 jedným z najužívanejších v britských dielňach. Obsahuje len tri symbolické stupne a vyššie stupne nemá žiadne. Spomínaný Yorský rítus okrem zhody s troma stupňami obsahuje ešte ďalšie stupne, pri ktorých počte sa pramene rozchádzajú. Niektoré ich uvádzajú desať, iné až trinásť.

Potom sú tu ešte egyptské ríty ako je Rítus Misraim (Misraim je po hebrejsky Egypt), ktorý vznikol v Taliansku a venoval sa hlavne alchýmii, hermetizmu a kabale. Obsahoval deväťdesiat stupňov rozdelených do štyroch sérií. Rítus Memfis vznikol roku 1839 na základe legendy o serafínskom kňazovi Ormusovi, ktorého mal údajne obrátiť evanjelista Marek na kresťanskú vieru. Ormus následne spolu so šiestimi kolegami v Egypte ustanovil iniciačnú spoločnosť Mudrci svetla. Rítus spolu obsahoval 96 stupňov. Jeho členom bol napríklad G. Garibaldi. Rítus Misraim-Memfis, vyznačujúci sa veľkou spiritualitou, má 97 stupňov a vznikol roku 1880 spojením rítov Memfis a Misraim.

Slobodomurárstvo so svojimi stupňami predstavuje akoby pyramídu s troma hlavnými poschodiami. V základe je modré masonstvo (učeníci, tovariši, majstri), nad ním stojí slobodomurárstvo vysokých stupňov a na samotnom vrchole pyramídy sa nachádza najvyššie internacionálne slobodomurárstvo. Alber Pike vo svojej knihe Učenie a dogma starého a prijatého obradu masonstva píše: „Modré alebo sivé stupne masonstva sú ‚iba vonkajším dvorom či pitvorom chrámu‘. Časť symbolov je tam síce zasvätenému odhalená, no úmyselne ho lživými vysvetleniami nútia upadať do omylu. Neexistuje zámer, aby ich pochopil. Ich skutočné vysvetlenie sa uchováva len pre adeptov, kniežatá slobodomurárstva. Súhrn kráľovského a posvätného poznania bol pred stáročiami ukrytý tak dôkladne, že teraz takmer nie je možné uhádnuť niektoré z jeho tajomstiev. Pre masy tých, čo sa nazývajú masonmi, stačí myslieť si, že všetok obsah sa nachádza v modrých stupňoch. Ten, kto by sa pokúšal vyviesť ich z omylu, by sa namáhal zbytočne a bez úžitku a narušil by svoje povinnosti ako adept (pripustený). Masonstvo je skutočnou sfingou, po hlavu pochovanou do piesku, ktorý sa okolo neho nakopil počas stáročí."7

 

Z doktrín slobodomurárstva

Masonstvo vo svojom učení využíva starogrécke mýty, mená reálnych a tiež mystických postáv. Spravidla sú v takých mýtoch zhromaždené osoby, ktoré svoje schopnosti rozvinuli do nadprirodzených rozmerov. Tak je to napríklad s mýtom o Alfeiosovi, ktorý sa premenil na podzemnú rieku Arkádia preto, aby mohol ísť hneď za svojou milou nymfou Aretúzou. Tento mýtus sa v masonstve osobitne cení, pretože podzemná rieka sa stala symbolom hnutia, skrytosti a cieľavedomosti. Ďalej sa stretávame s mýtom o Argonautoch, do ktorého je vtelený symbol podnikavosti, odvahy, vôle dosiahnuť cieľ, v tomto prípade spojený so získaním zlatého rúna a tým aj vlády, moci vládnuť. Taktiež sa k slobodomurárom viažu mystériá rozličného nasmerovania a obsahu - orfické, eleusínske, dionýzovské, mystériá Osirisa a Izidy, Kybely, gnostických siekt, esénov, manichejcov. Okrem mýtických hrdinov slobodomurárstvo do svojho rámca zahŕňa aj biblické osoby vrátane Adama - „prvého slobodomurára", ktorý vládol „božským poznaním", starca Noema, kráľa Šalamúna a iných. V jeho zornom poli boli aj mudrci z Východu, od Babylonu a Perzie po Indiu a Čínu. Tak sa vedľa seba ocitli Ráma, Krišna, Budha, Orfeus, Pytagoras, Platón, Konfucius, Mojžiš, Ježiš, Mohamed a iné významné duchovné osobnosti.

