Odvrátená tvár poslušnosti

BORIS RAKOVSKÝ


Kedy a prečo začali na Slovensku vznikať tajné cirkevné hnutia a malé spoločenstvá na čele s duchovným vodcom, ktoré sú dnes známe ako beňovci? Stretli ste sa niekedy s ich zakladateľom?

Keď príde mladý človek do hlavného mesta na štúdiá, zvyčajne v prvé dni hľadá, o koho by sa oprel. Všetko je neznáme a on sa v novom prostredí cíti ako cudzí. Preto je rád, keď sa ho niekto ujme, uvedie ho medzi ľudí s podobným zmýšľaním, keď zapadne do spoločenského i náboženského života a nájde spoločnosť seberovných.

Ja som prišla do Bratislavy roku 1972 z mestečka vo vtedajšom Nitrianskom okrese, kde sme už v tom čase mali dobré náboženské zázemie i skúsenosti s mládežníckym spoločenstvom. Naši kapláni, ktorí nás v tom usmerňovali, mali osvojené myšlienky, ktoré po II. vatikánskom koncile rozpracoval pre potreby vedenia zasvätených osôb, katolíckych rodín a slobodných žien saleziánsky kňaz Ján Augustín Beňo po našom ujo Janko. Treba pripomenúť, že toto všetko sa dialo v časoch hlbokej totality, keď vládli komunisti so svojimi praktikami prenasledovania akéhokoľvek náboženského prejavu. Knihy s náboženským obsahom sa pašovali z Ríma na Slovensko, kde bol po nich dosť veľký hlad. Aj ja som z farskej knižnice hltala jednu indexovú knihu za druhou.

V tých časoch neslobody sa život cirkvi musel stiahnuť do podzemia, vydávať sa smeli len samizdaty. Autorské knihy sa prepisovali s desiatkami kópií v domácnostiach na písacích strojoch. Medzi takto rozširovanou literatúrou boli aj zošitky uja Janka s meditáciami na state zo Svätého písma. V jeden podvečer k nám prišiel, aby si prevzal originál i všetky sestrine odpisy. To bolo asi naše prvé stretnutie.

Myslím si, že vtedajšia potreba vytvárania malých spoločenstiev a napokon i celého hnutia vyplynula z obmedzených možností žiť naplno a slobodne náboženský život vo farnosti, ako aj zo snahy kňazov uviesť závery koncilu do života (tzv. aggiornamento).

 

Ako ste sa stali členkou spoločenstva a hnutia?

Predpokladám, že kňazi našej farnosti, s ktorými som bola takmer v dennom kontakte, lebo sme bývali blízko farského úradu, mali medzi sebou akési dohovory s prepojením na „centrálu", teda na dona Beňa. Odtiaľ prichádzali pokyny a tam sa asi aj sústreďovali najrozličnejšie informácie o možnostiach vedenia konkrétnych mladých ľudí so záujmom o duchovný život, najmä študentov, ku ktorým som v tom čase patrila aj ja a moja sestra. Stačilo chodiť do kostola a mať záujem.

Prvé duchovné spoločenstvá sa vytvárali spontánne v rámci farnosti. Kontakty sme nadväzovali buď na fare, alebo pred kostolom vždy po svätej omši. Samozrejme, stretnutia sa konali s veľkou obozretnosťou, lebo vtedajší mocipáni neradi videli v kostole či pred ním „mládež vernú Kristovi". Napriek vedomiu, že môžeme byť sledovaní a za svoj prejav viery postihovaní, sme tu zakladali priateľstvá, ktoré pokračovali a upevňovali sa na duchovných cvičeniach. Mimochodom, ísť v tom čase so skupinou asi dvadsiatich mladých ľudí, ktorú viedli dvaja saleziánski kňazi, na niekoľkodňové exercície na chatu mimo domova, bolo za totality veľmi nebezpečné. Nikomu, ani doma rodičom, sme nesmeli povedať, kam ideme, s kým a na ako dlho.

