Stredoveké herézy vo východnej cirkvi (4)

PETER GAŽÍK


Vplyv mníšskeho stavu vo verejnom živote Byzantskej ríše v 8. storočí stále rástol. Mentalita mníšskej zbožnosti, odvrátená od svetských záujmov, sa dostávala do rozporu so záujmami cisárov a štátu. Cisár Lev III. zotrvával na starej zásade vladárov, že cirkev má slúžiť štátnym záujmom, a preto chcel v nej presadiť zmenu, odvrátiť ju od mníšskych ideálov a obrátiť k potrebám štátu. Viedli ho k tomu aj vonkajšie okolnosti. Carihrad znovu ohrozovali Arabi, bolo treba sústrediť všetky sily na obranu. Muži boli užitočnejší vstupovaním do vojska než do kláštorov.

Lev III. ako kresťanský cisár, ktorý bol zároveň najvyšším kňazom, bol presvedčený, že má právo rozhodovať aj vo veciach viery. Preto roku 726 rozkázal, aby sa ikony z chrámov odstránili. Nepoznáme všetky dôvody obrazoboreckej (ikonoklastickej) politiky Leva III. Jeho krok však vyvolal boj o obrazy, ktorý trval 120 rokov. V ňom napokon zvíťazili ctitelia obrazov (ikonodulovia), ktorí zničili ikonoklastickú literatúru a všetkých cisárov a ich prívržencov podporujúcich obrazoborectvo vyhlásili za nástroje satana a pôvodcov kacírstva.

Odporcovia obrazov mali však nepochybne aj hlboké teologické dôvody na odstraňovanie ikon. Boli presvedčení, že lepšie rozumejú pravej úcte k Bohu podľa Písma a príkladu prvotnej cirkvi než ctitelia obrazov. Tých obviňovali z pohanstva a dúfali, že odvrat od ikon spôsobí väčšie duchovné a mravné povznesenie cirkvi. Starosť o kult nemala prevyšovať starosť o kresťanský život.

Okrem teologických dôvodov tu ale boli i dôvody politické. Vojenské porážky Byzantského štátu od Peržanov a potom Arabov si mnohí vysvetľovali ako prejav Božieho hnevu vyvolaného kultom ikon. Preto ikony ničili, aby dosiahli zmierenie s Bohom. Možno tu zohrával úlohu aj islam zakazujúci akékoľvek obrazy, čím zahanboval tých kresťanov, ktorým išlo len o duchovné chápanie viery. Títo vedeli, že moslimov, židov či paulikiánov pohoršuje kult ikon, a preto v jeho odstránení videli cestu k ich získaniu pre ortodoxné kresťanstvo.

V neposlednom rade išlo aj o to, aby mal cisár v cirkvi rozhodujúce slovo a zlomil vplyv mníchov. Mnísi sa totiž pokladali nielen za ochrancov pravej viery a úcty k obrazom, ale aj za bojovníkov za práva a slobodu cirkvi od štátnej moci. V dlhotrvajúcom zápase ikonoklastov a ikonodulov sa miešali rôzne politické, ekonomické i osobné záujmy, takže pôvodné dôvody a tendencie boli mnohokrát prekryté inými.

Ešte v roku 754 cisár Konštantín V. na synode v Carihrade presadil zákony proti ctiteľom obrazov. Boli vyhlásení za kacírov a modlárov. Potom však nastal obrat. Cisárovná Irena zvolala roku 787 do Nicei 7. ekumenický koncil, ktorý rozlišoval medzi uctievaním a klaňaním. Klaňanie bolo uznané za prejav patriaci len Bohu, kým úctu bolo dovolené vzdávať tiež posvätným predmetom - krížu, obrazom Krista, Márie; ako i anjelom a svätým. Podľa koncilu uctievanie obrazu vychádza z úcty k originálu. Kto uctieva obraz - ikonu, ctí si aj zobrazovaného. K prejavom úcty patria aj sviečky a kadidlo. Okrem toho bolo prijaté i uctievanie ostatkov svätých.

K definitívnemu víťazstvu ctiteľov obrazov prispela ďalšia cisárovná Theodora, ktorá vládla za nedospelého Michala III. V spojení s novým patriarchom Methodiom obnovila závery koncilu, zosadila ikonoklastického patriarchu Jána a vrátila obrazy späť do chrámov. Stalo sa tak na synode v Carihrade 11. marca 843. Tento deň sa dodnes svätí v pravoslávnej cirkvi ako sviatok pravoveria.