Uznávajúc princípy úplnej slobody vierovyznania, masonstvo nepredkladá konkrétnu cestu k spáse, ale ponecháva na vôli každého, aký spôsob uctievania si vyberie. Každý mason potvrdzuje svoju vieru v Architekta vesmíru a nesmrteľnosť duše. No zároveň spôsob, akým kto v neho verí a ako ho uctieva, je každého osobnou vecou, pretože ani tak nejde o osobného Boha, ako skôr o vyššiu moc obsahujúcu všetko poznanie. Táto vyššia moc, ktorá je zobrazovaná práve ako architekt, murár, staviteľ, stojí za všetkým tým, čo je okolo nás stvorené.

Inak tento Architekt vesmíru sa môže v jednotlivých lóžach vysvetľovať ľubovoľným spôsobom. Niektoré lóže ho môžu bližšie špecifikovať, v iných v neho či ňu (silu) nemusia takmer vôbec veriť. Inak povedané, slobodomurárstvo od samotného počiatku malo o svojich ideách a strategických cieľoch úplne inú predstavu než oficiálna teológia, filozofia a veda. Síce nejeden popredný mason hovoril, že „náuka o človeku a svete je zo všetkých najvyššia" a antropológia rádu učila, že človek je „veľkým zázrakom", „najušľachtilejším a najdokonalejším výtvorom Božím"8, no slobodomurári týmto slovám rozumeli v úplne inom ako kristologickom kontexte kresťanskej teológie. Na druhej strane masonská filozofia práve vo svojom svojbytnom učení o človeku ukázala, že vo veku osvietenstva, rozkvetu vied, priemyslu a sociálnych revolúcii sa stala zákonitým znovuzrodením idealistickej dialektiky, učenia antického a ranokresťanského gnosticizmu kriticky prehodnocujúceho veľké idey renesancie.

Do centra hnutia a zápasu rozličných materiálnych a duchovných živlov - svetla a tmy, ducha a matérie, života a smrti, pomíňajúceho a večného - masonstvo umiestnilo človeka spájajúceho v sebe všetky tieto rozličné svety a princípy. „Človek je derivátom z celej prírody, do ktorého premúdry Stvoriteľ vdýchol dych života."9 Preto keď duchovne padol človek, padla aj príroda stanúca sa, podľa názoru slobodomurárov, nízkou „náturou", materiálnym chaosom, labyrintom mŕtvych vecí, kde zablúdil nešťastný potomok svetla - prvý človek Adam Kadmon. Jedine „vodcovia", osvietení masoni vyšších stupňov ho môžu z tohto labyrintu vyviesť.

Napriek spomenutému Adamovi je biblická či dokonca kresťanská vierouka sotva základným prameňom masonstva (hoci by aj bola v špecifickom heretickom balení). Vychádzajúc z Masonskej encyklopédie sa môžeme domnievať, že hnutie síce malo zo začiatku kresťanské črty, avšak neskôr autor Konštitúcií (tzv. Staré povinnosti slobodomurárov, 1723), škótsky presbyteriánsky duchovný Anderson, zmenil predchádzajúci kresťanský charakter v prospech „náboženstva, ktoré zjednocuje všetkých ľudí".10 Podľa niektorých malo ísť o zmenu v prospech princípov Starého zákona.

Pokiaľ ide len o samotný Starý zákon, a teda aj o vplyv judaizmu na masonstvo, ten má špecifický charakter. Bádatelia vidia vplyvy judaizmu najmä v okúzlení bratov starožidovskou kabalou, ktorej dva traktáty - Žiarenie (Zohar) a Kniha stvorenia (Sefer Jecira) sú venované predovšetkým výkladu Starého zákona. Avšak v tomto očarení môžeme vybadať vplyvy aj iných náboženstiev, napríklad islamu (zákaz zobrazovať božstvo, povinná almužna), či dokonca budhizmu (hľadanie „strednej cesty" a snaha po konsenze).11 Nehovoriac o starobylých mystériách a pohanských relígiách, ezoterických náukách, mágii a alchýmii. Výsledkom tohto synkretizmu je zložitá až zahmlená symbolika a občas prapodivné doktríny svedčiace skôr o tom, že slobodomurárska ideológia je založená, všeobecne povedané, na ezoterickom osvojení sveta.