 

O duchovné vedenie ste niekoho dobrovoľne požiadali, alebo to bola súhra okolností? Ako prebiehali stretnutia?

S odstupom rokov sa mi vidí, že beňovci boli skvele organizovaným hnutím, do ktorého sa mladý človek dostal bez toho, aby sám presne vedel ako. Čo sa mňa týka, jednoducho som postúpila od jedného duchovného vodcu z domácej farnosti k inému vodcovi v Bratislave možno na základe nejakého kňazského odporúčania alebo dohovoru. Ako spoločenstvo duchovne založených mladých ľudí sme sa potom v prísnej tajnosti každý mesiac stretávali s kňazom v bytoch bratislavských katolíckych rodín (niektoré mali početné potomstvo a tiež boli začlenené do hnutia). Vedeli sme hodinu stretnutia, ale nesmeli sme prísť súčasne, aby to nevzbudzovalo pozornosť, takže sme sa trúsili po jednom-dvoch, až sme boli kompletní. Zvyčajne sa nás v byte stretlo asi desať ľudí. Rodina nám poskytla izbu, kde sme sa pousádzali, nasledovala modlitba, čítanie zo Svätého písma, meditácia o tom, čo nám hovorí obsah prečítaného a ako ho uplatňujeme v živote.

 

Na tom však nie je nič zlé...

Áno, ale pre viacerých z nás bolo vždy dosť traumatizujúce verejné referovanie o tom, čo sme duchovne za ten mesiac nezvládli, s kým a s čím bojujeme, akou cestou sa náš život uberá, s kým sa stretávame, kto nás ovplyvňuje. Ak boli príčinou našich zlyhaní vlastní rodičia, museli sme s nimi obmedziť, prerušiť alebo aj celkom ukončiť vzťah. Často to bolo rozhodnutie vodcu, „o ktorom sa nediskutuje". Po týchto rozhovoroch, kde si človek musel vypočuť všetkých a aj referovať všetkým, lebo spoločenstvo sa chápalo ako naša druhá rodina, nasledovali jednotlivé ušné spovede u duchovného vodcu vo vedľajšej miestnosti.

Keď sme boli všetci vyspovedaní, slávila sa súkromná svätá omša pri stolíku s bielym obrusom, so sviečkami a s malým krížom. Jedni čítali liturgické čítania, iní prednášali prosby, chlapci miništrovali. Po záverečnom požehnaní sme si povedali najbližší termín stretnutia a ďalšiu adresu, na ktorej sa stretneme s naším duchovným. On podliehal priamemu vedeniu dona Beňa.

 

So zakladateľom a „patrónom" vašich spoločenstiev a neskoršieho hnutia Nazaret ste sa vy už priamo nestretali?

Fungovalo to trochu inak. Bolo tu hierarchické rozloženie s „hlavným velením" - don Beňo viedol len tých, ktorí viedli nás a ďalšie spoločenstvá. Patrila som do komunity, ktorá bola založená niekedy v prvých rokoch tejto formy pastorácie. Vtedy sme ešte nemali meno, respektíve sme tomu neprikladali význam, volali sme sa medzi sebou čabákovci - podľa priezviska nášho duchovného vodcu. Možnosť vidieť i rozprávať sa s ujom Jankom tu, samozrejme, bola. V mojom prípade sám prejavil záujem o osobný rozhovor, keďže som sa už vtedy venovala tvorbe náboženskej literatúry.

Spomínam si na jedno z našich stretnutí uňho v byte. Je to síce už dobrých tridsať rokov, ale pamätám si niektoré detaily, aj to, o čom sme sa rozprávali - o našom spoločenstve, o rodine a štúdiu, o jeho i mojej literárnej tvorbe, pričom som spomenula aj to, že sestra okrem iných samizdatových kníh prepisovala aj jeho zošitky pre naše spoločenstvá Deň čo deň a Počuli sme slovo Pánovo. Mimochodom, to dodnes na celom hnutí oceňujem najviac - naučili sme sa pravidelne študovať Starý i Nový zákon a rozjímať nad jeho slovami. Nepriamym ovocím stretnutia bolo, že moji priatelia z východného Slovenska mi neskôr pomohli vydať samizdatom zbierku náboženskej poézie Úsvit.