Etické princípy hlásané slobodomurármi sú majetkom aj iných morálnych náuk. Svojráznosť ich učenia je obsiahnutá hlavne v tom, že slobodomurárstvo veľmi systematicky a premyslene uvádzalo do života vlastné humanitno-filozofické idey, vteľujúc ich do celého radu symbolov a obradov.

Do základu slobodomurárskeho učenia sa dostal deizmus alebo prirodzené náboženstvo rozumu. V protiklade k religióznym sporom, neraz vedúcim až k vojnám, ktoré tak dlho ničili Európu, masonstvo, podobne ako deizmus, vyzdvihovalo ideu najväčšej náboženskej tolerancie a na princípoch tejto tolerantnosti chcelo vybudovať jediné náboženstvo, jediné bratstvo medzi ľuďmi založené na učení o slobode svedomia, bratskej láske a vzájomnej rovnosti. Bokom boli ponechané všetky dogmatické a vieroučné odlišnosti existujúce ako na pôde kresťanstva, tak aj iných náboženstiev. Od vstupujúcich do lóže sa požadovali iba základné princípy každého religiózneho učenia - viera v Boha, nesmrteľnosť duše, posmrtnú odplatu a princípy mravného zákona. Na druhej strane slobodomurárstvo vyznávalo i mystický teizmus, cudzí všetkým vieroučným dogmám, usilovalo sa o mystické splynutie s božstvom v najvyššej múdrosti a mravnosti mimo cirkvi, seba považujúc za viac ako cirkev.

Avšak pravdepodobne sa v slobodomurárskom hnutí najväčšmi vyzdvihovali požiadavky mravného zákona, lepšie povedané rozhodujúcim spôsobom vplývali na formovanie religiózneho učenia. Pretože najvyšším zákonom bola láska k blížnym prejavovaná v konkrétnych dobročinných skutkoch, všetka vonkajšia aktivita slobodomurárov nadobudla filantropický charakter. S religióznym indiferentizmom, ktorý sa stal súčasťou slobodomurárskeho učenia, sa celkom prirodzene spájal úplný indiferentizmus v národných a politických presvedčeniach; do slobodomurárskych spoločenstiev sa mohli prijímať za členov ľudia zo všetkých krajín bez odlišnosti národných a politických doktrín.

K pôvodným cieľom - starostlivosť o mravnú výchovu ľudí a ich vonkajší blahobyt, šťastie a spokojnosť - po čase pribudli rozličné úsilia a záujmy pochádzajúce zo skorších stredovekých spoločenstiev, ako „skúšanie prirodzenosti vecí" a skrze to získanie sily a moci na nápravu ľudí, zaoberanie sa alchýmiou či umením transformovať rozličné kovy na zlato a drahocenné kamene, záujem o mágiu, umenie vyvolávať duchov s cieľom poznať budúcnosť, snaha nájsť kameň mudrcov, hľadanie prostriedku na predĺženie ľudského života o niekoľko sto rokov (elixír života), rôzne chytráctva na vylákanie peňazí a získanie bohatstiev a politické intrigy.

Podľa apologétu masonstva B. Heliwera sa „bahno čiernej doby, zachvátiace obe inkvizície (3. a 12. st.)12, nedotklo najdrahocennejšieho kameňa Učení Veľkých Zasvätencov. Nachádzajúc sa v tieni dogmatického nevzdelania sa poklady učení odovzdávali od učiteľa k učeníkovi v očakávaní rozkvetu Nového dňa. Učitelia hlboko ukryli filozofický kameň a nasadili masku ochraňujúcu ich schránku (svätostánok, archu) Zákona. Učenia škôl (mystérií, pozn. autora) boli odznova prepísané a stali sa nedostupné pre nezasvätených, iba múdry ich mohol rozšifrovať.