 

To všetko sú pre mladého človeka užitočné skúsenosti. Boli aj nepríjemné?

Samozrejme. Nepríjemné skutočnosti sa v komunite začali objavovať dosť zavčasu. Aspoň ja som niektoré veci začala vnímať negatívne. Išlo najmä o psychický nátlak duchovného vodcu na nás. Po čase začal striktne trvať na tom, aby sme sa podrobne skúmali a rozhodli sa buď pre zasvätený život, alebo pre manželstvo. Boli sme už vekom dospelí, ale v niektorých prípadoch ešte značne nezrelí v zodpovednosti za to, kto si aké životné povolanie zvolí.

Keďže ja som sa pre zasvätený život v reholi bála rozhodnúť a ani k manželstvu som sa vtedy necítila byť volaná, mojou reakciou bol priam panický strach z toho, čo sa tu odo mňa žiada. Zaradila som sa medzi nerozhodnutých, a k tým sa spoločenstvo po čase začalo správať odmerane. Pre duchovného vodcu bolo asi prvoradé rýchlo dosiahnuť stanovený cieľ a referovať o ňom svojmu „nadriadenému", ktorým však nebol biskup, ako by sa očakávalo, ale jednoduchý kňaz don Beňo s charizmou viesť cirkevné spoločenstvá inak, ako to robil zvyšok tradičnej cirkvi.

Myslím si, že práve tu sa v mnohých prípadoch, konkrétne i v mojom, urobila osudová chyba. Z mesiaca na mesiac som bola traumatizovaná nielen pripomínaním stagnácie v duchovnej oblasti (moje spovede sa krútili stále okolo tých istých problémov), ale aj netrpezlivosťou, ba neláskou duchovného, ktorý nešetrne „tlačil na pílu", aby som sa konečne rozhodla. Podľa nášho (vraj dobrovoľného!) rozhodnutia sa k nám totiž malo neskôr pristupovať - jedni boli vedení ako kandidáti na duchovné povolanie (budúci bohoslovci alebo rehoľníci), iní ako adepti manželstva, pričom spoločenstvo úzkostlivo dbalo na predmanželskú čistotu a schvaľovalo či neodporúčalo dvojici prijať túto sviatosť. Boli aj takí, ktorí mali  duchovné vedenie zamerané na život v slobodnom stave. Sem patrili katolíci, ktorí sa rôznymi formami pomoci podieľali na „zdravom vývoji" prvých dvoch skupín.

 

Ak sa povie slovo „beňovci", čo sa vám najskôr vybaví v pamäti?

Asi postoj nášho duchovného vodcu k najcitlivejšej oblasti ľudskej psychiky - slobodnej vôli. Jeho ultimatívna požiadavka zmeny nášho správania smerom k absolútnej poslušnosti, čiže k delegovaniu našej vôle na „múdrejšieho a skúsenejšieho", ktorý za nás rozhodne, čo a ako máme, smieme či musíme konať, keďže sme prijali jeho vedenie.

Pretože ja som v tomto smere nebola dostatočne ohybná (manipulovateľná), nakoniec sa všetko skončilo vyhlásením vodcu pred celým spoločenstvom, že „kto sa nechce zmeniť, ani sa nevie rozhodnúť, musí okamžite odísť!" Premkla ma hrôza, že som absolútne zlyhala, lebo mi došlo, o koho a o čo tu ide. Zo šoku a z nečakane silného citového rozpoloženia som sa rozplakala, a to až tak, že spoločenstvo to posúdilo ako hystériu. Vodca však ostal neoblomný. Buď - alebo. Dodnes mám na túto skúsenosť veľmi nepríjemné spomienky. Zažila som od týchto nábožných ľudí taký silný psychický nátlak, že som sa s ním dlho nedokázala vyrovnať. V podstate som nič zlé neurobila, iba som sa nepodriadila vodcovi totálnou poslušnosťou. Dnes si myslím, a asi nebudem v tomto názore jediná, že požiadavka na poslušnosť by ani pri najkrutejšej disciplíne nemala prekračovať únosnú mieru.

 

V čom s odstupom času vidíte hlavnú paralelu medzi týmto hnutím a spoločnosťami, ktoré označujeme nelichotivou nálepkou sekta?

Naše bratislavské spoločenstvo vďaka autoritatívnemu vodcovi pripomínalo akési bojové cvičisko pre vojakov dobre pripravenej duchovnej armády, ktorí tak zápalisto pracujú na vlastnom zdokonaľovaní, že si nevšímajú odlišnosti svojich blížnych ani ich potreby. Pokojne ich zašliapnu na ceste vydláždenej „dobrými skutkami", aby sa zaskveli na tabuli cti nie pred Bohom, ale pred jeho ľudským zástupcom - duchovným vodcom. To bola v očiach mnohých, ktorí zo spoločenstva odišli, základná a zásadná chyba. Vodcovia sa postavili pred Ježiša Krista, čím ho zatienili a prevzali na seba právomoc rozhodovať o našich životoch. Tým sa zapísali do zoznamu hnutí so silnými sektárskymi prvkami.

 

Je známe, že do sekty je ľahké vstúpiť, ale veľmi ťažké je z nej vystúpiť. Ako to bolo v prípade hnutia Nazaret a s akými pocitmi ho členovia opúšťajú?

V tom čase „exkluzívneho výberu" a „nehodného odpadu" odišlo zo spoločenstva viacero mladých ľudí s pocitom, že už nikdy nevstúpia do žiadneho hnutia. Hoci komunity na prvý pohľad vyzerali veľmi príťažlivo, lebo človeku zabezpečovali takmer všetky jeho duchovné potreby, zároveň predstavovali len dve možnosti: buď sa člen podriadi autorite vodcu, alebo ostane bez duchovného vedenia. My sme nepotrebovali nejaké prehnane útlocitné vzťahy, ale určite sme stáli o láskavé, kresťansky milosrdné zaobchádzanie. Žiaľ, tu sa pred láskavým a trpezlivým zaobchádzaním uplatnila skôr železná disciplína. To v začiatkoch - a ako sa zdá i neskôr - zranilo viacerých zo spoločenstva. Tieto zranenia sme si niesli po celý ďalší život. Uzdravilo nás až Ježišovo milujúce, milosrdné, chápavé a odpúšťajúce srdce, ktoré nás v skutočnosti zachránilo pred tým, aby sme nezanevreli na celú Cirkev.

 

Aké ďalšie fanatické prejavy praktizovania náboženského života ste zaznamenali v tejto skupine?

Fanatici sú tí, ktorí chcú vo svojej oblasti za každú cenu vyniknúť, čiže náboženskí fanatici sú v podstate obyčajnými duchovnými exhibicionistami. V každom konaní si človek musí udržať prirodzený nadhľad a sebakontrolu. Keď sa však mladý chlapec spovedá z toho, že sa pozrel dievčine zo spoločenstva sediacej oproti na kolená a že sa vzrušil pri pohľade, že sa jej čosi modrie pod sukňou, a duchovný vodca hneď „spucuje" dotyčné nič netušiace dievča pri spovedi, že je zodpovedné za tohto chlapca a za jeho nečisté myšlienky, tam idú žarty nabok. Bola to moja konkrétna skúsenosť zo spoločenstva s mladíkom, ktorý neskôr vstúpil do rehole. Mne však z nespravodlivého obvinenia ostal nanič pocit a zahanbenie na dlhé roky.