S prvými lúčmi rodiaceho sa Nového dňa vznikol Rád masonov, prinesúc do sveta súčasný variant najstarších učení. Symbolom toho rádu je pravouholník a kružidlo. Potom sa objavila tajomná ruža - symbol rosenkruciánov. Na konci 19. storočia sa objavil symbol teozofie - kríž vo vnútri šesťcípovej hviezdy obtočený hadom. Toto učenie priniesla do nášho sveta Helena Petrovna Blavatská. Základom teozofie je kozmos, evolúcia ducha a existencia Veľkých učiteľov Múdrosti. Blavatská opísala misiu Učiteľov v evolúcii človečenstva a týmto odsúdila dogmu k úplnému prehodnoteniu..."13

Stručne a trochu zjednodušene povedané, masonstvo by sa v takomto prípade mohlo chápať ako snaha o oživenie antického gnosticizmu premoženého Cirkvou ešte na prelome 2. a 3. storočia, s vlastnou metafyzikou a dogmatikou, a, prirodzene, zároveň aj starých pohanských mystérií, ktoré boli prekonané kresťanskou liturgiou. Taktiež je nástupcom neskoršieho novoplatonizmu, hlavne z 5. a 6. storočia, a to i napriek faktu, že raný neoplatonizmus s gnosticizmom vážne polemizoval. Mimochodom, práve metafyzika slobodomurárstva bola anticipáciou a predtuchou romantizmu - romantizmu naturálnej filozofie.

 

Poznámky:

1 Veľkým pretendentom sa nazýval kráľ Anglicka, posledný z dynastie Stuartovcov, Jakub II., ktorého roku 1688 zvrhli počas „slávnej revolúcie" a on utiekol do Francúzska (neskôr do Írska). Jeho vojaci sa nazývali jakobiti a týmto menom volali tiež stúpencov reštaurácie Stuartovcov.

2 Mackey A. G.: Lexicon of Freemasonry: Containing a Definition of All Its Communicable Terms, Notices of Its History, Tradition, and Antiquities. 7th ed. L.: Charles Griffith, 1887

3 Wilhelm Begemann je autorom knihy Krátka história frankmasonstva. Mittler und Sohn, Berlín 1909-1910. Porov.: Gould, R. F.: Predhistorická perióda a počiatok frankmasonstva v Anglicku. Londýn 1983-1987

4 Pozri Sionskij vestnik. St. Peterburg 1818, kn. 2, s. 217

5 Borovoj, A. A.: Sovremennoje masonstvo na Zapade. Moskva 1922, s. 12

6 Sokolovskaja, T. O.: Masonskije systemy. In: Tajnyje ordena. Charkov 1997, s. 341

7 Skrynnikov, N.: Masonstvo. Paríž 1921, s. 18

8 Frankenberg, A.: Gemma magica, či magický drahocenný kameň. Moskva 1784, s. 28-29, 184

9 Oddelenie rukopisov Ruskej štátnej knižnice, F. 14, Ed. chr. 564, L. 40ob

10 Pozri Lennhof, E.; Posner, O.: Internationales Freimaurerlexikon. Wien - München 1932 (Nachdruck 1980), s. 790-791

11 Solovjev, O. F.: Predchodcovia masonstva. In: Svobodnaja mysľ. Moskva 1994, No. 7-8, s. 86-87

12 Autor tým myslí kresťanskú vierouku, ktorú považuje za slabú a ohlupujúcu človeka, a navyše nasmerovanú jedine na podriadenie, pokoru cirkevnej hierarchii. Tretie storočie spomína preto, lebo podľa masonskej verzie histórie sa časť slobodomurárov, zachraňujúc sa pred perzekúciou v Rímskej ríši, presťahovala do Anglicka, kde sa usídlila pod krídlom či „krovom" staviteľských bratstiev, ktoré ich prijali.

13 Heliwer, B.: Školy mystérií a hermetické rády. In: http://www.gumer.info