Viem, že proti fanatizmu v komunitách mali výhrady viacerí ich členovia. V spoločenstve sa rozhodovalo na jednej strane kolektívne za jednotlivca, na druhej strane jednotlivo (v rovine vodcu) za kolektív. Popri všetkom dobrom, čo v tých smutných časoch neslobody komunity priniesli, sa stalo, že spôsob života a rozhodovania za iných, ktorý praktizovali, sa tuho vžil a preniesol aj do čias, keď to už nebolo potrebné. Vo vyjazdených drážkach sa človek cíti pohodlne, tak načo - hoci aj pri zmene režimov - meniť spôsob života?

Spoločenstvo v časoch, keď som do neho patrila, ale aj podľa toho, čo som sa dozvedela neskôr, rozhodovalo o všetkom. Aj o tom, kto s kým môže či nesmie chodiť, stretávať sa, kamarátiť, dokonca kto má v záujme uchovania si čistoty a mravnosti opustiť svoje záľuby, hoci by prinášali v tých časoch pre študentov taký potrebný finančný zisk.

 

Môžete o tom povedať niečo konkrétnejšie?

Napríklad ťažko zabudnem na to, čo sa stalo jednej mojej priateľke, výbornej sopranistke, angažovanej v speváckom zbore súboru Lúčnica, ktorá sa spievania (i z neho plynúcej gáže a ciest do zahraničia) musela vzdať pre nejaký banálny incident s kolegom lúčničiarom. V časoch socializmu taký finančný obnos znamenal pre študenta materiálne zabezpečenie na celý mesiac. Toto rozhodnutie v komunite nebolo len odporúčaním, ale príkazom, ktorý sa bez odvrávania autorite musel ihneď vykonať. Poslušná priateľka sa vzdala spievania v Lúčnici, hoci nikto z okolia vtedy nechápal, prečo.

Myslím si, a tento prípad je toho svedectvom, že pri väčšej dôvere členovi a menšom uplatňovaní autoritatívneho spôsobu vedenia komunít by beňovci nemuseli skĺznuť do sebazničujúceho štádia hnutia so všetkými znakmi sekty: absolútna podriadenosť vedúcej osobnosti, fanatizmus s nekritickým dodržiavaním stanoveného režimu, vylučovanie sa zo svetských štruktúr a uzatváranie do komunity sebe podobných, pokračovanie v tajne organizovaných stretnutiach v rodinách i v časoch slobody, obmedzenie až prerušenie kontaktov s vlastnou rodinou atď., najväčšmi však nesamostatné rozhodovanie v osobných veciach a pýtanie si povolenia na hocijakú činnosť, nielen životné smerovanie. Pre tieto poukazy na sektársky charakter spoločenstva v rámci Rímskokatolíckej cirkvi sa dnes pozerám na svoje niekdajšie účinkovanie v komunite beňovcov ako na nezdravé, neslobodné a vo veľkej miere od nich závislé.

 

Aké boli vzťahy medzi vami po vašom opustení duchovného spoločenstva?

Musím sa priznať, že dosť deprimujúce. Ja som ako študentka mala vždy zabezpečené pomerne lacné bývanie v internáte. Moje bývalé kolegyne z komunity mali so spoločným ubytovaním väčší problém. Preto ma zakaždým požiadali, aby som im buď uvoľnila izbu na denné stretávanie, modlitby a meditácie, alebo aby som prijala na prístelku ešte jedno alebo aj dve dievčatá zo spoločenstva. Mohla som odmietnuť, ale neurobila som to. Spravidla sme to riešili jednoduchou výmenou izieb, aby mohli spoločne viesť každodenný komunitný život.

K spoločným činnostiam ma veľmi neprizývali, a tak som si posledné dva ročníky VŠ vyskúšala kompromisné bývanie s ateistkou z Bulharska. Po čase sme si našli k sebe cestu a občas som jej na požiadanie mohla čosi vysvetliť zo Svätého písma. Viem, že domov do Sofie odchádzala obohatená nielen o poznatky zo slovenskej literatúry, ktorú u nás študovala, ale aj o skúsenosti z praktického kresťanstva v časoch totality, s ktorými sa v takej živej forme dovtedy nestretla.

 

Kedy sa vlastne beňovci premenovali na hnutie Nazaret?

Na túto otázku nepoznám presnú odpoveď. Zdá sa mi, že až oveľa neskôr bolo hnutie riadne zaregistrované a súčasne sa zlegalizovala činnosť komunít, ktorú v rámci Rímskokatolíckej cirkvi rozpracoval do výchovno-vzdelávacej sústavy Ján Beňo. Niekoľko rokov sa skúmala aj charizma hnutia, kým sa rozhodlo napríklad o začlenení združenia Betánia medzi sekulárne inštitúty.

 

Mali ste po nežnej revolúcii ešte nejaké informácie o ich činnosti? Prispôsobili svoje metódy novej situácii, ktorá nastala?

Z pôvodného spoločenstva, do ktorého som sa už nevrátila, mi ostalo len zopár nie príliš pevných kontaktov. Z ich rozprávania viem, že sa „dobrovoľne - nasilu" podriaďovali autorite vodcu a prenechávali mu riadenie celého svojho ďalšieho života i v rodinách, a že sa v istých spoločenstvách neskôr riešili aj vážne nešťastné, ba až tragické udalosti. Isté slabšie povahy sa z nezvládnutia takéhoto spôsobu života vraj dopracovali až na psychiatriu.

Na druhej strane som si neraz vypočula aj živé rozprávanie o tom, ako vytypovaným rodinám bolo spoločenstvo ochotné zadarmo poskytovať pomoc napríklad pri stavbe či rekonštrukcii rodinného domu (pri murárskych a stavebných prácach často pomáhali i kňazi).

Model rodiny sa prísne dodržiaval: otcovia boli chápaní ako patriarchovia, ktorým sa ich manželky i deti z lásky podriaďovali. Matky ako plodné hrušky rodili takmer každý rok, kým choroby a vyčerpanie zapríčinené niekoľkonásobným, nie vždy jednoduchým tehotenstvom, nezabránili ukončiť toto „maxifertilné" obdobie ich života.

Dokonca len nedávno, pred pár mesiacmi, sa mi na zotročujúce beňovské praktiky posťažovala istá známa, povolaním učiteľka, talentovaná výtvarníčka a povahou veľmi citlivá osobnosť, ktorej rodina sa takmer rozpadla. Prečo? Ako matka bola sústavne pod psychickým tlakom, lebo syn sa vďaka odporúčaniu beňovcov natoľko odcudzil vlastnej rodine, až sa jej napokon zriekol. Otec mal totiž slabosť na alkohol a na syna mal vraj veľmi zlý vplyv...

 

Ako sa pozeráte na zrušenie činnosti týchto komunít po takmer 30 rokoch činnosti v Banskobystrickej diecéze?

V záujme objektivity by v tejto kauze bolo potrebné položiť na misky váh naozaj všetky klady i zápory ich činnosti. Ja určite nie som dosť kompetentná posudzovať ani odsudzovať ich praktiky. Bola som síce nejaký čas priamo v dianí, to áno, ale hovoriť môžem iba o tom, čo som zažila. Moje svedectvo je spomienkou oslobodeného človeka, katolíka, ktorý sa nebojí načrieť do minulosti, hoci nebola ružová.

Súhlasím s konštatovaním, že tieto cirkevné zoskupenia urobili v časoch totality pre svojich členov veľa dobrého, keďže ponúkli duchovnú pomoc hľadajúcim, ale nazdávam sa, že ich poslanie sa zrejme malo prirodzene ukončiť alebo prejsť na inú formu pôsobenia, aby sa neuzavreli samy do seba a nevytvorili „cirkev v Cirkvi", ktorej cesty sa čoraz viac začali rozchádzať s tým, čo je pre slobodného a duchovne zrelého človeka naozaj dobré. Myslím si, že tieto zoskupenia v našich časoch už stratili nielen svoju duchovnú silu, ale aj svoje opodstatnenie.

 

Ďakujem za rozhovor.